Viac ako dve desaťročia bola spojená s regionálnou žurnalistikou a Gemerskými zvesťami, písala aj pre denníky. V súčasnosti ju však možno stretnúť aj za kamerou, pri strihaní videa či v nahrávacom štúdiu. Marta Kanalová z Rimavskej Soboty sa tento rok pustila aj do spevu. K hudbe ju priviedol hudobník a zvukár Tibor Zachar, s ktorým už pripravila dve skladby a pracuje na tretej.  Tvorivým aktivitám sa venuje prakticky celý život. Už ako dieťa mala blízko k písaniu a neskôr k fotografii, výtvarnému umeniu, orientálnemu tancu a ďalším formám tvorby.

K novinárčine sa dostala už ako dieťa

Jej prvý text bol podľa jej slov publikovaný v rožňavskom periodiku, keď mala približne 12 rokov. Ako ďalej pre vobraze.sk Marta Kanalová hovorí, písanie ju bavilo už v škole a neskôr sa jej príspevky začali objavovať pravidelne. Profesijne začínala v redakcii Zora Gemera v Rožňave. Neskôr písala aj pre SME na východnom Slovensku, pracovala v regionálnom spravodajstve Slovenského rozhlasu a pôsobila aj v denníku Korzo v Košiciach. „Boli to médiá rôzneho zamerania, rozsahu aj dosahu,“ hovorí o svojich začiatkoch.

Skúsenosti z väčších redakcií neskôr využila v regionálnych médiách. V malom médiu podľa nej musí novinár zvládať oveľa širší záber tém. „Redaktor musí vedieť spracovať všetky témy, spravodajstvo, politiku,“ približuje.

Najdlhšie obdobie svojej novinárskej práce spojila s Rimavskou Sobotou a mestským periodikom Gemerské zvesti. V redakcii pôsobila takmer 20 rokov a neskôr sa stala aj šéfredaktorkou. Ani vo vedúcej pozícii však nechcela zostať iba pri redakčnom stole. „Aj keď som bola šéfredaktorkou, mala som rada prácu v teréne. O tom je práca novinára,“ spomína.

Venovala sa aj náročnejším a investigatívnym témam a počas rokov sa stretla s množstvom osobností. Robila rozhovory napríklad s prezidentmi Rudolfom Schusterom a Ivanom Gašparovičom, ale aj s Vladimírom Mečiarom či Robertom Ficom. Vyskúšala si tiež prácu v miestnej televízii, písala pre Novohradské noviny a v istom období založila a prevádzkovala aj internetové noviny.

Fotografovať ju naučila mama

K písaniu sa postupne pridalo fotografovanie. Prvé skúsenosti získala ešte v tínedžerskom veku od svojej mamy, ktorá fotografovala klasickým manuálnym fotoaparátom. „Naučila ma aj vyvolávať fotografie. Mala som asi štrnásť či pätnásť rokov,“ hovorí. S príchodom digitálnej fotografie sa fotografovaniu venovala aj v rámci novinárskej práce. Postupne ju však začali priťahovať aj umelecké fotografie. Vystavovala čiernobiele zábery, fotografie Rómov či ľudí žijúcich na ulici. Fotografie Rómov podľa jej slov vystavovala aj v Moskve na slovenskej ambasáde, čo patrí k výrazným momentom jej fotografickej tvorby.

Fotografia však nebola jej jedinou umeleckou záľubou. Už v mladosti navštevovala ľudovú školu umenia, kde sa venovala výtvarnému a literárno-dramatickému odboru. Tvorivosť si tak rozvíjala v rôznych smeroch a neskôr sa k nej pridali aj vlastné výtvarné projekty.

Jedným z nich sa stali benátske masky. Začala ich vyrábať ešte predtým, ako sa dostala do Benátok. Neskôr ju atmosféra mesta a jeho tradícia masiek inšpirovali ešte viac. Keď videla, že jej tvorba má u ľudí odozvu, rozhodla sa zorganizovať výstavy. Postupne ich pribúdalo a začali ju oslovovať aj rôzne inštitúcie. Svoje práce vystavovala na viacerých miestach na Slovensku aj v zahraničí. K tvorivosti mala blízko aj vďaka rodine. Jej starý otec bol hudobník, primáš, hral na husle aj klavír a zároveň maľoval obrazy. „Vždy som bola umelecky založená. Prakticky vo svojom voľnom čase stále tvorím celý život,“ hovorí.

Od fotografií k videám

Novšiu etapu jej tvorby odštartoval pred približne dvoma rokmi akreditovaný kurz zameraný na grafiku a strih videa. Práve video ju napokon zaujalo najviac. Fotografie nielen upravuje, ale videá aj nakrúca a strihá. Spolupracuje pritom aj s amatérskymi spevákmi či kapelami. „Zo všetkého ma najviac zaujala a láka práca s videami. Tvorím a strihám,“ hovorí Kanalová.

Pri svojej práci využíva aj umelú inteligenciu, no podľa vlastných slov s mierou. Uprednostňuje skutočné prostredie a reálne nakrúcanie. AI využíva najmä v situáciách, keď je niečo ťažko dostupné alebo sa to nedá jednoducho nakrútiť. „AI je len pomocník. Treba vedieť, ako s ňou narábať, a používať ju primerane,“ myslí si.

Do štúdia išla s tým, že spievať nebude

Práve práca s videom ju priviedla bližšie k hudobnému štúdiu Tibora Zachara v Rimavskej Sobote. Dlhoročný hudobník, zvukár a majiteľ nahrávacieho štúdia ju postupne presvedčil, aby skúsila aj spievať. Trvalo však niekoľko mesiacov, kým sa vôbec odhodlala do štúdia vstúpiť. „Hovorila som, že sa tam pozriem, ale spievať nebudem nikdy,“ spomína dnes s úsmevom. Nakoniec sa stalo presne to, čo pôvodne odmietala. Tento rok sa začala venovať aj spevu a pripravili prvé hudobné projekty.

Prvou skladbou bol Fantóm opery. Na samotnom speve sa podieľal Zachar, Kanalová pripravila video a réžiu a v skladbe si tiež zaspievala. Videoklip sa nakrúcal aj v Mestskej záhrade v Rimavskej Sobote a na Kurinci. Výber miest nebol náhodný. „Vybrala som si tieto lokality kvôli regionalite, aby sa propagoval tento región. Aj tu sú miesta, ktoré sú atraktívne,“ vysvetľuje.

Jej umelecké meno Manuetta Moon má pritom vlastný príbeh. Meno Manuetta jej kedysi vybrala mama, no na matrike ho vtedy nechceli zapísať. Kanalová naň neskôr narazila v starej kartotéke a až vtedy jej mama vysvetlila jeho pôvod. Keď začala spievať, rozhodla sa ho používať ako umelecké meno. Druhú časť, Moon, si zvolila pre svoj vzťah k mesiacu a mesačnému svitu.

Blízky jej je symfonický metal a gotický štýl

Druhou skladbou bola Sleeping Sun, prevzatá od fínskej skupiny Nightwish. Aj na nej sa podieľal zvukár Tibor Zachar a Kanalová sa zapojila do spevu. Práve Nightwish pritom zohrali v jej vzťahu k tomuto hudobnému žánru dôležitú úlohu. K symfonickému metalu a goticky ladenému štýlu sa dostala približne pred 30 rokmi a odvtedy jej zostal blízky.

Teraz pripravujú tretiu skladbu. Má byť opäť ladená do gotického štýlu so symfonicko-metalovými prvkami. V tvorbe sa objavujú aj orientálne motívy, ktoré sú jej blízke aj vďaka tomu, že sa v minulosti venovala orientálnemu, respektíve brušnému tancu.

Reakcie na prvé skladby ju podľa jej slov prekvapili. Ľudia, ktorí ju dlhé roky poznali najmä ako novinárku, totiž podobnú stránku jej osobnosti nečakali. A práve v tom je jej súčasná tvorba trochu iná. Novinárka, fotografka, výtvarníčka, kameramanka, strihačka a teraz aj speváčka nie sú podľa nej oddelené svety. Všetky spája záujem niečo vytvárať a skúšať nové veci. „Vždy som bola umelecky založená,“ hovorí. Po rokoch práce v médiách tak dnes objavuje ďalšiu podobu tvorby – tentoraz už nielen za objektívom a kamerou, ale aj pred mikrofónom.

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Marta Kanalová

<p>The post Soboťanka Kanalová po rokoch v novinách objavila nový tvorivý svet. Nakrúca videá a začala aj spievať first appeared on vobraze.sk.</p>

Východy slnka nad poliami, ranné hmly na Muránskej planine či panorámy Tisovca z Hradovej. Práve takéto okamihy najčastejšie zachytáva objektív fotografa Reného Sirotu. Hoci vyštudoval strojárstvo a dlhé roky pracoval ako technológ výroby, fotografia sa postupne stala jeho životnou vášňou. Dnes je nielen jeho najväčším koníčkom, ale už päť rokov váznejším koníčkom.

Rodený Tisovčan sa k fotografovaniu dostal už v detstve. Lásku k objektívu v ňom prebudil jeho otec, ktorý fotografoval už v 70. a 80. rokoch minulého storočia. „S otcom sme spolu chodili fotografovať a doma sme si fotografie vyvolávali. Boli to krásne chvíle, ktoré ma priviedli k fotografii.“povedal pre vobraze.sk René Sirota. Jeho prvým fotoaparátom bol filmový prístroj a prvou fotografiou panoráma Tisovca z Hradovej. Aj dnes patrí tento pohľad medzi jeho najobľúbenejšie.

„Keď poviem Tisovec, vybaví sa mi domov, práca a moje korene,“ hovorí Sirota, ktorý je vystudovaný strojár. Približne osemnásť rokov pracoval v spoločnosti CSM Tisovec ako technológ výroby. Neskôr prešiel do železiarní v Podbrezovej, kde pôsobí už desať rokov. Fotoaparát ho však sprevádzal počas celej profesijnej cesty a pred piatimi rokmi sa fotografia stala aj jeho čiastočným zamestnaním. Posledné dva roky dokumentuje aj kultúrne a spoločenské podujatia organizované mestom Tisovec, na ktoré ho odporučil dlhoročný skúsený fotograf Milan Slabej.

René fotieva napríklad i vystúpenia ZUŠ na podujatiach, kde tancuje jeho dcéra, nedávno nad Tisovcom nafotil aj kroje, ktoré vyšíva Mariana Byssová. Ako ďalej Sirota hovorí, najviac ho priťahuje krajinárska fotografia. Objektív najčastejšie smeruje na Tisovec, Muránsku planinu, Muránsky hrad či panorámy Nízkych Tatier.
„Turistika a fotografovanie idú ruka v ruke. Často sa cestou do práce zastavím pri poliach a fotografujem východy slnka alebo panorámy Nízkych Tatier.“

Práve ranné svetlo a západy slnka považuje za najkrajšie chvíle na fotografovanie. Výnimočné sú podľa neho najmä svojím prirodzeným nasvietením, ktoré dokáže obyčajnú krajinu premeniť na neopakovateľný obraz. Fascinuje ho predovšetkým Muránska planina. „Na rozdiel od Vysokých Tatier je stále plná neprebádaných miest. Práve to ma na nej najviac baví.“

Fotografovanie prírody prináša aj nevšedné zážitky. Počas potuliek lesmi sa už viackrát stretol s divou zverou. „Raz som sa ocitol zoči-voči vlkovi a podarilo sa mi ho aj odfotografovať. Takmer sa mi podarilo zachytiť aj rysa, no práve vtedy som pri sebe nemal fotoaparát. A raz som vyrušil medveďa. V tej chvíli mi už ani nenapadlo fotografovať,“ hovorí Sirota a dodáva, že za mnohé zaujímavé miesta v prírode je vďačný svokrovi, ktorý je dlhoročný poľovník a majú za sebou mnohé spoločné potulky po horách.

Pred rokom Sirota predstavil svoju prvú autorskú výstavu, na ktorej návštevníci videli viac ako päťdesiat fotografií. Výstava sa v meste pod Hradovou stretla s veľmi pozitívnymi ohlasmi. Jeho fotografie sa pravidelne objavujú aj na stránkach Čarovného Slovenska či projektu Muránska planina – Čierny Hron. Už tri roky dokumentuje aj stretnutie historických vozidiel v Hnúšti a počas svojej fotografickej cesty získal viacero ocenení vo fotografických súťažiach.

Hoci fotografuje na digitálnu zrkadlovku, za najdôležitejšie nepovažuje techniku. „Oko fotografa je dôležitejšie ako fotoaparát. Technika vám iba pomôže zachytiť to, čo vidíte.“Rovnako striedmy je aj pri úprave fotografií.„Fotografie upravujem len minimálne. Väčšinou ide iba o drobné úpravy, aby zostali čo najprirodzenejšie.“

Vybrať z množstva záberov ten najlepší však nebýva jednoduché.„Niekedy je veľmi ťažké rozhodnúť sa len pre jednu fotografiu.“Podľa neho by mala každá fotografia niesť emóciu a rozprávať príbeh.„Fotografia môže meniť pohľad na svet. Dokáže ukázať jeho krásu, ale aj upozorniť na veci, ktoré pekné nie sú.“

Práve fotografia ho naučila vytrvalosti a trpezlivosti.„Niekedy je to o náhode a šťastí. Na ten správny okamih si treba jednoducho počkať.“ Na otázku, ktoré miesto v ňom zanechalo najsilnejší zážitok, odpovedá bez zaváhania – východ slnka na Poludnici. A ak by mal celý Tisovec predstaviť jedinou fotografiou, vybral by panorámu z Hradovej. Vo voľnom čase je preňho najväčšou oporou rodina. S manželkou a synom trávi každú voľnú chvíľu, pričom syn sa vydáva v jeho fotografických stopách. Oddych nachádza aj pri tenise.

Do budúcnosti chce naďalej objavovať nové miesta a posúvať svoje fotografické schopnosti.„Fotografia je pre mňa oddych. Chcel by som sa stále zlepšovať, objavovať nové lokality a zachytávať okamihy, ktoré majú svoj príbeh.“

A keby jeho fotografie vedeli hovoriť, ich odkaz by bol jednoduchý.„Povedali by o mne, že som vášnivý a originálny človek,“ hovorí René. Jeho mottom je, že nie je dôležité čo alebo koho fitografujete, ale ako to odfotigrafujete. „Vtedy, keď do toho fotografovania dáte niečo zo seba, váš uhol pohĺadu. Niekedy nestačí sa len pozerať ale aj vidiet a toto robi fotografa fotografom,“uviedol v odkaze ďalším nádejným fotografom.

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív René Sirota

<p>The post Objektívom zychytáva príbehy Tisovca i krásu Muránskej planiny. Fotograf Sirota pracuje ako strojár a učarovali mu východy slnka first appeared on vobraze.sk.</p>

Vysoké hory, nedotknutá príroda a hra svetla – to všetko zachytáva objektív Filipa Hrebendu, talentovaného fotografa z Revúcej. Jeho meno dnes poznajú nielen nadšenci fotografie, ale aj odborníci po celom svete. Filip patrí medzi špičku v krajinárskej fotografii a jeho snímky boli ocenené na medzinárodných súťažiach v Budapešti, Tokiu aj Moskve. Je autorom dvoch kníh z pripravovanej série fotografií krajín očami fotografa. Pomáha aj iným nadšencom. Ako pre vobraze.sk Filip Hrebenda uviedol, len tento týždeň sa s manželkou vrátili zo zahraničných ciest, kde objavovali nové miesta a zbieral námety i ďalšie fotografie. „Od začiatku roka sme viac času strávili v zahraničí ako doma. Stihli sme  navštíviť Nórsko, Spojené arabské emiráty, Saudskú Arábiu i Island,“ priblížil fotograf a dodáva, že práve posledná lokalita je miestom nového zaujímavého projektu, na akom sa zúčastnil prvýkrát. „Ide o projekt STVR pre študentov, na ktorý som bol prizvaný, aby som ich lektoroval, a robil im akúsi formu podpory. Pôjde o približne polhodinový dokument, ktorý budú vysielať v apríli,“ odhalil Hrebenda (28), ktorý sa v mladosti bez úspechu pokúšal dohľadať v rodokmeni informácie o príbuzenstve so slávnym menovcom.

Podľa jeho slov ho príroda lákala už počas štúdia viac než škola. „Od detstva som chcel zachytiť to pekné, čo existuje na svete. Na tatranských štítoch som veľa času trávil pozorovaním prírody a fascinovalo ma, čo dokážu rôzne podmienky urobiť s fotografiou. Aj keď ste desaťkrát na rovnakom mieste, tak ten záber bude vždy iný,“ hovorí Hrebenda, ktorý si myslí, že najúspešnejší krajinári pochádzajú z krajín, kde sú hory, alebo nejaká divočina. Sám o sebe tvrdí, že keby sa narodil niekde inde a nemal tak blízko horám, len ťažko by mohol svoj talent rozvíjať. Spomína si práve na obdobie, keď s kamarátom chodili aj štyrikrát do týždňa na hory.

Už osem rokov ho fotografovanie živí. Ako však priznal, nie je to vždy také ružové, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. „Ono to znie romanticky, cestuješ, fotíš a zarábaš. Ale keď ľuďom opíšem, čo to všetko obnáša, tak nie každý by bol ochotný to podstúpiť. Niekedy treba zobrať tridsaťkilový batoh a prejsť poriadnu cestu, a potom čakať na jednom mieste na záber v daždi, alebo na horúcom slnku. A to sú niekedy dni, pri veľkom šťastí hodiny,“ hovorí Hrebenda, ktorý za najdôležitejšie vlastnosti dobrého fotografa považuje trpezlivosť a vytrvalosť. Myslí si, že ak chcú ľudia niečo dokázať, musia vydržať. Pre neho samotného je viac hodnotné vytvoriť jednu fotku za tri mesiace, ako sto fotiek každý deň.

Pre dobrú fotku vyhľadáva miesta, ktoré nie sú ľuďom tak známe a opozerané. Priznáva, že najväčšiu radosť mu robí práve objavovanie nových miest. Dobré fotografie sa podľa neho dajú urobiť aj v lokalitách, ktoré sú atraktívne, ale pre dobrodružnú povahu nie je to pravé orechové tlačiť sa so stovkami turistov. „Často chodím na miesta, kde ešte ľudia neboli a fotografi neobjavili. Snažím sa fotkami ukázať nielen tie miesta, ale aj ponúknuť skrz fotografiu atmosféru. Keď fotím tie miesta, tak tam väčšinou strávim niekoľko dní, aby som získal tie pravé zábery,“ prezrádza Hrebenda, ktorého snímky publikovali CNN, BBC, National Geographic, Forbes, The Guardian, či Daily Mail.

Za svoje fotografie výbuchu sopky na Islande získal ocenenie hneď z troch krajín, Maďarska, Japonska a Ruska. Svoje fotky si tam jednoducho prihlásil. „Strašne veľa fotografov tam prispieva a sú to veľmi dobré zábery. Ja som nafotil sériu fotografií v čase výbuchu sopky na Islande a s tým sa mi podarilo uspieť. V tom čase som sa už tri roky živil ako fotograf krajiny a hľadal som si projekty, niečo nevídané, nové. Sopka je sen každého krajinára,“ prezradil fotograf, ktorý kvôli dobrý záberom musel prekonať množstvo prekážok. Jednou z nich boli opatrenia proti Covid 19, ktorý v tej zúril. Okrem povinných testovaní musel absolvovať aj karanténu v Reykjavíku. „Keď je už človek na mieste, tak je tam aj veľa nepriaznivých faktorov. Keď tie krátery búchali, bolo to divoké a nepredvídateľné. Musel som sledovať smer vetra, kvôli škodlivinám, ale tiež tok lávy. No tie najlepšie fotky vznikli práve v jej blízkosti, kde bolo neskutočne horúco,“ dodáva Hrebenda, ktorého snímky boli prezentované aj na mnohých svetových environmentálnych konferenciách.

Za svojim úspechom vidí a schopnosť predvídať. A nielen vhodnú lokalitu a čas, ale aj riziko a hlavne sa nenechať uniesť honbou za dobrým záberom za každú cenu. Sám sa pokúša vždy zvážiť svoje schopnosti a možnosti. „Keď vidím, že má byť snehová búrka a poznám to miesto, tak do toho idem. Lebo keď je čistá jasná obloha, to je tak fotka do kalendára, ale nie umelecký záber. Najlepšie umelecké zábery vznikajú práve vtedy, keď skončí búrka a zachytíš zábery po skončení búrky.“

Pred dvomi rokmi vyšla jeho prvá kniha Slovensko očami fotografa, ktorá bola financovaná formou crowdfundingu. Predalo sa cez 800 kusov. Minulý rok vyšla kniha Island očami fotografa a tá má zatiaľ okolo 600 predaných kusov. Aktuálne pracuje na tretej knihe zo svojej série. Taliansko očami fotografa zachytáva talianske Dolomity. „Moje knihy približujú miesta tým, ktorí si to nemôžu z nejakého dôvodu dovoliť. Ale v knihe sú aj tipy pre cestovateľov, čo si zbaliť, ale aj kedy je najvhodnejšie obdobie vycestovať. Pre fotografov sú tam aj informácie o vhodných časoch pre niektoré zábery,“ prezradil Hrebenda. Na rozdiel od svojho menovca píše len, aby sa nenudil počas cestovania. S úsmevom dodáva, že napísal viac kníh, ako za rovnaké obdobie prečítal.

„Som zarytý fotograf krajiny, aj sa tým živím už ôsmy rok. Ale paradoxne, aj keď som prešiel celé Slovensko a bol som všelikde na svete, na rozhľadňu v Revúcej som sa zatiaľ nedostal,“ s úsmevom prezrádza Hrebenda, ktorý sa práve vďaka účasti na súťažiach dostal do povedomia médií, ktoré ho v roku 2023 ocenili titulom „Európsky fotograf roka v žánri Landscape.“

 Okrem fotografovania ponúka Filip Hrebenda záujemcom aj kurzy, workshopy a expedície. Ide o možnosť vyskúšať si krajinné fotografovanie priamo v teréne pod jeho dohľadom. Práve tam vraj stretáva množstvo schopných a talentovaných ľudí. „Najkomplikovanejšia vec talentovaných ľudí je výdrž. Oni vedia, že sú šikovní, aj sa zlepšujú, ale sú strašne prelietaví a nevydržia pri jednej veci. O to viac ma teší, ak sa objavia takí, ktorí mi po čase napíšu, že uspeli v súťaži a chcú sa mi poďakovať. Vtedy vidím, že to má zmysel,“ dodáva lektor, ktorého snom je preskúmať fjordy v Čile. Vraj ho vždy najviac lákala taká „robinsončina“, keď má možnosť vidieť a odfotiť niečo, čo nikto pred ním ešte nezachytil. Práve tam vidí cestu k úspechu vo svete fotografie.

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Filip Hrebenda

<p>The post Oceňovaný fotograf Hrebenda z Revúcej píše knihy a rád objavuje nové miesta first appeared on vobraze.sk.</p>

Rimavskosoboťan Marek Rapčan má záľubu v motoroch a v opravovaní techniky. Venuje sa jej viac ako desať rokov a každá nová vec k oprave je pre neho výzvou. V súčasnosti zhodou náhod pracuje v bývalom areáli pivovaru Gemer. Do zrekonštruovaných priestorov sa sem presťahovala firma Komars, v ktorej roky pracuje ako servisný technik. Na torzo poschodových budov sladovne či jačmenných síl sa tak cez plot pozerá s nostalgiou každý deň. Práve v pivovare začínal a prešiel aj viacerými pozíciami. Strávil tu sedem rokov, až kým pivovar v roku 2006 zatvorili. Ako pre vobraze.sk Marek Rapčan priblížil, do partie sa v pivovare dostal ako najmladší brigádnik, no svojím prístupom a záujmom o túto prácu si ho neskôr obľúbili aj starší kolegovia. 

,,Začínali sme v gumákoch a pršiplášťoch. Ja som bol vtedy ako sanitár a staral som sa o sanitáciu ležiackych tankov,” spomína Marek Rapčan (46), ktorý sa k práci v pivovare dostal vďaka staršej sestre, vyštudovanej pivovarníčke. Tá sa v súčasnosti už tejto práci nevenuje, podobne ako drvivá väčšina bývalých zamestnancov pivovaru.  

Samotné čistenie tankov podľa Rapčana prebiehalo pod vysokým hygienickým dohľadom. Pred vstupom do tanku sa musel prezúvať do osobitnej obuvi, aby sa čo najviac predišlo možnej kontaminácii. ,,Tank sme museli nechať najprv vyvetrať, kvôli vysokej koncentrácii CO2, a až potom sme doň mohli vstúpiť. Do 25-tisíc litrovej nádoby sme vchádzali cez malé okienko na čele tanku. Tam sme zbierali usadené kvasnice, pre ktoré si chodili poľnohospodári,” povedal pre vobraze.sk Rapčan, ktorého okrem sanitácie zaujímali aj ďalšie práce v pivovare.

Bol šikovným pracovníkom a vedel zastať aj práce svojich kolegov, s ktorými bol v partii. Podarilo sa mu tak časom nahliadnuť aj do tajomstiev výroby piva a s pozoruhodnou presnosťou mu išla aj jeho príprava. ,,Chceli zo mňa spraviť majstra, ale ja som sa v tej pozícii nevidel. Lepšie mi bolo medzi chlapmi vo výrobe,” priznáva. Podľa Rapčana bola v práci dobrá atmosféra a s kolegami si boli nápomocní. ,,Keby mi niekto zavolá, že zajtra nastupujem naspäť, neváhal by som. A určite by sa potešili aj ostatní chlapi z našej partie,” priznáva Rapčan, ktorý má vyštudovanú strednú poľnohospodársku školu. Tomuto smeru sa však nevenoval. 

Napriek niekoľkoročnej práci v pivovare na chuť pivu neprišiel. Podľa jeho slov má rád len radler, ktorý už nestihli začať vyrábať. ,,Je to veľká škoda, že k výrobe radleru u nás nedošlo. To by som naň musel byť napojený stále,” hovorí s úsmevom Rapčan. 

Bývalý pivovar Gemer v Rimavskej Sobote patril medzi kvalitovo najlepšie pivovary na Slovensku. Podľa bývalého zamestnanca Mareka Rapčana má na tom zásluhu predovšetkým voda, ktorú na varenie piva používali. Rapčan zažil tiež modernizáciu technológie, ktorú pivovar Gemer pri výrobe používal. Práve vtedy, keď dosiahli technologický vrchol, prišlo rozhodnutie Heinekenu zatvoriť a výrobu presťahovať do Hurbanova. V R. Sobote sa tak skončila viac ako štyridsaťročná história pivovaru.

Fotoreportáž Jozefa Tokára z bývalého pivovaru Gemer

Pohľad na dnešný stav pivovaru mu vyráža dych. ,,Ani nie je možné v akom je to stave. Prišiel som sem po dvanástich rokoch a šiel som sa pozrieť na miesto, kde som začínal, do ležiacej pivnice. Nepoznal som to tam. Ostali len nosné stĺpy a prázdna hala,” dodáva neveselo. Ukázal nám aj miesta, kde mali šatne, kuchynku i kde boli veľké ležiacke tanky, v ktorých dozrievalo pivo. „Teraz tam už nie je vôbec nič, aj niektoré steny zmizli, keď zrušili výrobu,“ hovorí smutne. 

Rapčan má cit pre techniku a opravovanie strojov, záhradnej techniky či motorových píl. Je aj fanúšikom motoristických športov. Najviac ho baví formula F1. Zatiaľ sa k zážitkom na živo nedostal. „Ale čo nebolo, môže byť. Chcel by som to ale zažiť naostro. Prísť do depa, obzrieť si aj monopost, nielen z pohľadu tribúny. To už lepší zážitok je podľa mňa z televízie,“ dodáva. 

Zdroj: vobraze.sk

<p>The post Rapčan rád opravuje stroje. Dennodenný pohľad na torzo pivovaru mu vyráža dych + foto first appeared on vobraze.sk.</p>

Študovala právo na UK v Bratislave, Kanade a Budapešti a pôsobila vyše 14 rokov v medzinárodných advokátskych kanceláriách. Simona Rapavá z Rimavskej Soboty však našla svoju vášeň v tanci, cestovaní a objavovaní rôznych kútov sveta. Spoznáva ich na vlastnú päsť. K putovaniu ju z veľkej miery priviedli rodičia, no neskôr ju začalo lákať samotné spoznávanie nových tradičných kultúr a voľnosť, ktorú pri tom objavila.

Prvú cestu mimo Slovenska absolvovala s otcom do Mongolska. Bola to meteorická expedícia Leonidy. ,,Ležali sme spolu na snehu, bolo asi mínus 35 stupňov Celzia, a to som sa neskôr dozvedela, že ten teplomer bol iba do toho stupňa, takže tá zima mohla byť pokojne aj väčšia,“ zaspomínala si pre vobraze.sk Simona. Jej rodičia sú vyštudovaní jadroví fyzici a dlhé roky pracovali ako astronómovia v rimavskosobotskej hvezdárni. Pavol Rapavý bol riaditeľom vyše 40 rokov. Je popredný slovenský popularizátor a fotograf a jedným zo štatutárov Slovenského zväzu astronómov. Astronomička Daniela Rapavá je známa predovšetkým fyzikálnymi fotografiami, ktoré obleteli svet a vyslúžili si viacero prestížnych ocenení doma i vo svete.

Simona ako malé dievča spoločne so svojou mamou navštevovala lesy a prírodu, bol to taký ich víkendový rituál a na strednej chodila s ocom na astronomické expedície. Túlanie sa v prírode išlo do úzadia. Po vysokej škole na Islande počas Európskej dobrovoľníckej služby objavila argentínske tango, do ktorého sa okamžite zamilovala a o tok na to sa rozhodla odísť na tri mesiace do Buenos Aires, aby sa mu mohla intenzívne venovať. Argentínske tango ju sprevádzalo intenzívne takmer 10 rokov a vďaka nemu precestovala množstvo krajín. „Súčasťou každej mojej batožiny boli tango topánky a neustále som sa pozerala na podlahy všade, kam som šla, s tým, či by sa dalo na nich tancovať. Bola to taká klasická tango deformácia“ spomína s úsmevom Simona. Neskôr k tangu pribudol aj swing a ďalšie tanečné cesty.

V roku 2018 sa rozhodla ísť na svoju prvú sedemmesačnú sólo cestu do Argentíny, Čile, Bolívie a Peru. Tu som absolvovala niekoľko nádherných trekov v Patagónii, Atacame, Peruánskych horách i v Bolívii. Zaľúbila som sa do tyrkysových lagún a ticha prírody. Táto moja cesta bola akousi medicínou a návratom späť k prírode. Keď som sa vrátila na Slovensko, chýbali mi tie moje potulky prírodou, a tak som opäť začala chodiť do lesa a tráviť v ňom veľa času. Začala som stromy aj celé lesné spoločenstvo vnímať oveľa hlbšie. Les je vždy miesto, kde sa viem očistiť a načerpať novú energiu“ priblížila Simona.

Uvedomila som si, akú unikátnu a krásnu prírodu a divočinu máme aj tú doma, a to na tak malom území. Nádherné jaskyne, hory, kaňony, doliny, hory, plesá, obrovské množstvo hradov a zámkov. Vždy, keď sa ma niekto teraz opýta, aké je Slovensko, tak odpovedám, že je to taká malá Patagónia,“ hovorí Simona. Aj náš región Gemer a Malohont má neskutočný potenciál a bohatú históriu. Žilo a tvorilo tu mnoho slovenských dejateľov, je tu gotická cesta. Príroda je absolútne unikátna a na lesných chodníčkoch človek mnohokrát nestretne vôbec nikoho. „Cestovaním po cudzine a návratom domov som získavala inú perspektívu na mnoho vecí aj vďačnosť za to, čo tu máme,“ hovorí Simona.

Na konci októbra 2022 odletela Simona s jednosmernou letenkou do Kolumbie. V Kolumbii a Ekvádore strávila spolu sedem mesiacov. „Táto cesta bola zas úplne iná a veľmi osobitá. Bola to cesta do hĺbky duše, predovšetkým za sprievodu domorodých šamanov, ale aj rozhovorov s tamojšími obyvateľmi a putovaním krajinou. Divoká a farebná introspektíva“ hovorí Simona. Okrem objavovania krás prírody a ancestrálnych medicín, absolvovala Simona v Bogote aj niekoľkotýždňový šperkársky kurz, kde sa učila zlatnícke techniky, robila strieborné šperky a splnila si tak dlhoročný sen.

Simona cestuje prevažne sama. Využíva miestnu dopravu alebo stop. Mnohým ľuďom radí, že ak cítia potrebu niekam ísť, nech idú. ,,Ľudia majú prevažne strach z toho, čo budú v cudzej krajine robiť sami alebo sa boja o svoju bezpečnosť. „Človek na svojej ceste ale stretne mnoho ľudí, takže netreba sa báť samoty,“ hovorí šyridsiatnička Simona. Tiež odporúča vybrať si na začiatok destináciu, ktorá je bezpečná (napríklad výlet po Európe) a postupne sa oťukať a pridať aj niečo odvážnejšie.

Sama sa inšpirovala blogmi sólo cestovateliek, ktoré jej pomohli odhodlať sa na svoju prvú dobrodružnú sólo cestu. Už počas tejto cesty stretla množstvo sólo cestovateľov a asi polovica boli práve ženy. Sólo cestovanie podľa nej pomáha budovať dôveru v sám seba, posilňuje intuíciu a pomáha usporiadať si priority. „Ja sa veľmi rada rozprávam s domácimi a obľubujem spontánne stretnutia s ľuďmi, ako napríklad s pouličnými umelcami. Preto je veľkou výhodou, keď človek ovláda cudzí jazyk alebo aspoň niekoľko slov. To búra ľady a pomáha dostať sa k domácim bližšie,“ povedala Simona, ktorá ovláda angličtinu a španielčinu, hovorí aj trochu po nemecky a francúzsky.

Simona odporúča naštudovať si aspoň základné reálie o krajine a spraviť si bezpečnostný prehľad o situácii nielen v danej krajine, ale aj konkrétnej oblasti alebo štvrti a následne si to ešte overiť s domácimi, ktorí majú vždy najaktuálnejšie informácie. Sama sa nevyhla niekoľkým krádežiam a tiež ozbrojenej lúpeži. „Nuž človek po nejakom čase predsa len zapadne do latinskoamerickej štatistiky. Treba byť pripravený na všetko. Sú to také životné skúšky, ktoré ma tiež naučili veľa o sebe a poskytli iný pohľad na veci, ale určite ma to neodradilo od cestovania,“ dodáva Simona.

„Občas ma kontaktujú ľudia kvôli radám pri cestovaní,“ hovorí Simona. Aj preto si v budúcnosti chce založiť blog o cestovaní. Zatiaľ publikuje svoje zážitky a postrehy z ciest na svojom facebooku a instagrame a v týchto dňoch sa vydala na Azorské ostrovy.

Simona momentálne pracuje ako advokátka na voľnej nohe a okrem svojich ciest, trávi aj veľa času vo svojej šperkárskej dielni, ktorú postupne buduje.

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Simona Rapavá

<p>The post Cestovateľka Simona si po návrate z Južnej Ameriky uvedomila, ako krásne je aj doma na Gemeri. Prirovnáva ho k malej Patagónii first appeared on vobraze.sk.</p>

Zachytávanie života v meste Rimavská Sobota, jeho mnohé kultúrne či spoločenské podujatia a ich prezentovanie doma i v zahraničí. Fotografie Agáty Bartovej z Rimavskej Soboty patria k dlhoročnej práci, ktorá ju napĺňala a snažila sa do nej vniesť svoj pohľad i umelecké cítenie. Ako pre vobraze.sk priblížila, k umeniu, kultúre či grafike mala vždy blízko. „Je to moja srdcovka. V každej práci sa mi podarilo držať fotografie,“ hovorí Agáta Bartová (67), ktorá niekoľko rokov pracovala aj v rimavskosobotskej nemocnici, kde robila ústavnú fotografku a výtvarníčku na oddelení zdravotnej výchovy. Popri aktivitách v záujmovo umeleckej činnosti v Dome osvety pod vedením Jozefa Tokára sa realizovala aj v krajskom štúdiu fotografov. Jej fotografie boli súčasťou spoločných výstav v Rimavskej Sobote, vo Zvolene, v Revúcej, ale aj v Maďarsku.

Pochádza z obce Lukovištia. „Vyrastala som tam a vždy sa tam rada vraciam, stále tam mám priateľov, aj keď už pomenej,“ spomenula Bartová a dodáva, že pre ňu je to najkrajšia dedina na Slovensku. „Je tam veľmi pekný kostol s kazetovým stropom aj cintorín našich významných dejateľov,“ doplnila Bartová, ktorá vo svojom pracovnom živote pôsobila v Rimavskej Sobote a zostala v nej bývať aj na dôchodku. „Rada chodím plávať, venujem sa mame a chodíme na prechádzky,“ priblížila.

Študovala na Strednej umelecko – priemyselnej škole v Košiciach, odbor užitá fotografia. „Vtedy sa ešte len spúšťal tento odbor, boli to pre mňa nové veci. Až tam som sa viac zoznámila s fotografovaním. Pôvodne som chcela ísť na grafiku,“ priznáva Bartová. Rada maľuje a má aj zbierku obrazov. V jej ponímaní sú to abstraktné výtvarné práce, kompozície, hľadanie.

Popri zanieteniu k umeniu tak mala blízko aj k organizovaniu výstav v Turistickom informačnom stredisku (TIC), kde pracovala najdlhšie. Roky dokumentárne zachytávala Dni mesta, jarmoky, spoločenské podujatia v obradnej sieni, jubilantov a podobne. Vždy mala blízko ku kultúre. Popri rozmanitej činnosti v TIC-ke vyrábali aj plagáty či pozvánky. „Prišla som sem za obdobia šéfovania Jána Stehlíka. Mal umelecké vlohy a okrem iného sa venoval umeleckému rezbárstvu a zameriaval sa na výrobu kyjatických hračiek,“ priblížila Bartová.

Spolu s kolegyňou Milanou Jutkovou boli medzi prvými, ktorí viedli aj Mestskú galériu na Hlavnom námestí. Bolo to obdobie, kedy bol riaditeľom na kultúre Štefan Baláž a mestu sa podľa Bartovej podarilo získať objekt, ktorý dodnes slúži ako galéria.

Fotoaparát však Agáta Bartová neodkladá a tvorí aj v súčasnosti. Fotografie berie ako kresbu svetlom, ako čarovné médium s možnosťou umeleckého pohľadu na udalosti. Niekedy tomu podľa nej tak nebolo a fotografia bola braná dosť technicky a na úžitkové potreby. „Môj otec bol obyčajný človek, ale v tej dobe mal fotoaparát. V Lukovištiach boli viacerí zanietenci k foteniu. V období šesťdesiatych rokov sa to u nás ešte len rozbiehalo. Venovali sa tomu ľudia, ktorí mali blízko hlavne aj k technickým veciam. Niekedy bola veda urobiť správne fotografiu a vyvolať ju potom vo fotokomore. Až v poslednej dobe fotografia nabrala umeleckejšie smerovanie,“ poznamenala Bartová.

Vzhľadom na pohodlie a možnosť slobody čoraz častejšie používa kvalitnejší mobil ako ťažkú zrkadlovku. „Technika nás aj posúva, ale aj obmedzuje zároveň. Mám veľmi rada prírodu, ale už si rada vyberám. Povyšujem fotenie na štylizované veci do výtvarnej fotografie. Robím veci kompozične, ako nás niekedy učili,“ spomenula fotografka, ktorá práve v prírode prichádza na nápady a necháva sa ňou formovať. „Doma to potom zúžitkujem. Hľadám výrezy, niečo, čo by pekne vyzeralo, improvizujem,“ hovorí Bartová.

V súčasnosti užíva slobodu dôchodku naplno a realizuje veci, ktorým sa chce venovať. „Som paňou svojho času, čo je veľkým pozitívom v živote. S manželom máme radi domáce zvieratá, ktoré k nám prišli, alebo boli vyhodené na ulicu,“ skonštatovala Agáta Bartová. Jej manžel sa dlhé roky venoval práci v laboratóriu a kontrole potravín. Majú jednu dcéru. Fotografka výstavu zatiaľ neplánuje. „Nikdy však nehovor nikdy,“ dodala s úsmevom.

Zdroj: vobraze.sk, foto archív Agáta Bartová

<p>The post Bartovú sprevádza fotografia celým životom. Venuje sa aj obľúbenému maľovaniu first appeared on vobraze.sk.</p>

V rimavskosobotskom Dome osvety si pripomenuli činnosť bývalých pracovníkov i riaditeľov, ktorí boli oporou neprofesionálnemu umeniu v regióne. Venovali sa širokej ponuke divadla, folklóru, literatúry, či rozličným súťažiam. Pri príležitosti sedemdesiateho výročia osvetovej činnosti si súčasní osvetári uctili kolegov pripraveným programom, kvetom či upomienkovým predmetom. Ako na podujatí odznelo, poďakovanie patrí aj rodinným príslušníkom, ktorí boli roky ústretoví voči svojim polovičkám, nakoľko kultúrne podujatia a umenie je väčšinou aktivitou vo voľnom čase i po víkendoch.

Medzi pozvanými hosťami bol aj Dušan Manica, či bývalá riaditeľka Elena Hroncová, ako aj Anna Hanušová. Ako pre vobraze.sk Hanušová uviedla, Domu osvety a jej pracovníkom praje do ďalších rokov, hlavne aby mali aj naďalej lásku k ľuďom, aby čo najviac navštevovali ľudí po obciach. „V dedinách sú tak vďační, keď si ich niekto všimne, že vedia, že niekto spieva, tancuje. Treba získavať šikovných ľudí, lebo o tom je naša robota, hlavne s ľuďmi,“ priblížila zo skúseností Hanušová, ktorá už približne 20 rokov nepracuje na osvete. Ako spomenula, venuje sa záhrade a manželovi.

Zaspomínala aj na časy svojho predchodcu, Arpáda Hanka, na ktorého si už spomenuli na slávnostnej minulotýždňovej udalosti in memoriam. Bol prvým oficiálnym riaditeľom Okresného domu osvety v Rimavskej Sobote. „Za jeho vedenia sme museli byť trikrát do týždňa na dedinách. Poznali sme všetkých kultúrnikov, každého vedúceho a oni si už potom v dedine pohľadali ďalej ľudí, aby sme sa s nimi stretávali. „Keď videli, že sme sa o nich zaujímali a stretávali sa s nimi, tak začali mať väčší záujem a bolo to čoraz častejšie. Začínali nacvičovať divadlá, organizovať výročia. Vtedy sa oživilo veľa divadiel na dedinách,“ spomenula k podpore neprofesionálneho umenia.

Z písomných spomienok Arpáda Hanka sa dozvedáme, že po roku 1960 sa začalo s budovaním a v pravom zmysle slova s rozvojom osvety – vybudovali sa výtvarné dielne so strojmi na rozmnožovanie tlačív a názornej agitácie, organizačne vznikli dve oddelenia – záujmovo – umeleckej činnosti a oddelenie mimoškolskej výchovy a vzdelávania dospelých. Pre širokú verejnosť sa organizovali rôzne vzdelávacie kurzy – šitia, varenia, pletenia a mnohé ďalšie. „Nastúpilo obdobie uctievania si významných historických udalostí spojených s bohatým kultúrnym programom, odhaľovanie pamätných tabúľ a pomníkov,“ odznelo v príhovore. Na úseku záujmovej umeleckej činnosti venovali pozornosť najmä vtedy už existujúcich súborom, napríklad Čierťazeň zo Šafárikova (Tornale), spevokolom, dychovým hudbám, i divadelným súborom. V roku 1970 začal v sále Domu osvety svoju činnosť folklórny súbor Rimavan, pri zrode ktorého stáli Štefan Baláž, Dušan Manica a Ladislav Zákalický.

Na podujatí bol aj dlhoročný fotograf a kameraman Jozef Tokár, ktorý bol tiež osvetovým pracovníkom. Aj počas tejto slávnostnej udalosti mu v rukách nechýbala kamera.

Najväčší rozkvet zažilo zariadenie Domu osvety pod vedením Eleny Hroncovej, ktorá pôsobila na pste riaditeľky od roku 1976. Je bývalou učiteľkou a kultúrno – výchovnou pracovníčkou, zanietenou folkloristkou. Za jej pôsobenia sa podarilo vybudovať novú administratívnu budovu, ako prístavbu k starej budove Domu osvety, na ten čas s modernými výtvarnými dielňami. Začali sa organizovať veľké celoslovenské podujatia a v roku 1978 sa začala písať história Gemerských folklórnych slávností v Klenovci.

Začiatky osvetovej činnosti ako inštitúcie siahajú do roku 1952. Vo vedení osvety pracoval Ján Babic, potom prvým riaditeľom bol spomínaný Arpád Hank, a potom to boli Elena Hroncová, Milan Petro, Rudolf Stehlík, Anna Hanušová. Gemersko – malohontské osvetové stredisko, kultúrnu inštitúciu Banskobystrického samosprávneho kraja, vedie už takmer 20 rokov riaditeľka Darina Kišáková. V budove osvety zo začiatku sídlilo aj Mestské kultúrne stredisko pod vedením Dušana Manicu či Štefana Baláža.

„Osveta sa robila aj predtým, len 70 rokov je inštitucionalizovaná. Má veľký význam, aj keď si to mnohí ľudia neuvedomujú, že je potrebné, aby sa ľudia vedeli prejaviť vo všetkých žánroch umenia, aj keď nie sú profesionáli. Je to ich záujmová činnosť a je to dôležité, aby sa vedeli realizovať. A my sme tu na to, aby sme im pomohli v prezentácii či usmernení a v odbornej stránke,“ povedala pre vobraze.sk riaditeľka Darina Kišáková. Ako zdôrazňuje, ich úlohou je zachovávať, šíriť a zveľaďovať. Medzi srdcu najbližšie podujatia zaradila všetky akcie, ktoré majú tradíciu, ale napríklad aj relatívne nové podujatie na Kraskove, historický festival. „Pri našej práci nezabúdame na našich národných dejateľov a venujeme sa všetkým skupinám od detí po seniorov, rovnako aj menšinovým kultúram či zdravotne a sociálne znevýhodneným záujemcom,“ dodala. Upramila aj pozornosť na sériu divadelných predstavení, ktoré aktuálne organizujú v nových priestoroch.

Dom osvety na Jesenského ulici v Rimavskej Sobote má nový šat. Budova bola zrekonštruovaná z vonku, i z vnútra. Vynovený bol aj dvor, kancelárie či spoločenská sála, ktorá má veľmi dobrú akustiku, priam chrámovú.

V bohatom kultúrnom programe účinkovala Eva Čarnoká a Elvíra Povinská, Stanislava Zvarová s dcérou Luciou. Pozdraviť prišli aj zakladajúci členovia FS Rimavan a tiež hudobná kapela zo ZUŠ v Rimavskej Sobote, ktorú vedú padagógovia Ján Csízi a Jozef Gödri, FS Vepor, Michaela Pockľanová a záver slávnostného programu patril FS Háj.

Zdroj: vobraze.sk, foto: Gabriela Tóčiková

<p>The post V R. Sobote si pripomenuli sedemdesiat rokov osvety a podpory neprofesionálnemu umeniu + foto a video first appeared on vobraze.sk.</p>

Peter Vranský je rodák z Kokavy nad Rimavicou, medzi jeho najväčšiu vášeň sa už dlhodobo zaraďuje tvorba fotografií. Navštevuje najmä akcie, ktoré sa konajú v okolí jeho rodiska, no kedysi ho táto umelecká činnosť zaviedla až do Monte Carla. 

Je vyučený sklár, ktorý pracoval v sklárňach v Zlatne aj na Utekáči. Počas svojej mladosti, po odsťahovaní do Banskej Bystrice, zaujala Petra Vranského (69) pozícia mechanika pri pretekoch, vtedy sa ešte len stával dospelým. Vášeň k fotografovaniu objavil pred vyše 25. rokmi. Jeho začiatky sú spojené s prácou mechanika, kde tvoril svoje prvé fotografie ešte na kinofilm. Následne započal spoluprácu s Autosportfoto, pre ktorých nafotil niekoľko pretekov. Vďaka tejto spolupráci, ktorá trvala asi 10 rokov, sa dostal do rôznych krajín. Navštívil Nemecko, Francúzsko, Poľsko, Česko a iné. Točil aj videá s prvými dostupnými kamerami, no fotografia sa mu stala bližšou. Po čase už toho začínalo byť priveľa aj naňho a preto sa rozhodol vrátiť naspäť domov, kde sa začal venovať fotografovaniu rôznych typov akcií v okolí. 

Rád sa venuje reportážnej fotografii, keďže navštevuje prioritne podujatia. Stretnúť ho môžete napríklad na Koliesku v Kokave nad Rimavicou, na Klenovskej rontouke, na rôznych heligonkárských a iných ľudových či neľudových akciách. „Mňa takéto akcie bavia, kde sú ľudia viac spontánni, odviazaní nie je to také zaškatuľkované,“ povedal pre vobraze.sk Peter Vranský. Do svojich fotografií sa snaží vnášať pocity, ktoré vyvoláva daná udalosť. Vždy rád zachytí počet ľudí, ale aj to, čo sa tam odohráva. Prostredníctvom nich ukazuje ľuďom akčnosť a hlavne prirodzenosť momentu. Jeho osobný program najmä počas leta je veľmi pestrý, takmer každý víkend iná akcia. ,,Keď nechodím po týchto podujatiach, tak ma niekedy čakajú tiež krstiny, svadby, oslavy,“ doplnil.  

Pre lepši rozvoj a skúsenosti si Vranský urobil hneď niekoľko kurzov. Kvôli práci v zahraničí, konkrétne v Monte Carle, kde fotil preteky áut si musel vybaviť novinársky preukaz. „Bolo to zaujímavé, bol som tam asi šesťkrát. Bývalo to v januári, cez hory a na niektoré prejazdy som chodil skôr, aby som mal najlepšie pozície,“ poznamenal. Svoje portfólium si zlepšuje aj regionálne, suverénnou výhrou v súťaži fotografia Malohontu. Skúšobne poslal jednu z jeho detailných fotografií do súťaže a hneď ju aj vyhral. Pri fotkách mu dokáže dobre poradiť jeho manželka, ktorá je vyučená fotografka. „Niekedy mi pomáha. Má trochu iný pohľad na veci a dopĺňame sa,“ dodal.

Na cesty za fotografovaním využíva aj svoj karavan. „Ak chcem nafotiť niečo skoro ráno, cestujem už večer a ráno si privstanem na východ slnka. Pekná fotografia prírody sa dá spraviť keď je ešte mäkké svetlo a čistá obloha,“ upresnil Vranský. Fotenie prírody berie skôr ako oddych, najradšej má miesta v okolí Kokavy. K jeho záľubám sa zaraďuje aj rekreačná cyklistika. Prechádza rôznymi trasami cez Kokavu, Hrachovo, Poltár a v najbližšej dobe sa chystá navštíviť aj novú cyklotrasu do Rimavskej Soboty.  „Treba sa hýbať a nesedieť na gauči. Rád chodím na turistiku aj pomocou výletov s karvanom,“ uzavrel Vranský.

Zdroj: vobraze.sk, Dominika Husárová, foto: Peter Vranský

<p>The post Kokavčana Vranského k fotografovaniu priviedli autá a preteky  first appeared on vobraze.sk.</p>

Dlhoročný fotograf Jozef Tokár (77) z Rimavskej Soboty má zbierku 30 až 35 tisíc záberov. Fotoaparát chytil do ruky už ako desaťročný a odvtedy sa stal jeho najväčším koníčkom a neskôr aj celoživotnou prácou. Počas osláv Dní mesta si prevzal za prácu spojenú s foto a video dokumentáciou kultúrnych, spoločenských a politickách udalostí Cenu primátora mesta Rimavská Sobota. „Nenachádzam slov,“ povedal dojatý Jozef Tokár pri ocenení. Poďakoval sa primátorovi Jozefovi Šimkovi, ako aj tým, ktorí ho opakovane navrhovali na Cenu mesta.

„Veľmi si to vážim. Menej rozprávam, viac fotografujem a filmujem. Takto nechám pre budúce generácie okolo 30 až 35-tisíc záberov,“ uviedol. Ako ďalej pre vobraze.sk priblížil, neskôr dostal aj plaketu predsedu parlamentu. Na pódiu Domu kultúry bol najstarším z laureátov. Podľa jeho slov zachytával činnosť aj niektorých ďalších, ktorí dostali ocenenie. „Už vtedy som fotil rôzne spoločenské akcie, ako aj svadobčanov, čo bol napríklad problém v osemdesiatych rokoch v kostole,“ upozornil.

Fotenie je pre Jozefa Tokára životný koníček. „Iný ani nemôžem pri tomto povolaní mať. Bolo to časovo náročné, robil som to z lásky a je to moje hobby aj dodnes,“ podotkol úsmevne s tým, že sa počas svojej praxe stretol aj s názorom, že to nie je náročné a fotku spraví za zlomok sekundy. „Tú správnu chvíľu si ale treba vyčkať, kým k tomu príde. Niekedy som na tri fotky čakal aj celý deň,“ priblížil Tokár, ktorý sa k vážnemu fotoaparátu dostal v štrnástich od krstného otca na birmovke. Videli, že ma to zaujíma, a že sa tým vážne zaoberám. Bol to flexaret, dvojoká zrkadlovka. Bol to československý výrobok, ktorý mi dodnes funguje. Išlo o kvalitnejšie fotoaparáty ako zo západného Nemecka.

Fotoaparát z ruky stále neodkladá. Podľa jeho slov stále chodí na také akcie, ktoré by podľa neho bolo treba uchovať pre budúce generácie. „Nech to mám vo svojom archíve. Posledne som fotil tohtoročné Dni mesta a bol som predtým na krste knihy jaskyniara Lajosa Gaála. Je to jeho celoživotné dielo,“ povedal. Fotografie zverejňuje v médiách i na sociálnej sieti. „Veľmi som ich predtým nezverejňoval, ale počas pandémie sme sa s polovičkou Ibolykou rozhodli, že spravíme niečo pre ľudí, aby si mohli zaspomínať a prísť na iné myšlienky,“ skonštatoval.

Spomedzi obľúbených zážitkov z fotenia Tokár zaspomínal na dvojmesačné splavovanie Dunaja (Tour international Danubien) spolu s ďalšími Soboťanmi, džudistami od Juraja Svoreňa či študentkami z ekonomickej školy. „Organizoval to Jozef Kisantal. Bol nás celý autobus, začínali sme v Bratislave a prešli sme do Komárna, potom ešte po šiestich úsekoch v Maďarsku pri Budapešti až po Moháč a v Bulharsku (Vidin – Silistra). Zhruba 640 kilometrov to bolo a z viacerých štátov to absolvovalo vyše 600 ľudí. Išlo sa v kajakoch, ja som mal katamaran kvôli lepšiemu filmovaniu. Bolo to háklivé na vode,“ spomenul.

Navštívil Nemecko, Poľsko, Jordánsko, Španielsko či bývalú Juhosláviu, kde fotil šachovú olympiádu. „Boli sme traja. Dvaja redaktori z Prahy a ja ako jediný fotograf zo Slovenska,“ uviedol. Z prírody má rád však aj okolie Rimavskej Soboty. Poteší ho aj vychádzka do lesa pri Kamennom Jankovi. „Všade sa cítim ako doma,“ hovorí Tokár, ktorý fotil veľa rozličných podujatí. Medzi nimi napríklad aj pohreb básnika Ivana Kraska, ako i druhú Československú spartakiádu z roku 1960 v Prahe. „Bol som tam ako cvičenec a počas voľných dní som sa chytil fotoaparátu,“ objasnil.

Osobitne si váži udalosť sedemstoročnicu Dní mesta Rimavská Sobota, kde bolo veľmi veľa alegorických vozňov. Veľmi aktívne obdobie zažil v sedemdesiatich rokoch. Odvtedy ani jeden prvý máj neprešiel bez záznamu. Navyše sa konalo veľa kultúrnych podujatí. Do R. Soboty vtedy zavítali všetci veľkí speváci z Československa či Maďarska, ktorých som fotil. „Okrem Karla Gotta, ktorý nebol v našom meste, asi všetkých vtedajších umelcov. Veľmi rád som mal Karola Duchoňa, on bol náš slovenský Karel Gott,“ dodal Jozef Tokár, ktorý viac ako 20 rokov pracoval v Okresnom osvetovom stredisku. „Mrzí ma, že ma nezavolali na slávnostné otvorenie Domu osvety, ktorá bola nedávno ukončená,“ podotkol.

Desaťročia pokrýval mimoriadne udalosti v regióne, koncerty, výstavby fabrík a ich výrobné procesy, významné návštevy politikov v regióne. Známy je aj ako autor fotografií zo športového prostredia či venčekov a stužkových slávností. V novembri 1989 zachytil pravdepodobne ako jediný atmosféru a revolučné udalosti v R. Sobote.

Jozef Tokár má dve dcéry, dvoch synov a štyri vnúčatá. Bol dvakrát ženatý. Najväčší vzťah k fotografii alebo videu má najmladšia dcéra Noemi. „Chodila so mnou fotiť ešte venčeky, svadby a má k tomu vzťah. Vie kedy treba stlačiť spúšť, robí to s rozvahou a citom. Bola prijatá na filmovú akadémiu v Budapešti, ale prešla potom na právo,“ povedal Tokár, podľa ktorého ale neostala v Rimavskej Sobote a býva v Rakúsku.

Jozef Tokár navštevoval základnú školu a gymnázium v Šafárikove, terajšia Tornaľa. Začínal v divadle J. G. Tajovského vo Zvolene ako pomocný fotograf. V roku 1965 sa vrátil do R. Soboty, kde pracoval v Tabakovej továrni ako majster a kultúrno-osvetový referent. Fotografické vzdelanie si doplnil v Brne.

V R. Sobote si ocenenie prevzali hokejisti, lekár Nagy i fotograf Tokár + foto

Od začiatku 70-tych rokov pracoval v Okresnom osvetovom stredisku a odkrútil si tam viac ako 20 rokov. Svojimi fotkami prispieval do Gemerských Zvestí či do vedeckého časopisu Obzor Gemera. Úzko spolupracoval s vydavateľmi, ako napríklad Júliusom Boľfíkom na knihe Rimavská Sobota a okolie. Prispel aj do publikácie Rimavská Sobota.

Zdroj: vobraze.sk

<p>The post Dlhoročného fotografa Tokára ocenili, fotoaparát na dôchodku neodkladá first appeared on vobraze.sk.</p>

Offroad v Tisovci sa vrátil do niekdajších úspešných koľají. Priaznivci si prišli na svoje jazdami v teréne, po strmých kopcoch, ale i koncertom, večernou jazdou či exhibíciou najodvážnejších jazdcov pre divákov v Dolinke. Na jednom z najväčších podujatí tohto druhu v Európe sa stretlo 250 posádok. Ich počet bol pre veľký záujem obmedzený. Podujatie trvalo od štvrtka do nedele 30. apríla.

Pretekári prišli z Čiech, Maďarska, Litvy, Poľska a jedno auto bolo aj Ukrajiny, ale prišlo z Čiech. Ako pre vobraze.sk ďalej priblížil Vladimír Longauer, jeden z organizátorov, s priebehom podujatia sú spokojní. „Bolo to super. Keby sme robil tri zrazy, tak by asi všetky boli plné. V Dolinke bolo najviac ľudí, návštevníci už nemali kde parkovať v nedeľu. Jazdci si pochvaľovali. Tvrdili, že to bol jeden z najlepších ročníkov za posledných 10 rokov,“ povedal pre Longauer. Počasie podľa neho zmenou termínu z augusta na apríl vyšlo na jednotku a bolo aj blato. „Nič mimoriadne sa nestalo, len pár opitých ľudí, čo prišli na akciu. Bol s tým spojený aj jediný zásah našich záchranárov. Okrem toho sa prišlo na akciu predvádzať aj pár motorkárov a štvorkolkárov. Robili hlúposti na lúke a sú z toho nepríjemnosti,“ doplnil.

Na podujatí išlo hlavne o účasť a získavanie nových skúseností jazdcov. Denné trophy mali počas dvoch dní dva okruhy, cez 50 a 60 kilometrov. Jazdí sa tak reálny terén cez veľké územie na lesných cestách a zvážniciach podľa itineráru. Takáto možnosť pre jazdcov podľa Longauera celkovo na Slovensku chýba a nemajú sa to kde veľmi ani naučiť alebo zbierať skúsenosti, lebo ich nechcú púšťať do terénu a lesa. „Len Dolinka je umelo vytvorený okruh pre najodvážnejších jazdcov a zvedavých divákov. Je to už extrém. Tam už jazdci musia ukázať, čo vedia,“ spomenul. Jazdcov veľmi nekategorizujú a všetci idú rovnakú trasu, tá náročnejšia špeciálka je dobrovoľná. „Prišli jazdci na veľmi pekných autách, negarantujeme však škrabance a podobne. Záujem je aj napriek tomu obrovský a chodia z každého odvetvia, kde sa využíva jazda v teréne. Je to však dobre, lebo je málo skúsených jazdcov,“ hovorí.

Súčasťou programu bolo na otvorení aj vystúpenie dievčenskej kapely Poison candy. Koncert bol pre Tisovčanov zadarmo. „Dievčatá urobili zábavu, boli nadšené a páčilo sa im,“ podotkol Vladimír Longauer. Podľa neho sú organizátori pozitívne naladení aj na ďalší ročník, ktorý bude jubilejný, dvadsiaty.

Soboťanov preverila Dolinka i zákony gravitácie

Medzi účastníkmi mal zastúpenie aj okres Rimavská Sobota prostredníctvom tunajšieho Offroad clubu. Priamo z jeho centra boli otec a syn Hajnovicsovci. Gabriel Hajnovics však v piatok odtrhol obidva predné tlmiče a v sobotu nejazdil. Jeho syn Attila v piatok zlomil riadenie v špeciálke. Auto im tak ostalo v lese na noc a v sobotu s kamarátom vyrobili súčiastku a v sobotu ju namontovali, aby auto dostali von z lesa. „Zobrali sme ho domov, pozváral ešte zlomené držiaky, aby mohol jazdiť Dolinku. V nej na povzbudzovanie divákov skúšal hranice gravitácie a auto položil na bok,“ priblížil Gabriel Hajnovics. Auto napokon postavili na kolesá, no problémy ich neobchádzali ani naďalej. „Dvakrát syn vyzul gumu z disku a raz dostal defekt. Bola to zábava dospelých,“ podotkol s úsmevom. Aby toho nebolo málo, v treťom aute zlomili homokinetický kĺb. Tiež skončilo doma v dielni. „Napriek tomu sme si veľmi dobre zajazdili. Sme spokojní, dobre sme sa zablatili a išlo nám o vybláznenie sa. Berieme to športovo,“ dodal Gabriel Hajnovics, ktorý patrí k najstarším jazdcom.

Zdroj: vobraze.sk, foto: Milan Slabej, Ján Čajko, Gabriel Hajnovics

<p>The post Offroad pritiahol do Tisovca stovky priaznivcov. Zabavili sa na koncerte i exhibičnej jazde v Dolinke + foto a video first appeared on vobraze.sk.</p>