Je moderátorkou, dlhoročnou recitátorkou, objavuje sa v rôznych porotách aj na celoslovenskej úrovni a venuje sa aj posledným rozlúčkam. Toto všetko zvláda na veľmi dobrej úrovni Milana Jutková (Bartková) z Lukovíšť, ktorá je 7 rokov riaditeľkou Mestského kultúrneho strediska v R. Sobote. V samospráve fungovala v rodnej obci dlhé roky. Ako pre vobraze.sk priblížila, od školských rokov je recitátorka a rovnako dlho pôsobí aj v Zbore pre občianske záležitosti.
Obrady a rozlúčky robí ako hlavný rečník viac ako 10 rokov. „Od smrti pani profesorky Mani Uhrínovej, ona bola v Rimavskej Sobote môj prvý klient. A nedala mi na výber, honorár mi zaplatila na roky vopred. Do jej starožitného nástenného zrkadla sa pozerám dodnes,“ poznamenala s úsmevom Milana Jutková. A čo považuje za najdôležitejšie pri tejto práci? „Pri každej práci považujem za najdôležitejšie povedať pravdu s láskou,“ odpovedala Jutková, ktorá recitovala aj pri príjemnejších obradoch, ako sú uzavretia manželstva, privítanie nových občanov, prijatie jubilantov, stretnutie rodákov, výročia obcí alebo iné významné udalostí.
Každému vystúpeniu sa venuje celou bytosťou
Recituje, odkedy vie rozprávať. Ako ďalej s úsmevom vysvetlila, jej mamina a sestry boli divadelné ochotníčky. „Moja mama bola natoľko dobrá, že ju angažovali do Slovenského komorného divadla v Martine, starký Badinka to zásadne zamietli.“ Vravel, že „komendiášov“ je dosť, poriadnu robotu treba robiť. „Bohatosť rozmerov tohto sveta, ktorú mi predstavili, sa však už nikdy nestratila.“
Pre Milanu Jutkovú je každé jej vystúpenie dôležité. „Každému sa venujem celou bytosťou. Trochu tuším, trochu viem, kedy som diváka, či poslucháča voviedla do príbehu, kedy tak povediac ide so mnou,“ hovorí Jutková, ktorá si veľmi váži víťazstvo v Gemerskej Polome. Išlo o súťaž na počesť P.K.Z.Hostinského, tamojšieho rodáka, ktorý je pochovaný v Rimavskej Sobote. „Súťaž s celoslovenskou pôsobnosťou, s nenápadnou účasťou celoslovensky známych recitátorov s ohromnou skúsenosťou a pokorou. Nikdy na to nezabudnem,“ podotkla.
Poéziu označila za kráľovskú kategóriu
Poéziu považuje za kráľovskú kategóriu, v ktorej nie je doma každý. „Aj ja sa tam cítim doma len zriedka. Áno, recitujem poéziu aj prózu. Niekedy lepšie, niekedy horšie, pre seba vždy, pre iných niekedy. Jedno aj druhé je okrem iného súčasťou môjho života, ako plynie čas, zisťujem, že má pre mňa terapeutický účinok. Keď mi je v živote ťažko, poézia je zaručený liek.“
V prípade obľúbeného básnika alebo spisovateľa má úplne jasno. Na prvej priečke dominuje Ivan Krasko, jej vzácny rodák a Milan Rúfus. Z autorov prózy miluje Michaila Bulgakova, ale medzi jej obľúbencov patrí aj Ľudmila Ulická, Alesandro Baricco, Sándor Márai, Rabidranáth Thákur. Na každú chvíľu niečo iné.
Absolútna víťazka festivalu
Mnoho interpretačných súťaží absolvovala, vyhrala a v súčasnosti býva členkou poroty. V R. Sobote sme ju mohli vidieť napríklad na súťaži Dobšinského rozprávkový Gemer. „Veľmi mám rada súťaž Timravina studnička v Lučenci. Tú som ako dospelá aj vyhrala a teraz som v porote s mojimi milými kolegyňami z divadla. Šaliansky Maťko je tiež veľmi pekná súťaž, chodievala som aj do Veľkého Krtíša,“ hovorí Jutková. Najvýznamnejšiu recitačnú skúsenosť jej priniesla Vansovej Lomnička, celoštátna prehliadka v Banskej Bystrici mala vždy vysokú úroveň. „Stretla som tam veľa dobrých recitátoriek a múdrych žien, s niektorými som stále v kontakte. Laureátkou, absolútnou víťazkou, tohto festivalu som sa stala s prózou Strieborný prach. Na tejto súťaži som recitovala prózu,“ dodala.
Moderuje rôzne podujatia
K moderovaniu sa dostala prirodzeným vývojom a aj v súvislosti s poslaneckými povinnosťami v Lukovišiach, kde má za sebou päť funkčných období a bola aj zástupkyňou starostu. Doma v Lukovištiach moderuje prirodzene všetko, čo je potrebné. Lukovišťský kalíščok, stretnutia rodákov, ktoré mali viaceré veľkolepý rozmer, účasť a odozvu. Niekedy dávno moderovala aj stretnutia jubilantov, či stretnutia pri príležitosti jubilea básnika Ivana Krasku, rodáka z Lukovíšť. Samozrejmosťou bývali mikulášske, vianočné a veľkonočné stretnutia, dedinské divadelné predstavenia a dávno, pradávno, tanečné zábavy „S radosťou som moderovala Ples starostov, rôzne dni obce, nielen u mňa doma v Lukovištiach, či u mňa doma v Rimavskej Sobote, ale napríklad aj v milej neďalekej Orávke, družobnom Bottove, milovaných Drienčanoch, Horných Zahoranoch či Rimavských Janovciach,“ vymenovala.
Recitovala na občianskych obradoch v Hnúšti, či v Tisovci, Tornali, Revúcej a Ratkovej. „Idem tam, kde ma volajú, lebo zrejme spľňam aspoň časť očakávaní organizátorov. A veľmi si to vážim. Vždy je to pre mňa niečo nové, vždy vybočenie zo stereotypu, ale zatiaľ vždy som stretla milých ľudí a kamarátmi sme zostali aj doteraz.“
Verí v pravú mieru rozumu a srdca
Pracovala na rimavskosobotskom mestskom úrade a neskôr sa stala riaditeľkou MsKS. Našla sa v tejto funkcii?„Hľadám sa. Byť riaditeľkou tejto inštitúcie to je pre mňa „tvrdý oriešok“. Stále hľadám ten najlepší spôsob, ako vyjsť s ľuďmi a vytvoriť a byť súčasť tímu ľudí, tvoriaceho miestnu kultúru, ktorý tvaruje jej obsah, personálne, administratívne a technicky poskytuje kvalitný priestor pre jej realizáciu.“
Ako podotkla, pracovníkov MsKS len je zopár. „Sme odkázaní na vzájomnú spoluprácu takí odlišní, akí sme, a odlišní sme veľmi! Pracujeme v čase, keď iní relaxujú, teda siahame do svojho súkromného času, výlet z osobnej komfortnej zóny sa pre nás stal samozrejmosťou. A to nie je bez dôsledkov. Všeličo sa zmenilo, ale prežili sme koronu, veľmi ťažko, ale prežili. Teraz prišiel čas zdražovania a ďalších skúšok, povedala by som „rýdzosti charakteru“. Ja stále verím v pravú mieru rozumu a srdca,“ vysvetlila.
Podľa Jutkovej je práca riaditeľky MsKS veľmi rôznorodá. „V každom ohľade mimoriadne náročná, oveľa zložitejšia ako vyzerá takpovediac pri pohľade z vonka, mení sa ako améba a ja ju už siedmy rok prirovnávam k prechádzke po mínovom poli. Pozitívum aj negatívum je aj v tejto práci dôvera.“
Nechce ísť len po vkuse publika
Na aké veci kladie dôraz v tejto funkcii? „Hľadám správnu mieru vo všetkom, snažím sa, aby veci fungovali čo najlepšie. Aby sme my boli najlepší, ako sa dá.“
Ako riaditeľka by chcela, aby ponuka podujatí pre verejnosť zrkadlila jej záujem. „Nechcem však ísť len po vkuse publika, chcem zachovať výchovný charakter našej práce, tak aby sme ponúkali rôzne a vychovávali publikum tak, aby dokázalo poznať a oceniť kvalitu. To je tradičné poslanie domov kultúry a rokmi sa ukazuje jeho význam. Asi to nebude tak, že každý dostane všetko, čo chce, ale snažíme sa, aby si každý našiel niečo pre seba, vo svojom vlastnom spôsobe komunikácie. MsKS je mestská príspevková organizácia, sme teda povinní svojou činnosťou naplniť svoju časť rozpočtu,“ uzavrela.
Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Milana Jutková