Dlhoročného fotografa Tokára ocenili, fotoaparát na dôchodku neodkladá

Dlhoročný fotograf Jozef Tokár (77) z Rimavskej Soboty má zbierku 30 až 35 tisíc záberov. Fotoaparát chytil do ruky už ako desaťročný a odvtedy sa stal jeho najväčším koníčkom a neskôr aj celoživotnou prácou. Počas osláv Dní mesta si prevzal za prácu spojenú s foto a video dokumentáciou kultúrnych, spoločenských a politickách udalostí Cenu primátora mesta Rimavská Sobota. „Nenachádzam slov,“ povedal dojatý Jozef Tokár pri ocenení. Poďakoval sa primátorovi Jozefovi Šimkovi, ako aj tým, ktorí ho opakovane navrhovali na Cenu mesta.

„Veľmi si to vážim. Menej rozprávam, viac fotografujem a filmujem. Takto nechám pre budúce generácie okolo 30 až 35-tisíc záberov,“ uviedol. Ako ďalej pre vobraze.sk priblížil, neskôr dostal aj plaketu predsedu parlamentu. Na pódiu Domu kultúry bol najstarším z laureátov. Podľa jeho slov zachytával činnosť aj niektorých ďalších, ktorí dostali ocenenie. „Už vtedy som fotil rôzne spoločenské akcie, ako aj svadobčanov, čo bol napríklad problém v osemdesiatych rokoch v kostole,“ upozornil.

Fotenie je pre Jozefa Tokára životný koníček. „Iný ani nemôžem pri tomto povolaní mať. Bolo to časovo náročné, robil som to z lásky a je to moje hobby aj dodnes,“ podotkol úsmevne s tým, že sa počas svojej praxe stretol aj s názorom, že to nie je náročné a fotku spraví za zlomok sekundy. „Tú správnu chvíľu si ale treba vyčkať, kým k tomu príde. Niekedy som na tri fotky čakal aj celý deň,“ priblížil Tokár, ktorý sa k vážnemu fotoaparátu dostal v štrnástich od krstného otca na birmovke. Videli, že ma to zaujíma, a že sa tým vážne zaoberám. Bol to flexaret, dvojoká zrkadlovka. Bol to československý výrobok, ktorý mi dodnes funguje. Išlo o kvalitnejšie fotoaparáty ako zo západného Nemecka.

Fotoaparát z ruky stále neodkladá. Podľa jeho slov stále chodí na také akcie, ktoré by podľa neho bolo treba uchovať pre budúce generácie. „Nech to mám vo svojom archíve. Posledne som fotil tohtoročné Dni mesta a bol som predtým na krste knihy jaskyniara Lajosa Gaála. Je to jeho celoživotné dielo,“ povedal. Fotografie zverejňuje v médiách i na sociálnej sieti. „Veľmi som ich predtým nezverejňoval, ale počas pandémie sme sa s polovičkou Ibolykou rozhodli, že spravíme niečo pre ľudí, aby si mohli zaspomínať a prísť na iné myšlienky,“ skonštatoval.

Spomedzi obľúbených zážitkov z fotenia Tokár zaspomínal na dvojmesačné splavovanie Dunaja (Tour international Danubien) spolu s ďalšími Soboťanmi, džudistami od Juraja Svoreňa či študentkami z ekonomickej školy. „Organizoval to Jozef Kisantal. Bol nás celý autobus, začínali sme v Bratislave a prešli sme do Komárna, potom ešte po šiestich úsekoch v Maďarsku pri Budapešti až po Moháč a v Bulharsku (Vidin – Silistra). Zhruba 640 kilometrov to bolo a z viacerých štátov to absolvovalo vyše 600 ľudí. Išlo sa v kajakoch, ja som mal katamaran kvôli lepšiemu filmovaniu. Bolo to háklivé na vode,“ spomenul.

Navštívil Nemecko, Poľsko, Jordánsko, Španielsko či bývalú Juhosláviu, kde fotil šachovú olympiádu. „Boli sme traja. Dvaja redaktori z Prahy a ja ako jediný fotograf zo Slovenska,“ uviedol. Z prírody má rád však aj okolie Rimavskej Soboty. Poteší ho aj vychádzka do lesa pri Kamennom Jankovi. „Všade sa cítim ako doma,“ hovorí Tokár, ktorý fotil veľa rozličných podujatí. Medzi nimi napríklad aj pohreb básnika Ivana Kraska, ako i druhú Československú spartakiádu z roku 1960 v Prahe. „Bol som tam ako cvičenec a počas voľných dní som sa chytil fotoaparátu,“ objasnil.

Osobitne si váži udalosť sedemstoročnicu Dní mesta Rimavská Sobota, kde bolo veľmi veľa alegorických vozňov. Veľmi aktívne obdobie zažil v sedemdesiatich rokoch. Odvtedy ani jeden prvý máj neprešiel bez záznamu. Navyše sa konalo veľa kultúrnych podujatí. Do R. Soboty vtedy zavítali všetci veľkí speváci z Československa či Maďarska, ktorých som fotil. „Okrem Karla Gotta, ktorý nebol v našom meste, asi všetkých vtedajších umelcov. Veľmi rád som mal Karola Duchoňa, on bol náš slovenský Karel Gott,“ dodal Jozef Tokár, ktorý viac ako 20 rokov pracoval v Okresnom osvetovom stredisku. „Mrzí ma, že ma nezavolali na slávnostné otvorenie Domu osvety, ktorá bola nedávno ukončená,“ podotkol.

Desaťročia pokrýval mimoriadne udalosti v regióne, koncerty, výstavby fabrík a ich výrobné procesy, významné návštevy politikov v regióne. Známy je aj ako autor fotografií zo športového prostredia či venčekov a stužkových slávností. V novembri 1989 zachytil pravdepodobne ako jediný atmosféru a revolučné udalosti v R. Sobote.

Jozef Tokár má dve dcéry, dvoch synov a štyri vnúčatá. Bol dvakrát ženatý. Najväčší vzťah k fotografii alebo videu má najmladšia dcéra Noemi. „Chodila so mnou fotiť ešte venčeky, svadby a má k tomu vzťah. Vie kedy treba stlačiť spúšť, robí to s rozvahou a citom. Bola prijatá na filmovú akadémiu v Budapešti, ale prešla potom na právo,“ povedal Tokár, podľa ktorého ale neostala v Rimavskej Sobote a býva v Rakúsku.

Tabaková továreň Rimavská Sobota, foto: Jozef Tokár
Jozef Tokár v bývalej Tabakovej továrni

Jozef Tokár navštevoval základnú školu a gymnázium v Šafárikove, terajšia Tornaľa. Začínal v divadle J. G. Tajovského vo Zvolene ako pomocný fotograf. V roku 1965 sa vrátil do R. Soboty, kde pracoval v Tabakovej továrni ako majster a kultúrno-osvetový referent. Fotografické vzdelanie si doplnil v Brne.

V R. Sobote si ocenenie prevzali hokejisti, lekár Nagy i fotograf Tokár + foto

Od začiatku 70-tych rokov pracoval v Okresnom osvetovom stredisku a odkrútil si tam viac ako 20 rokov. Svojimi fotkami prispieval do Gemerských Zvestí či do vedeckého časopisu Obzor Gemera. Úzko spolupracoval s vydavateľmi, ako napríklad Júliusom Boľfíkom na knihe Rimavská Sobota a okolie. Prispel aj do publikácie Rimavská Sobota.

Zdroj: vobraze.sk