Viac ako dve desaťročia bola spojená s regionálnou žurnalistikou a Gemerskými zvesťami, písala aj pre denníky. V súčasnosti ju však možno stretnúť aj za kamerou, pri strihaní videa či v nahrávacom štúdiu. Marta Kanalová z Rimavskej Soboty sa tento rok pustila aj do spevu. K hudbe ju priviedol hudobník a zvukár Tibor Zachar, s ktorým už pripravila dve skladby a pracuje na tretej. Tvorivým aktivitám sa venuje prakticky celý život. Už ako dieťa mala blízko k písaniu a neskôr k fotografii, výtvarnému umeniu, orientálnemu tancu a ďalším formám tvorby.
K novinárčine sa dostala už ako dieťa
Jej prvý text bol podľa jej slov publikovaný v rožňavskom periodiku, keď mala približne 12 rokov. Ako ďalej pre vobraze.sk Marta Kanalová hovorí, písanie ju bavilo už v škole a neskôr sa jej príspevky začali objavovať pravidelne. Profesijne začínala v redakcii Zora Gemera v Rožňave. Neskôr písala aj pre SME na východnom Slovensku, pracovala v regionálnom spravodajstve Slovenského rozhlasu a pôsobila aj v denníku Korzo v Košiciach. „Boli to médiá rôzneho zamerania, rozsahu aj dosahu,“ hovorí o svojich začiatkoch.
Skúsenosti z väčších redakcií neskôr využila v regionálnych médiách. V malom médiu podľa nej musí novinár zvládať oveľa širší záber tém. „Redaktor musí vedieť spracovať všetky témy, spravodajstvo, politiku,“ približuje.
Najdlhšie obdobie svojej novinárskej práce spojila s Rimavskou Sobotou a mestským periodikom Gemerské zvesti. V redakcii pôsobila takmer 20 rokov a neskôr sa stala aj šéfredaktorkou. Ani vo vedúcej pozícii však nechcela zostať iba pri redakčnom stole. „Aj keď som bola šéfredaktorkou, mala som rada prácu v teréne. O tom je práca novinára,“ spomína.
Venovala sa aj náročnejším a investigatívnym témam a počas rokov sa stretla s množstvom osobností. Robila rozhovory napríklad s prezidentmi Rudolfom Schusterom a Ivanom Gašparovičom, ale aj s Vladimírom Mečiarom či Robertom Ficom. Vyskúšala si tiež prácu v miestnej televízii, písala pre Novohradské noviny a v istom období založila a prevádzkovala aj internetové noviny.
Fotografovať ju naučila mama
K písaniu sa postupne pridalo fotografovanie. Prvé skúsenosti získala ešte v tínedžerskom veku od svojej mamy, ktorá fotografovala klasickým manuálnym fotoaparátom. „Naučila ma aj vyvolávať fotografie. Mala som asi štrnásť či pätnásť rokov,“ hovorí. S príchodom digitálnej fotografie sa fotografovaniu venovala aj v rámci novinárskej práce. Postupne ju však začali priťahovať aj umelecké fotografie. Vystavovala čiernobiele zábery, fotografie Rómov či ľudí žijúcich na ulici. Fotografie Rómov podľa jej slov vystavovala aj v Moskve na slovenskej ambasáde, čo patrí k výrazným momentom jej fotografickej tvorby.
Fotografia však nebola jej jedinou umeleckou záľubou. Už v mladosti navštevovala ľudovú školu umenia, kde sa venovala výtvarnému a literárno-dramatickému odboru. Tvorivosť si tak rozvíjala v rôznych smeroch a neskôr sa k nej pridali aj vlastné výtvarné projekty.
Jedným z nich sa stali benátske masky. Začala ich vyrábať ešte predtým, ako sa dostala do Benátok. Neskôr ju atmosféra mesta a jeho tradícia masiek inšpirovali ešte viac. Keď videla, že jej tvorba má u ľudí odozvu, rozhodla sa zorganizovať výstavy. Postupne ich pribúdalo a začali ju oslovovať aj rôzne inštitúcie. Svoje práce vystavovala na viacerých miestach na Slovensku aj v zahraničí. K tvorivosti mala blízko aj vďaka rodine. Jej starý otec bol hudobník, primáš, hral na husle aj klavír a zároveň maľoval obrazy. „Vždy som bola umelecky založená. Prakticky vo svojom voľnom čase stále tvorím celý život,“ hovorí.
Od fotografií k videám
Novšiu etapu jej tvorby odštartoval pred približne dvoma rokmi akreditovaný kurz zameraný na grafiku a strih videa. Práve video ju napokon zaujalo najviac. Fotografie nielen upravuje, ale videá aj nakrúca a strihá. Spolupracuje pritom aj s amatérskymi spevákmi či kapelami. „Zo všetkého ma najviac zaujala a láka práca s videami. Tvorím a strihám,“ hovorí Kanalová.
Pri svojej práci využíva aj umelú inteligenciu, no podľa vlastných slov s mierou. Uprednostňuje skutočné prostredie a reálne nakrúcanie. AI využíva najmä v situáciách, keď je niečo ťažko dostupné alebo sa to nedá jednoducho nakrútiť. „AI je len pomocník. Treba vedieť, ako s ňou narábať, a používať ju primerane,“ myslí si.
Do štúdia išla s tým, že spievať nebude
Práve práca s videom ju priviedla bližšie k hudobnému štúdiu Tibora Zachara v Rimavskej Sobote. Dlhoročný hudobník, zvukár a majiteľ nahrávacieho štúdia ju postupne presvedčil, aby skúsila aj spievať. Trvalo však niekoľko mesiacov, kým sa vôbec odhodlala do štúdia vstúpiť. „Hovorila som, že sa tam pozriem, ale spievať nebudem nikdy,“ spomína dnes s úsmevom. Nakoniec sa stalo presne to, čo pôvodne odmietala. Tento rok sa začala venovať aj spevu a pripravili prvé hudobné projekty.
Prvou skladbou bol Fantóm opery. Na samotnom speve sa podieľal Zachar, Kanalová pripravila video a réžiu a v skladbe si tiež zaspievala. Videoklip sa nakrúcal aj v Mestskej záhrade v Rimavskej Sobote a na Kurinci. Výber miest nebol náhodný. „Vybrala som si tieto lokality kvôli regionalite, aby sa propagoval tento región. Aj tu sú miesta, ktoré sú atraktívne,“ vysvetľuje.
Jej umelecké meno Manuetta Moon má pritom vlastný príbeh. Meno Manuetta jej kedysi vybrala mama, no na matrike ho vtedy nechceli zapísať. Kanalová naň neskôr narazila v starej kartotéke a až vtedy jej mama vysvetlila jeho pôvod. Keď začala spievať, rozhodla sa ho používať ako umelecké meno. Druhú časť, Moon, si zvolila pre svoj vzťah k mesiacu a mesačnému svitu.
Blízky jej je symfonický metal a gotický štýl
Druhou skladbou bola Sleeping Sun, prevzatá od fínskej skupiny Nightwish. Aj na nej sa podieľal zvukár Tibor Zachar a Kanalová sa zapojila do spevu. Práve Nightwish pritom zohrali v jej vzťahu k tomuto hudobnému žánru dôležitú úlohu. K symfonickému metalu a goticky ladenému štýlu sa dostala približne pred 30 rokmi a odvtedy jej zostal blízky.
Teraz pripravujú tretiu skladbu. Má byť opäť ladená do gotického štýlu so symfonicko-metalovými prvkami. V tvorbe sa objavujú aj orientálne motívy, ktoré sú jej blízke aj vďaka tomu, že sa v minulosti venovala orientálnemu, respektíve brušnému tancu.
Reakcie na prvé skladby ju podľa jej slov prekvapili. Ľudia, ktorí ju dlhé roky poznali najmä ako novinárku, totiž podobnú stránku jej osobnosti nečakali. A práve v tom je jej súčasná tvorba trochu iná. Novinárka, fotografka, výtvarníčka, kameramanka, strihačka a teraz aj speváčka nie sú podľa nej oddelené svety. Všetky spája záujem niečo vytvárať a skúšať nové veci. „Vždy som bola umelecky založená,“ hovorí. Po rokoch práce v médiách tak dnes objavuje ďalšiu podobu tvorby – tentoraz už nielen za objektívom a kamerou, ale aj pred mikrofónom.
Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Marta Kanalová
