Bývalý chirurg s dlhoročnou praxou Peter Dragijský z Rimavskej Soboty sa nechystá vrátiť do práce. Na dôchodok odišiel začiatkom minulého roka, po takmer päťdesiatich odrobených rokoch. K záveru svojho pracovného pôsobenia bol síce ešte na vážkach. Po absolvovanej operácii chrbtice sa však utvrdil v tom, že sa bude poctivo venovať rekonvalescencii. Podarilo sa mu vrátiť aj na bicykel. „Aj tento rok som nebicykloval okolo 1 700 kilometrov, čo je iba o sto menej ako vlani. Do ambulancie ma to už neťahá, 48 rokov stačilo, chcem už oddychovať,“ priblížil pre vobraze.sk Peter Dragijský (73), ktorý pacientom odkazuje, aby mali pevnú vôľu a pozitívne zmýšľanie.
S cyklistikou a športom ho spája aj to, že ešte ako lekár pomáhal pri cyklistických pretekoch Okolo Slovenska a bol aj lekárom miestneho futbalového i hokejového mužstva. Venuje sa rád aj zahraničnej dovolenkovej cyklistike, alebo turistike v Tatrách. Keď treba, tak denne prejde aj 10-15 kilometrov. Medzi krásne zahraničné absolvované bicyklovačky zaradil ostrov Elbu i Gargáno. „Odmalička som bol na bicykli, nešťastie mi nerobia veľký problém ani kopce. Ešte ako dorastenec som chodieval na futbalové tréningy do Hnúšte. Býval som vtedy v Hrachove a prebicyklované mám aj Kyjatice, Ratkovú či Kokavu kde bola vynikajúca zmrzlina od Habeša,“ spomenul s úsmevom.
Bývalý lekár sa venuje histórii a najstarším dejinám. Priblížil, že v minulosti bolo veľmi málo publikácií o dejinách Slovenska, tie začali vychádzať až po novembri 1989, kedy bola aj Nežná revolúcia. „Uhorské dejiny sme odovzdali Maďarom, československé Čechom a až po roku 89 začalo vychádzať aj niečo „naše“. Boli to najmä knihy zahraničných Slovákov, ako Dominik Hudec, Štefan Polakovič, alebo napríklad publikácia „Moraváka“ Antonína Horáka, z našich Oskara Cvengroscha, Alana Dologa, Cyrila Hromníka, Viktora Timuru, z ktorých som tiež čerpal na nedávnej besede. Obdivuhodné je dielo P. Ratkoša Pramene k dejinám Veľkej Moravy,“ hovorí.
Do Rimavskej Soboty plánoval preto pritiahnuť slovenského filozofa Viktora Timura, ktorý sa venuje najmä výskumu dejín slovenského filozofického myslenia. Mal sem prísť prednášať roku 2020, ale plány zmarila pandémia. „Jednou z jeho publikácií je kniha Zamlčané dejiny. Práve v nej sa venuje tomu, ako sme si Slováci i všeobecne Slovania nechali ukradnúť svoj podiel na najstarších dejinách sveta. Je to náročná kniha, treba mať k nej už niečo prečítané z iných zdrojov a čítať po pár stranách,“ podotkol Dragijský, ktorý stretnutie chcel zorganizovať tento rok, no vzhľadom na vek si V. Timura na dlhú cestu netrúfal. „Získal som však od neho prednášku a jeho láskavým dovolením sme si ju mohli prebrať v Knižnici Mateja Hrebendu. Informácie a zaujímavosti som sa snažil doplniť aj z iných zdrojov a vlastných úvah“, hovorí a dodáva, že už má 28 strán výpiskov z rôznej literatúry, knihu sa však písať nechystá.
Do novembrových udalostí sa veľmi nezapájal. „Sledoval som to v televízii. Veľmi sa ma to nedotklo. Aj v nemocnici vzniklo takzvané VPN, no nie som si istý, či všetky zmeny priniesli zlepšenie. Najmä medziľudské vzťahy sa zhoršovali,“ podotkol Dragijský. Spomenul že niekedy naša ekonomicky silná republika financovala rozvojové krajiny, potom v kasárňach rozpílili delá, „nehumánne“ tanky sme museli prestať vyrábať, lebo už bude „mier“ a teraz ich ideme kupovať. „Máme nie ozbrojené, ale odzbrojené sily. Takto to robili Turci: na dobytom území zrušili miestnu armádu. Novodobá história ma nijako nenadchýna,“ dodal matičiar Dragijský, ktorý bol okrem iného ocenený Spoločnosťou slovenskej inteligencie Korene.
Medzi Dragijského srdcové záležitosti patrí Alej dejateľov, ktorá je na Námestí Š. M. Daxnera v R. Sobote. V súčasnosti je tam 22 búst a socha P. Dobšinského, jeho doposiaľ jediná socha. „Pripravené sú základy pre osem ďalších rodákov. T. r. bolo 200 rokov od narodenia Sama Vozára a ubehlo aj 280 rokov od narodenia Pavla Šramka,“ hovorí Dragijský a pripomína, že Vozár bol spolu s Jánom Franciscim Rimavským členom skupiny štúrovcov, ktorá pred 180 rokmi povýšila stredoslovenské nárečie na spisovný jazyk. „Sú to dvaja naši rodáci, ktorí 14. februára 1843 boli na schôdzi u Ľudovíta Štúra, to je nezanedbateľná vec, že sme tam mali takýchto významných ľudí,“ zdôraznil. „Prečo práve strednú slovenčinu? Podľa toponymických výskumov Jána Stanislava (Slovenský juh v stredoveku, Dejiny Slovenského jazyka) práve naše nárečie bolo najrozšírenejšie nielen na území dnešného Slovenska, ale v celej Dunajskej kotline (nesprávne sa označuje za „karpatskú“). Siahalo na juh od Blatnianskeho jazera (Balaton), na západe do Šopronskej župy a na juhovýchode po Arad. V maďarskej časti Panónie sa ešte aj v 15. storočí hovorilo touto rečou.“
Peter Dragijský pôsobil niekoľko rokov aj ako poslanec mestského zastupiteľstva. Je autorom projektu Historické osobnosti Gemera-Malohontu. V roku 2014 napísal publikáciu Slováci tohto kraja s podtitulom Osobnosti Gemera-Malohontu, ktoré pozdvihli Slovensko. V orku 2020 vyšlo doplnené a rozšírené vydanie Osobnosti Gemera-Malohontu s podnadpisom …Slováci tohto kraja. V knihách pripomína životy našich rodákov, ich osudy, diela a pamätníky v rodnom kraji, sochy, busty či pamätné tabule od minulosti po súčasnosť.
Zdroj: vobraze.sk, foto: vobraze.sk, FB knižnica M. Hrebendu
