Dlhoročný učiteľ Tibor Tóbisz si v piatok preberie Cenu mesta Rimavská Sobota. Stať sa tak má na slávnostnom zasadnutí mestského zastupiteľstva v Dome kultúry počas osláv Dní mesta, ktoré sa uskutočnia 3. a 4. mája. Venoval sa tiež trénerskej činnosti. Samotná nominácia na ocenenie ho potešila. Ako pre vobraze.sk prezradil, odsúhlasenie Cenu mesta pre neho vníma ako symbol, že ľudia naňho a na jeho dlhoročnú prácu nezabudli. „Tento rok bolo nominovaných asi 13 osobností, o udelení Ceny mesta rozhodovali poslanci, za čo im ďakujem,“ hovorí a dodáva, že aj medzi poslancami sú jeho bývalí žiaci.
Tibor Tóbisz sa narodil v obci Čučma pri Rožňave, ale vyrastal v Rimavskej Sobote. Spolu s rodičmi a bratom bývali v rodinnom dome, ktorý stál blízko záhrady 1. mája. Tam so svojimi kamarátmi trávil Tóbisz najviac času zo svojho detstva. ,,Boli sme veľká partia detí, ktorá nebola nikdy doma. Prelozené sme mali asi všetky stromy v mestskej záhrade, hrávali sa v starom koryte rieky Rimava, kde sme sa aj člnkovali. Keď som prišiel domov neskoro, tak sa moja mama hnevala a naháňala ma okolo stola,“ spomína s úsmevom na bezstarostné detstvo Tóbisz (79). Jeho otec založil v Rimavskej Sobote zápasnícky oddiel, do ktorého Tóbisz párkrát zavítal hlavne preto, aby sa naučil základné chmaty. Podľa jeho slov ho zápasenie nikdy príliš nebavilo. Vždy vedel, že sa chce venovať futbalu. Ten začal aktívne hrávať, a obliekal si dres vtedajšieho rimavskosobotského futbalového tímu Slovan.
,,V roku 1959 som tu začal hrať dorasteneckú ligu v Rimavskej Sobote a potom som sa rozhodol ísť na fakultu do Nitry, aby som mohol učiť telesnú výchovu. Tú som napokon učil celých 44 rokov,“ hovorí a doplnil, že na základnej škole s vyučovacím jazykom maďarským na Šrobárovej ulici mali dve loptové aktívne hry, futbal a hádzanú, hrali však aj stolný tenis. Okrem telesnej výchovy má aprobáciu aj na ročníky 1. až 5., no tým sa popri plnom vyťažení už nevenoval.
Koncom 60. rokov mu futbalové plány skrížili zdravotné problémy, ktoré ho vyradili z aktívneho hrania futbalu. Napriek tomu by na svojom rozhodnutí byť učiteľom a trénerom nič nemenil. ,,Moju prácu som robil srdcom a nie pre peniaze. Bol som spokojný, pretože celý život som robil to, čo bolo zároveň aj mojím koníčkom. Takže to bola moja výhoda,“ dodáva Tóbisz, ktorý celý život miluje pohyb a aktívnym sa snaží ostať aj na dôchodku. ,,Robil som stále to, čo bolo mojím koníčkom. Teraz sa chodím pravidelne bicyklovať do mestskej záhrady. Tam urobím desať kolečiek, čo je zhruba 10 kilometrov a tak sa udržiavam v kondícii,“ hovorí Tóbisz, ktorý v mestskej záhrade vyrastal a v športe sa vždy vyžíval.
Tibor Tóbisz sa 20 rokov venoval aj trénovaniu futbalových mládežníckych družstiev. Trénoval mnoho šikovných hráčov, ktorí neskôr v prvoligových zápasoch dosahovali skvelé výsledky. Tipy na talenty dostával aj od svojich kamarátov, ktorí nádejných futbalistov náhodne nachádzali. Spomedzi talentov spomenul Júliusa Nôtu, ktorého pritiahol z Rimavských Janoviec. „Rodičia museli súhlasiť, pretože vekovo bol ešte aký mladý. Bol u nás a potom bol aj brankárom Rimavskej Soboty,“ povedal Tóbisz, medzi priateľmi prezývaný „Tibibáči“. „Pozbieral som veľa chlapcov. Do základnej školy k nám chodil aj Jozef Pisár, ktorý bol neskôr v reprezentácii, alebo Štefan Kiss, ktorý hral za Lokomotívu Košice. Chodil k nám aj Vojtech Vaszily, ten bol aj veľmi dobrý stolný tenista a hral pozdejšie aj futbal za Trenčín v prvej lige. Trénoval som aj Zoltána Heistera, ktorý bol trénerom národného tímu v hádzanej,“ priblížil Tóbisz. Ten bol niekoľko rokov aj vedúcim v školskom športovom stredisku vo futbale a ako pomocník okresného cvičiteľa pripravoval mládež aj na spartakiády. „Aj učiteľov sme tri spartakiády zaúčali,“ povedal. Spomenul, že všetky športové koníčky mu zabrali toľko času, že doma nebol takmer vôbec. „Žena mi hovorila, aby som si aspoň fotku vyložil na noc, aby ma sem-tam videla,“ uviedol so smiechom.
Futbal je jeho celoživotnou vášňou. Teraz sa na štadión chodím pozerať len zriedka na mladých futbalistov. ,,Spätne pozerajúc sa na tie odpracované roky sa sám sebe čudujem, že ako som to všetko zvládol. Ale mladý organizmus zvládne toho viac,“ dodáva Tibor Tóbisz, ktorý má dve deti, no ani dcéra a ani syn nemajú taký vzťah k športu ako on. „Mám len športové koníčky. Hrával som trochu ešte aj stolný tenis. Tam by som možno chodil aj teraz, ale tam treba aj pohyb nôh a ja mám jedno koleno už, ako sa povie, hrdzavé,“ podotkol s úsmevom. Na Cenu mesta ho nominoval viceprimátor mesta Attila Halász.
