Ako mladé dievča zažila 2. svetovú vojnu. Čelila počas nej aj hrozbe zastrelenia. Rodáčka z Klenovca Zuzana Mázorová sa v najťažších časoch starala o ukryté dieťa, ktoré v jej rodine zostalo a schovávali ho v perinách v pivnici. Na túto etapu svojho života si dnes zaspomínala ako takmer storočná. Bola aj medzi desiatkami Klenovčanov, ktorých mali popraviť na Chorepe. S podlomeným zdravím, ale dobrou pamäťou nám autenticky vyrozprávala svoj príbeh. Ako pre vobraze.sk Zuzana Mázorová, rodená Kamoďová ďalej uviedla, pred vypuknutím Slovenského národného podvstania 29. augusta 1944 netušili, že sa niečo takéto bude diať. „Pracovali pritom u nás na streche domu dvaja bratia Štefánikovci. Boli šikovní a dom v osade Javorinky asi dva kilometre nad Klenovcom nám dokončili deň pred vypuknutím SNP. Mohli sme sa doň tak aj nasťahovať. Neskôr vysvitlo, že pripravovali SNP a v Hámošovej kolešni bolo veľa zbraní,“ spomenula Zuzana (99).
O jeho vypuknutí sa dozvedeli od Judity Láskovej Moncoľovej, ktorá im prišla povedať, že v Klenovci sa niečo zlé deje. S takouto správou k nim prišla aj sesternica s malým dieťatom, ktoré skrývali u nich v dome. Dieťa Zuzana potom chodila kŕmiť a podarilo sa jej ho zachrániť. Bol to Ondrej Barto, ktorý už zomrel.
Povstaleckí vojaci obsadili pozície na horskom sedle Chorepa. Presila postupovala od Tisovca na Hnúšťu a na Klenovec, ktorý napokon obsadili. „Počuli sme streľbu, naokolo lietali guľky. Nevedeli sme, že sú tam vojaci ako stráž. Keď streľba utíchla, tak sme sa odvážili ísť von, na chotár. Povyše nášho poľa sme našli zabitého vojaka. Bol to náš vojak a bez topánok, niekto ho vyzul. Bežali sme k rodičom a oznámili sme im to,“ pripomenula. Dnes na tom mieste stojí pamätník SNP padlým vojakom. Pripomínajú si pri ňom udalosti 2.svetovej vojny. „23.októbra položili svoje životy v boji proti nemeckým okupantom dvaja patrizáni,“ píše sa pri pamätníku.
Nemci sa kvôli partizánom chceli na obyvateľstve pomstiť a vyvŕšiť sa na ňom. „Raz začiatkom zimy prišli do dediny a aj k nám domov vojaci. Báli sme sa. Veľa ľudí a rodín pobrali a šikovali nás na Chorepu. Museli sme mať hlavy dolu a pozerať sa na zem. Bolo nás vyše päťdesiat. Postavili nás do radu a čakali sme s plačom,“ hovorí Zuzana Mázorová. Ako spomenula, počula, že sa niekto medzi vojakmi háda. „Zdvihla som na chvíľu hlavu a videla som dvoch nemeckých vojakov. Vyrozumela som, že jeden nás chce postrieľať, druhý ale nie. Potom prišiel niekto na motorke a priniesol odkaz. Prepustili nás,“ hovorí.
Neskôr vysvitlo, že za ich záchranou bol evanjelický farár Pavel Slosiarik z Klenovca, ktorý vedel po nemecky a na základe kontaktov sa mu podarilo prihovoriť na správnych miestach za obyvateľov Klenovca. „Potom sme sa dozvedeli, že sme boli udaní ako partizáni,“ pripomenula pamätníčka. Po čase sa tiež rozchýrilo, že Klenovec bol povstaleckou obcou.
Nemci mali radi šmalec, chodili ho k nám jesť. „Natierala som ho vojakom na chlieb. Chválili si ho, hlavami kývali. Keď som vravela, že ešte aj druhým treba nechať, tak jeden z nich povedal, že ma odstrelí. Dvaja ale povedali, že nie,“ spomenula na ťažké obdobie. Vedela pár slov po nemecky a považovali ju za spoľahlivú osobu. Našli sa aj vojaci, ktorí neboli zákerní. Obdivovali jej tmavé vlasy, dva husté vrkoče a páčili sa im aj jej vyšívané kapce. Jeden z nich jej po čase dal do vrecka lístok s adresou v Berlíne. Na druhý deň vojakov odvelili do Brezna, kde sa vtedy ostro bojovalo. Keď sa situácia na fronte prelomila, tak sa niektorí vracali a čo mohli, brali. V lesoch bolo veľa mŕtvych vojakov. „Len tak prikritých čečinou,“ povedala Mázorová, ktorá je jednou z najstarších rodákov Klenovca. Žije pri svojej dcére v Kalinove.
Ako dcéra Zuzany Mázorovej, etnologička Emília Mázorová, priblížila, ženy prechody vojsk na fronte veľmi nevnímali, žili však v strachu a priamo sa stretávali s vojakmi. „Maminka bola dvakrát pripravená na zastrelenie. Boli ako obyvatelia priamo v ohnisku. Som rada, že stále sa však nájde človek, ktorý zažil takúto hrôzu, aby o nej vedel povedať ďalším generáciám. Aj keď nie so zbraňou v ruke, ale ako žena to všetko prežívala a bola nápomocná v priamom dianí. Dnešná generácia si to nevie ani predstaviť,“ povedala Mázorová. Na viacerých miestach v okolí Klenovca i Skorušiny po 2. svetovej vojne vznikali pomníky padlých vojakov.
Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Zuzany Mázorovej
Má takmer stovku. Prísť na Rontouku ju to ale neodradilo
