Jaroslav Kanát z rimavskosobotskej mestskej časti Mojín sa sokoliarstvu venuje už vyše štyridsať rokov. Ako hovorí, sokoliarstvo ho sprevádza od strednej školy. „V osemdesiatych rokoch som išiel do prvého ročníka na na Lesnícku školu v Banskej Štiavnici, kde som videl jedného sokoliara. Oslovilo ma to a odvtedy sa toho držím,“ povedal pre vobraze.sk Jaroslav Kanát (59). Sokoliarstvo bolo najskôr jeho koníčkom. Po dokončení lesníckej školy robil horára a potom dva roky pracoval na bratislavskom letisku, kde robil biologickú ochranu s dravcami.
Po novembrovej revolúcii v roku 1989, keď sa otvorili hranice, odišiel do Rakúska. „Asi 200 km od hraníc bol hrad Rosenburg, kde robili veľké historické vstúpenia. Potrebovali nejaký komparz, jednoducho veľa ľudí, aj takých, čo sa trošku rozumejú. Počas toho obdobia, ako som tam pracoval, im vypadol jeden sokoliar. Opýtali sa ma, či viem točiť vábikom so sokolom. Robil som to na bratislavskom letisku, ale sám, nie pred tritisícovým davom. Ani som nevedel po nemecky, čiže to bol obrazne taký skok do studenej vody. Ale vysvetlili mi, že keď povedia kľúčové slovíčko, tak vtedy mám vypustiť sokola. Prvé tri mesiace som teda len počúval a až potom som začal hovoriť. Takto som sa naučil po nemecky,“ spomína.
Na tomto rakúskom hrade robil dva roky. Keď zistil, že tam nie je nejaký kariérny postup, tak sa začal obzerať po niečom inom. „Zhodou okolností ma na tomto hrade videl jeden pán z Nemecka. Keď zistil, že som z hradu Rosenburg odišiel, tak za týždeň som už mal telefonát z Nemecka, či by som nechcel ísť robiť pre neho. Dal mi štvornásobne vyššiu výplatu, ako som mal v Rakúsku. Paradoxne, aj hrad v Nemecku sa volal rovnako ako ten rakúsky, zrejme ich predtým vlastnili rovnakí majitelia,“ povedal s úsmevom Kanát.
V Nemecku si odkrútil sedem rokov, no potom už chcel byť niekde bližšie k domovu, a tak sa dostal na hrad Kreuzenstein v Rakúsku. Pôsobil tam jednu sezónu, ale nejako ho to tam neoslovilo. „Dostal som ponuku z Dánska, ktorá sa neodmieta, takže som odišiel na tri roky do Dánska, kde som robil sokoliarske vystúpenia v súkromnej spoločnosti a aj odchov. Za tri sezóny som im zvýšil návštevnosť o 50 tisíc ľudí,“ spomenul Kanát. Po návrate z Dánska viedli jeho kroky naspäť do Nemecka, kde pracoval v zábavnom parku, ale už na živnosť a s vlastnými dravcami. Tam aj vznikol terajší názov Sokoliarstvo Kanát.
Po siedmich rokoch pôsobenia v Nemecku sa vrátil aj s rodinou na Slovensko, a to aj kvôli deťom, aby tu vyštudovali strednú školu. Na Slovensku pôsobil dva roky na hrade Modrý Kameň, ale nevidel to tam perspektívne. „Vtedy dostala manželka nápad, aby sme niečo skúsili vybudovať u nás v Mojíne, kde pôsobíme už vyše desať rokov,“ uviedol s tým, že so svojou manželkou Silviou sa spoznal v Rimavskej Sobote v čase, keď pracoval v Rakúsku. Vlani oslávili tridsať rokov manželstva. S vystúpeniami pomáha celá rodina.
Podľa Jaroslava Kanáta je práca so sokolmi výnimočná, pretože podľa neho obyčajný človek, ak nemá sokoliarske skúšky, by takéhoto dravca sokoliarsky držať nemohol. „Akonáhle chce s ním narábať, musí mať skúšky. U nás v sokoliarstve aj pripravujeme, školíme na sokoliarske skúšky, aby sme ľudí naučili narábať s dravcami, aby mali trochu predstavu, ako sa to robí. Ale väčšinou tí ľudia, ktorí s tým chcú robiť, majú už aj niečo naštudované,“ ozrejmil skúsený sokoliar. Ako ďalej uviedol, snažia sa robiť aj akúsi osvetu, aby sa deti o dravcoch nedozvedeli iba z počítačov. Obidvaja Kanátovci sú aj skúšobní komisári.
Práve sokoliarskymi predstaveniami je ich sokoliarstvo známe medzi širokou verejnosťou. Ako Kanát povedal, snažia sa, aby ich vystúpenia boli pútavé, ale aj zábavné a aby si ľudia z nich aj niečo odniesli. Väčšina vystúpení má rovnakú dramaturgiu. Prezradil však, že občas sa stane, že pri novom dravcovi sa musí predstavenie zmeniť podľa toho, čo daný dravec chce robiť.
Kanát poukázal na to, že sokoliarstvo je predovšetkým o lovení, preto sa s dravcami zúčastňujú aj na sokoliarskych stretnutiach. To pravé orechové podľa neho prichádza na jeseň, keď začína obdobie lovu. „Chodíme po celej Európe, lebo každý štát organizuje svoje sokoliarske stretnutia. Takéto stretnutie máme aj na Slovensku, kde sa zíde aj 120 sokoliarov z celej Európy. Ráno nás rozdelia do revírov, večer sa stretneme na spoločnej večeri a potom nasleduje posedenie, kde debatujeme a vymieňame si skúsenosti,“ opisuje. Podľa slov Jaroslava je najkrajšie na love pozorovať vlastných dravcov pri technike lovu, vidieť ich rýchlosť, pričom toto nádherné divadlo sa odohráva pred očami sokoliara. Pri love sa občas stane, že nejaký dravec uletí. „Mám kolegov, ktorým poulietavali dravce, ale nakoniec sa im vrátili, no mne čo uletelo, to sa takmer nikdy nevrátilo,“ hovorí s úsmevom. Tvrdí, že sokoliarstvo je stále jeho záľubou. „Pri ňom sa unavím, ale si aj oddýchnem. Niekedy ma psychicky vyčerpáva a inokedy zas psychicky nakopne,“ poznamenal.
Jaroslav Kanát sa sedemnásť rokov venoval džudu, v ktorom dosiahol niekoľko úspechov. Bol päťnásobným mládežníckym majstrom Slovenska, tretí skončil na majstrovstvách Československa dorastencov a v osemdesiatych rokoch sa dostal do reprezentačného výberu dorastencov. Práve pôsobenie v reprezentácii považuje za svoj najväčší úspech v džudistickej kariére. Džudistickú kariéru začínal v rimavskosobotskej Lokomotíve, odtiaľ prešiel do Mladosti R. Sobota. „Bolo to automatické, lebo tréner Juraj Svoreň je moja rodina. Po vojenčine som ešte súťažil v lige za Domažlice,“ podotkol. Kanát doplnil, že džudo robil, aj keď pracoval v Nemecku. V minulosti sa tiež venoval jazde na koni.
Zdroj: vobraze.sk
