Práca s kožou mu ide od ruky. Majstruje však tiež s drevom. Najradšej vyrába pastierske biče, ale z jeho dielne vychádzajú aj opasky, puzdrá, kapsy či dokladovky. Michal Beracko z Rimavských Zalužian je pritom príslušníkom Hasičského a záchranného zboru.
Vždy obdivoval prácu remeselníkov a koža ho zaujala najviac práve pre jej vôňu, prírodný pôvod a možnosti spracovania. Po rozhovore s dnes už nebohým remeselníkom Ľubošom Majanom st. si Michal povedal, že aj on skúsi tvoriť vlastnými rukami. Zaobstarať si nástroje a kožu na výrobu bolo zo začiatku ťažké, a to jednak finančne i časovo. Jeho prvými výrobkami boli pred piatimi rokmi pastierske biče, s ktorými sa učil aj plieskať. Do tajov práce s kožou prenikal ako samouk. Po spomínaných pastierskych bičoch prišli na rad trojprackové opasky, kapsy atď.
Do remeselného odvetvia vhupol rýchlo. „Najskôr som si objednával malé kože, potom už celé kusy kože, ktoré som sa naučil rezať. Raznice som si vyrábal sám z rôznych klincov alebo kovových tyčiek, lebo sa ťažko zháňajú,“ povedal pre vobraze.sk Michal Beracko (35). „Musím si vyrezať presné rozmery kože, ktoré potrebujem vytvarovať. Nemám šijací stroj, kožu tak zošívam ručne. Následne vyzdobím, opracujem a vyleštím hrany, pridám pracku, často maľujem kožu a razím rôzne vzory,“ pokračoval.
Pripomenul, že každý výrobok je jedinečný. „To ma na tom najviac baví. Keď štyria ľudia za sebou chceli mať rovnaký symbol na kapse, vždy som vzory na základe mojej fantázie obohatil, aby sa kapsy líšili. Základ však zostal rovnaký,“ doplnil. „Stalo sa mi, že mi telefonovali ľudia, že na povale našli starý bič a potrebovali ho obnoviť, aby sa nerozpadával. Zachoval som základy a opravil som všetko, čo bolo opotrebované,“ podelil sa o skúsenosti kožiar.
Pastierske biče vyrába zo štyroch či ôsmich prameňov. „Prsty z toho bolia a človek sa musí naučiť, ako ich pokladať, aby vznikol vzor, ktorý chcete,“ uviedol Beracko. Sám sústruží aj drevenú rúčku biča z ovocných drevín alebo buka, či vyrobí jedinečné detaily, ktoré daný kúsok obohatia detailom remeselníka. Jeho najväčšou láskou sa stali práve biče. „Nemám žiadnu šablónu ani na rúčky, ani na strapce, ani na ozdoby, rovnaký je len pletenec a aj ten sa líši podľa hrúbky a dĺžky. Každý jeden je iný. To je na tom najkrajšie,“ ozrejmil mladý remeselník.
Najväčším nepriateľom je preňho vzhľadom na jeho povolanie hasiča čas. Má rôzne plány v remeselnom odvetví, ktoré by chcel realizovať. „Chcem sa zdokonaľovať a stále škálu svojich výrobkov rozširovať. Ide mi však viac o kvalitu ako o kvantitu,“ vyjadril sa Michal Beracko.
Materiál kupuje od kožiarov z okolia Nového Mesta nad Váhom. Okrem kože pracuje tiež s drevom. Jednou z jeho zákaziek boli drevené stoličky pre deti do súkromnej škôlky v Bratislave. Najčastejšie kupuje lepenú a sušenú škárovku, pretože sa mu toto drevo osvedčilo ako najbezpečnejšie v okolí malých detí. „Neláme sa, nepopraská a na škárovke nie sú ostré hrany. Stoličky som robil bez akéhokoľvek šróbika, len drevo a lepidlo,“ vysvetlil Michal.
Jeho výrobky sa dostali aj do folklórnych súborov. Najnovšie vyrábal trojmetrové kožené opasky pre FS Vranovčan. Spolupracuje taktiež so šičkou ľudových folklórnych krojov Majou Nadzamovou, ktorá si vyžiadala jeho výrobky ako neodmysliteľný doplnok ľudového kroja. Celkovo vyrába najčastejšie na základe objednávok pre folkloristov či poľovníkov.
Jeden z jeho produktov skončil v USA. „Jeden bič som posielal na Floridu. Neviem, ako sa ku mne tá zákazníčka dostala. Poslal som jej bič a dodatočne mi posielala fotku jej manžela s bičom, pretože to bol darček pre neho,“ spomenul Beracko. Ako dodal, Ústredie ľudovej umeleckej výroby mu navrhlo spoluprácu. Teší sa z nej a chystá výrobky, ktorými by mohol zaujať.
Povolanie hasiča je mu súdené mužským pokolením v jeho rodine. Od deviatich rokov bol dobrovoľným hasičom. Mal rôzne zamestnania. Príslušníkom HaZZ je približne 3,5 roka. Pracuje na hasičskej stanici v Hnúšti. Odmala mu bol blízky folklór. Spolu s rodinou často navštevujú rôzne folklórne slávnosti. „Je smutné, že sa remeslá vytrácajú zo slávností. Na poslednej som videl len jedlo a jedného vareškára,“ skonštatoval Michal Beracko.
Skúsenosti časom nabral aj od svokra Pavla Mišuráka, ktorý bol čalúnnikom a neskôr zastával funkciu starostu Kocihy. Michalova manželka pracuje v kvetinárstve. Majú dvoch synov, ktorých zaúča do remeselných zručností. Starší hráva hokej a mladší je často s otcom v dielni a učí sa opracúvať kožu. „Ako päťročných som ich učil plieskať bičom a som rád, že ich moje remeslo baví a páči sa mojej rodine,“ podotkol zručný remeselník.
Zdroj: Sophia Mária Sojková, foto: album M. Beracka
