Ľudovít Gaál z Rimavskej Soboty je v jaskyniarskej obci veľmi známy. Spolu s bratom založili v tomto meste speleologickú skupinu, stalo sa tak v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. Bol pri objavovaní stoviek jaskýň na Slovensku.
Do útrob zeme ho doviedla zvedavosť. Ľudovíta Gaála už v mladosti zaujalo rozprávanie jeho otca, bývalého skauta, že na Pohanskom hrade a pri Bretke sú hrôzostrašné diery a jaskyne. „Boli sme vtedy šestnásť – sedemnásťroční fagani, keď hovorili, že sa pri Bretke pustili do nejakej jaskyne, že tam videli štrbinu a za ňou dáke priestory, ale nemohli sa do nich dostať, lebo už nemali náradie. Nám už nebolo viac treba a môj o tri roky starší brat tam zorganizoval výpravu. Štrbinu sme začali rozširovať, robili sme na tom asi štyri-päť hodín, až sa nám tam napokon podarilo dostať. To bol taký obrovský zážitok, lebo nikto iný tam pred nami v živote nebol,” spomína pre vobraze.sk na svoj prvý objav uznávaný jaskyniar Ľudovít Gaál. „Neskôr nám ujo Vincel zo Slizkého ukázal ďalšie jaskyne pri Slizkom, v takzvanom Drienčanskom krase. A tam už začalo ozajstné jaskyniarstvo,“ doplnil.
V roku 1972 sa zúčastnil na jaskyniarskom týždni v Gombaseku, ktorý organizovala Slovenská speleologická spoločnosť z Liptovského Mikuláša. „Cítili sme sa veľkými jaskyniarmi. Až tam sme však prišli na to, že o jaskyniarstve nevieme nič,” podotkol s úsmevom. Absolvovali testy a školenia a jaskyniari ich napokon vzali medzi seba. Keďže im ešte neverili, lebo boli mladí a neskúsení, zaradili ich do tisovskej jaskyniarskej skupiny. „Jej vedúcim bol Svätopluk Kámen, slávny tisovský jaskyniar a ochranár. Od neho sme sa naučili, čo všetko obnáša skutočné jaskyniarstvo,” uviedol Gaál. Dodal, že sa v roku 1974 od tisovskej skupiny oddelili a založili si vlastnú v Rimavskej Sobote. Jej vedúcim sa stal Ľudovítov brat Jozef.
Prezradil, že s kolegami doteraz objavili a zdokumentovali vyše 200 jaskýň. Ako Gaál vysvetlil, jaskyniarstvo nie je len o objavovaní, jaskyňa sa po objave musí zdokumentovať, teda sa zisťuje, aké živočíchy a minerály sa tam nachádzajú, prípadne či tam nie sú nejaké archeologické nálezy. Po zmeraní sa o jaskyni publikuje článok v jaskyniarskom časopise a potom sa zaradí do centrálneho registra. „Ak bola jaskyňa naozaj vzácna alebo ohrozená, tak sme ma nej uzatvorili otvor. Na začiatku sme to robili z vlastných peňazí,” ozrejmil jaskyniar a dodal, že v tom čase sa o jaskyne starala Slovenská speleologická spoločnosť, až v roku 1995 prevzal starostlivosť o jaskyne štát, ktorý už sám financoval uzatvorenia.
Ako Gaál ďalej poznamenal, rimavskosobotskí jaskyniari sa podieľali na významných objavov. V osemdesiatych rokoch sa im podarilo v Drienčanskom krase objaviť jaskyňu Podbanište, ktorá je národnou prírodnou pamiatkou. Je to najvyššia kategória, do ktorej patrí len 44 jaskýň na Slovensku. Významné objavy tam pokračovali aj v deväťdesiatych rokoch a podľa Gaála je v Drienčanskom krase v súčasnosti známych približne 48 jaskýň. Neskôr skúmali jaskyne aj na ďalších miestach, lebo Drienčansky kras sa im už málil. Išli aj na už spomínaný Pohanský hrad na juhu Rimavskosobotského okresu. „ Sú tam jaskyne v bazalte, čiže v čadiči, ktoré nevznikajú krasovou cestou. Tam sa nám ich podarilo zamerať a zdokumentovať 31. Dokonca sa nám podarilo v roku 1994 objaviť spolu s významným jaskyniarom Miroslavom Vyrtřísalom stĺpovú jaskyňu s dĺžkou 182 metrov, čo je na bazaltovú jaskyňu úctyhodný rozmer,” priblížil skúsený jaskyniar.
Ďalším významným úspechom je objav Ebeczkého jaskyne na Ragáči pri Hajnáčke. Táto jaskyňa bola už známa aj zmapovaná, ale jej vznik bol zle vysvetlený. Ako Gaál dodal, jaskyniarom sa podarilo dokázať, že je sopečného pôvodu. V tom čase to bola jediná sopečná jaskyňa na Slovensku. Neskôr objavili druhú vulkanickú jaskyňu v Štiavnických vrchoch, tá nesie meno Sezam. Vo vulkanických tufoch a zlepencoch sa zas podarilo objaviť jaskyne, ktoré sú vytvorené vyvetrávaním kmeňa stromu. Takéto jaskyne dovtedy neboli na Slovensku známe. Významným počinom skupiny je aj objav jaskýň v magnezite, tie tiež neboli na Slovensku dovtedy známe a navyše vo svete je ich objavených málo. „Za tieto objavy môže slovenská speleológia skutočne vďačiť Oblastnej speleologickej skupine Rimavská Sobota,” vyhlásil Gaál, ktorý je už tri roky na dôchodku. Ako dodal, v R. Sobote pôsobí v súčasnosti mladá generácia jaskyniarov ako Igor Balciar, Ján Rešetár a ďalší, ktorí majú za sebou tiež mnoho významných objavov. Z ich úspechov sa Gaál úprimne teší a drží im palce. „Robia vynikajúcu prácu,” dodal.
Neboli to len jaskyne na Slovensku, do ktorých sa Ľudovít Gaál vydal. „Prvým obrovským úspechom bolo, keď nás -rimavskosobotských jaskyniarov začlenili v roku 1976 do národnej výpravy do hlbokej priepasti na talianskej strane Julských Álp. Vedúcim výpravy bol najslávnejší slovenský jaskyniar českého pôvodu Petr Hipman. Výprava bola veľmi úspešná. Na základe tohto sme neskôr išli do Španielska do menej známej priepasti. Tam sa mi podarilo dosiahnuť dno v hĺbke 1077 metrov. Dá sa povedať, že to bol vrchol mojej jaskyniarskej kariéry,” povedal jaskyniar a geológ, ktorý sa zúčastnil aj na ďalších expedíciách po celom svete.
Ľudovít Gaál vyštudoval geológiu v Bratislave. Od roku 1984 pracoval na Štátnej ochrane prírody v Rimavskej Sobote. Od roku 2002 prešiel na Správu ochrany jaskýň v Liptovskom Mikuláši, kde pôsobil 18 rokov. Tvrdí, že človeka vždy lákali priestory, kde ešte nevkročila ľudská noha. Vstup do jaskyne považuje za božský pocit. Svoje zážitky z bohatej jaskyniarskej, ale aj skautskej činnosti nedávno pretavil do vydania knižky, v ktorej opísal rôzne historky a príhody. Kniha vyšla v maďarskom jazyku a financoval ju Fond na podporu kultúry národnostných menšín. Ako Gaál dodal, v budúcnosti by rád podobnú knižku vydal aj v slovenskom jazyku.
Zdroj: vobraze.sk, foto: vobraze.sk a album Ľ. Gaála
