Martin Kasáč je anestéziológ, ktorý pracuje vo Fakultnej nemocnici F.D. Roosevelta v Banskej Bystrici. Rodák z Rimavskej Soboty pôsobí aj na klinike plastickej chirurgie MRAZ a v medicínskom centre Zdravomed. V mladosti pritom uvažoval o futbalovej kariére, no jeho rodičia trvali na tom, aby vyštudoval vysokú školu, a tak si vybral medicínu. „Moja mama je lekárka a povedal som si, že medicína je zaujímavejšia ako štúdium na FTVŠ,“ uviedol pre vobraze.sk Martin Kasáč (34).
Po štúdiu na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave nastúpil na kliniku anestéziológie a intenzívnej medicíny v spomínanej banskobystrickej nemocnici. „Zrejme to bude znieť ako klišé, ale stále sa snažím správať sa k pacientom a k ich príbuzným slušne, milo a empaticky. Myslím si, že veľa ľudí, ktorí pracujú s ľuďmi, mi dá za pravdu, že častokrát je to tá najnáročnejšia úloha,“ povedal.
Záujem vzbudili seriály
Svoje povolanie si vybral na základe toho, čo vzbudilo jeho záujem. „Poznáte tie scény zo seriálov Chicago Hope alebo Dr. House, kde sanitkou privezú pacienta v kritickom stave do nemocnice a okamžite ide na operačnú sálu, kde mu lekári zachránia život? Vždy som bol zvedavý, v čom tá záchrana spočíva. Čo sa vtedy deje s ľudským telom a aké to má riešenie? Anestéziológia a intenzívna medicína má k týmto veciam veľmi blízko,“ priblížil lekár Kasáč.
„Z môjho pohľadu je jej veľkým benefitom práca v tíme a spolupráca s kolegami prakticky zo všetkých, tak chirurgických, ako aj nechirurgických odborov. Veľkou výhodou je aj dopyt po anestéziológoch na pracovnom trhu či už na Slovensku, ale hlavne v zahraničí. Otvára to rôzne možnosti,“ pokračoval.
Podceniť čokoľvek sa nevypláva
Uvedomuje si zodpovednosť, akú anestéziológ má. „Aj tie najmenšie chyby, hoci aj z obyčajnej nedbanlivosti
môžu mať pre pacienta fatálne následky, preto podceniť čokoľvek sa v tejto brandži nevypláca,“ zdôraznil Martin Kasáč.
Ozrejmil, že už len počas rutinnej operácie žlčníka preberá anestéziológ zodpovednosť a riadi pacientove životne dôležité funkcie, ako sú dýchanie a krvný obeh. „Zároveň podávame lieky s obrovskou silou. Bežný tabletkový paralen sa predáva v dávke 500 miligramov. Napríklad používame liek, ktorý má v dávke iba päť mikrogramov a silnejší analgetický účinok ako spomínaný paralen. Používame tiež lieky, ktoré spôsobujú, že pacient ostane úplne paralyzovaný, nevie použiť ani jeden sval. Samozrejme, že to len vtedy, keď už pacient nie je pri vedomí,“ priblížil.
Podľa jeho slov na prácu chirurga nemá ani talent a ani trpezlivosť. Poukázal na to, že podľa neho sú ich začiatky ťažké, kým začnú pracovať samostatne a samostatne robiť rozhodnutia. „Anestéziológia je v tomto prípade podstatne odlišná. Mladí anestéziológovia a anestéziologičky pomerne včasne začínajú pracovať a rozhodovať sa samostatne,“ poznamenal Kasáč. Doplnil, že si veľa jeho kolegov – anestéziológov privyrába službami v záchranke. „Mne by pri súčasnej pracovnej vyťaženosti už služby v sanitke doma neprešli, ale nevylučujem, že si to niekedy v budúcnosti aj sám vyskúšam.“
Široký okruh úsekov pôsobnosti
Klinika anestéziológie a intenzívnej medicíny Rooseveltovej nemocnice sa delí na viacero úsekov. „Okrem lôžkovej časti zabezpečujeme anestéziologickú starostlivosť pri rôznych výkonoch a operáciách. V našej nemocnici pokrývame denne 24 až 28 pracovísk, kde sa poskytuje anestézia. S výnimkou kardioanestézie a detskej anestézie zastrešujeme všetko od epidurálnej analgézie na pôrodnej sále až po oftalmologické operácie. Ja pracujem na všetkých úsekoch,“ spresnil Kasáč.
Zažil v nemocnici už niekoľko prípadov, ktoré si bude pamätať asi až do smrti. „Také so šťastným koncom, ale, žiaľ, aj také, ktoré napriek všetkému úsiliu happyendom neskončili,“ doplnil.
Vo svojom živote nemá špecifické túžby v pracovnej oblasti. Je však otvorený novým možnostiam. „Možno by som si chcel vyskúšať prácu v nejakej anglicky hovoriacej krajine. Dvaja kolegovia odišli pracovať do Írska a sú veľmi spokojní. Nemám konkrétne ciele. Skôr také utopistické sny, že raz budeme mať na Slovensku systémovo fungujúce zdravotníctvo,“ dodal Martin Kasáč.
Netúži po niečom takom
Netúži zažiť znova to, s čím sa stretol počas pandémie covidu. „Dovolím si tvrdiť, že covidová pandémia dala zabrať každému anestéziológovi na svete. Pre lepšiu predstavu – ARO v Rooseveltovej nemocnici má desať lôžok (JIS-ku nerátam), ktoré kapacitne plne stačia pokrývať starostlivosť o pacientov so širokým spektrom ochorení, od pacientov po transplantácii pečene až po tých s ťažkým úrazom hlavy po autohavárii. Počas covidu sme v istom období aj s potrebou vytvorenia improvizovaných priestorov mali rekordne až 24 pacientov na umelej pľúcnej ventilácii. A všetkých s jedným a tým istým ochorením. Každý tretí deň som vtedy mával 24 – hodinovú službu.“
Náladu zlepší dcérka
Nedá dopustiť na svoju rodinu, žijú v B. Bystrici. S manželkou Lenkou, ktorá pracuje ako farmaceutka v Rooseveltovej nemocnici, majú dcérku, ktorá mu vždy vylepší deň. „Najviac ma v súčasnosti dokáže zabaviť práve dcérka. Okrem toho žijeme dobu Netflixu a moja manželka – snáď mi to odpustí – spĺňa parametre seriálového maniaka, takže ja sa vždy rád pridám. Tiež sa snažíme veľa cestovať a spoznávať nové veci a krajiny. Veľmi rád čítam a takisto zbožňujem hrať Playstation s kamarátom a bývalým spoluhráčom Janom Halajom, ktorého určite pozná minimálne polovica čitateľov vášho portálu. A, samozrejme, od detstva sledujem futbal, hokej a posledných päť rokov si nenechám ujsť ani Super Bowl.“
Futbalový talent
Keď prestal futbal aktívne hrávať, tak viac ako samotný futbal mu chýbal ten každodenný
život v mužstve. „Tá partia a ten duch mančaftu. Plánujem sa časom pridať k nemocničnej partii, ktorá chodí pravidelne hrávať futbal,“ avizuje Kasáč.
Bol talentovaným hráčom a po skončení rimavskosobotského gymnázia chcel pôvodne pokračovať vo futbalovej kariére. „Bolo to za éry trénera Mikuláša Komanického, keď klub prechádzal pod správu mesta. Vtedy sme traja dorastenci, teda okrem mňa aj Stanislav Morháč a Lukáš Migaľa, už pravidelne trénovali s druholigovým áčkom R. Soboty a vyzeralo celkom reálne, že by som po ukončení štúdia na gymnáziu mohol podpísať zmluvu a tým pádom dostávať prvýkrát futbalový plat. Spätne však hodnotím ako veľmi zodpovedné zo strany mojich rodičov, keď trvali na tom, aby som si spravil vysokú školu.“
Zdroj: Sophia Mária Sojková, foto: album M. Kasáča
