Dlhoročný fotograf Jozef Tokár (77) z Rimavskej Soboty má zbierku 30 až 35 tisíc záberov. Fotoaparát chytil do ruky už ako desaťročný a odvtedy sa stal jeho najväčším koníčkom a neskôr aj celoživotnou prácou. Počas osláv Dní mesta si prevzal za prácu spojenú s foto a video dokumentáciou kultúrnych, spoločenských a politickách udalostí Cenu primátora mesta Rimavská Sobota. „Nenachádzam slov,“ povedal dojatý Jozef Tokár pri ocenení. Poďakoval sa primátorovi Jozefovi Šimkovi, ako aj tým, ktorí ho opakovane navrhovali na Cenu mesta.

„Veľmi si to vážim. Menej rozprávam, viac fotografujem a filmujem. Takto nechám pre budúce generácie okolo 30 až 35-tisíc záberov,“ uviedol. Ako ďalej pre vobraze.sk priblížil, neskôr dostal aj plaketu predsedu parlamentu. Na pódiu Domu kultúry bol najstarším z laureátov. Podľa jeho slov zachytával činnosť aj niektorých ďalších, ktorí dostali ocenenie. „Už vtedy som fotil rôzne spoločenské akcie, ako aj svadobčanov, čo bol napríklad problém v osemdesiatych rokoch v kostole,“ upozornil.

Fotenie je pre Jozefa Tokára životný koníček. „Iný ani nemôžem pri tomto povolaní mať. Bolo to časovo náročné, robil som to z lásky a je to moje hobby aj dodnes,“ podotkol úsmevne s tým, že sa počas svojej praxe stretol aj s názorom, že to nie je náročné a fotku spraví za zlomok sekundy. „Tú správnu chvíľu si ale treba vyčkať, kým k tomu príde. Niekedy som na tri fotky čakal aj celý deň,“ priblížil Tokár, ktorý sa k vážnemu fotoaparátu dostal v štrnástich od krstného otca na birmovke. Videli, že ma to zaujíma, a že sa tým vážne zaoberám. Bol to flexaret, dvojoká zrkadlovka. Bol to československý výrobok, ktorý mi dodnes funguje. Išlo o kvalitnejšie fotoaparáty ako zo západného Nemecka.

Fotoaparát z ruky stále neodkladá. Podľa jeho slov stále chodí na také akcie, ktoré by podľa neho bolo treba uchovať pre budúce generácie. „Nech to mám vo svojom archíve. Posledne som fotil tohtoročné Dni mesta a bol som predtým na krste knihy jaskyniara Lajosa Gaála. Je to jeho celoživotné dielo,“ povedal. Fotografie zverejňuje v médiách i na sociálnej sieti. „Veľmi som ich predtým nezverejňoval, ale počas pandémie sme sa s polovičkou Ibolykou rozhodli, že spravíme niečo pre ľudí, aby si mohli zaspomínať a prísť na iné myšlienky,“ skonštatoval.

Spomedzi obľúbených zážitkov z fotenia Tokár zaspomínal na dvojmesačné splavovanie Dunaja (Tour international Danubien) spolu s ďalšími Soboťanmi, džudistami od Juraja Svoreňa či študentkami z ekonomickej školy. „Organizoval to Jozef Kisantal. Bol nás celý autobus, začínali sme v Bratislave a prešli sme do Komárna, potom ešte po šiestich úsekoch v Maďarsku pri Budapešti až po Moháč a v Bulharsku (Vidin – Silistra). Zhruba 640 kilometrov to bolo a z viacerých štátov to absolvovalo vyše 600 ľudí. Išlo sa v kajakoch, ja som mal katamaran kvôli lepšiemu filmovaniu. Bolo to háklivé na vode,“ spomenul.

Navštívil Nemecko, Poľsko, Jordánsko, Španielsko či bývalú Juhosláviu, kde fotil šachovú olympiádu. „Boli sme traja. Dvaja redaktori z Prahy a ja ako jediný fotograf zo Slovenska,“ uviedol. Z prírody má rád však aj okolie Rimavskej Soboty. Poteší ho aj vychádzka do lesa pri Kamennom Jankovi. „Všade sa cítim ako doma,“ hovorí Tokár, ktorý fotil veľa rozličných podujatí. Medzi nimi napríklad aj pohreb básnika Ivana Kraska, ako i druhú Československú spartakiádu z roku 1960 v Prahe. „Bol som tam ako cvičenec a počas voľných dní som sa chytil fotoaparátu,“ objasnil.

Osobitne si váži udalosť sedemstoročnicu Dní mesta Rimavská Sobota, kde bolo veľmi veľa alegorických vozňov. Veľmi aktívne obdobie zažil v sedemdesiatich rokoch. Odvtedy ani jeden prvý máj neprešiel bez záznamu. Navyše sa konalo veľa kultúrnych podujatí. Do R. Soboty vtedy zavítali všetci veľkí speváci z Československa či Maďarska, ktorých som fotil. „Okrem Karla Gotta, ktorý nebol v našom meste, asi všetkých vtedajších umelcov. Veľmi rád som mal Karola Duchoňa, on bol náš slovenský Karel Gott,“ dodal Jozef Tokár, ktorý viac ako 20 rokov pracoval v Okresnom osvetovom stredisku. „Mrzí ma, že ma nezavolali na slávnostné otvorenie Domu osvety, ktorá bola nedávno ukončená,“ podotkol.

Desaťročia pokrýval mimoriadne udalosti v regióne, koncerty, výstavby fabrík a ich výrobné procesy, významné návštevy politikov v regióne. Známy je aj ako autor fotografií zo športového prostredia či venčekov a stužkových slávností. V novembri 1989 zachytil pravdepodobne ako jediný atmosféru a revolučné udalosti v R. Sobote.

Jozef Tokár má dve dcéry, dvoch synov a štyri vnúčatá. Bol dvakrát ženatý. Najväčší vzťah k fotografii alebo videu má najmladšia dcéra Noemi. „Chodila so mnou fotiť ešte venčeky, svadby a má k tomu vzťah. Vie kedy treba stlačiť spúšť, robí to s rozvahou a citom. Bola prijatá na filmovú akadémiu v Budapešti, ale prešla potom na právo,“ povedal Tokár, podľa ktorého ale neostala v Rimavskej Sobote a býva v Rakúsku.

Jozef Tokár navštevoval základnú školu a gymnázium v Šafárikove, terajšia Tornaľa. Začínal v divadle J. G. Tajovského vo Zvolene ako pomocný fotograf. V roku 1965 sa vrátil do R. Soboty, kde pracoval v Tabakovej továrni ako majster a kultúrno-osvetový referent. Fotografické vzdelanie si doplnil v Brne.

V R. Sobote si ocenenie prevzali hokejisti, lekár Nagy i fotograf Tokár + foto

Od začiatku 70-tych rokov pracoval v Okresnom osvetovom stredisku a odkrútil si tam viac ako 20 rokov. Svojimi fotkami prispieval do Gemerských Zvestí či do vedeckého časopisu Obzor Gemera. Úzko spolupracoval s vydavateľmi, ako napríklad Júliusom Boľfíkom na knihe Rimavská Sobota a okolie. Prispel aj do publikácie Rimavská Sobota.

Zdroj: vobraze.sk

<p>The post Dlhoročného fotografa Tokára ocenili, fotoaparát na dôchodku neodkladá first appeared on vobraze.sk.</p>

V Rimavskej Sobote odovzdali v rámci slávnostného zasadnutia mestského zastupiteľstva viaceré ocenenia. Po prvýkrát v histórii samosprávy bolo udelené Čestné občianstvo mesta. „Toto ocenenie mestské zastupiteľstvo udeľuje osobám za zvlášť významné zásluhy o rozvoj a zveľaďovanie mesta ochrane záujmov a šírenie dobrého mena vo svete,“ povedal primátor mesta Jozef Šimko.

Získala ho Helena Husárová. Okrem primátora Jozefa Šimka jej ho v Dome kultúry odovzdal aj predseda Národnej rady SR Boris Kollár (Sme rodina). Husárová je bývalou riaditeľkou Špeciálnej základnej školy v R. Sobote a roky sa angažuje aj v sociálnej oblasti i na podujatiach Zboru pre občianske záležitosti. Poďakovanie na pódiu jej adresovala aj jedna z jej dcér.

Tri Ceny mesta primátor neskôr odovzdal Rastislavovi Polákovi, ktorý je dekanom farnosti rímskokatolíckej cirkvi v Rimavskej Sobote a zároveň generálny vikár Rožňavskej diecézy. Cenu mesta si prebrala aj dlhoročná členka Zboru pre občianske záležitosti Ľubica Varjuová a bývalý poslanec rimavskosobotského mestského zastupiteľstva i Banskobystrického samosprávneho kraja Zoltán Bán, angažujúci sa v reformovanej cirkvi.

Na podujatí boli odovzdané aj Ceny primátora. Jozef Šimko ju odovzdal lekárovi, internistovi Nándorovi Nagymu, fotografovi Jozefovi Tokárovi a rimavskosobotským hokejistom za prvenstvo v druhej lige. Ako pre vobraze.sk uviedol Jozef Šimko, teší ho postup hokejistov do prvej ligy. „Urobíme všetko pre to, aby chlapi boli úspešní. Som presvedčený, že nájdeme s poslancami riešenie, aby sme im pomohli. Ide približne o podporu 130-140 tisíc eur v porovnaní s minulým rokom, inak tú súťaž nezvládnu,“ povedal Šimko. 

Podľa slov šéfa HKM Rimavská Sobota Michala Slováka je rád, že dosiahli tento historický úspech. „Je to úspech nielen pre nielen náš klub, ale aj pre naše mesto a Gemer,“ povedal Slovák.

V Rimavskej Sobote prebiehajú dvojdňové oslavy Dní mesta, ide o 752. výročie prvej písomnej zmienky. V centre mesta prebiehal od včera jarmok. Stánky boli nielen na Hlavnom námestí, ale aj na Ulici SNP, kolotoče boli na Jánošíkovej ulici.

Do textu bude doplnený aj videozostrih z osláv Dní mesta.

Zdroj: vobraze.sk

<p>The post V R. Sobote si ocenenie prevzali hokejisti, lekár Nagy i fotograf Tokár + foto first appeared on vobraze.sk.</p>

Častokrát prináša ľuďom staré spomienky prostredníctvom fotografií a videozáznamov. Približuje historické udalosti. Ako fotograf pokrýval mimoriadne udalosti v regióne, koncerty, výstavby fabrík a ich výrobné procesy, významné návštevy politikov v regióne. Bol na spartakiáde, známy je ako autor fotografií zo športového prostredia či venčekov, stužkových slávností. Jozef Tokár (75) značnú časť života odpracoval ako osvetový pracovník, zažil ešte pohreb Ivana Kraska a jeho fotografie a zábery sú známe aj z Novembra 1989.

Dnes sme mu sprostredkovali návrat do spomienok. Po desaťročiach dostal do ruky kameru Admira 16, s ktorou pracoval ešte ako osvetový pracovník. „Do tajov fotenia ma zasvätil a zaštepil Arpád Hank, môj bývalý dlhoročný riaditeľ Domu osvety, s ktorým sme prežili toho veľa. Bol môj veľmi dobrý priateľ. Som veľmi rád, že môžem teraz už takúto starú retro kameru držať znovu v rukách. Poslepiačky vedel s ňou robiť, ale tiež som sa to musel naučiť. Bolo treba k tomu mať aj nos, aj cit,“ povedal Jozef Tokár, podľa ktorého zažili spolu veľa, boli sme aj v zahraničí a točili folkloristov v Španielsku.

Návrat do týchto spomienok nám umožnila Danka Gyuránová, dcéra bývalého riaditeľa Arpáda Hanka, ktorá doma našla starostlivo zabalenú kameru. Jozef Tokár na margo kamery spomenul, že to bol na tú dobu veľmi kvalitný aparát vyrobený v Československu, kvalitnejší ako Kodak zo Západu. Ako zdôraznil, dôkazom kvality a praktickosti je aj fakt, že takouto kamerou natočil prvé zábery zemegule z vesmíru Jurij Gagarin. „Bola vystavená spolu s ostatnými vecami, ktoré sme si boli pozrieť,“ dodal. Na takúto vyše 50-ročnú kameru sa dal natočiť 15-minútový film, jej telo je kovové a uložené je v koženej brašni vyloženej pravým zamatom. Batérie boli v osobitnom púzdre, ktoré bolo spojené káblikom.  

Na začiatky svojho fotografovania chodil pomáhať práve Hankovi ešte ako mladému učiteľovi, do ľudovej školy vo Fige a pretáčal mu filmy. Premietali ich na stenu školy a vstupné bolo jedna koruna. „Kino v 50-tych rokoch minulého storočia bola vzácnosť. Tam som prvýkrát videl Mickey Mouseho,“ povedal a dodal, že on potom odišiel na strednú školu a začal pracovať v Tabakovej továrni ako kultúrny referent. Hank sa neskôr stal riaditeľom Domu osvety v R. Sobote a ich cesty sa opäť spojili. „Oslovil ma, či by som chcel prísť pracovať k nim,“ dodal Tokár, ktorý tam pracoval od začiatku 70-tych rokov a odkrútil si tam viac ako 20 rokov.

Jozef Tokár sa fotografovaniu venuje celý život. Od základnej školy, kedy bol ešte ako cvičenec na druhej spartakiáde v Československu. „Začínal som vo Zvolene v Divadle J. G. Tajovského ako pomocný fotograf. Bola to moja prvá profesijná fotografia. Chodil som do Brna študovať fotografiu,“ uviedol.

Osobitnou kapitolou Jozefa Tokára bolo fotenie koncertov rôznych interpretov. Boli medzi nimi aj Karol Duchoň, Karol Konárik, Jana Kocianová, dvojica Yvetta Simonová či Milan Chladil, Josef Laufer, Václav Neckář, Marcela Laiferová, Eva Pilarová či Hana Zagorová. „Každý mesiac v Rimavskej Sobote vystupovali nejakí umelci v 70-tych rokoch, v období normalizácie,“ povedal Tokár. Ako podotkol, mal česť fotiť všetkých umelcov, ktorí boli v R. Sobote. „Všetkých som mal na muške, len jedine Karla Gotta nie, čo ma mrzí,“ podotkol.

V R. Sobote koncertovali zaujímaví interpreti. Bol medzi nimi aj Karol Duchoň

Bohaté skúsenosti má s reportážnou fotografiou, športovou, portrétnou a fotí rád aj prírodu. „Obzvlášť sme sa učili divadelnú fotografiu, kde sa nefotí bleskom, ale bolo treba vedieť zachytiť atmosféru deja,“ hovorí Tokár, ktorý fotí stále a k tvorbe záberov pristupuje stále s rozvahou. „Niekedy sa dalo spraviť na film len 12 fotiek, preto sme museli veľmi rozmýšľať, kedy stlačiť spúšť. Nie, ako teraz,“ poznamenal. S mobilom podľa jeho slov skúšal fotiť tiež, no ostal verný „hľadáčiku“.

Vo fotografovaní má nástupníčku, dcéru Noemi

Jozef Tokár má dve dcéry a dvoch synov. „Len najmladšia dcéra Noemi má vlohy okolo fotografie. Chodila so mnou fotiť ešte venčeky, svadby a má k tomu vzťah. Vie, že kedy treba stlačiť spúšť, robí to s rozvahou a citom,“ povedal Tokár, podľa ktorého ale neostala v Rimavskej Sobote a býva v Rakúsku. „Bez toho, že by mi moja rodina, blízky, deti nepomáhali, tak by som to ani nebol zvládal. Boli aj situácie, kedy ma chodil vypýtať môj šéf Hank od rodiny, keď sme mali ísť na akcie. Celej svojej rodine vďačím za to, že som sa tejto mojej práci mohol venovať na takejto úrovni. Robia mi radosť,“ zdôraznil.

Povodeň a 300-ročnú vodu v R. Sobote zachytil na fotografiách

Prostredníctvom záberov a spomienok Jozefa vám už takmer rok prinášame sériu článkov z historických udalostí okresného mesta. V súčasnosti je nominovaný na Cenu mesta Rimavská Sobota.  Jeho príspevky nájdete na fb profile Jozef Tokár (Toky)

Zdroj: vobraze.sk

V R. Sobote koncertovali zaujímaví interpreti. Bol medzi nimi aj Karol Duchoň

Pred 44 rokmi bol položený základný kameň ZŤS v R. Sobote + foto

Výrobky z Rimavanu smerovali do celého Československa. Známe boli aj sklápacími autogarážami či kempingovým nábytkom

<p>The post Fotograf Jozef Tokár si zaspomínal. Používal kameru, akou Jurij Gagarin točil Zem first appeared on vobraze.sk.</p>

Tabaková továreň v Rimavskej Sobote patrila medzi najväčšie výrobne tabaku. Počas sezóny v nej pracovali stovky zamestnancov. Vo veľkých skladových priestoroch dozrievalo približne sedem druhov tabaku, ktorý fermentovali, rezali, mixovali a prípadne aj plnili. Špeciálne sa tu robil ľuľkový a fajkový tabak.

„Tabaková v Rimavskej Sobote bola jediná fabrika v bývalom Československu, ktorá vyrábala ľuľkový i fajkový tabak a vyvážala ho do celej republiky a RVHP. Náš okres bol najväčším pestovateľom tabaku,“ priblížil pre vobraze.sk Jozef Tokár, ktorý jednou dobou robil v tabakovej ako majster a neskôr kultúrno-osvetový pracovník. Podľa jeho slov sme boli najväčším pestovateľom tabaku v Československu, lebo nikto nepestoval také množstvo. Podporovala to Kutná Hora, kam sa potom tabak aj vozil.

Pracovali s viacerými druhmi tabaku, maďarský typ Szabolcsky, americký typ Virginia, bulharský či Jamaica. „Prišiel raz aj kubánsky tabak. Zabalený bol v palmových listoch. Boli z neho zásoby na 5 rokov. Slúžil ako prímes, krásne voňal a len ako cukrom ním posypávali,“ dodáva. 

Najlacnejšou zmesou bol „Bača“, vyrábali aj tabak pod názvom „Kapitán“, „Admirál“ či „Nová zmes“ Rezali ich od 1 milimetra až do 3,5 milimetra. Tie kvalitnejšie boli tenšie a išli na cigarety ako Sparty.

V tabakovej továrni robili väčšinou ľudia z obcí, ktorí sa starali aj o samotné pestovanie tabaku. „Pracovníčky ho okopávali aj lámali, sušili na družstvách a potom prišli na sezónu do Rimavskej Soboty. Niekedy ich mohlo byť aj 350,“ spomenul. Tabak pestovali v južných častiach okresu, darilo sa mu v čiernej zemi. Z rozprávania Tokár spomína obce Hajnáčka, Nová Bašta, Rimavské Janovce či Jesenské. Tabaková továreň mala aj svoju vlastnú jedáleň pre približne stovku zamestnancov. Využívali ju aj na čajové popoludnia. Pracovalo tam hlavne veľa žien, a tak tam chodievali aj vojaci z kasární. 

„Tabaková patrila medzi vychytené pracoviská. ROH robilo zájazdy. Ten, kto išiel cez víkend na zájazd, nemusel v piatok robiť. Chodilo sa do Maďarska na kúpanie, do Krakova na nákupy, ale aj do Užhorodu. Medzi týždňové zájazdy patrila Praha, Drážďany či Berlín,“ dodal Tokár. 

Samotná tabaková továreň niekedy slúžila ako kasárne. Ide o vnútorné priestory terajšieho areálu s nádvorím. Najväčšia budova pri parkovisku pred Billou bola postavená až neskôr. Odovzdaná bola do užívanie v roku 1957. Bývalá továreň sa rozprestiera na viac než jednom hektári na Hostinského ulici. Patrí k najväčším budovám v Rimavskej Sobote.

V nevyužívanej tabakovej noví majitelia plánovali zraelizovať zábavné centrum. Tento zámer však vplyvom koronakrízy je ohrozený. Dôvodom je vývoj koronakrízy a obmedzovanie turistického ruchu, s ktorým projekt zábavného centra počítal. Verejnosti bol predstavený zhruba pred vyše rokom.

Ambiciózny projekt zábavného parku v Tabačke je ohrozený. Vzniká nová alternatíva

Zdroj: vobraze.sk, foto: Jozef Tokár

<p>The post V tabakovej továrni robili aj s kubánskym tabakom + foto first appeared on vobraze.sk.</p>

Približne mesiac slúžil zamrznutý Kurinec i prírodná ľadová plocha v mestskej záhrade na zimné športy. Viacerí korčuliari to privítali, keďže v priebehu zimy bol pre pandemické opatrenia zavretý zimný štadión. Mohli si tak užiť voľnosť na korčuliach v prírode. Ako tomu ale bolo v histórii Rimavskej Soboty? Tradícia organizovaného korčuľovania siaha do dávnejších čias. „Korčuliarsky spolok založili 15. decembra 1880. Jeho prvým predsedom sa stal podžupan László Bornemisza, ktorý ako prvý vyriešil umiestnenie klziska,“ opisuje prvopočiatky organizovaného korčuľovania v R. Sobote Oľga Bodorová vo svojej knihe Rimavská Sobota na starých pohľadniciach. V súčasnosti je riaditeľkou Gemersko-malohontského múzea. Mesto vtedy vyšlo spolku v ústrety a poskytlo mu polia pod mlynským jarkom v blízkosti rieky Rimava na Športovej ulici. 

Murovaná budova klziska s dreveným balkónom a bohato vyrezávaným štítom stojí dodnes medzi radmi garáží. Zvečnená je však aj s korčuľujúcimi sa mešťanmi na viacerých pohľadniciach mesta. O ľadovú prírodnú plochu a jej pravidelnú úpravu sa starali členovia jedného z najstarších spolkov v meste. Ako v spomínanej knihe píše, okrem mešťanov sa členovia spolku snažili pritiahnuť aj chudobnejších študentov a ročne im poskytli desať permanentiek. Spolu s ďalšími tak dostali možnosť absolvovať korčuliarske kurzy i tance na ľade.

 „Bola to pekná budova. V 30-tich rokoch tam chodila rimavskosobotská smotánka. Lístky vyberal „Rózsa báči“,“ spomína si fotograf Jozef Tokár, podľa ktorého toto prírodné klzisko slúžilo dlhé roky a chodievalo tam veľa ľudí. Starali sa oň aj hasiči, bratia Ladislav a Zoltán Házikovci. Z neďalekého domu na Kvetnej ulici bola na klzisko bránička v jednom z rodinných domov. Zástavba garáží tam vtedy ešte nebola. „Chodili tam s vozom a cisternou a postrekovali tenkú vrstvu vody na ľad. Prezývali sme to „Lajtoš koči“. Dlho sa tam takto korčuľovalo, vtedy bývali ešte dlhšie zimy a aj mínusové teploty,“ hovorí. Korčuľovať sa tak ľudia chodili od Mikuláša (vtedy Deda Mráza) až do februára, zhruba dva mesiace zvyklo bývať zamrznuté.

História korčuľovania je spojená s viacerými osobnosťami a ľuďmi ochotných pomôcť. Ako Tokár spomenul, dlhé roky aj v spojitosti s korčuľovaním pôsobil Jozef Hámori, ktorý býval neďaleko pri štadióne. „Bol športovec, športový referent a aktivista aj funkcionár v 60-tych rokoch,“ priblížil. Z ďalšej generácie spomenul Zoltána Wirtschaftera st., ktorý bol tiež trénerom ešte aj na klzisku na Rožňavskej, bývalej Pionierskej ulice. „Za činžiakmi smerom ku garážam bolo klzisko. Mantinely tam robili najskôr s vyhrnutým snehom a potom boli aj drevené. Veľa ľudí po večeroch aj tam chodilo korčuľovať,“ dodal Tokár. Korčule si pritom každý nedovolil kvôli ich cene.

V 60-tych rokoch Soboťania chodili korčuľovať aj na mestskú pláž. „Stavali vtedy aj cukrovar, bol tam celý rad topoľov a aj 25-metrový bazén. „Repná kampaň začala v decembri a trvala do začiatku januára a vtedy sa ľudia chodili korčuľovať,“ spomenul Tokár. V 70-tych rokoch bývalo klzisko aj na Šrobárovej ulici v malom dvore maďarskej základnej školy. „Robil ho učiteľ Kocsis Géza a Tibor Tóbisz, strýko terajšieho operného speváka Titusza Tóbisza,“ podotkol.

Neskôr na druhej strane Rimavy začali stavať zimný štadión. Najskôr postavili základ a oplotenie. Pár rokov ho verejnosť využívala ako otvorené klzisko, v 80-tych rokoch bolo opláštené a dostali ho pod strechu. V tých rokoch vynikalo aj krasokorčuľovanie. „Chodievalo tam 20-30 detí. Venovala sa im Ružena Molnárová, ktorá bola trénerkou dievčat a vynikala svojimi schopnosťami,“ podotkol. Jej manžel, Tibor Molnár, bol predseda telovýchovy. Ďalším z trénerov bol aj Peter Augustovič.

Ako vyzeral zimný štadión ešte bez strechy, si môžete pripomenúť aj prostredníctvom záberov fotografa Jozefa Tokára. 

Zdroj: vobraze.sk, foto: Jozef Tokár

Korčuliari si to poriadne užili. Pozreli sme sa na Kurinec z výšky + video a foto

<p>The post Pekná budova odolala výstavbe garáží. Bývalo pri nej klzisko. Nazreli sme do histórie korčuľovania first appeared on vobraze.sk.</p>

Pred 44 rokmi bol v Rimavskej Sobote položený základný kameň závodov ťažkého strojárenstva (ZŤS). Boli súčasťou Podpolianskych strojární a zamestnávali stovky ľudí. Pripomeňte si prostredníctvom záberov Jozefa Tokára túto udalosť, ktorá na desaťročia odštartovala a posilnila rozvoj priemyslu a strojárstva na Slovensku. Na záberoch vidno okrem neskoršieho interiéru aj vizualizáciu závodov.

Základný kameň výstavby bol položený 6. októbra 1977. ZŤS v Rimavskej Sobote spustili výrobu v roku 1984. Vyrábali sa tam komponenty pre mechanizmy UNC, produkované v Detve. Ako pre vobraze.sk priblížil Jozef Tokár, dlhoročný fotograf a osvetový pracovník, v závodoch robilo možno aj okolo 900 ľudí. „Bolo tam hádam aj šesť profesií, sústružníci, páliči, kovoobrábači, pracovníci na NC strojoch a robili tam aj ženy. Sociálne to bolo dosť zabezpečené, aj dobre zarábali. Darmo, patrilo to k ťažkému priemyslu,“ podotkol.

Závod postavili na lúke na kraji mesta, pri príležitosti 60. výročia VOSR. Pri poklepaní kameňa nechýbal spevokol, tribúna či pionieri. „V závodoch zamestnávali ľudí z celej Rimavskej doliny, od Hnúšte až smerom na Rimavskú Sobotu. Učňovali tam mnohí študenti a neskôr aj pracovali tu v R. Sobote alebo chodili robiť do Detvy,“ zaspomínal Jozef Tokár. Ako ďalej poznamenal, kvôli ZŤS bol postavený most, zhruba kilometer od hlavných mostov na Sobôtke.

„Tam bol hlavný vchod pre nákladné autá. Z druhej strany, od Košickej cesty a benzínky bola zastávka a tam chodili autobusy s pracovníkmi, ktorých tam vozili. Chodili malou bránou,“ priblížil Tokár. Do závodov sa dostal urobiť fotky aj počas výroby. Boli tam paličské dielne, vypaľovali aj automaty, NC stroje, boli tam sústruhy a obrábacie stroje. „Bola tam jedna veľká hala, kde vypaľovali ťažké plechy. Bola to jedna z najväčších dielní, čo sa veľkosti týka a chodil tam aj veľký stropový žeriav,“ hovorí. Niektoré haly slúžili ako sklady na materiál a bola tam spravená aj železnica.

Zdroj: vobraze.sk, foto: Jozef Tokár

<p>The post Pred 44 rokmi bol položený základný kameň ZŤS v R. Sobote + foto first appeared on vobraze.sk.</p>

Pivo Gemer snáď v regióne Rimavskej Soboty a širokom okolí netreba špeciálne opisovať. Pozrite si pár záberov v obraze od Jozefa Tokára, ktorý zachytáva proces výroby piva v roku 1986. Pivo sa vtedy vyrábalo viacstupňové, od desiatky cez 11, 12 až po 16-tku. „Vyvážalo sa do zahraničia. Do Maďarska už vtedy chodili dve veľké cisterny s nápisom Szlovák sör. Bolo vynikajúce a umiestňovalo sa na súťažiach na popredných miestach spolu s Budvarom,“ priblížil fotograf Jozef Tokár.

Vodu do pivovaru brali z neďalekého Skálnika, čo bol základ. „Chmel sa dovážal z Moravy a veľmi dobrý sladovnícky jačmeň na dopestovával u nás, v nížinách okolo Starej Bašty či Hajnáčky,“ spomenul Tokár. Prevádzka pivovaru bola celoročná, v lete však išlo na odbyt pivo viac, tak bola možnosť aj brigád. V pivovare robili väčšinou ženy, v sudárni zase pri ťahšej práci muži. Výroba piva podnietila viacerých ľudí, ktorí sa stali aj zberateľmi etikiet. „Vyrábali sa aj príležitostné pivá, pri okrúhlych udalostiach, SNP, alebo na Dni mesta,“ skonštatoval.

Založený bol pred vyše 50 rokmi. V roku 2006 spoločnosť Heineken oznámila ukončenie výroby piva v pivovare Gemer. Výroba bola presunutá do Hurbanova. Začiatkom roka 2021 bolo zrušené aj distribučné centrum, ktoré mala spoločnosť v prenájme. Pred pár rokmi však došlo k oživeniu značky Gemer a v ponuke je v čapovanej verzii.

Zdroj. vobraze.sk, FOTO: Jozef Tokár

<p>The post Fotoreportáž Jozefa Tokára z bývalého pivovaru Gemer first appeared on vobraze.sk.</p>

Kino Partizán patrilo pred postavením Domu kultúry k miestam, kde sa svojho času konali najväčšie interiérové koncerty. Začiatkom 80-tych rokov tam mal v Rimavskej Sobote koncert aj Karol Konárik. Vtedy ešte určite netušil, že sa neskôr stane jedným z majiteľov pivovaru Gemer. Konárik pred pár dňami oslávil 72. narodeniny. „Vtedy boli koncerty veľmi často. Stále tu niekto vystupoval. Dom kultúry ešte nebol, tak sa konali v starom Kine Partizán,“ priblížil autor fotografií Jozef Tokár, ktorý v tom období pracoval na osvete.

„Bol to pekný a veľký koncert. Organizácie, ako nemocnica, zobrali veľa lístkov,“ spomína si ďalšia pracovníčka na osvete Tatiana Koniarová. Na Konárika si spomína s úsmevom a napadla jej aj milá príhoda. „Raz mi zjedol Študentskú pečať a odstupom času mi takých čokolád priniesol niekoľko,“ zažartovala. Prvé koncerty podľa Koniarovej robili ešte za futbalovým štadiónom, kde boli volejbalové kurty. „Tam sme nosili stoličky alebo sme postavili provizórnu tribúnu,“ dodala.

Medzi ďalších v tej dobe vystupujúcich patrila Jana Kocianová, dvojica Yvetta Simonová a Milan Chladil. Speváckym esom bol už vtedy Karol Duchoň. Od 70-tych rokov zaznamenával úspechy v rozhlase, televízii aj na koncertoch. Nemecká kritika reagovala pozitívne na jeho spev a nazvali ho „Slovenský Tom Jones“. Vystupoval aj v Tokiu. V Rimavskej Sobote vystupoval v Hoteli Tatra. Zomrel ako 35-ročný.

Spolu s Duchoňom v R. Sobote(1980) vystupovali aj vokalistky a speváčky Bezinky. Z Maďarska sem prišla neskôr koncertovať známa Kati Kovács. V rimavskosobotskom kine v 80-tych rokoch vystupoval aj známy herec a spevák Josef Laufer, Václav Neckář, Marcela Laiferová, Eva Pilarová či Hana Zagorová. „Každý mesiac vystupovali nejakí umelci v 70-tych rokoch, v období normalizácie,“ povedal Tokár a dodal, že v 73-74 roku začali chodiť sovietske súbory a navštevovali toto okupované Československo. Nechýbala ani známa maďarská rocková skupina Omega. Táto legenda sa do Rimavskej Soboty vrátila v roku 2018.

V R. Sobote vystupovala aj Helena Vondráčková. „Okrem Karla Gotta tu vystupovali všetci známi speváci Československa, ktorí vtedy bežali,“ pripomenul Tokár. Majster Gott bol český spevák, herec a amatérsky maliar. Patril medzi najvýznamnejších a najpopulárnejších spevákov v dejinách česko-slovenskej populárnej hudby.  Spieval aj nemecky, anglicky, taliansky a rusky. „Bola na neho požiadavka. Raz sme ho žiadali a z Pragokoncertu prišla odpoveď, že s majstrom Gottom disponuje ÚV KSČ. Akurát v tom období sme ho chceli, keď ho prebrali Ein Kessel Buntes v Berlíne a chodil už do zahraničia a zarábal hlavne pre štát,“ ozrejmil.

Z neskorších koncertov na amfiteátri tu vystupoval Peter Nagy (1984). Viac v priloženej fotogalérii Jozefa Tokára.

Zdroj: vobraze.sk, FOTO: Jozef Tokár

<p>The post V R. Sobote koncertovali zaujímaví interpreti. Bol medzi nimi aj Karol Duchoň first appeared on vobraze.sk.</p>

Kone, uniformy, hasičské striekačky spred sto rokov či rozličná poľnohospodárska technika patrili k prezentačnému sprievodu osláv Dni mesta Rimavská Sobota v roku 1971. Išlo o významné 700. výročie prvej písomnej zmienky o Rimavskej Sobote. Odvtedy ubehlo 50 rokov. Priložené fotografie Jozefa Tokára zachytávajú presne túto dobu.

Súčasťou osláv bolo aj plénum okresného národného výboru, ktorý pri tejto príležitosti zasadal v bývalom Župnom dome. Ocenení boli vtedy ľudia z celého okresu, robotníci, administratíva, členovia strany. „Bolo tam veľa Soboťanov,“ priblížil nám Jozef Tokár, ktorý mal vtedy 25 rokov a pomocou techniky z tieto okamihy zachytil aj na kameru so 16 milimetrovým filmom.

„Mal som len 30 metrov filmu, čo predstavovalo sedem a pol minúty. Musel som s ním šetriť, ako so šafranom. Nemohol som robiť dlhé zábery, lebo by sa mi to nebolo zmestilo. Boli to len také krátke švenky, navyše s ťažkou kamerou, s ktorou sa oveľa ťažšie manipulovalo, ako s tými dnešnými,“ priblížil.Medzi transparentami vidno heslá, ako Od manufaktúry k spriemyselneniu, alebo poctivá a tvorivá práca – náš príspevok k voľbám. V dvojhodinovom sprievode mali vtedy najpočetnejšie zastúpenie sestričky. „Bolo ich ako holubičiek, aj toľko štebotali,“ povedal s úsmevom Tokár, podľa ktorého v ňom išlo aj veľa hasičov.

V historickom sprievode od tureckých čias až po vtedajší socializmus mali svoje miesto pionieri, ktorých viedol učiteľ Lévay. Veľkú úlohu vtedy zohrávali poľnohospodári. „Mlátili cepmi, ručne kosili a za nimi išiel kombajn, vtedy boli štátne majetky,“ pripomenul. Nechýbali ani predstvitelia a zamestnanci tabakovej továrne, pivovaru, RISA, mliekární, kovovýroby, svazarmu s motorkami, autami a motokárami. Boli tam aj jazdecké oddiely, pekári s rožkami a výrobkami na bicykloch. „Boli to tovariši a aj rozdávali výrobky ľuďom. Za nimi išiel voz s chlebmi. Bola tam aj armáda a aj veľa škôl.“

Bolo to veľké, ako oslavy na 1. mája. „Z dedín prišli skupiny, od Medveša, od Starej Bašty išli v krojoch družstevníci. Bolo to pekné,“ skonštatoval. V súčasnosti sú oslavy 750. výročia poznačené pandémiou a opatreniami, ktoré akcie podobného rozsahu neumožňujú.

<p>The post Fotky a zábery z osláv Dňa mesta spred 50 rokov first appeared on vobraze.sk.</p>

Pozrite si video spred 50 rokov, ktoré zachytáva okrúhle oslavy Dni mesta. Išlo o významné 700. výročie prvej písomnej zmienky o Rimavskej Sobote. V sprievode, ktorý prechádzal centrom mesta, sa predstavili všetky vtedajšie fungujúce veľké podniky. Ešte predtým bol sprievod rozdelený postupne na obdobia od tureckého po socializmus.

„Pamätám si na to, akoby to bolo včera, aj keď to bolo pred pol storočím,“ priblížil nám známy kameraman a fotograf Jozef Tokár, ktorý vtedy ako 25-ročný mal tú česť a natočiť takúto veľkú udalosť. V dvojhodinovom sprievode spred 50 rokov mali najväčšie zastúpenie sestričky. „Bolo ich ako holubičiek, aj toľko štebotali,“ povedal Tokár, podľa ktorého v ňom išlo aj veľa hasičov. „Keby Kolín horel, tak budeme volať hasičov z Rimavskej Soboty,“ poznamenal podľa Tokára jeden z účastníkov osláv.

<p>The post VIDEO: Oslava 700. výročia zmienky o R. Sobote first appeared on vobraze.sk.</p>