Milým úsmevom i slovom sa prihovárala občanom v každom veku. Ako zpozárka sprevádzala ľudí v dôležitých míľnikoch života. Bola a je vzorom pre iných. Pôsobila v materských školách, stála pri zrode materskej školy a jaslí na Daxnerovej ulici a viackrát zastávala aj funkciu riaditeľky. Ľubica Varjuová z Rimavskej Soboty si počas blížiacich sa Dní mesta preberie Cenu mesta.
„Nečakala som to. Vlani som dostala Cenu primátora mesta. Bola som spokojná aj s tým,“ povedala pre vobraze.sk Ľubica Varjuová (71), ktorá je rodáčkou z obce Lukovištia. Má zmysel pre zodpovednosť i láskavé slovo. V rámci materských škôl či Únie žien aj recitovala. Na väčších súťažiach sa však podľa jej slov nezúčastnila. „V rámci školstva som sa venovala dramatizácii, spievala som v spevokole Bona fide, hrala som v Divosude. Na všetky ďalšie aktivity nebol ani čas,“ povedala a dodala, že hrávala na amatérskej úrovni volejbal, hrávala v tíme Štvrtkoví bojovníci a štartovali na Memoriáli na počesť Evy Zacharovej. Tá pochádzala z ich volejbalového kolektívu. „Škoda, že sa už neorganizuje,“ Varjuová je zakladateľkou Gemerskej kytičky. Naďalej pôsobí v Klube dôchodcov, Matici slovenskej a aj u odbojárov.
V Zbore pre občianske záležitosti (ZPOZ) odpracovala 36 rokov. Kolegovia, ktorí ju nominovali na ocenenie, ju charakterizujú, ako ženu s veľkým srdcom, zmyslom pre zodpovednosť a láskavým slovom. Bola ich pevnou a stabilnou súčasťou. Za najkrajšie Varjuová považuje, keď stretáva svoje deti zo škôlok. „Keď som ich videla medzi ocenenými študentmi, na sobášoch, alebo uvítaní detí, keď priniesli už svoje potomstvo. Ja ich už skoro nepoznám a oni sa mi prihovoria. To sú krásne momenty stretávania,“ spomenula Varjuová. Ako poznamenala, niekedy v začiatkoch robili aj osem svadieb za deň, keď sa ešte cirkevné robili aj na radnici. „Aj sme sa čudovali, ako sme to niekedy zvládli. Boli sme veľmi dobrá partia,“ povedala a poznamenala, že to boli časy, kedy obrady robieval aj Pavel Piliarik aj Ema Vraniaková. „Bola takou tmeliacou osobnosťou, ktorú by som rada videla na ocenení aj namiesto seba,“ skonštatovala. Veľmi dobre podľa nej zapadla do kolektívu aj Vraniakovej odchovankyňa Erika Králová.
V rámci ZPOZ-u sa zúčastňovali aj na celoslovenských súťažiach, ktoré potom slúžili ako vzorové vystúpenia pre druhých. Svadobné obrady majú podľa Varjuovej väčšinou pevnú štruktúru, ale dajú sa rôznymi spôsobmi obohatiť a doplniť. Za veľmi pekné obrady označila obrady so sviečkami alebo s ružami. Keď si snúbenci zapaľujú svoju sviečku a po obrade spolu zapálili ďalšiu, ako na spoločnej ceste životom. Podobne je to s ružami na motívy Exupéryho. Sobášiaci si pri obrade vymenia ruže na znak, že sa nič nedialo. „Ale nech si zapamätajú, že keď sa v živote čokoľvek stane a nevedia to slovami vypovedať, tak treba do vázy položiť ružu. Tá vypovie, odpusť mi, nechcel som a podobne. Potom tie ruže odovzdali každý svojej matke,“ priblížila. Ľubica Varjuová rodená Útisová mala svadbu v Lukovištiach pred 50-timi rokmi. So svojím manželom Zlatú svadbu oslávili v rodinnom kruhu.
Študovala na strednej pedagogickej škole v Lučenci so zameraním na učiteľstvo pre materské školy. Bola riaditeľkou v Lukovištiach a po materskej prešla do Rimavskej Soboty. V školstve odpracovala celý produktívny život, väčšinou na poste riaditeľky. Pôsobila na niekdajšej Pionierskej ulici, robila aj na MŠ s jasľami na Daxnerovej ulici. Pôsobila aj na Rybárskej materskej škole, odkiaľ odišla do dôchodku. Dlhé roky zastávala názory a práva zamestnancov predškolských zariadení. „Nerada používam slovo bojovať, ale sledovala som zákony, či sa plní Zákonník práce, aby sa neodpopierali práva zamenstnancom. V tomto smere som preto nebola veľmi obľúbená u zamestnávateľa. Mnoho vecí sa ale podarilo zabezpečiť pre zamestnancov materských škôl mesta i okresu,“ povedala.
Za najhektickejšie zriaďovanie MŠ a jaslí považuje obdobie zriadenia jaslí na Daxnerovej ulici v R. Sobote. „Doslova išlo o život. Piatok, sviatok, žiadna pracovná doba, nosili sme nábytok, skrine, dve ženy s Drahou Balciarovou. Nemali sme k dispozícii chlapa, ani auto, všetko sme si museli vybaviť. Bolo treba odstraňovať nedostatky a nebolo ich málo. Nešla kotolňa, výťah. Bol by to román hrôzy. V tejto dobe je to už ale na úrovni a to sa teším,“ spomenula s odstupom času na neľahké obdobie, ktoré malo pre ňu aj vážne zdravotné následky.
Ktorá práca jej sedela viac, uviesť nevedela. „Nedá sa to porovnať. V školstve je krásne, ale je to ťažká práca. Tam nemôže človek povedať, že nevládze, alebo sa mi nechce, necítim sa celkom dobre. A v ZPOZ-e tiež. Keď sa na to človek raz dá, tak musím šlapať. Nedá sa povedať, že radšej by som išla na chatu. Je to tiež zodpovednosť a boli sme svedkami veľa pekných akcií. Ale bez obetavosti, zanietenia by to bola tvrdá povinnosť, a to by nebolo ono. To sa vidí na účinkujúcom, že je tam len preto, že je tam,“ dodáva.
Zdroj: vobraze.sk
Husárová poskytuje pomocnú ruku v krízovom centre i deťom vo Vienale
