Darca krvi zo Sušian si prevzal Kňazovického medailu už ako štyridsaťpäťročný. Milan Kováčik absolvoval stý bezplatný odber najvzácnejšej tekutiny pred dvomi rokmi. V darovaní krvi, bez ktorej náš organizmus nemôže fungovať, kontinuálne pokračuje. „Keď mi odovzdávali Kňazovického medailu, pýtali sa ma prítomní, ako som to dokázal v takom mladom veku. Nechápali, že som skoro nikdy nevynechal odber. Pokiaľ budem zdravý, budem chodiť otravovať sestričky na hematologicko-transfúziologické oddelenie nemocnice,“ povedal pre vobraze.sk s úsmevom Milan Kováčik (47). „Vždy som chcel dosiahnuť Kňazovického medailu. To bol môj cieľ. V darovaní krvi som už získal všetky ocenenia, ktoré som mohol. Teraz už chcem pri darcovstve len zotrvať,“ dodal.
Už takmer tridsať rokov je dobrovoľným darcom krvi, prispel takýmto spôsobom k záchrane mnohých ľudských životov. „Škoda, že nepoznám ľudí, ktorým išla moja krv. Som však rád, že môžem pomôcť tým, ktorí to potrebujú,“ uviedol rodák z Lučenca. „Stalo sa mi už, že potrebovali konkrétne moju krvnú skupinu. Samozrejme, že som s tým nemal žiadny problém a išiel som,“ doplnil Kováčik. Aktuálne má na konte 106 odberov. Pracuje ako údržbár a vodič v Zariadení sociálnych služieb Náruč v Sušanoch.
Prvýkrát daroval krv počas vojenčiny, keď mal osemnásť rokov. „Bolo to v Trebišove. Išli sme do toho s kamarátmi a odvtedy som pri tom zostal,“ hovorí Milan. Najvzácnejšiu tekutinu daroval tiež v Lučenci, Banskej Bystrici a v poslednom období väčšinou v Rimavskej Sobote. „V B. Bystrici som bol dvakrát darovať aj krvnú plazmu. Je to však ďaleko cestovať, mohla by byť takáto možnosť aj niekde bližšie,“ reagoval.
Ocenenia v podobe Janského plakiet i Kňazovického medailu má uložené vo vlastnoručne vyrobenej skrinke. Tú plánuje zdokonaliť a vyložiť doma na viditeľné miesto. „Všetko je to pokope a diplom mám zarámovaný,“ skonštatoval. Oceneniami sa snaží motivovať k tejto ušľachtilej činnosti aj svoje dve deti. Starší syn má osemnásť rokov. „Vyzval som ho na darovanie krvi spolu so mnou. Buď ho to chytí, alebo nie. Chcem však, aby to aspoň raz skúsil,“ hovorí s nádejou Milan Kováčik. Jeho manželka Zuzana je rovnako darkyňou krvi a držiteľkou striebornej Janského plakety.
Darovanie krvi pre Milana predstavuje tradíciu. „Tri mesiace čakania na ďalší odber je dlhé obdobie. Keby som mohol, chodil by som tam častejšie,“ tvrdí. Pochvaľuje si personál v rimavskosobotskej nemocnici, ktorý sa o neho vždy dobre postará. „Oslovujeme sa už krstnými menami. Keďže na hematologicko-transfúziologické oddelenie zavítam každý tretí mesiac, dobre sa so sestričkami poznám. Sú veľmi zlaté,“ vyjadril sa Kováčik. Cestu do nemocnice a z nemocnice za týmto účelom berie ako niečo úplne automatické. „Akoby som išiel do obchodu niečo kúpiť,“ podotkol. „Niektorí sa hnevajú, že za to nedostanú peniaze, ale to nie je o tom,“ krúti hlavou. Darovať krv plánuje dovtedy, kým mu bude zdravie slúžiť.
„V nemocnici mi vždy pochvália krvný obraz, takže som spokojný,“ povedal Kováčik. Podľa jeho slov zje všetko, čo mu dajú na tanier a hlavne má pozitívny prístup k životu.
Vo svojom voľnom čase zveľaďuje svoj dom, v ktorom žije s rodinou už pätnásť rokov. „Vždy je veľa práce na dome či v záhrade. To je môj relax,“ uzavrel.
Zdroj: Sophia Mária Sojková, foto: album M. Kováčika
