Kokavčanka Ľubomíra preukazuje zručnosť pri tkaní

Vypravuje vlaky, no hneď, ako má voľno, si sadne za krosná. Ľubomíra Žilková z Kokavy nad Rimavicou je výpravkyňou na miestnej železničnej stanici, ale hlavne je šikovnou remeselníčkou. Tkaniu na klasických drevených krosnách sa venuje už 20 rokov a nadviazala tým na rodinnú tradíciu.

Ľubomíra sa tkaniu priučila od svojej mamy, no už aj jej stará mama sa mu venovala. Od nej si doniesla výpravkyňa krosná do Kotošky, ktorá je časťou Kokavy nad Rimavicou a od roku 2001 si ku ním pravidelne sadá a tká. Podľa jej slov na to musí človek dozrieť a prehodnotiť svoj život. „Aj keď som mame už v detstve pomáhala so snovaním, či navíjaním nití na krosná, toto remeslo mi najviac prirástlo k srdcu pred 18 rokmi,“ vysvetľuje železničiarka, ktorej s tkaním pomáha aj druh Martin. Ľubka si sama premieňa ľan na látku. Chcela totiž vyskúšať rôzne veci a aj materiál. Tkala z konope, priadze, vlny, ľanu, bavlny a aj z chemlonu. Najviac jej ale učaroval ľan a aj keď sa s ním pracuje ťažšie, námaha pri práci sa vracia v kráse a v kvalite výrobkov. Kokavčanka sama ľan aj pestuje. Semiačka má od kamarátky z Anglicka.

Zameriava sa na osvojenie si zanikajúcich regionálnych tkáčskych techník regiónu Gemer – Malohont a revitalizáciu tradičného tkáčstva. Jedinečnosť svojich výrobkov vidí hlavne v ručnej tradičnej výrobe a v ľanovom materiáli. „Charakteristické je pre mňa tkanie na tradičných pôvodných krosnách, využívajúc tradičný materiál – ručne pradený ľan,“ ozrejmuje Ľubka Žilková. Svoje výrobky obohacuje o tradičné vzory, ktoré má najmä zo starých krojov, obrusov a utierok, no spája ich s modernejším dizajnom. Vďaka tomu získala dva roky po sebe prvú cenu na celoslovenskej súťaži textilnej tvorby amatérov. Navyše, hrdí sa certifikátom od regionálnej značky Gemer-Malohont, ktorá je ocenením práce každého remeselníka z regiónu. Hoci je tkanie podľa šikovnej železničiarky starým remeslom, technika ostáva stále tá istá. Zároveň pri tom vie využiť vlastnú tvorivosť a všetko robí srdiečkom.

Postup tradičného spôsobu spracovania ľanu pretavila aj do autorskej výstavy Od ľanu po plátno, na ktorej neprezentuje len svoje výrobky, ale snaží sa názorne ukázať celú postupnosť, ako sa malé ľanové semiačko dostane po zasiatí, cez zberanie a rosenie, spracovanie na kúdeľ, prenesenie na krosná až do hotového výrobku. V podobnom duchu sa nesie aj jej projekt pre deti Dobrodružstvo ľanového semiačka, ktorý prezentuje aj na školách. Zároveň stojí za projektom Folklórne parádnice, kde spolupracuje so Svetlanou Matuškovou a Jankou Slávikovou. „Túžbu posunúť formu tkania kobercov a prestieraní do textilnej výroby a tvorbu prvých odevných kúskov sa mi podarilo naplniť v roku 2017, keď som spolu s rovnako kreatívnymi žienkami vytvorila skvelý tím,“ prezradila Žilková.

Ich prvá módna prehliadka bola odprezentovaná v Remeselnej uličke na folklórnom festivale Koliesko v Kokave nad Rimavicou v roku 2017. Kolekcia z dielní tvorivých žien bola inšpirovaná folklórom, zameraná na detskú módu. Reakcia návštevníkov všetkých milo prekvapila a utvrdila v správnosti rozhodnutia vytvoriť viacej kolekcií na ďalšie sezóny. V minulých sezónach tak predstavili nadčasové kolekcie na tému Z truhlice starých materí, Svadba, mladícka kolekcia S batôžkom na festival a v roku 2020 „V tkanom šate“. Tento rok je téma Folklórne parádnice a hračka. Navyše, Ľubka spolu s ďalšími nadšencami tkania založila pred dvoma rokmi občianske združenie Čarovná nitka. V rámci neho robia aj tkáčsky kurz na festivale Koliesko a v Kokave budujú centrum tradičného ľudového tkáčstva. „Sme širšia komunita tkáčok a takto by sme sa mali kde stretávať. Chceme tam vybudovať vonku aj altánok a vo vnútri stálu expozíciu výroby ľanu,“ doplnila zručná remeselníčka, ktorá je rada, že po pandémii boli pozvaní na rôzne akcie a plánujú worshopy tkania aj v remeselnom PiTvore v Lučenci.