Mladá poľovníčka Ľudmila Astalošová v sebe spája dve tradície – poľovnícku hudbu a sokoliarstvo. Vyrastala v rimavskosobotskej mestskej časti Vyšná Pokoradz, no jej život sa v uplynulých rokoch presunul bližšie k dravcom, ktorým dnes venuje každý deň.
K prírode mala blízko od detstva. Vyrastala v rodinnom dome obklopená zvieratami, lesom a poľovníckou tradíciou. „Na lesný roh hrám aktívne od svojich siedmich rokov. Priviedla ma k tomu mamina,“ hovorí pre vobraze.sk Ľudmila Astalošová (28), ktorá sa venuje aj poľovačkám. Hrať začala veľmi skoro – už ako šesťročná poznala všetky signály. „Lesný roh som počúvala v podstate od narodenia,“ dodáva s tým, že jej mama je aktívna poľovníčka a zároveň predsedníčka osvetovej komisie v Rimavskej Sobote.
Vystupujú ako trubačky, alebo lesničiarky, ako sa im tiež hovorí. Ich hudba sprevádza poľovnícke podujatia, spoločné poľovačky, plesy, výročné schôdze, ale aj smutnejšie chvíle na pohreboch. „V decembri a januári chodievame hrávať na spoločné poľovačky. Ráno sme už vonku a vítame poľovníkov,“ približuje. Trúbenie je podľa nej neoddeliteľnou súčasťou poľovníckej tradície a podujatiam dodáva jedinečnú atmosféru.
Hudba Ľudmilu priviedla aj štúdium na základnej umeleckej škole, kde sa venovala spevu a klavíru. Práve schopnosť čítať noty jej pomohla zdokonaliť sa aj v poľovníckych signáloch. „Mamina bola samouk, učila sa z počutia. Mala som výhodu, že som si to vedela aj zapísať a pochopiť,“ vysvetľuje. Postupne sa zdokonaľovali spolu a vytvorili zohratú dvojicu. Ako trubačky pôsobili pod názvom Rimaviar, boli trio kedysi ešte s Daliborom Langom ml.
Hoci vyrastala mimo mesta, sama presne nevie, či práve to rozhodlo o jej životnej ceste. „Nikdy som nebývala v činžiaku, vždy sme mali blízko k prírode a zvieratám. Bolo to prirodzené,“ hovorí. Kontakt s hospodárskymi zvieratami a každodenný pohyb vonku ju formovali viac, než si vtedy uvedomovala.
So sokoliarstvom sa prvýkrát stretla ako pätnásťročná. Oslovil ich Jaroslav Kanát starší, ktorý potreboval trubačku na sokoliarsky lov v Rakúsku. „Malo to byť prekvapenie pre jeho kamaráta. Keď ulovil zver, zahrala som mu na lesný roh. Nevedel o tom a bol to veľmi silný zážitok,“ spomína. Práve vtedy sa zoznámila s rodinou Kanátovcov a prvýkrát videla dravce pri práci v prirodzenom prostredí.
Napokon ju k sokoliarstvu priviedol aj vzťah s Jaroslavom Kanátom mladším. Jej prvým dravcom bol jastrab lesný, s ktorým začala loviť o rok neskôr. Začiatky neboli jednoduché, pretože si musela zvyknúť na úplne iný režim a veľkú zodpovednosť. „Človek sa učí každý deň, niekedy aj na vlastných chybách,“ priznáva.
Dnes má už druhú jastrabicu, ktorej sa venuje každý deň. „Teraz je v preperovaní, oddychuje, ale inak spolu trávime veľa času. Denne chodíme lietať aj tri hodiny,“ približuje Ľubica Astalošová. Pravidelný kontakt je podľa nej kľúčový na vytvorenie pevného vzťahu medzi sokoliarom a dravcom.
Sokoliarstvo podľa nej nie je len o pekných ukážkach pre verejnosť. „Je to každodenná práca od rána do večera. Tréningy trvajú mesiace, kým vznikne jedno vystúpenie. Sú to živé tvory a nedá sa od nich len tak odísť na pár dní preč,“ vysvetľuje. Starostlivosť zahŕňa kŕmenie, tréning aj neustále sledovanie zdravotného stavu vtákov.
Dôležitý je najmä vzťah medzi človekom a dravcom. „Je to o dôvere. Keď ho pustím, môže odletieť, ale vracia sa, lebo vie, že je u mňa v bezpečí,“ hovorí. Vyvracia aj častú predstavu, že dravce sú neustále zatvorené vo voliére. „U nás majú slobodu. Práve preto sa vracajú,“ dodáva Ľudmila.
Dravce ju naučili najmä trpezlivosti a pokoju. Pri práci s nimi si človek nemôže dovoliť nervozitu. „Vycítia ju a prenesie sa na ne. Niekedy čakáte aj hodinu či dve, kým sa vrátia,“ opisuje realitu, ktorú verejnosť často nevidí.
Silným zážitkom bol pre ňu prvý lov. Uvedomila si, že medzi ňou a dravcom musí fungovať samostatný vzťah. Na poľovačky chodila i tehotná. „Priateľ mi chcel pomôcť, keď bolo treba utekať za dravcom a ulovenou korisťou, ale jastrabica zareagovala na jeho prítomnosť a úlovok ušiel. Vtedy som pochopila, že to musím zvládnuť sama,“ spomína na jeden z najsilnejších zážitkov. Odvtedy si buduje s dravcom vlastnú dôveru krok za krokom.
„Sokoliarstvo pre mňa znamená prepojenie s prírodou a dravými vtákmi kde sa učíme trpezlivosti, rešpektu a vzájomnou dôvere. Kde sme s dravcom rovnocennými partnermi. Nefungujeme ako napríklad pri psoch kde je ten vzťah skôr na tej nadvláde človeka. Tu pri dravcoch je naozaj ten vzťah rovnocenný a ja a môj dravec sme partneri,“ priblížila Ľudmila. Pracuje v rodinnej firme Kanátovcov, stará sa o dravce a zapája sa už aj do vystúpení. Postupne sa naučila aj komentovať, takže v prípade potreby dokáže priblížiť sokoliarstvo aj návštevníkom. Ako mama dvoch detí sa zameriava hlavne na najmenších návštevníkov na vystúpeniach. Spolu so Silviou Kanátovou sa venujú environmentálnemu programu pre detičky, kde robia náuku o poľovníctve i sokoliarstve a taktiež deťom približuje poľovnícke lesničiarstvo.
Hoci študovala na Prvom slovenskom literárnom gymnáziu v Revúcej a uvažovala aj o lesníckej škole či vojenskej hudbe, napokon sa vrátila k tomu, čo jej bolo od detstva najbližšie. Možnosť pôsobiť vo vojenskej hudbe ako trubačka bola pre ňu lákavá, no rozhodla sa inak.
Ako hovorí, svoje rozhodnutie neľutuje. Život na Mojíne jej priniesol nielen partnera, ale aj smer, ktorým chce pokračovať. Sokoliarstvo vníma ako záväzok aj poslanie, ktoré si vyžaduje plné nasadenie. „Človek by si mal ísť za tým, čo ho baví a napĺňa,“ odkazuje.
Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Ľudmila Astalošová
