Evanjelický farár Roman Roskoš pôsobí v Klenovci už štrnásť rokov. Manželku Dianu spoznal práve v tejto obci. Ich spolupráca sa preniesla z pracovného aj do osobného života. V Klenovci je kantorkou evanjelického cirkevného zboru. „Rád hovorím, že to nie je tak, že skáčem, ako mi píska, ale spievam, ako mi hrá,“ povedal pre vobraze.sk s úsmevom zborový farár Roman Roskoš (40). Do obce s jánošíkovskou tradíciou bol pridelený hneď na začiatku svojej duchovnej služby.
Rodák z východného Slovenska neprikladá svojmu priezvisku významnejšiu váhu. „Nepoznám jeho pôvod a ani som po ňom nepátral. V kraji, odtiaľ pochádzam, je pomerne rozšírené. Je to niečo, čo som zdedil po predkoch. Za dôležitejšie ako to, čo sme zdedili, pokladám to, čo sme získali,“ uviedol Roskoš, ktorý pochádza z Vranova nad Topľou. „Dôležitejšie pre mňa je, že okrem svojho zdedeného priezviska môžem niesť aj meno kresťan – patriaci Kristovi. To je niečo, čo mi bolo skrz vieru dané a toto pomenovanie je pre mňa oveľa dôležitejšie ako vlastné priezvisko,“ pokračoval.
Podľa jeho slov netušil, že bude farárom. Preto aj zameranie jeho strednej školy bolo iné. Po maturite na Strednej priemyselnej škole dopravnej v Čaklove si, podobne ako mnohí jeho rovesníci, nebol istý ďalším smerovaním. Najprv študoval elementárnu pedagogiku na Prešovskej univerzite. K učiteľstvu mal Roman Roskoš blízko aj vďaka rodine. Jeho mama je učiteľkou a rovnaký odbor študoval aj jeho brat, zatiaľ čo sestra si vybrala umeleckú cestu a absolvovala konzervatórium.
Po prvom roku štúdia v Prešove sa ho Roman rozhodol zanechať a v roku 2006 nastúpil na Evanjelickú bohosloveckú fakultu v Bratislave. Štúdium ukončil štátnymi skúškami v roku 2011. Tie úspešne zvládol, hoci nešlo všetko podľa jeho predstáv. Na štátniciach si vytiahol tému, ktorú pôvodne nechcel. „Pán Boh za mňa odštátnicoval a mne to zapísali do indexu,“ hovorí žartovne.
Vyrastal v rodine s náboženským zázemím, ktoré mu poskytlo základné hodnoty. Vo svojom živote si uvedomuje viacero míľnikov, keď intenzívne vnímal Božiu prítomnosť. Jedným z nich bol mládežnícky tábor pri Tisovci koncom deväťdesiatych rokov minulého storočia, ďalším práve jeho štátnice. Pôvodne sa nechcel stať farárom, ale plánoval pôsobiť ako spirituál – duchovný správca na cirkevných školách. Pracoval preto aj pre Evanjelizačné stredisko a na evanjelickej základnej škole v Bratislave. Zlom prišiel v roku 2012, keď sa rozhodol absolvovať kaplánske skúšky.
Mal 26 rokov, keď bol pridelený do Klenovca a začal v ňom pôsobiť ako seniorálny kaplán. Pred ním tam slúžil Dušan German, ktorý bol zároveň seniorom Rimavského seniorátu. „Brat senior pre mňa nebol len nadriadeným, ale ako druhý otec ma sprevádzal v prvých rokoch mojej služby a formoval ma, za čo som mu veľmi vďačný,“ uviedol Roman Roskoš. Práve kaplánske roky, kedy mal možnosť zažiť aj prácu so študentmi na Evanjelickom gymnáziu v Tisovci, ale aj v zborovej službe, boli tými, ktoré napokon stáli za rozhodnutím slúžiť v cirkvi ako kňaz v zbore.
Zmenu prostredia a presun z východného na stredné Slovensko nevnímal ako problém. „Som flexibilný človek, takže si na zmeny ľahko zvyknem. Skôr je zaujímavé sledovať rozdiely prostredia aj v rámci malej krajiny,“ vysvetľuje.
Roskošove rozhodnutie stať sa farárom nebolo pre rodinu prekvapením, hoci rodičia mali spočiatku pochybnosti o jeho jazykových schopnostiach. Počas štúdia teológie sa totiž stretol aj s náročnými jazykmi ako gréčtina, latinčina či hebrejčina. „Na to som nemal nadanie, ale s Božou pomocou sa mi to podarilo zvládnuť,“ doplnil.
Práca farára podľa neho zďaleka nespočíva len v slúžení služieb Božích. Okrem biblických hodín, vyučovania konfirmandov či stretnutí rôznych skupín veriacich zastáva aj úlohu štatutára cirkevného zboru. „Častokrát sa cítim viac ako úradník, keď trávim veľa času pri papieroch,“ priznáva.
Najväčšie naplnenie však Roman nachádza práve v práci s ľuďmi a v hlbšom poznávaní Biblie. „Biblické hodiny ma napĺňajú najviac, pretože sa tam môžeme ponoriť do tém do hĺbky a je priestor aj pre diskusiu,“ vysvetľuje zborový farár.
Vo voľnom čase sa venuje rodine, najmä svojmu synovi. Spoločne trávia čas aj pri hudbe. Roman mu rád hrá na gitare, na ktorej sa naučil hrať ako šestnásťročný, keď chýbal hudobný sprievod na stretnutiach mládeže.
Súčasnú spoločnosť vníma ako rozdelenú a plnú výziev. Podľa neho je dôležité pracovať na jednote a vzájomnom porozumení. „Verím, že ak prídu problémy, Boh nás na ne pripraví, vystrojí nás do nich a aj nás nimi prevedie,“ hovorí Roman Roskoš.
Zdroj: Eliška Líšková, foto: album R. Roskoša
vobraze.sk
