Viac ako dve desaťročia bola spojená s regionálnou žurnalistikou a Gemerskými zvesťami, písala aj pre denníky. V súčasnosti ju však možno stretnúť aj za kamerou, pri strihaní videa či v nahrávacom štúdiu. Marta Kanalová z Rimavskej Soboty sa tento rok pustila aj do spevu. K hudbe ju priviedol hudobník a zvukár Tibor Zachar, s ktorým už pripravila dve skladby a pracuje na tretej.  Tvorivým aktivitám sa venuje prakticky celý život. Už ako dieťa mala blízko k písaniu a neskôr k fotografii, výtvarnému umeniu, orientálnemu tancu a ďalším formám tvorby.

K novinárčine sa dostala už ako dieťa

Jej prvý text bol podľa jej slov publikovaný v rožňavskom periodiku, keď mala približne 12 rokov. Ako ďalej pre vobraze.sk Marta Kanalová hovorí, písanie ju bavilo už v škole a neskôr sa jej príspevky začali objavovať pravidelne. Profesijne začínala v redakcii Zora Gemera v Rožňave. Neskôr písala aj pre SME na východnom Slovensku, pracovala v regionálnom spravodajstve Slovenského rozhlasu a pôsobila aj v denníku Korzo v Košiciach. „Boli to médiá rôzneho zamerania, rozsahu aj dosahu,“ hovorí o svojich začiatkoch.

Skúsenosti z väčších redakcií neskôr využila v regionálnych médiách. V malom médiu podľa nej musí novinár zvládať oveľa širší záber tém. „Redaktor musí vedieť spracovať všetky témy, spravodajstvo, politiku,“ približuje.

Najdlhšie obdobie svojej novinárskej práce spojila s Rimavskou Sobotou a mestským periodikom Gemerské zvesti. V redakcii pôsobila takmer 20 rokov a neskôr sa stala aj šéfredaktorkou. Ani vo vedúcej pozícii však nechcela zostať iba pri redakčnom stole. „Aj keď som bola šéfredaktorkou, mala som rada prácu v teréne. O tom je práca novinára,“ spomína.

Venovala sa aj náročnejším a investigatívnym témam a počas rokov sa stretla s množstvom osobností. Robila rozhovory napríklad s prezidentmi Rudolfom Schusterom a Ivanom Gašparovičom, ale aj s Vladimírom Mečiarom či Robertom Ficom. Vyskúšala si tiež prácu v miestnej televízii, písala pre Novohradské noviny a v istom období založila a prevádzkovala aj internetové noviny.

Fotografovať ju naučila mama

K písaniu sa postupne pridalo fotografovanie. Prvé skúsenosti získala ešte v tínedžerskom veku od svojej mamy, ktorá fotografovala klasickým manuálnym fotoaparátom. „Naučila ma aj vyvolávať fotografie. Mala som asi štrnásť či pätnásť rokov,“ hovorí. S príchodom digitálnej fotografie sa fotografovaniu venovala aj v rámci novinárskej práce. Postupne ju však začali priťahovať aj umelecké fotografie. Vystavovala čiernobiele zábery, fotografie Rómov či ľudí žijúcich na ulici. Fotografie Rómov podľa jej slov vystavovala aj v Moskve na slovenskej ambasáde, čo patrí k výrazným momentom jej fotografickej tvorby.

Fotografia však nebola jej jedinou umeleckou záľubou. Už v mladosti navštevovala ľudovú školu umenia, kde sa venovala výtvarnému a literárno-dramatickému odboru. Tvorivosť si tak rozvíjala v rôznych smeroch a neskôr sa k nej pridali aj vlastné výtvarné projekty.

Jedným z nich sa stali benátske masky. Začala ich vyrábať ešte predtým, ako sa dostala do Benátok. Neskôr ju atmosféra mesta a jeho tradícia masiek inšpirovali ešte viac. Keď videla, že jej tvorba má u ľudí odozvu, rozhodla sa zorganizovať výstavy. Postupne ich pribúdalo a začali ju oslovovať aj rôzne inštitúcie. Svoje práce vystavovala na viacerých miestach na Slovensku aj v zahraničí. K tvorivosti mala blízko aj vďaka rodine. Jej starý otec bol hudobník, primáš, hral na husle aj klavír a zároveň maľoval obrazy. „Vždy som bola umelecky založená. Prakticky vo svojom voľnom čase stále tvorím celý život,“ hovorí.

Od fotografií k videám

Novšiu etapu jej tvorby odštartoval pred približne dvoma rokmi akreditovaný kurz zameraný na grafiku a strih videa. Práve video ju napokon zaujalo najviac. Fotografie nielen upravuje, ale videá aj nakrúca a strihá. Spolupracuje pritom aj s amatérskymi spevákmi či kapelami. „Zo všetkého ma najviac zaujala a láka práca s videami. Tvorím a strihám,“ hovorí Kanalová.

Pri svojej práci využíva aj umelú inteligenciu, no podľa vlastných slov s mierou. Uprednostňuje skutočné prostredie a reálne nakrúcanie. AI využíva najmä v situáciách, keď je niečo ťažko dostupné alebo sa to nedá jednoducho nakrútiť. „AI je len pomocník. Treba vedieť, ako s ňou narábať, a používať ju primerane,“ myslí si.

Do štúdia išla s tým, že spievať nebude

Práve práca s videom ju priviedla bližšie k hudobnému štúdiu Tibora Zachara v Rimavskej Sobote. Dlhoročný hudobník, zvukár a majiteľ nahrávacieho štúdia ju postupne presvedčil, aby skúsila aj spievať. Trvalo však niekoľko mesiacov, kým sa vôbec odhodlala do štúdia vstúpiť. „Hovorila som, že sa tam pozriem, ale spievať nebudem nikdy,“ spomína dnes s úsmevom. Nakoniec sa stalo presne to, čo pôvodne odmietala. Tento rok sa začala venovať aj spevu a pripravili prvé hudobné projekty.

Prvou skladbou bol Fantóm opery. Na samotnom speve sa podieľal Zachar, Kanalová pripravila video a réžiu a v skladbe si tiež zaspievala. Videoklip sa nakrúcal aj v Mestskej záhrade v Rimavskej Sobote a na Kurinci. Výber miest nebol náhodný. „Vybrala som si tieto lokality kvôli regionalite, aby sa propagoval tento región. Aj tu sú miesta, ktoré sú atraktívne,“ vysvetľuje.

Jej umelecké meno Manuetta Moon má pritom vlastný príbeh. Meno Manuetta jej kedysi vybrala mama, no na matrike ho vtedy nechceli zapísať. Kanalová naň neskôr narazila v starej kartotéke a až vtedy jej mama vysvetlila jeho pôvod. Keď začala spievať, rozhodla sa ho používať ako umelecké meno. Druhú časť, Moon, si zvolila pre svoj vzťah k mesiacu a mesačnému svitu.

Blízky jej je symfonický metal a gotický štýl

Druhou skladbou bola Sleeping Sun, prevzatá od fínskej skupiny Nightwish. Aj na nej sa podieľal zvukár Tibor Zachar a Kanalová sa zapojila do spevu. Práve Nightwish pritom zohrali v jej vzťahu k tomuto hudobnému žánru dôležitú úlohu. K symfonickému metalu a goticky ladenému štýlu sa dostala približne pred 30 rokmi a odvtedy jej zostal blízky.

Teraz pripravujú tretiu skladbu. Má byť opäť ladená do gotického štýlu so symfonicko-metalovými prvkami. V tvorbe sa objavujú aj orientálne motívy, ktoré sú jej blízke aj vďaka tomu, že sa v minulosti venovala orientálnemu, respektíve brušnému tancu.

Reakcie na prvé skladby ju podľa jej slov prekvapili. Ľudia, ktorí ju dlhé roky poznali najmä ako novinárku, totiž podobnú stránku jej osobnosti nečakali. A práve v tom je jej súčasná tvorba trochu iná. Novinárka, fotografka, výtvarníčka, kameramanka, strihačka a teraz aj speváčka nie sú podľa nej oddelené svety. Všetky spája záujem niečo vytvárať a skúšať nové veci. „Vždy som bola umelecky založená,“ hovorí. Po rokoch práce v médiách tak dnes objavuje ďalšiu podobu tvorby – tentoraz už nielen za objektívom a kamerou, ale aj pred mikrofónom.

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Marta Kanalová

<p>The post Soboťanka Kanalová po rokoch v novinách objavila nový tvorivý svet. Nakrúca videá a začala aj spievať first appeared on vobraze.sk.</p>

Režisér a kameraman Milan Vojtek, rodák z Rimavskej Soboty, prináša do slovenskej televíznej tvorby skúsenosti z londýnskych projektov. V súčasnosti režíruje reláciu Moja diagnóza pre STVR. Narodil sa v Hnúšti a detstvo i obdobie základnej školy prežil v Rimavskej Sobote.

„Dá sa povedať, že po pracovnej stránke som skúsil zo všetkého niečo a z toho všetkého som si vybral prácu za kamerou. V posledných rokoch je mojím pracovným gro režírovanie televíznej relácie Moja diagnóza. Je to relácia o zdraví, o príbehoch ľudí, ktoré väčšinou končia šťastne. Je to veľmi zaujímavá práca s rôznymi osudmi ľudí a neskutočne ma napĺňa,“ hovorí pre vobraze.sk Milan Vojtek (43).

Práve práca na relácii ho privádza k silným momentom z praxe. Fascinuje ho, že ľudia sa aj z obzvlášť ťažkých diagnóz dokážu vyliečiť vďaka inovatívnym technológiám v zdravotníctve. Spomína napríklad operáciu rakoviny hrtana spred dvoch týždňov. Pre niekoho to môže znieť banálne, no samotný zákrok je nesmierne komplexný a sledovať chirurga pri práci bolo pre neho výnimočným zážitkom.

Najnáročnejšiu reportáž mal podľa vlastných slov hneď na začiatku – išlo o výmenu bedrového kĺbu. Počas celej operácie na operačnej sále sa museli sústrediť výlučne na svoju prácu, výsledkom čoho bol veľmi kvalitný príspevok. „Emócie musí kameraman v danej chvíli zvládnuť, zachovať si chladnú hlavu a nezabudnúť, prečo tam je,“ hovorí režisér, ktorý pri nakrúcaní obsluhuje druhú kameru. Zároveň strihá príspevky a venuje sa celej postprodukcii. Najviac ho na tejto práci baví byť v teréne, priamo pri operáciách, skutočných ľudských príbehoch a zachytávať emócie.

Pri tejto práci si zároveň uvedomuje, aké dôležité je prinášať verejnosti príbehy ľudí, o ktorých sa bežne nehovorí. „Máme médiá plné pseudocelebrít a pritom sú tu ľudia, ktorí robia prácu hodnú obdivu, no nehovorí sa o nich. Oni o tú pozornosť vlastne ani nestoja, ale určite by sme o nich mali vedieť. Všetci tí lekári sú v mojich očiach hrdinovia,“ hovorí. Rovnako si váži aj ťažko chorých pacientov, ktorí denne zvádzajú boj so životom.

K profesionálnemu pohľadu na prácu ho výrazne formovali aj skúsenosti zo zahraničia. Milan čerpá najmä z obdobia, ktoré strávil v Londýne, kde spolupracoval aj s fotografom Lennyho Kravitza. Práve tam získal cenné skúsenosti z prostredia veľkých podujatí, módnych prehliadok či celebritných akcií.

Vzťah k obrazu a technike si pritom budoval už od detstva. Jeho otec bol vášnivý fotograf, vlastnil nemeckú zrkadlovku Praktica a fotografie si vyvolával doma. Podľa jeho slov práve tento proces odhaľovania nafoteného mu učaroval a odštartoval jeho cestu k fotografii a neskôr aj k filmu.

Zlom prišiel v roku 2006, keď odišiel za prácou do Veľkej Británie. Začínal ako pizza maker, neskôr pracoval ako elektrikár a podnikal i v stavebníctve. Popri práci si kúpil kameru a vo voľnom čase začal tvoriť. Najskôr to bolo pre priateľov, neskôr pre svadby či rôzne podujatia. Postupne sa dostal k ľuďom z oblasti kultúry v Londýne, kde sa podieľal na organizovaní akcií pre Slovákov a natáčaní reportáží.

„Pozývali sme zaujímavých ľudí, ktorých sme spovedali, a fungovalo to. Neskôr ma kontaktoval Gabriel Lovas, fotograf Lennyho Kravitza a začal ma brávať na rôzne eventy, módne prehliadky a celebritné akcie. Odtiaľ mám najviac skúseností aj množstvo zážitkov,“ spomína. Práve tam si musel udržať vysokú úroveň práce, čo považuje za veľkú školu. Tesne pred návratom na Slovensko dostal ponuku spolupracovať s televíziou JOJ. „Párkrát som si vyskúšal aj prácu pred kamerou, no komfortnejšie sa cítim za ňou,“ hovorí so smiechom.

V Londýne pôsobil až do roku 2018, keď sa rozhodol vrátiť na Slovensko. „Je to mesto nekonečných možností, ktoré nikdy nespí. Ideálne pre mladých a ambicióznych ľudí. My sme však s manželkou cítili, že chceme pokojnejší život a rodinné zázemie,“ vysvetľuje.

Dnes žije v Poltári, kam sa spolu s manželkou presťahovali. „Prísť z Londýna do Poltára bol spočiatku veľký šok, no postupne sme sa udomácnili,“ dodáva. Do Rimavskej Soboty sa však rád vracia, je to niekedy aj niekoľkokrát do týždňa a chodí za rodinou, priateľmi alebo aj pracovnými povinnosťami. Keď niekoho známeho z detstva stretne, vždy ho to poteší.

Jeho cesta k tejto práci však nebola priamočiara. Strednú školu vyštudoval v Banskej Bystrici na SPŠ J. Murgaša v odbore obrazová a zvuková technika a blízka mu zostala aj elektrotechnika. Ako avizuje, momentálne pripravuje projekt spájajúci umelú inteligenciu s technológiami smart home, ktorý by chcel v budúcnosti uviesť do praxe. Myslí si, že hodnota ľudského faktora a poctivého remesla rastie a majstri vyučení „starou školou“ budú čoraz viac cenení.

Popri práci si nachádza čas aj na svoje záľuby. Hudba je jeho veľkým koníčkom. V mladosti založil s priateľmi rockovú kapelu Turniket, s ktorou vystupovali na rôznych podujatiach. „Cvičili sme v skúšobni v obci Hrachovo i v Nižnom Skálniku, boli sme z Hnúšte a speváčka z Hrachova, takže sme sa stretávali tak na polceste,“ spomína na obdobie, kedy ako správni rockeri niekedy nechceli mať ani mobilný telefón a dnes si bez neho nevie ťažko predstaviť deň. Kapelu si potom ešte založil aj počas pobytu v Anglicku, kde hrávali československé rockové hity skupín ako Elán či Tublatanka.

S manželkou Zuzanou, ktorá pracuje v oblasti sociálnej starostlivosti, radi cestujú. Obľubujú najmä cestovanie s karavanom. Minulý rok navštívili Sicíliu, nedávno sa vrátili z Thajska. „Cestovanie rozširuje obzory a mení pohľad na svet. Na ľuďoch, ktorí veľa cestujú, to jednoducho vidieť,“ uzatvára Milan Vojtek.

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Milan Vojtek

<p>The post Režisér Vojtek stojí za reláciou Moja diagnóza. Rodák z R. Soboty žil v Londýne a pracuje pre STVR first appeared on vobraze.sk.</p>

Dominika Husárová z Hrnčiarskych Zalužian (okres Poltár) študuje slovakisticko-mediálne štúdiá. Už druhý rok spieva v FSk Hráči a má vlastnú reláciu v študentskom rozhlase. Do budúcna by rada pracovala v rádiu, alebo v televízii. Neláka ju však stať pred kamerou, ale za ňou.

Ako dieťa začínala Dominika s folklórom v krúžku Podkovička na Základnej škole P. Dobšinského v Rimavskej Sobote. Po čase skúsila FS Rimavan, ktorý navštevoval aj jej starší brat Tomáš. „Ja som sa dosť hanbila, oni boli už takí zabehnutí. Tým, že som sa hanbila, tak som z toho upustila po pár mesiacoch. To aj trošku teraz ľutujem,“ spomína pre vobraze.sk Dominika Husárová na obdobie, kedy na pár rokov folklór odložila bokom. K ľudovej hudbe sa vrátila v súbore Hrnčiarka z Hrnčiarskych Zalužian. Vďaka nemu prekonala trému a prvýkrát vystúpila ako sólová speváčka.

Dominika sa aktuálne pripravuje na štátnice a dokončuje bakalársku prácu na UPJŠ v Košiciach. Popri škole účinkuje vo FSk Hráči, ktorý pred pár rokmi vznikol odčlenením od viac známeho FS Hrnčiarka. V ňom mladá folkloristka spievala od štrnástich rokov. „Ani sa nedá povedať, odkiaľ súbor Hráči je, lebo sme od Zalužian, Sušian. Vedie nás Peťo Klajban z Hrachova, chodí k nám ujo Krahulec z Kokavy, ale máme členov aj z iných miest,“ priblížila Dominika, pochádzajúca z rodiny žijúcej folklórom. Jej starší brat Tomáš tancoval v SĽUK-u a mama je tiež súčasťou Hráčov. Otec je podľa Dominiky folklorista iba srdcom a smeje sa, že je ich rodinný manažér a šofér.

Najbližšie čaká FSk Hráči vystúpenie v Divíne už túto sobotu pri príležitosti Divínskeho fašiangového hodovania a ešte v ten istý večer vystúpia na Poľovníckom plese v Revúcej. „Máme pripravený aj taký scénický program na tému fašiangov, s ktorým vystupujeme už druhý rok. Po fašiangoch máme počas pôstu chvíľu prestávku a potom začína leto a to je vždy zaujímavé,“ dodáva dlhoročná folkloristka, ktorá podľa vlastných slov ľutuje, že v mladosti odišla z FS Rimavan a nenaučila sa tancovať.

Dominika Husárová vyštudovala Strednú pedagogickú školu v Lučenci, ale vraj už veľmi skoro prišla na to, že v tejto profesii svoju budúcnosť nevidí. Keď si teda vyberala vysokú školu, jej voľba padla na žurnalistiku. „Mamina mi vtedy povedala, aby som skúsila aj niečo viac všeobecné. Tak som si vybrala žurnalistiku v Bratislave, aj masmédiá v Košiciach. Prijali ma na obe,“ prezradila Dominika, ktorá napokon poslúchla radu mamy a dnes jej je vďačná. Zistila totiž, že práca v rozhlase, či s kamerou ju baví viac ako písanie. „Na škole som si našla záľubu v kamerovaní, strihaní a postprodukcii. Už predtým som zvykla točiť vtipné videá a paródie a potom som to upravovala a púšťala kamarátom. Ale v škole sme mali zadanie a ja som natočila dokument o Zalužanoch,“ hovorí, že aj keď s odstupom času vidí chyby, bola to pre ňu dobrá skúsenosť, ktorá jej ukázala nový smer.

V škole objavila aj ďalšie svoje hobby. “ Je to taká záľuba, ku ktorej som prišla v Košiciach. Máme internetové študentské rádio. Ja som pred dvomi rokmi začala chodiť do tohto študentského rozhlasu, kde som aj zistila, že práve rozhlas ma baví. Mala som vlastnú reláciu každú stredu,“ prezradila Dominika. Dlhé roky bojuje s trémou, aj keď má za sebou stovky vystúpení. „Pracujem na sebe a hovorím si, že keby som ju nepotlačila, budem to ľutovať. Spomeniem si, že som odišla z FS Rimavan a vidím, aký je môj brat, a že už by som mohla aj ja byť dobrá tanečníčka,“ hovorí Dominika, ktorá spolupracovala aj s našou redakciou internetových novin.

Do budúcnosti má veľa plánov. Ako však priznala, ešte stále má pocit, že sa hľadá. „Chcela by som začať v rozhlase, alebo aj v televízii za kamerou. Predstaviť by som si to vedela aj v strižni,“ poznamenala s tým, že potom sa vraj uvidí, kam ju osud zaveje. Uvažovala aj nad podcastom, ale zatiaľ má pocit, že neprišiel ten správny čas. Rada by dostala moderným spôsobom do povedomia zabudnuté ľudové zvyky. Zatiaľ ale nemá presnejšiu predstavu, ako. Počas písania bakalárskej práce na tému Ľudová kultúra vo verejnoprávnom rozhlase počúva nahrávky v rozhlasovom archíve a plánuje preskúmať aj televízny archív.

Hoci bola Dominika od detstva aktívna športovkyňa, priznáva, že pri ničom dlho nevydržala. Chvíľu hrala florbal, neskôr futbal za tím Hrnčiarskych Zalužian. Najdlhšie ju vraj bavil volejbal. Futbalu sa stále venuje, ale už za kamerou. Robí totiž záznamy zápasov mužstva v obci, v ktorej žije od svojich šiestich rokov. V Hrnčiarskych Zalužanoch okrem futbalu natáča a robí zostrihy aj zo slávností.

Chvíľu sa venovala aj hre na heligónku. So smiechom prezradila, že majú v rodine jednu putovnú, ktorá už roky čaká na svoju chvíľu. Dostala ju jej mama od svojho otca, ktorý vždy miloval folklór. Neskôr na ňu skúšal hrať Dominikin brat Tomáš a napokon aj samotná Dominika.
A ktoré vystúpenie považuje za nezabudnuteľné? „Chodila som na folklórne slávnosti do Detvy každý rok a predstavovala som si, aké by to bolo stáť na pódiu a že by ma počuli ľudia. V roku 2022 sme s Hráčmi vystupovali na malom pódiu. To bol taký môj splnený sen,“ odvetila vysokoškoláčka.

Zdroj: vobraze.sk

<p>The post Folkloristka Husárová z H. Zalužian si našla záľubu v kamerovaní a baví ju rozhlas first appeared on vobraze.sk.</p>

Novinárskej práci sa venuje dvadsať rokov. Začínala ako redaktorka v rádiu Pátria a pokračovala v regionálnej televízii LocAll v Rimavskej Sobote. V súčasnosti pracuje pre RTVS. Je spoluautorkou viacerých dokumentov, za ktoré so svojím kameramanom boli aj ocenení. Eva Szekeresová sa v tejto brandži našla. Ako pre vobraze.sk priblížila, ocitla sa pritom v tejto práci skôr náhodou. „Ako dieťa som rada písala, aj som vyhrávala súťaže. Potom to vyzeralo, že budem mať spoločné veci skôr s výtvarným umením, alebo aspoň s remeselníctvom,“ spomína Szekeresová (47), ktorej sa podarilo aj ilustrovať knižku.

„Takémuto výtvarnému umeniu sa už vôbec nevenujem, lebo si to vyžaduje celého človeka a ako koníček to neviem robiť. To by bolo na iný život,“ hovorí s úsmevom a dodáva, že je veľmi rada, keď sa môže popri časovo náročnej práci venovať rodine. Tú kladie na prvé miesto. Má syna aj dcéru. Tá sa dala rovnako na novinársku dráhu a pracuje pre magazín Vasárnap. S manželom, s novinárom a spisovateľom Zoltánom Szászim žije v Zacharovciach. „To je pre mňa to najvzácnejšie, keď môžeme stráviť chvíle spolu s rodinou,“ zdôraznila.

Medzi obľúbené miesta zaradila prírodu na okolí R. Soboty. „Stotožňujem sa s názorom, že Gemer je malé Toskánsko. Naozaj, žijeme v krásnom prostredí a stačí vyjsť hociktorým smerom do prírody. Je tam krása, čo obohacuje človeka,“ skonštatovala.

Dlhoročne tvorí pracovnú dvojicu s kameramanom Ladislavom Lichtmanneggerom. Sú spolupracovníkmi národnostného vysielania RTVS a webovej stránky hirek.sk. V relácii Profily/Arcélek im budú čoskoro zaradené do vysielania na RTVS Dvojka dokumenty o Štefanovi Faršangovi z R. Soboty, ktorý je geológom a učí na univerzite v Ženeve, no pracoval aj v NASA. Druhý príbeh v ich podaní bude o lekárovi Attilovi Gányovicsovi a aj o tom, ako sa stal zanieteným folkloristom. „Naši diváci sa môžu tešiť aj na pokračovanie relácie o mestách, kde sme takto prinesli 24 minútový dokument o Tornali.

„Našla som sa v takýchto príspevkoch. Stále sme mali viac takých osobností a tém, kde sme pociťovali, že na to nestačí päť a ani desať minút, aby sme to zodpovedne prerozprávali. A s tým prišli aj možnosti, aby sme to spracovali v dlhšom formáte,“ vysvetlila novinarka k dokumentom poväčšine v maďarskom jazyku, ktoré sú spracovávané dvojjazyčne aj s titulkami. „Stáva sa nám aj to, že máme respondenta, ktorý hovorí po slovensky a titulky sú potom maďarské,“ hovorí.

Vďaka novinárskej práci sa dostala na veľa netradičných miest, ako katakomby či krypty v kostoloch. Veľmi sa jej však páčilo napríklad, keď točili svitanie vo hvezdárni. „Nemôžem zabudnúť na rozhovory so starými ľuďmi, keď sme robili dokument pod názvom Nevinní vinníci,“ povedala a priblížila, že išlo o ľudí, ktorí prežili pracovné tábory v Rusku – Málenkij robot. „Ich slová a múdrosť ma odvtedy prenasleduje. Bolo to dojímavé ako prehovorili o svojich osudoch,“ konštatuje. Nezabudnuteľnou vetou pre ňu bolo, keď starenka pripravovala jedlo pre psa a prišla jej na um myšlienka, že aké chutné by to bolo pre nich v tých lágroch. „Ten tón, akým to povedala, na to nikdy nezabudnem,“ skonštatovala Szekeresová, ktorá v takýchto okamihoch poukazuje na to, akí sú ľudia aj v súčasnosti nespokojní a pritom náš životný štýl je na inej úrovni a je veľmi v poriadku. Za spomínaný dokumentárny film Nevinní vinníci získali aj výročnú cena revue Pamiatky a múzeá, Slovenského národného múzea, a Pamiatkového úradu Slovenskej republiky. „Toto jedno ocenenie si obzvlášť vážim,“ dodala.

S kamerou sa však so sovjím kolegom dostali napríklad aj do hrobky pod kostolom v obci Ožďany, kde nakrúcali tému v rámci hľadania pozostatkov Levočskej bielej panej. „V ten istý deň sme ešte ráno aj s ostatnými štábmi ako novinári v spolupráci s políciou hľadali na poli marihuanu. Kukurica mala vyše dvoch metrov a skoro sme sa tam stratili. Nenašli sme ju a potom časom sa nám dostala do uší historka, že novinári museli marihuanovú úrodu pozbierať, lebo potom ju už nenašli,“ odľahčila jeden z príbehov záverom Eva Szekeresová.

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Eva Szekeresova

<p>The post Novinárka Szekeresová rada pripravuje dokumentárne filmy. Cení si múdrosť starých ľudí first appeared on vobraze.sk.</p>

Dlhoročný fotograf Jozef Tokár (77) z Rimavskej Soboty má zbierku 30 až 35 tisíc záberov. Fotoaparát chytil do ruky už ako desaťročný a odvtedy sa stal jeho najväčším koníčkom a neskôr aj celoživotnou prácou. Počas osláv Dní mesta si prevzal za prácu spojenú s foto a video dokumentáciou kultúrnych, spoločenských a politickách udalostí Cenu primátora mesta Rimavská Sobota. „Nenachádzam slov,“ povedal dojatý Jozef Tokár pri ocenení. Poďakoval sa primátorovi Jozefovi Šimkovi, ako aj tým, ktorí ho opakovane navrhovali na Cenu mesta.

„Veľmi si to vážim. Menej rozprávam, viac fotografujem a filmujem. Takto nechám pre budúce generácie okolo 30 až 35-tisíc záberov,“ uviedol. Ako ďalej pre vobraze.sk priblížil, neskôr dostal aj plaketu predsedu parlamentu. Na pódiu Domu kultúry bol najstarším z laureátov. Podľa jeho slov zachytával činnosť aj niektorých ďalších, ktorí dostali ocenenie. „Už vtedy som fotil rôzne spoločenské akcie, ako aj svadobčanov, čo bol napríklad problém v osemdesiatych rokoch v kostole,“ upozornil.

Fotenie je pre Jozefa Tokára životný koníček. „Iný ani nemôžem pri tomto povolaní mať. Bolo to časovo náročné, robil som to z lásky a je to moje hobby aj dodnes,“ podotkol úsmevne s tým, že sa počas svojej praxe stretol aj s názorom, že to nie je náročné a fotku spraví za zlomok sekundy. „Tú správnu chvíľu si ale treba vyčkať, kým k tomu príde. Niekedy som na tri fotky čakal aj celý deň,“ priblížil Tokár, ktorý sa k vážnemu fotoaparátu dostal v štrnástich od krstného otca na birmovke. Videli, že ma to zaujíma, a že sa tým vážne zaoberám. Bol to flexaret, dvojoká zrkadlovka. Bol to československý výrobok, ktorý mi dodnes funguje. Išlo o kvalitnejšie fotoaparáty ako zo západného Nemecka.

Fotoaparát z ruky stále neodkladá. Podľa jeho slov stále chodí na také akcie, ktoré by podľa neho bolo treba uchovať pre budúce generácie. „Nech to mám vo svojom archíve. Posledne som fotil tohtoročné Dni mesta a bol som predtým na krste knihy jaskyniara Lajosa Gaála. Je to jeho celoživotné dielo,“ povedal. Fotografie zverejňuje v médiách i na sociálnej sieti. „Veľmi som ich predtým nezverejňoval, ale počas pandémie sme sa s polovičkou Ibolykou rozhodli, že spravíme niečo pre ľudí, aby si mohli zaspomínať a prísť na iné myšlienky,“ skonštatoval.

Spomedzi obľúbených zážitkov z fotenia Tokár zaspomínal na dvojmesačné splavovanie Dunaja (Tour international Danubien) spolu s ďalšími Soboťanmi, džudistami od Juraja Svoreňa či študentkami z ekonomickej školy. „Organizoval to Jozef Kisantal. Bol nás celý autobus, začínali sme v Bratislave a prešli sme do Komárna, potom ešte po šiestich úsekoch v Maďarsku pri Budapešti až po Moháč a v Bulharsku (Vidin – Silistra). Zhruba 640 kilometrov to bolo a z viacerých štátov to absolvovalo vyše 600 ľudí. Išlo sa v kajakoch, ja som mal katamaran kvôli lepšiemu filmovaniu. Bolo to háklivé na vode,“ spomenul.

Navštívil Nemecko, Poľsko, Jordánsko, Španielsko či bývalú Juhosláviu, kde fotil šachovú olympiádu. „Boli sme traja. Dvaja redaktori z Prahy a ja ako jediný fotograf zo Slovenska,“ uviedol. Z prírody má rád však aj okolie Rimavskej Soboty. Poteší ho aj vychádzka do lesa pri Kamennom Jankovi. „Všade sa cítim ako doma,“ hovorí Tokár, ktorý fotil veľa rozličných podujatí. Medzi nimi napríklad aj pohreb básnika Ivana Kraska, ako i druhú Československú spartakiádu z roku 1960 v Prahe. „Bol som tam ako cvičenec a počas voľných dní som sa chytil fotoaparátu,“ objasnil.

Osobitne si váži udalosť sedemstoročnicu Dní mesta Rimavská Sobota, kde bolo veľmi veľa alegorických vozňov. Veľmi aktívne obdobie zažil v sedemdesiatich rokoch. Odvtedy ani jeden prvý máj neprešiel bez záznamu. Navyše sa konalo veľa kultúrnych podujatí. Do R. Soboty vtedy zavítali všetci veľkí speváci z Československa či Maďarska, ktorých som fotil. „Okrem Karla Gotta, ktorý nebol v našom meste, asi všetkých vtedajších umelcov. Veľmi rád som mal Karola Duchoňa, on bol náš slovenský Karel Gott,“ dodal Jozef Tokár, ktorý viac ako 20 rokov pracoval v Okresnom osvetovom stredisku. „Mrzí ma, že ma nezavolali na slávnostné otvorenie Domu osvety, ktorá bola nedávno ukončená,“ podotkol.

Desaťročia pokrýval mimoriadne udalosti v regióne, koncerty, výstavby fabrík a ich výrobné procesy, významné návštevy politikov v regióne. Známy je aj ako autor fotografií zo športového prostredia či venčekov a stužkových slávností. V novembri 1989 zachytil pravdepodobne ako jediný atmosféru a revolučné udalosti v R. Sobote.

Jozef Tokár má dve dcéry, dvoch synov a štyri vnúčatá. Bol dvakrát ženatý. Najväčší vzťah k fotografii alebo videu má najmladšia dcéra Noemi. „Chodila so mnou fotiť ešte venčeky, svadby a má k tomu vzťah. Vie kedy treba stlačiť spúšť, robí to s rozvahou a citom. Bola prijatá na filmovú akadémiu v Budapešti, ale prešla potom na právo,“ povedal Tokár, podľa ktorého ale neostala v Rimavskej Sobote a býva v Rakúsku.

Jozef Tokár navštevoval základnú školu a gymnázium v Šafárikove, terajšia Tornaľa. Začínal v divadle J. G. Tajovského vo Zvolene ako pomocný fotograf. V roku 1965 sa vrátil do R. Soboty, kde pracoval v Tabakovej továrni ako majster a kultúrno-osvetový referent. Fotografické vzdelanie si doplnil v Brne.

V R. Sobote si ocenenie prevzali hokejisti, lekár Nagy i fotograf Tokár + foto

Od začiatku 70-tych rokov pracoval v Okresnom osvetovom stredisku a odkrútil si tam viac ako 20 rokov. Svojimi fotkami prispieval do Gemerských Zvestí či do vedeckého časopisu Obzor Gemera. Úzko spolupracoval s vydavateľmi, ako napríklad Júliusom Boľfíkom na knihe Rimavská Sobota a okolie. Prispel aj do publikácie Rimavská Sobota.

Zdroj: vobraze.sk

<p>The post Dlhoročného fotografa Tokára ocenili, fotoaparát na dôchodku neodkladá first appeared on vobraze.sk.</p>

V obciach Horné Zahorany i Španie Pole majú nový kamerový systém. Slúžiť má ako prevencia proti kriminalite. Monitoruje verejné priestranstvá. V Horných Zahoranoch na tento účel obec z prostriedkov Banskobystrického samosprávneho kraja získala 1 100 eur, v Špaňom Poli 1 500 eur.

Ako pre vobraze.sk priblížila starostka Zuzana Vysokaiová z Horných Zahorian, aj v malých obciach pociťujú pohyb cudzích osôb. „Nie vždy s čistými úmyslami, a keďže z roka na rok pribúdajú podvody na starších ľuďoch, musíme použiť všetky dostupné preventívne nástroje, ktoré v prípade potreby poslúžia polícii na objasnenie kriminálnych činov, či prečinov,“ povedala Vysokaiová. Spomenula, že kamerový systém doposiaľ nemali a verejné priestory monitorujú štyri nové kamery. Kamerový systém je už funkčný a upozorňuje naň tabuľa pri vstupe do obce. Na kamerový systém doplatili z obecných financií 1 600 eur.

V Horných Zahoranoch sa o funkciu starostky v komunálnych voľbách na konci októbra uchádzala len Zuzana Vysokaiová (Hlas-SD). V obci Španie Pole kandidoval na starostu iba Vladimír Bien (nezávislý).

Zdroj: vobraze.sk

<p>The post Kamerový systém pribudol v obciach Horné Zahorany i Španie Pole first appeared on vobraze.sk.</p>

Častokrát prináša ľuďom staré spomienky prostredníctvom fotografií a videozáznamov. Približuje historické udalosti. Ako fotograf pokrýval mimoriadne udalosti v regióne, koncerty, výstavby fabrík a ich výrobné procesy, významné návštevy politikov v regióne. Bol na spartakiáde, známy je ako autor fotografií zo športového prostredia či venčekov, stužkových slávností. Jozef Tokár (75) značnú časť života odpracoval ako osvetový pracovník, zažil ešte pohreb Ivana Kraska a jeho fotografie a zábery sú známe aj z Novembra 1989.

Dnes sme mu sprostredkovali návrat do spomienok. Po desaťročiach dostal do ruky kameru Admira 16, s ktorou pracoval ešte ako osvetový pracovník. „Do tajov fotenia ma zasvätil a zaštepil Arpád Hank, môj bývalý dlhoročný riaditeľ Domu osvety, s ktorým sme prežili toho veľa. Bol môj veľmi dobrý priateľ. Som veľmi rád, že môžem teraz už takúto starú retro kameru držať znovu v rukách. Poslepiačky vedel s ňou robiť, ale tiež som sa to musel naučiť. Bolo treba k tomu mať aj nos, aj cit,“ povedal Jozef Tokár, podľa ktorého zažili spolu veľa, boli sme aj v zahraničí a točili folkloristov v Španielsku.

Návrat do týchto spomienok nám umožnila Danka Gyuránová, dcéra bývalého riaditeľa Arpáda Hanka, ktorá doma našla starostlivo zabalenú kameru. Jozef Tokár na margo kamery spomenul, že to bol na tú dobu veľmi kvalitný aparát vyrobený v Československu, kvalitnejší ako Kodak zo Západu. Ako zdôraznil, dôkazom kvality a praktickosti je aj fakt, že takouto kamerou natočil prvé zábery zemegule z vesmíru Jurij Gagarin. „Bola vystavená spolu s ostatnými vecami, ktoré sme si boli pozrieť,“ dodal. Na takúto vyše 50-ročnú kameru sa dal natočiť 15-minútový film, jej telo je kovové a uložené je v koženej brašni vyloženej pravým zamatom. Batérie boli v osobitnom púzdre, ktoré bolo spojené káblikom.  

Na začiatky svojho fotografovania chodil pomáhať práve Hankovi ešte ako mladému učiteľovi, do ľudovej školy vo Fige a pretáčal mu filmy. Premietali ich na stenu školy a vstupné bolo jedna koruna. „Kino v 50-tych rokoch minulého storočia bola vzácnosť. Tam som prvýkrát videl Mickey Mouseho,“ povedal a dodal, že on potom odišiel na strednú školu a začal pracovať v Tabakovej továrni ako kultúrny referent. Hank sa neskôr stal riaditeľom Domu osvety v R. Sobote a ich cesty sa opäť spojili. „Oslovil ma, či by som chcel prísť pracovať k nim,“ dodal Tokár, ktorý tam pracoval od začiatku 70-tych rokov a odkrútil si tam viac ako 20 rokov.

Jozef Tokár sa fotografovaniu venuje celý život. Od základnej školy, kedy bol ešte ako cvičenec na druhej spartakiáde v Československu. „Začínal som vo Zvolene v Divadle J. G. Tajovského ako pomocný fotograf. Bola to moja prvá profesijná fotografia. Chodil som do Brna študovať fotografiu,“ uviedol.

Osobitnou kapitolou Jozefa Tokára bolo fotenie koncertov rôznych interpretov. Boli medzi nimi aj Karol Duchoň, Karol Konárik, Jana Kocianová, dvojica Yvetta Simonová či Milan Chladil, Josef Laufer, Václav Neckář, Marcela Laiferová, Eva Pilarová či Hana Zagorová. „Každý mesiac v Rimavskej Sobote vystupovali nejakí umelci v 70-tych rokoch, v období normalizácie,“ povedal Tokár. Ako podotkol, mal česť fotiť všetkých umelcov, ktorí boli v R. Sobote. „Všetkých som mal na muške, len jedine Karla Gotta nie, čo ma mrzí,“ podotkol.

V R. Sobote koncertovali zaujímaví interpreti. Bol medzi nimi aj Karol Duchoň

Bohaté skúsenosti má s reportážnou fotografiou, športovou, portrétnou a fotí rád aj prírodu. „Obzvlášť sme sa učili divadelnú fotografiu, kde sa nefotí bleskom, ale bolo treba vedieť zachytiť atmosféru deja,“ hovorí Tokár, ktorý fotí stále a k tvorbe záberov pristupuje stále s rozvahou. „Niekedy sa dalo spraviť na film len 12 fotiek, preto sme museli veľmi rozmýšľať, kedy stlačiť spúšť. Nie, ako teraz,“ poznamenal. S mobilom podľa jeho slov skúšal fotiť tiež, no ostal verný „hľadáčiku“.

Vo fotografovaní má nástupníčku, dcéru Noemi

Jozef Tokár má dve dcéry a dvoch synov. „Len najmladšia dcéra Noemi má vlohy okolo fotografie. Chodila so mnou fotiť ešte venčeky, svadby a má k tomu vzťah. Vie, že kedy treba stlačiť spúšť, robí to s rozvahou a citom,“ povedal Tokár, podľa ktorého ale neostala v Rimavskej Sobote a býva v Rakúsku. „Bez toho, že by mi moja rodina, blízky, deti nepomáhali, tak by som to ani nebol zvládal. Boli aj situácie, kedy ma chodil vypýtať môj šéf Hank od rodiny, keď sme mali ísť na akcie. Celej svojej rodine vďačím za to, že som sa tejto mojej práci mohol venovať na takejto úrovni. Robia mi radosť,“ zdôraznil.

Povodeň a 300-ročnú vodu v R. Sobote zachytil na fotografiách

Prostredníctvom záberov a spomienok Jozefa vám už takmer rok prinášame sériu článkov z historických udalostí okresného mesta. V súčasnosti je nominovaný na Cenu mesta Rimavská Sobota.  Jeho príspevky nájdete na fb profile Jozef Tokár (Toky)

Zdroj: vobraze.sk

V R. Sobote koncertovali zaujímaví interpreti. Bol medzi nimi aj Karol Duchoň

Pred 44 rokmi bol položený základný kameň ZŤS v R. Sobote + foto

Výrobky z Rimavanu smerovali do celého Československa. Známe boli aj sklápacími autogarážami či kempingovým nábytkom

<p>The post Fotograf Jozef Tokár si zaspomínal. Používal kameru, akou Jurij Gagarin točil Zem first appeared on vobraze.sk.</p>