Niektorí ľudia si povolanie vyberajú rozumom, iní srdcom. Zdravotná sestra Ľubica Agócsová patrí k tým druhým. K pomoci druhým ju to ťahalo už od detstva a aj po rokoch na urgente v rimavskosobotskej nemocnici hovorí, že jej práca má stále zmysel. Aj v časoch, keď je zdravotníctvo pod tlakom, zostáva presvedčená, že ľudský prístup má nezastupiteľné miesto.
Už ako malé dievča vedela, že chce pracovať v zdravotníctve. „Rada som sa starala o zvieratá a mala som z toho radosť. Postupne som si uvedomila, že by som chcela pomáhať aj ľuďom,“ hovorí pre vobraze.sk Ľubica Agócsová (42). Ako hovorí, motiváciou pre ňu bola aj predstava práce v nemocničnom prostredí, ktorá ju sprevádzala už počas školských rokov.
Rodáčka z Moldavy nad Bodvou našla svoj profesionálny aj osobný domov na Gemeri. Študovala v Rožňave a špecializáciu si doplnila v Banskej Bystrici v odbore vnútorného lekárstva a chirurgie.
Prvé pracovné skúsenosti získala v domove dôchodcov v Tornali, kde pôsobila štyri roky. Práca so seniormi jej dala veľa, najmä trpezlivosť a schopnosť vnímať potreby druhých. Keď sa však objavila možnosť, že by zdravotné sestry mali vykonávať skôr opatrovateľskú prácu, rozhodla sa posunúť ďalej. „Nie kvôli tomu som sa učila najvyššie vzdelanie zdravotnej sestry,“ podotkla Ľubica. Jej kroky tak viedli do nemocnice v Rimavskej Sobote, kde postupne prešla viacerými oddeleniami – od klasického lôžkového oddelenia cez jednotku intenzívnej starostlivosti až po urgentný príjem. Práve rôznorodosť skúseností jej dnes pomáha rýchlo sa rozhodovať.
Na svoje začiatky spomína aj v súvislosti so staršou generáciou zdravotníkov, ktorí ju formovali. Patrí podľa vlastných slov ešte k „starej škole“, kde sa dôraz kládol nielen na odbornosť, ale aj disciplínu a rešpekt. Práca po boku skúsených kolegov jej dala pevné základy, z ktorých čerpá dodnes. Okrem Nándora Nagya mala podľa nej možnosť pracovať aj počas pôsobenia Márie Volekovej či Karola Mička.
Práve urgent sa stal miestom, kde naplno využila svoje schopnosti aj odhodlanie. Spomienok má množstvo, no niektoré zostávajú obzvlášť silné. „Pamätám si prípad, keď nám priviezli štyroch intoxikovaných ľudí v bezvedomí. Nevedeli sme o nich nič, museli sme okamžite konať,“ opisuje situáciu, v ktorej rozhodujú sekundy. Takéto momenty podľa nej preveria nielen vedomosti, ale aj schopnosť zachovať pokoj.
Najčastejšie sa stretáva s pacientmi s infarktmi, pľúcnymi edémami či intoxikáciami. Práve posledné menované prípady v nej zanechávajú silné emócie. „Je smutné, keď si ľudia chcú vziať život. Nikto to nemá ľahké,“ dodáva.
Na urgente pôsobila približne osem rokov ako vedúca sestra. Táto pozícia jej priniesla veľkú mieru zodpovednosti – za personál, materiál aj samotný chod oddelenia. Musela riešiť aj náročné situácie v tíme. „Dalo mi to veľa, aj do práce, aj do súkromia,“ priznáva Agócsová. Naučila sa však lepšie komunikovať, rozhodovať sa pod tlakom a niesť dôsledky svojich rozhodnutí.
Napriek tomu sa v rámci urgentu rozhodla vrátiť späť k práci pri pacientoch. „Nevedela som sa tomu venovať naplno každý deň. Radšej sa vzdám kariéry, ako by som to mala robiť na polovicu,“ vysvetľuje Ľubica, ktorá má jednu dcéru a tiež sa zameriava na štúdium zdravotníctva.
Kontakt s pacientom Agócsovej podľa jej slov dáva najväčší zmysel a naplnenie. Aj dnes využíva skúsenosti z vedúcej pozície napríklad pri triážovaní pacientov. „Už pri pohľade vieme odhadnúť, či ide o vážny stav. Keď niekto príde so sťaženým dýchaním, rýchlo zhodnotíme, či ide o prechladnutie alebo pľúcny edém,“ približuje.
Dnes opäť stojí priamo pri lôžkach a pacientov vníma predovšetkým ako ľudí s vlastným príbehom. „K pacientovi sa treba postaviť tak, ako keby to bol váš príbuzný. Ako k vlastným deťom,“ hovorí o svojom životnom i pracovnom motte. Práve ľudský prístup považuje za kľúčový. „Táto práca má hodnotu aj v chaose, únave či neistote. Byť s človekom v jeho najťažších chvíľach sa nedá merať len výsledkom.“
Práca na urgente je však psychicky aj fyzicky náročná. Oddeliť ju od súkromia nie je vždy jednoduché. „Často aj cestou domov premýšľam, či som všetko stihla a urobila správne,“ priznáva. Sú chvíle, keď si potrebuje len sadnúť do ticha a na chvíľu nemyslieť na nič. Práve v týchto momentoch si však uvedomuje aj hrdosť na to, čo spolu s kolegami dokázali.
Veľkou oporou je pre ňu kolektív. „Sme zohratý tím,“ hovorí Ľubica. Pozitívna spätná väzba od pacientov ju dokáže príjemne prekvapiť. „Ľudia nás pochvália aj osobne, nielen niekedy negatívne na sociálnych sieťach,“ dodáva.
Oddych nachádza v jednoduchých veciach, ako prechádzkach, turistike či bicyklovaní. Rada trávi čas aj so svojou dcérou, s ktorou otvorene diskutuje o živote aj o práci. Spolu si vymieňajú názory a navzájom sa obohacujú.
Práve dcéra je pre ňu aj veľkou motiváciou. Plánuje študovať medicínu a ísť v jej šľapajach. „Vidí, že aj keď som unavená, tá práca má zmysel. Chcem jej ukázať, že to stojí za to,“ hovorí Ľubica Agócsová. Sama pritom nikdy neuvažovala o tom, že by bola lekárkou. Od začiatku vedela, že chce byť zdravotnou sestrou.
Na záver má jasný odkaz pre mladých ľudí, ktorí uvažujú o práci v zdravotníctve. „Nepozerajte sa na to len ako na prácu. Je to poslanie. Každý pacient je človek, ktorý si svoju chorobu nevybral ako chlieb v obchode. Jednoducho ju dostal a musí s ňou žiť. Buďte preto k nemu takí, ako by ste chceli, aby sa správali k vašim najbližším.“
Zdôrazňuje, že zdravotníctvo nie je len o vedomostiach, ale najmä o postoji. Úsmev, pochopenie a pokojný prístup podľa nej často pomôžu viac než samotná liečba. „To, ako sa postavíte k svojej práci, je vaša vizitka,“ dodáva Agócsová z Tornale.
Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Ľubica Agócsová
