V Lučenci žije už polstoročia a miestni ho poznajú nielen ako šikovného údržbára, ale aj ako dlhoročného darcu krvi. Rudolf Bubák (72) má za sebou viac než sto odberov a dodnes verí, že pomoc druhým má zmysel.
Rudolf Bubák žije v Lučenci už 51 rokov. Hoci sa narodil v Bratislave, do mesta na juhu stredného Slovenska sa presťahoval ešte ako mladý muž. K rozhodnutiu presťahovať sa ho priviedla jeho manželka, ktorá čakala ich prvé dieťa. Dnes sú spolu už 50 rokov. V Lučenci si postupne vybudoval nielen domov, ale aj pracovný a rodinný život. Má syna, ktorý je malý podnikateľ a dcéru, ktorá pracuje ako zdravotná sestra.
V mladosti bavil Bubáka najmä futbal a vyštudoval odbor kuchár na odbornej škole v Bratislave. Sníval o práci kuchára na lodi, k čomu ho inšpiroval švagor, ktorý na lodi pracoval a brával ho na plavby. „Aj keď sa mi nesplnil sen byť kuchárom na lodi, mám skvelé deti, ženu, prácu aj dom. Keď je človek usilovný, všetko dokáže,“ uviedol pre vobraze.sk Rudolf Bubák.
Z finančných dôvodov najprv Rudolf pracoval v Stredoslovenských energetických závodoch v Banskej Bystrici, kde si odkrútil približne 15 rokov. Práve tam získal množstvo praktických skúseností, ktoré neskôr využil aj pri stavbe vlastného domu či rôznych opravách. „Ja hovorím, komu sa chce, tak každú robotu zvládne. Len sa treba dívať okolo seba. Občas sa niečo aj pokazí, ale veď aj majster niekedy niečo pokazí,“ hovorí.
Neskôr si vyskúšal aj prácu kuchára v zahraničí. V roku 1995 pracoval celé leto v Nemecku a skúsenosti zbieral aj na rôznych festivaloch. Napriek tomu sa napokon usadil v Lučenci, kde už 31 rokov pracuje ako údržbár v nemocnici. Jeho práca je veľmi rôznorodá a vyžaduje si univerzálnosť. „Mne nezáleží na tom, čo treba urobiť – či opraviť šuflík, presťahovať nábytok alebo opravovať ventily. Občas dokonca čistíme aj kanále,“ približuje náplň svojej práce.
Rudolf Bubák prvýkrát daroval krv počas vojenskej služby v Prostějove, keď bol spolu s ďalšími vojakmi oslovený na pomoc rodičke. „Moja krvná skupina je vzácna, bolo nás len asi šesť. Vtedy som ani nevedel, do čoho idem, ale ten pocit v pôrodnici bol na nezaplatenie,“ spomína.
K pravidelnému darcovstvu sa dostal až neskôr v centre Novohradu, keď ho oslovila jeho manželka – zdravotná sestra – s prosbou o pomoc pre konkrétneho pacienta. Silným momentom pre neho bolo aj osobné stretnutie s človekom, ktorému jeho krv pomohla zachrániť život. Práve to ho motivovalo pokračovať.
Postupne sa z neho stal pravidelný darca a má za sebou približne 106 odberov krvi. Za svoju dlhoročnú pomoc získal Kňazovického medailu, najvyššie ocenenie pre darcov krvi. Istý čas pôsobil aj ako predseda Klubu darcov krvi v Lučenci, kde organizovali spoločné výlety či podujatia.
„Krv sa nedá ničím nahradiť. Keď daruješ krv, zachrániš život, nejde to klišé, je to pravda. A myslím si, že aj darcu to trochu nakopne k takej dobrote. Keď robíte dobro, raz sa vám to vráti,“ zdôrazňuje Bubák.
V súčasnosti už kvôli veku krv darovať nemôže, no jeho príklad ovplyvnil aj jeho dcéru, ktorá krv darovala niekoľkokrát. Podľa Bubáka je dôležité zanechať po sebe niečo viac, než len materiálne veci. „Niečo ostane aj v tých ľuďoch práve vďaka krvi,“ dodal.
Aj mimo zamestnania zostáva aktívny. Vo voľnom čase sa venuje stavebným prácam a pomáha známym s opravami. „Nebaví ma len tak sedieť, vždy si niečo nájdem,“ podotkol A hoci sa nestal profesionálnym kuchárom, varenie ho neopustilo. „U nás doma varím ja. A keď sa robí guláš v práci, tam nemôžem chýbať,“ uzatvára.
Zdroj: Eliška Líšková, foto: Klub darcov krvi v Lučenci
