Keď si mala ako malá vybrať darček k narodeninám, netúžila po bábikách ani po princeznovských šatách. Chcela fonendoskop alebo bábätká, ktoré by mohla „operovať“, aby boli zdravé. Na ihrisku sa so sesternicou hrávala na doktorku a sestričku. Jej detský sen stal realitou. Noemi Oláhová z Rimavskej Soboty nastúpila do svojej prvej práce ako zdravotná sestra v pediatrickej ambulancii na Dobšinského ulici.
K zdravotníctvu ju to podľa vlastných slov ťahalo odmalička. Veľký vplyv na ňu mala aj jej detská lekárka Darina Ramajová, ktorá v tom čase slúžila v Jesenskom. „Na ihrisku som sa so sesternicou hrávala, že ona bola mamička a ja sestrička. Napodobňovala som doktorku alebo sestričku. Nikdy som sa nehrala na princeznú,“ hovorí pre vobraze.sk Noemi Oláhová (26).
Nemocnica ju zaujala už ako malé dieťa. Keď išla s rodičmi okolo nemocnice pri železničnej stanici, chcela ísť práve popri nej. Páčila sa jej dokonca typická nemocničná vôňa. Keď mala približne desať rokov a sama bola hospitalizovaná na chirurgii, dostala izbu neďaleko operačnej sály. Zaujímalo ju, čo sa za dverami deje. „Chcela som sa ísť pozrieť na operáciu, ako to prebieha. Vôbec som sa nebála. Sestričky ma však zbadali, takže som sa tam nedostala,“ hovorí.
Keď neskôr prišiel internet, začala si vyhľadávať videá operácií a pôrodov. Rodičov dokonca požiadala o anatomické knihy. Chcela rozumieť ľudskému telu a postupne si bola stále istejšia, že zdravotníctvo je cesta, ktorou sa chce vydať.
Na hotelovej akadémii vydržala mesiac
Paradoxne, prvá stredná škola, ktorú si vybrala, nebola zdravotnícka. Nastúpila na hotelovú akadémiu, predovšetkým preto, aby nemusela dochádzať do Lučenca. Rodičia v tom čase nechceli, aby odchádzala na inú školu. „Bola som tam mesiac. Nedarilo sa mi. Vypadávali mi taniere z ruky,“ poznamenala. Po mesiaci prestúpila na zdravotnícku školu. A tam už podľa nej všetko začalo dávať zmysel.
Popri maturite absolvovala aj prípravný kurz na medicínu v Košiciach, kde si chcela doplniť základy biológie a chémie. Napokon sa rozhodla pre vysokoškolské štúdium ošetrovateľstva na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre.
Odchod z Rimavskej Soboty však znamenal aj prvú väčšiu skúšku samostatnosti. „Ťažké bolo odlíšiť sa od rodičov a naučiť sa žiť sama. Bývala som v byte oproti nemocnici,“ spomína. Samotné štúdium podľa nej zvládala bez väčších problémov. Náročnejšia bola najmä prax, počas ktorej získavala skúsenosti na rôznych pracoviskách. Pracovala na detskom oddelení, psychiatrii, JIS-ke, neurológii, internom oddelení, gynekológii či traumatológii. Skúsenosti získavala aj v nemocniciach v Rimavskej Sobote, Lučenci a Nitre.
Tri roky pri najmenších pacientoch
Významnou súčasťou jej štúdia bola práca na neonatologickom oddelení v Nitre. Popri vysokej škole tam strávila približne tri roky. Práve tam sa podľa nej naplno ukázalo, čo práca s deťmi znamená. Nie vždy totiž išlo o jednoduché chvíle. „Najťažšie bolo, keď sa narodili deti, ktoré neboli zdravé, a museli ísť na intenzívnu starostlivosť. Keď sa narodili s nejakou diagnózou, bolo to veľmi náročné,“ hovorí.
Postupne sa však naučila oddeľovať pracovný a osobný život. Pri práci s detskými pacientmi to podľa nej nie je samozrejmosť. „Človek, ktorý pracuje s deťmi, si musí udržať odstup od osobného života. Trvalo mi nejaký čas, kým som to pochopila,“ priznáva. Na neonatológii boli aj prípady, ktoré v nej zostali dlho. Ťažko znášala napríklad situácie, keď sa deti ocitli bez domova alebo bez dostatočného rodinného zázemia. „Všetky som ich chcela zobrať domov,“ hovorí.
Naopak, jedným z najkrajších zážitkov boli pre ňu prvé pôrody, ktoré mohla sledovať. „Keď som videla prvých päť pôrodov a narodilo sa bábätko, plakala som spolu s mamičkou. Potom som si už zvykla. Najpozitívnejšie bolo vidieť bábätko prísť na svet, byť pri tom medzi prvými, ošetriť ho a vidieť, že je všetko v poriadku,“ opisuje Noemi Oláhová.
Práca na neonatológii ju zároveň definitívne utvrdila v tom, že chce zostať pri deťoch. Napriek náročným službám necítila únavu rovnakým spôsobom ako pri iných činnostiach. „Tá práca ma napĺňala. Necítila som únavu, keď som bola v práci a na oddelení,“ hovorí.
Odber krvi ju nikdy neodradil
Dôležitou súčasťou práce sestry sú aj praktické zručnosti. Noemi si spomína aj na svoj prvý odber krvi počas strednej školy. „Veľmi som to očakávala. Nemala som s tým problém a dokonca som učila aj svojich spolužiakov,“ hovorí. Podľa nej však nestačí mať vedomosti z učebníc. Zdravotníctvo je povolanie, pri ktorom sa musí teória spojiť s praxou. „Človek môže mať test na jednotku, ale v nemocnici musí vedieť niečo aj prakticky ukázať. Treba mať vedomosti, ale aj zručnosti. A hlavne profesionálny a individuálny prístup k pacientom,“ zdôrazňuje.
Za dôležitú považuje predovšetkým ľudskosť. „Nikdy som nepozerala na to, či je niekto riaditeľ alebo bezdomovec. Ošetrovala som každého a snažila som sa urobiť všetko, čo bolo v mojich silách,“ podotkla.
Švajčiarsko jej dalo skúsenosť, domov ju však zavolal späť
Po vysokej škole sa rozhodla vyskúšať život vo Švajčiarsku, kde pracovala jej mama. Najskôr navštevovala jazykovú školu a postupne sa zdokonaľovala v nemčine. Mala by tam zabezpečenú prácu aj ubytovanie. Napriek tomu sa rozhodla vrátiť. „Mala som tam všetko, ale necítila som sa tam dobre. Doma som mala ľudí, ktorí ma potrebovali, hlavne starú mamu a chcela som začať na Slovensku,“ vysvetľuje. Švajčiarsko pritom vníma pozitívne. Páčila sa jej tamojšia príroda, ľudia aj fungovanie spoločnosti. Život je tam podľa nej v mnohých ohľadoch kvalitnejší a pravidlá sú prísnejšie. „Najviac mi vo Švajčiarsku chýbali ľudia, rodina a kamaráti. Chcela som budovať svoju budúcnosť doma, nechcela som odísť do zahraničia,“ hovorí.
Prvú prácu našla doma pri deťoch
Návrat do Rimavskej Soboty tak pre ňu nebol krokom späť, ale začiatkom samostatnej pracovnej cesty. Do pediatrickej ambulancie nastúpila po pracovnom pohovore, na ktorý bola pozvaná. S detskou lekárkou Zuzanou Molnárovou si podľa vlastných slov sadli aj ľudsky. „Som veľmi vďačná, že si ma vybrala, lebo táto práca bola mojím snom,“ hovorí Noemi Oláhová.
V ambulancii sa stretáva aj s deťmi, ktoré majú strach z injekcií či vyšetrení. Vtedy podľa nej najviac záleží na tom, ako sú dieťa a rodič pripravení. „Keď sa už dieťa bojí, neklamem mu, že to nebude bolieť. Poviem mu, že to bude bolieť, ale vydržíme to, pretože to musíme urobiť, aby sme boli zdraví. Máme pripravené aj odmeny alebo hračky,“ približuje. Samotná injekcia podľa nej trvá krátko. Oveľa dôležitejšia býva príprava dieťaťa a rodiča na to, čo ich čaká.
Chce sa ďalej vzdelávať
To, že môže pracovať vo svojom rodnom meste, pre ňu znamená veľa. Ďaleko to nemá ani za rodinou a zároveň môže robiť prácu, ku ktorej smerovala od detstva. Do budúcnosti plánuje pokračovať v štúdiu a získať magisterské vzdelanie ako špecializovaná zdravotná sestra. Aktuálne je všeobecnou sestrou. Vo voľnom čase rada trávi čas s blízkymi a svojím psíkom. Baví ju kozmetika, starostlivosť o pleť, oblečenie či nákupy. Má rada prechádzky, pilates a tanec. Snaží sa obklopovať ľuďmi, ktorí ju napĺňajú a majú na ňu pozitívny vplyv.
Zdroj Vobraze.sk
