Viac ako polstoročie patrí život Ondreja Molotu ľudovej hudbe, husliam a piesňam, ktoré pomáhal zachovávať pre ďalšie generácie. Narodil sa vo Fiľakove a patrí k výrazným osobnostiam slovenského hudobného folklóru, spája sa najmä s ľudovou hudbou Ďatelinka, tisíckami vystúpení, zberom a spracovaním ľudových piesní aj výchovou mladých muzikantov. Počas svojej kariéry pôsobil najmä na Podpoľaní, no jeho hudba a zberateľská práca zasiahli aj Gemer, Malohont, Novohrad a Hont. Jeho cesta k husliam však bola od začiatku neobyčajná – ako sedemročný prišiel pri vážnom úraze o štyri prsty na ľavej ruke a musel sa naučiť hrať úplne iným spôsobom. „Za tých 55 rokov, čo sa tomu venujem, sa toho udialo strašne veľa a možno sa to ani do jedného rozhovoru nedá povedať,“ hovorí pre vobraze.sk Ondrej Molota (77).
Jeho cesta k hudbe sa začala ešte v detstve a významnú úlohu v nej zohrali rodičia. Otec bol muzikantom a práve on sa stal jeho prvým učiteľom hry na husliach. Rodina mala korene na Podpoľaní, odkiaľ sa jeho mamka spolu s ďalšími príbuznými dostala do Fiľakova. „Maminka bola odtiaľto. Ja som sa síce narodil vo Fiľakove, ale stále ma to ťahalo naspäť,“ spomína Molota.
Rodinné hudobné zázemie bolo pre neho dôležité. Otec hrával na svadbách v okolí Fiľakova, Lučenca, Šiatorskej Bukovinky či Šomošky a práve od neho získal prvé hudobné základy. Osud však jeho cestu k husliam výrazne skomplikoval. Keď mal sedem rokov, utrpel vážny úraz v otcovom pracovnom prostredí. Pri nešťastnej náhode mu stroj zachytil ľavú ruku a prišiel o štyri prsty. Zostal mu iba palec. „Stroj mi strhol ľavú ruku a chýbajú mi štyri prsty, len palec mi zostal,“ opisuje udalosť, ktorá zásadne ovplyvnila jeho ďalší život.
Ani hendikep však neznamenal koniec jeho hudobnej cesty. Otec ho začal učiť hrať na husliach v opačnom garde. Molota si musel prispôsobiť techniku hry tak, aby sláčik držal ľavou rukou a samotné husle pravou. „Sláčik mám v ľavej ruke a hrám pravou rukou,“ vysvetľuje.
Začiatky neboli jednoduché. Keď sa neskôr hlásil do umeleckej školy, jeho spôsob hry bol pre učiteľov nezvyčajný. Napokon však dostal príležitosť a prijali ho. Aj napriek tomu, že mal oproti ostatným spolužiakom určitý časový sklz, dokázal ich dobehnúť. „Dva roky som mal zameškané, ale dobehol som ostatných spolužiakov a absolvoval som ľudovú školu umenia normálne,“ spomína.
Po maturite pokračoval v štúdiu v Banskej Bystrici. Už počas študentských rokov sa venoval hudbe a vystupovaniu. S ďalšími muzikantmi založili ľudovú hudbu a účinkovali na rôznych akademických podujatiach v Prešove, Zvolene či Nitre. Neskôr sa stal členom súboru Urpín, s ktorým strávil štyri roky.
Ďatelinka a roky na Podpoľaní
Nasledovala významná etapa jeho života – príchod na Podpoľanie a pôsobenie v Detve. Práve tam sa v roku 1971 začala písať história ľudovej hudby Ďatelinka, ktorá sa neskôr stala známou súčasťou podpolianskeho folklóru. Názov Ďatelinka podľa jeho rozprávania vznikol počas festivalu v Strážnici. Keď sa organizátori pýtali, ako majú štyroch muzikantov zapísať do programu, dostali jednoduchú odpoveď, ako štvorlístok – Ďatelinka.
Molota sa postupne stal jednou z osobností, ktoré sa spájali s jej hudobným prejavom. Jeho pôsobenie však ďaleko presiahlo samotnú Detvu. Účinkoval na stovkách koncertov, v rozhlase, televízii, vo filmoch a na festivaloch doma i v zahraničí. Hudobný fond ho charakterizuje aj ako interpreta, zberateľa, spracovateľa folklóru.
Počas kariéry sa dostal aj do vzdialených krajín. So svojimi žiakmi absolvoval napríklad päťtýždňové účinkovanie na svetovom festivale na Taiwane. Viackrát vystupoval aj vo Švédsku, kde podľa jeho slov absolvovali denne niekoľko koncertov. „Všetci nás vítajú. Dokonca aj na Taiwane som bol s mojimi žiakmi. Boli sme päť týždňov na svetovom festivale,“ spomína.
Jeho meno sa spája aj s významnými hudobnými projektmi. V roku 1975 nahral so skladateľom Svetozárom Stračinom skladbu Hudba pre jedny husle. Pri nahrávaní pracoval niekoľko dní v Bratislave a napokon získal v medzinárodnej súťaži druhú cenu. „Nikto nechcel z tej poroty veriť, že som to nahral na jedných husliach naozaj sám,“ opisuje neobvyklú skúsenosť.
Piesne zbieral aj od svojej maminy
Hudba však pre Ondreja Molotu nebola iba o koncertovaní. Desaťročia zbieral ľudové piesne, pričom mnohé získaval priamo od ľudí. Spomína na detské spevácke podujatia, na ktorých si deti prinášali piesne od svojich starých rodičov a rodičov. Patrili medzi ne napríklad Spievanky pod Poľanou, Spievanky pod Vartovkou v Krupine či Zlatá guľôčka v Lučenci. Piesne následne zapisoval, upravoval a uchovával. Významným zdrojom bola pre neho aj jeho mama. Z jej repertoáru zachoval desiatky piesní. „Našiel som asi 50 piesní len od mojej mamičky. Ona ich vedela a ja poznám melódie z hlavy,“ hovorí.
Jeho mama dokonca dvakrát spievala v rozhlase v Banskej Bystrici. Molota si dodnes spomína na piesne, ktoré od nej počúval doma vo Fiľakove. „Keď som prišiel k nej do kuchyne, ešte mi hovorila: „Ešte mám takúto, ešte mám takúto. Tak som si to zapísal,“ dodáva.
Rodinný odkaz je pre neho dôležitý dodnes. Za jeden z najväčších životných darov považuje práve svojich rodičov, ktorí ho podporovali v tom, čomu sa venoval. „Dar od mojich rodičov, že som to dostal do vienka, že mi dali život a že ma podporovali v tom, čo robím,“ povedal.
Na rodinu je hrdý aj dnes. S manželkou má tri dcéry, ktoré sa tiež venovali spevu a folklóru. Všetky tri spievali a tancovali v súboroch Ďatelinka, Detvan aj Podpoľanec.„Keď sa povydávali, cesty ich viedli na iné miesta. Najstaršia žije v Prahe, stredná v Banskej Bystrici a najmladšia v Anglicku. Mám veľmi dobrú manželku, veľmi dobré dcéry a veľmi dobrú rodinku a vnúčatá a súrodencov. A máme sa radi, to je dôležité,“ hovorí.
Z Podpoľania na Gemer a do okolia Fiľakova
Hoci je jeho meno silne späté s Podpoľaním, Ondrej Molota sa počas desaťročí opakovane vracal aj do kraja, odkiaľ pochádza. Jeho hudba zaznievala vo Fiľakove, Lučenci, v obciach Novohradu aj v okolí Rimavskej Soboty.
Vystupoval napríklad v Čerenčanoch na Držkobraní, v Dome kultúry v Rimavskej Sobote na festivale Folklórne srdce Rimavy, na Dňoch obce v Čiernom Potoku, či v Sušanoch a na ďalších podujatiach v regióne. Ako dodáva, 15 rokov hrávali a spoločne vystupovali s FS Jánošík.
S Gemerom a okolím ho spájajú aj rodinné a osobné väzby. V regióne má príbuzných a priateľov. Zároveň sa sem vracal aj s hudbou, ktorú si ľudia v tomto kraji obľúbili.
Osobitne spomínal svadbu v Haličskom kaštieli, kde sa stretla slovenská a írska rodina. „Prišlo 40 Írov a zábava bola neskutočná.“
Podľa jeho slov má v tomto priestore osobitné miesto aj podpolianska muzika, ktorá sa tu stretávala s inými hudobnými tradíciami. „My sme tam na svadby chodili hrávať aj dvadsať, tridsať rokov. Čo všetko ľudia spomínajú,“ hovorí.
Práve táto väzba na regióny južného Slovenska dopĺňa jeho hudobnú cestu. Molota je rodákom z Fiľakova, no väčšinu umeleckého života spojil s Podpoľaním. Jeho repertoár a zberateľská práca však zasahujú aj do Novohradu a Hontu.
Jeho publikácia Piesne z hôr a dolín obsahuje 320 ľudových piesní z Podpoľania, Novohradu a Hontu.
Uchovať piesne, ktoré by mohli zmiznúť
Jedným z dôležitých okruhov jeho práce je dokumentovanie ľudového repertoáru. Vydal viacero publikácií venovaných Ďatelinke a ľudovej hudbe. Je autorom aj rozsiahlej zbierky piesní, ktorá obsahuje 280 piesní v notovej a textovej podobe.
Ako ďalej Molota hovorí, mnohé piesne sa podarilo zachovať iba preto, že ich niekto poznal a on ich zaznamenal. „Všetky by sa tam nezmestili. Možno by z toho boli dva alebo tri diely,“ konštatuje. S Ďatelinkou nahrali 42 CD nosičov a získali aj Zlatú platňu za dlhoročnú spoluprácu s vydavateľstvom Akcent za titul Na tej Detve studňa murovaná.
Dôležitá je pre neho aj práca s mladými. Počas rokov vychoval množstvo muzikantov a spevákov. Viacerí jeho žiaci sa neskôr stali profesionálnymi hudobníkmi a primášmi. Jeho pedagogické pôsobenie tak ovplyvnilo niekoľko generácií mladých folkloristov. „Vychoval som hodne muzikantov, spevákov tiež,“ hovorí. Súčasne však vníma, že mladí muzikanti dnes pracujú v iných podmienkach ako generácia, ktorá začínala pred desaťročiami. Sám sa celý život snažil zachovávať charakteristický podpoliansky štýl.
Ocenenia za celoživotnú prácu
Za svoju dlhoročnú činnosť získal viacero ocenení. V roku 2019 mu mesto Fiľakovo udelilo Cenu primátora mesta za dlhoročnú činnosť v oblasti folklórneho hnutia a uchovávanie a šírenie tradičného folklóru Podpoľania. Medzi významné ocenenia patrí aj Cena Pavla Tonkoviča za celoživotné dielo. Spolok hudobného folklóru ho za významný prínos v oblasti folklóru navrhol na toto ocenenie v roku 2017.
Molota má za sebou množstvo nahrávok, spoluprác a koncertov. Napriek veku a zdravotným obmedzeniam nechce s hudbou úplne prestať. Priznáva však, že zabezpečiť stabilnú zostavu muzikantov je dnes čoraz náročnejšie. „Už som starší, už som toho prežil strašne veľa a chcem sa venovať rodine. A už tak nevládzem,“ dodáva otvorene. Zároveň by si želal, aby ešte mohol hrať s ľuďmi, s ktorými ho spája hudba a dlhoročné priateľstvá. „Ja by som si zaslúžil to, aby ma niekto raz zavolal a povedal: Andrej, poď si s nami zahrať,“ dodáva.
Hudba však z jeho života nezmizla. Stále ho pozývajú na podujatia a stretáva sa s ľuďmi, ktorí poznajú jeho prácu. Po viac ako polstoročí zostáva jeho meno spojené s ľudovou hudbou, husľami, zberateľskou prácou a výchovou ďalších generácií muzikantov.
Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Ondrej Molota, Ján Čajko
m
