Učiteľka Eva Vargová z Tornale pôsobí dlhé roky v Zbore pre občianske záležitosti (ZPOZ). Obyvateľov mesta sprevádza významnými životnými míľnikmi – od radostných chvíľ pri sobášoch či uvítaniach detí do života až po posledné rozlúčky. Na začiatku októbra si preberie prestížnu Cenu mesta Tornaľa, a to za jej dlhoročný prínos v oblasti vzdelávania, kultúry a verejného života mesta, ako aj za obetavú prácu v prospech jeho obyvateľov. Schválilo to mestské zastupiteľstvo.
„Cena mesta ma úprimne veľmi potešila a zároveň dojala. Človek svoju prácu robí najmä preto, že ju má rád a že mu dáva zmysel, a preto je vždy veľmi príjemné zistenie, že si ju všimnú a ocenia aj iní. Ďakujem tým, ktorí ma navrhli na toto ocenenie a jeho udelenie podporili v zastupiteľstve,“ uviedla pre vobraze.sk Eva Vargová (50). Je učiteľkou na Základnej škole P.J. Šafárika v Tornali. V minulosti získala Cenu primátora mesta. Bola aj redaktorkou mestských novín Tornaľa a okolie.
Do Zboru pre občianske záležitosti sa dostala úplnou náhodou. Keď potrebovala vhodnú báseň na istú príležitosť do školy, jej mama zašla po radu za matrikárkou na mestský úrad. Tá jej nielenže dala knižku, ale zaujímala sa, ako je na tom dcéra s recitovaním. „Mamka odpovedala, že recitujem od detstva, chodievam na súťaže. Na ďalší deň som prišla, matrikárka mi porozprávala o činnosti a zostala som, zapáčilo sa mi to,“ spomína Eva Vargová.
V ZPOZ-e pôsobí od roku 1992. Svoju premiéru zažila ako sedemnásťročná. Jej prvým moderovaným obradom bol sobáš. „Pamätám si ho dodnes, pretože to pre mňa bola veľká zodpovednosť a zároveň veľká neistota. Medzi svadobčanmi bolo veľa ľudí, ktorých som poznala, takže som si veľmi dobre uvedomovala, že všetci sledujú, ako to zvládnem,“ hovorí s úsmevom. Ako doplnila, vtedy sa viac pozerala na matrikárku a primátora než na svadobčanov. Dnes sa na túto skúsenosť pozerá s nadhľadom: „Z tej sedemnásťročnej dievčiny, ktorá bola plná neistoty, sa postupne stal človek, ktorý dnes dokáže stáť pred ľuďmi pokojne a sprevádzať ich významnými životnými chvíľami.“
Náplň práce v ZPOZ-e zďaleka nie je len o samotnom vystupovaní pred publikom. Ako Vargová zdôrazňuje, ide o kolektívnu činnosť, ktorá si vyžaduje presnosť, promptnosť, ochotu spolupracovať v tíme, ohľaduplnosť a snahu byť nápomocný. Okrem sobášov, uvítaní do života či posledných rozlúčok aktívne moderuje mestské a kultúrne podujatia a zúčastňuje sa na spomienkových udalostiach.
Veľkú časť obradov však vykonáva počas víkendov. „Bez pochopenia, trpezlivosti a podpory mojej rodiny by som túto činnosť nemohla vykonávať tak dlho a s takým nasadením. Som im za to veľmi vďačná,“ uviedla Vargová a dodala, že pri práci vyžadujúcej obrovskú emocionálnu energiu je silné rodinné zázemie nesmierne dôležité.
V porovnaní s rokom 1992 vníma viacero posunov. Podstata práce – byť pri dôležitých životných momentoch – síce ostáva rovnaká, no zmenili sa ľudia, doba aj prístup. „Kedysi boli obrady formálnejšie a viac sa dodržiavali zaužívané postupy. V súčasnosti je väčší priestor na osobitosť, na príbeh konkrétneho človeka či rodiny a na to, aby bol obrad prirodzenejší a osobnejší,“ vysvetľuje. Za najväčšiu zmenu považuje komunikáciu. „Dnešní ľudia očakávajú viac flexibility a osobného prístupu. Člen Zboru pre občianske záležitosti preto podľa mňa nemôže byť iba človekom, ktorý odrecituje pripravený text. Musí vedieť počúvať, vcítiť sa do situácie a nájsť správne slová pre konkrétnych ľudí a konkrétny okamih.“
Najviac sa jej dotýkajú uvítania detí do života a sobáše. „Odkedy som sama matkou a manželkou, prežívam tieto chvíle oveľa osobnejšie. Keď pri uvítaní držia rodičia svoje dieťatko v náručí, človek si prirodzene spomenie na vlastné deti a na to, aký vzácny je okamih, keď do rodiny príde nový život. Každý pár má svoj vlastný príbeh, svoje sny a predstavy o budúcnosti a byť pri tom, keď si sľubujú spoločný život, je pre mňa vždy výnimočné,“ priblížila Eva Vargová.
Nájdenie rovnováhy medzi formálnym prejavom a úprimnou ľudskosťou je umením, ktoré si práca v ZPOZ-e vyžaduje. Moderátor musí byť empatický, no zároveň si zachovať odstup. „Nie je jeho úlohou prekryť emócie ľudí vlastnými emóciami, ale vytvoriť priestor, v ktorom môžu ich emócie prirodzene zaznieť,“ opisuje Vargová.
Najťažšou skúškou sú pre ňu pohrebné obrady. Vstupovať do hlbokého smútku rodiny si vyžaduje maximálnu váhu každého slova. „Náročné je aj to, že človek nesmie dopustiť, aby ho vlastné emócie úplne premohli. Mojou úlohou je byť rodine oporou, zachovať dôstojnosť obradu a pomôcť jej prežiť túto ťažkú chvíľu.“
Do osobného života si z tejto cesty odnáša obrovskú úctu k životu, pevnejšie rodinné putá a schopnosť vnímať to podstatné. „Táto práca ma teda naučila viac počúvať, byť vnímavejšia k ľuďom a možno aj menej riešiť maličkosti. Každý obrad mi svojím spôsobom pripomenie, že život je veľmi pestrý, ale zároveň krátky, a preto by sme si mali viac vážiť jeden druhého.“
K slovenskému jazyku a literatúre mala Vargová vždy blízko, no pri rozhodovaní, či sa vydať na učiteľskú dráhu, zohrala dôležitú úlohu aj túžba pracovať s deťmi a odovzdávať im vzťah ku knihám. Učiteľskú kariéru začala v septembri 1999 hneď po ukončení štúdia na Filozofickej fakulte UKF v Nitre. Stala sa členkou pedagogického zboru na Základnej škole P. J. Šafárika v Tornali, ktorej zostala verná dodnes. Celé roky učí žiakov druhého stupňa, pričom na svoje začiatky spomína s elánom. Prax ju rýchlo naučila, že každá trieda je iná a že rešpekt či porozumenie sa z kníh vyčítať nedajú. „Človek si postupne uvedomí, že byť dobrým učiteľom neznamená iba dobre vysvetliť učivo. Znamená to vedieť deti počúvať, pochopiť ich a niekedy aj vedieť ustúpiť či začať odznova. A hoci som začínala ako mladá učiteľka, ktorá mala pocit, že musí naučiť deti všetko, časom som pochopila, že aj učiteľ sa od svojich žiakov veľa naučí,“ uzatvára Eva Vargová.
Zdroj: Eliška Líšková
.
