Roman Čarnoký je typ človeka, ktorý o sebe hovorí nerád, chválu nevyhľadáva a pozornosť prijíma s rozpakmi. Napriek tomu má za sebou príbeh, ktorý stojí za rozprávanie – roky darcovstva krvi, práca s deťmi bez rodinného zázemia alebo láska k ochotníckemu divadlu, ktoré sa pre neho stalo útočiskom aj zmyslom.
„Ja som nerád, keď ma chvália a píšu o mne,“ priznal hneď na úvod rozhovoru pre vobraze.sk Roman Čarnoký (56). Darovanie krvi berie Soboťan ako prirodzenú súčasť života. Podľa záznamov má za sebou 78 odberov a je držiteľom zlatej Jánskeho plakety. „Chýbajú mi dva odbery do diamantovej plakety. Tak v budúcom roku by som ju mohol získať,“ podelil sa o svoj zámer.
S darcovstvom sa spája celý jeho profesijný život. „V podstate po príchode na Československý červený kríž v roku 1991 som nastúpil do zamestnania a zároveň som vstúpil aj do Klubu darcov krvi, ktorý viedol doktor Pupala. Bol to jeden z prvých klubov na Slovensku. To boli moje začiatky,“ spomína. V klube stretával ľudí, ktorí boli pre neho veľkou inšpiráciou.
Odber nikdy nepodceňoval a vnímal ho aj ako kontrolu vlastného zdravia. „Keď som zdravý, tak to beriem aj ako takú zdravotnú prehliadku. Mňa to vždy tak upokojí, lebo viem, že som v poriadku, keď môžem darovať krv,“ povedal dlhoročný darca a člen Klubu darcov krvi v Rimavskej Sobote. Zároveň si uvedomuje, že nie každý môže krv darovať. „Sú takí, ktorí by chceli, ale nemôžu. Ja som vďačný za každého zdravého, kto darovať ide. Niektorí povedia, že nejdú, lebo nemôžu pozerať na krv. To ani nemôže byť ako výhovorka,“ konštatuje.
Pamätá si aj na úplne prvý odber. „Bol v nemocnici na transfúznej stanici v Rimavskej Sobote v pôvodných priestoroch. Človek nechcel vtedy ukázať, že sa bojí. Ale každý má v sebe otázku, či to zvládne, či neodpadne,“ priznal. Nie je to podľa skúseného darcu taká samozrejmosť, ako sa na prvý pohľad zdá. Podľa neho je dôležité pripraviť sa. „Treba byť oddýchnutý, dostatočne hydratovaný, aby telo bolo pripravené na odber. Videl som prípady, keď niekto prišiel po prebdenej noci a zle to zvládal.“
Zo takmer ôsmych desiatok odberov absolvoval okrem jedného všetky v Rimavskej Sobote. „Akurát keď mala pani doktorka Polakovičová operáciu a potrebovala krv, tak sme šli do Bratislavy darovať. Išli sme na viacerých autách,“ zaspomínal.
Aktuálne je Roman Čarnoký poverený vedením Klubu darcov krvi v Rimavskej Sobote. Úlohu prevzal po zakladateľovi, doktorovi Pupalovi. „Bolo by dobré trošku viac zainteresovať mladých, prilákať aj prvodarcov. Z mládeže sú podchytení akurát členovia Červeného kríža. Tí sa zapájajú aj do súťaží mladých záchranárov a ktorí mali osemnásť, tí sú aj darcovia,“ vysvetľuje.
Jeho pracovná cesta bola pestrá. Vyštudoval vojenskú školu, no armáda mu nikdy nebola blízka. Po revolúcii využil možnosť odísť a vrátil sa do rodného kraja. Prvou zastávkou bola pridružená výroba roľníckeho družstva Pokrok. „Vyrábali sme nárazníky a podbehy z laminátu. To ma zaujalo. To bola taká až modelárska práca,“ vysvetľuje Čarnoký. Ako absolvent dopravnej priemyslovky mal možnosť zamestnať sa vo vtedajšom ČSAD, či ČSAO, obe možnosti však na začiatku deväťdesiatych rokov vyhodnotil ako neperspektívne.
„Potom mi dali avízo, že z Československého červeného kríža odchádza jeden pán, či by som si nedal žiadosť. Bola možnosť nastúpiť na miesto vodiča, skladníka,“ pokračuje v rozprávaní o svojich skúsenostiach.
Skromný päťdesiatnik bral život s ľahkosťou a ako hovorí, aj v práci bral vždy to, čo mu bolo ponúkané. Nevyberal. V roku 2009 tak zakotvil v Centre pre deti a rodiny, kde strávil pätnásť rokov. „Minulý rok v septembri som dal výpoveď. Sú tam ľudia, ktorí to robia aj cez dvadsať rokov. Klobúk dole, že to zvládajú. Niektorí o tom neradi hovoria, ale ja som cítil, že potrebujem zmenu,“ priznal úprimne.
Práca s deťmi bez rodiny bola psychicky náročná. „Tie osudy detí boli ťažké. Niektoré sú polosiroty, niektoré siroty, niektoré majú rodičov, ale tí sa o ne nedokážu postarať. Veľakrát to tie deti nechápu, že prečo,“ opisuje realitu, s ktorou sa denne stretával.
Aj keď sa od nich očakával profesionalizmus, emóciám sa nedalo vyhnúť. „Aj keď sa čakalo, že si budeme držať odstup, veľakrát to nešlo. Niekedy nás tie deti oslovili mama, oco. Naučili sme ich hovoriť ujo a teta, ale ony nás prišli aj objať, lebo potrebovali tú blízkosť. Viete, keď to dieťa potrebuje blízkosť, máte ho odmietnuť?“ pýta sa. Snahou zamestnancov je však udržať rodinné väzby a prinavrátiť deti čo najskôr do rodinného prostredia. „To sú veľké rany na detských srdciach. Niektoré deti zanevreli na rodinu a odmietali sa vrátiť.“
Ako nepedagogický zamestnanec mal okrem dohľadu a starostlivosti o zverencov na starosti aj ekonomickú agendu, stravnú jednotku a zásobovanie. Samozrejmosťou boli doprovody detí, či už na vyšetrenia u lekára, alebo na záujmové činnosti. V detstve sa venoval džudu a ako majster kraja a Slovenska v kategórii žiakov viedol k športu aj deti z Centra.
Najsilnejšie spomienky má na Vianoce. „Niektoré deti u nás ostávali aj cez sviatky. Vlastne väčšina. Spoločne sme zdobili, piekli sa medovníky, vyrábali ozdoby. Deti si navzájom kupovali darčeky. Niektoré si šetrili vreckové, aby mohli kúpiť darček rodičom,“ spomína. Najdojemnejšie boli listy Ježiškovi. „Písali aj intímnejšie želania – aby po nich prišli rodičia. Najkrajšie bolo, keď sa to naozaj podarilo.“
Aby bol štedrý večer čo najviac autentický, nezabúdali ani na klasické tradície. „Vždy niektorý z kolegov, ktorý mal voľno prišiel zozadu, poukladal darčeky pod stromček a zazvonil zvončekom,“ hovorí Čarnoký.
Aj po rokoch ho teší spätná väzba. „Na Facebooku mám kontakt aj s jedným chlapcom, ktorý tam bol ešte v roku 2009. Má dnes vlastnú rodinu a občas si napíšeme. Človek sa vždy poteší, keď vidí, že žijú normálny život,“ potešené prezradil a zároveň dodal, že s mnohými žiaľ kontakt stratia a nemôžu sledovať ich životný príbeh.
Popri všetkých povinnostiach si vždy našiel únik v divadle. K ochotníckej scéne sa dostal cez kolegov a zostal pri nej dodnes. „Kolegyňa Agátka Bartová z Červeného kríža sa ma opýtala, či by som neskúsil divadlo. Potrebovali herca na rolu Paľa v hre Ťapákovci,“ spomenul si na začiatky v divadle, ktorému sa s malými prestávkami venuje dodnes. „Divadlo bolo pre mňa vždy relaxom. Také duchovné úlety,“ povedal. Na konte má desiatky rolí a niekoľko ocenení. V roku 1995 získal cenu za herecký výkon v hre Nôtik.
„Človek si rolu nevyberá. Dostal som, čo som dostal, a bol som vďačný, že môžem hrať. V našom zoskupení rozhodoval režisér a my sme sa snažili do tej postavy vložiť vždy to najlepšie,“ vraví dlhoročný herec ochotníckych divadiel Divosud a Pictus. Za príležitosť ďakuje režisérom Mariánovi Lackovi a Ľubomírovi Šárikovi, ktorí ho obsadili do desiatok divadelných hier a inscenácií. Najradšej spomína na Ťapákovcov, s ktorými precestovali celé Slovensko. Hra získala ocenenie na divadelnej prehliadke Palárikova Raková.
Diváci však Romana Čarnokého videli aj v hre Ženba, kde si zahral opilca, hľadajúceho ženu cez dohadzovačku. V hre Matka bol obsadený do postavy zákerného Jana. „Záporné postavy sa hrajú ľahšie ako kladné. Najťažšie sú komédie. Komické veci najlepšie vyniknú, keď sa hrajú vážne,“ doplnil. Rád hrá pre deti aj dospelých. Najdôležitejšie je podľa neho správne vybrať postavy. „Ide o to, aby bola súhra postáv a aby sa každý člen súboru vedel realizovať. Tak to potom vyznie správne. Aby sme nevyzerali ako začiatočníci a udržali kredit ochotníckeho divadla.“ Ešte v roku 2018 mal divadelný herec možnosť predstaviť sa aj v bábkovej divadelnej hre pre deti a názvom Bonnie a snehuliak.
Dnes žije rodák z Rimavskej Soboty s manželkou vo Fiľakove, venuje sa domu, záhrade, zvieratám a pripravuje sa na novú pracovnú etapu. Od januára by mal nastúpiť do Gemersko-malohontského osvetového strediska, kde sa bude venovať divadlu. „Za túto možnosť som veľmi vďačný,“ povedal skromne.
V januári ho navyše čaká i premiéra rozprávkovej hry O medovníkovej chalúpke, ktorá je podľa Čarnokého určená ako deťom, tak aj dospelým. Ak mu popri práci a divadle ostane čas, s radosťou vyrazí do prírody, či už za turistikou, na výlet, potulky, alebo na hríby.
Kľúčová v živote Romana Čarnokého je opora rodiny. „Pri všetkej činnosti ma podporuje hlavne manželka. Bez nej by to nešlo,“ hovorí Roman Čarnoký. Ako vraví, všetci sú našťastie umelecky založení. Dcéra Juliana sa vydala v šľapajách mamy a učí spolu s priateľom Jirkom na Základnej umeleckej škole v Brne hru na klavíri. „Teším sa, že sme sa cez Vianoce stretli a postavili spolu stromček,“ prezradil s tým, že počas vianoc budú aj s jeho rodičmi v Rimavskej Sobote. Na sviatočnom stole nechýbajú oplátky s medom, kapustnica, opekance s makom a ryba so šalátom. „A samozrejme vianočná pohoda doma,“ dodal na záver.
