Učiteľka Eva Vargová z Tornale pôsobí dlhé roky v Zbore pre občianske záležitosti (ZPOZ). Obyvateľov mesta sprevádza významnými životnými míľnikmi – od radostných chvíľ pri sobášoch či uvítaniach detí do života až po posledné rozlúčky. Na začiatku októbra si preberie prestížnu Cenu mesta Tornaľa, a to za jej dlhoročný prínos v oblasti vzdelávania, kultúry a verejného života mesta, ako aj za obetavú prácu v prospech jeho obyvateľov. Schválilo to mestské zastupiteľstvo.

„Cena mesta ma úprimne veľmi potešila a zároveň dojala. Človek svoju prácu robí najmä preto, že ju má rád a že mu dáva zmysel, a preto je vždy veľmi príjemné zistenie, že si ju všimnú a ocenia aj iní. Ďakujem tým, ktorí ma navrhli na toto ocenenie a jeho udelenie podporili v zastupiteľstve,“ uviedla pre vobraze.sk Eva Vargová (50). Je učiteľkou na Základnej škole P.J. Šafárika v Tornali. V minulosti získala Cenu primátora mesta. Bola aj redaktorkou mestských novín Tornaľa a okolie.

Do Zboru pre občianske záležitosti sa dostala úplnou náhodou. Keď potrebovala vhodnú báseň na istú príležitosť do školy, jej mama zašla po radu za matrikárkou na mestský úrad. Tá jej nielenže dala knižku, ale zaujímala sa, ako je na tom dcéra s recitovaním. „Mamka odpovedala, že recitujem od detstva, chodievam na súťaže. Na ďalší deň som prišla, matrikárka mi porozprávala o činnosti a zostala som, zapáčilo sa mi to,“ spomína Eva Vargová.

V ZPOZ-e pôsobí od roku 1992. Svoju premiéru zažila ako sedemnásťročná. Jej prvým moderovaným obradom bol sobáš. „Pamätám si ho dodnes, pretože to pre mňa bola veľká zodpovednosť a zároveň veľká neistota. Medzi svadobčanmi bolo veľa ľudí, ktorých som poznala, takže som si veľmi dobre uvedomovala, že všetci sledujú, ako to zvládnem,“ hovorí s úsmevom. Ako doplnila, vtedy sa viac pozerala na matrikárku a primátora než na svadobčanov. Dnes sa na túto skúsenosť pozerá s nadhľadom: „Z tej sedemnásťročnej dievčiny, ktorá bola plná neistoty, sa postupne stal človek, ktorý dnes dokáže stáť pred ľuďmi pokojne a sprevádzať ich významnými životnými chvíľami.“

Náplň práce v ZPOZ-e zďaleka nie je len o samotnom vystupovaní pred publikom. Ako Vargová zdôrazňuje, ide o kolektívnu činnosť, ktorá si vyžaduje presnosť, promptnosť, ochotu spolupracovať v tíme, ohľaduplnosť a snahu byť nápomocný. Okrem sobášov, uvítaní do života či posledných rozlúčok aktívne moderuje mestské a kultúrne podujatia a zúčastňuje sa na spomienkových udalostiach.

Veľkú časť obradov však vykonáva počas víkendov. „Bez pochopenia, trpezlivosti a podpory mojej rodiny by som túto činnosť nemohla vykonávať tak dlho a s takým nasadením. Som im za to veľmi vďačná,“ uviedla Vargová a dodala, že pri práci vyžadujúcej obrovskú emocionálnu energiu je silné rodinné zázemie nesmierne dôležité.

V porovnaní s rokom 1992 vníma viacero posunov. Podstata práce – byť pri dôležitých životných momentoch – síce ostáva rovnaká, no zmenili sa ľudia, doba aj prístup. „Kedysi boli obrady formálnejšie a viac sa dodržiavali zaužívané postupy. V súčasnosti je väčší priestor na osobitosť, na príbeh konkrétneho človeka či rodiny a na to, aby bol obrad prirodzenejší a osobnejší,“ vysvetľuje. Za najväčšiu zmenu považuje komunikáciu. „Dnešní ľudia očakávajú viac flexibility a osobného prístupu. Člen Zboru pre občianske záležitosti preto podľa mňa nemôže byť iba človekom, ktorý odrecituje pripravený text. Musí vedieť počúvať, vcítiť sa do situácie a nájsť správne slová pre konkrétnych ľudí a konkrétny okamih.“

Najviac sa jej dotýkajú uvítania detí do života a sobáše. „Odkedy som sama matkou a manželkou, prežívam tieto chvíle oveľa osobnejšie. Keď pri uvítaní držia rodičia svoje dieťatko v náručí, človek si prirodzene spomenie na vlastné deti a na to, aký vzácny je okamih, keď do rodiny príde nový život. Každý pár má svoj vlastný príbeh, svoje sny a predstavy o budúcnosti a byť pri tom, keď si sľubujú spoločný život, je pre mňa vždy výnimočné,“ priblížila Eva Vargová.

Nájdenie rovnováhy medzi formálnym prejavom a úprimnou ľudskosťou je umením, ktoré si práca v ZPOZ-e vyžaduje. Moderátor musí byť empatický, no zároveň si zachovať odstup. „Nie je jeho úlohou prekryť emócie ľudí vlastnými emóciami, ale vytvoriť priestor, v ktorom môžu ich emócie prirodzene zaznieť,“ opisuje Vargová.
Najťažšou skúškou sú pre ňu pohrebné obrady. Vstupovať do hlbokého smútku rodiny si vyžaduje maximálnu váhu každého slova. „Náročné je aj to, že človek nesmie dopustiť, aby ho vlastné emócie úplne premohli. Mojou úlohou je byť rodine oporou, zachovať dôstojnosť obradu a pomôcť jej prežiť túto ťažkú chvíľu.“

Do osobného života si z tejto cesty odnáša obrovskú úctu k životu, pevnejšie rodinné putá a schopnosť vnímať to podstatné. „Táto práca ma teda naučila viac počúvať, byť vnímavejšia k ľuďom a možno aj menej riešiť maličkosti. Každý obrad mi svojím spôsobom pripomenie, že život je veľmi pestrý, ale zároveň krátky, a preto by sme si mali viac vážiť jeden druhého.“

K slovenskému jazyku a literatúre mala Vargová vždy blízko, no pri rozhodovaní, či sa vydať na učiteľskú dráhu, zohrala dôležitú úlohu aj túžba pracovať s deťmi a odovzdávať im vzťah ku knihám. Učiteľskú kariéru začala v septembri 1999 hneď po ukončení štúdia na Filozofickej fakulte UKF v Nitre. Stala sa členkou pedagogického zboru na Základnej škole P. J. Šafárika v Tornali, ktorej zostala verná dodnes. Celé roky učí žiakov druhého stupňa, pričom na svoje začiatky spomína s elánom. Prax ju rýchlo naučila, že každá trieda je iná a že rešpekt či porozumenie sa z kníh vyčítať nedajú. „Človek si postupne uvedomí, že byť dobrým učiteľom neznamená iba dobre vysvetliť učivo. Znamená to vedieť deti počúvať, pochopiť ich a niekedy aj vedieť ustúpiť či začať odznova. A hoci som začínala ako mladá učiteľka, ktorá mala pocit, že musí naučiť deti všetko, časom som pochopila, že aj učiteľ sa od svojich žiakov veľa naučí,“ uzatvára Eva Vargová.

Zdroj: Eliška Líšková

.

<p>The post Učiteľka Vargová sprevádza ľudí v najkrajších i najťažších chvíľach. Preberie si Cenu mesta Tornaľa first appeared on vobraze.sk.</p>

Volejbalová trénerka Michaela Murinčeková povedie spoločne s Igorom Daňkom v novej sezóne družstvo kadetiek VK Iskra Hnúšťa. To sa predstaví v druhej lige Stred. Športový riaditeľ klubu Štefan Majeský uviedol, že budú rovnocennými trénermi. „Je to pre mňa výzva. Pri kadetkám som zatiaľ nepôsobila, bola som len pri nižších vekových kategóriách,“ povedala pre vobraze.sk Michaela Murinčeková (za slobodna Šuniarová) z Kocihy. Vlani bola kormidelníčkou tímu mladších žiačok. „Učila som sa tam pri Štefanovi Majeskom, ktorý je veľmi dobrý tréner a rovnako aj človek. Veľmi pozitívne vnímam to spoločné pôsobenie s ním. On mi dal ako tréner najviac,“ doplnila.

V družstve kadetiek sú viaceré šikovné hráčky, považuje ho za dobré. „Z tých, ktoré do neho prechádzajú od mladších žiačok, by som spomenula talentovanú dvojicu dievčat Natália Angerová a Frida Louise Cirbus,“ vyjadrila sa mládežnícka koučka Iskry.

Zápasy prežíva podľa jej slov vo svojom vnútri veľmi búrlivo, ale navonok to nedáva najavo. „Snažím sa dievčatám pomôcť, stále im povedať niečo k veci. Za výhodu považujem, že mám za sebou hráčsku kariéru,“ uviedla Murinčeková (42). Zdôraznila, že sa ako trénerka stále učí.

Obliekala si dres hnúšťanskej Iskry a Slovana Rimavská Sobota v prvej lige žien. „S Hnúšťou sme bojovali aj o postup do extraligy, ale neprešli sme cez Malacky. Na tú jednu sezónu, v ktorej predtým Iskra účinkovala v najvyššej súťaži žien, si spomínam ako podávačka lôpt. Moju hráčsku kariéru hodnotím veľmi kladne. Bola pre mňa veľkou školou,“ povedala Murinčeková a pokračovala: „Som rada, že som mala možnosť spoznať dievčatá, ktoré boli mojimi spoluhráčkami, s viacerými udržiavam kontakt až doteraz. Hráčsku kariéru som ukončila pre zranenie kolena. Nechcela som však od tohto športu odísť a v hnúšťanskom klube ma prijali medzi seba ako začínajúcu trénerku.“

Pochádza z Klenovca. „Môj ocino bol futbalista a viedol nás so sestrou Martinou k športu. Hrávala som v ranom detstve bedminton a na druhom stupni základnej školy som prešla k volejbalu, čo súviselo s tým, že som nastúpila v Hnúšti do športovej triedy.“

Murinčeková je učiteľkou na Základnej škole s materskou školou Pavla Emanuela Dobšinského na Teplom Vrchu, s deťmi pracuje v materskej škole. „Stať sa učiteľkou bol môj sen. Učiteľstvo pre prvý stupeň základnej školy som vyštudovala na UMB v Banskej Bystrici. Na Teplom Vrchu som pracovala spočiatku ako asistentka učiteľa a neskôr som prešla do materskej školy, kde tvoríme veľmi dobrý kolektív. Mojou neskutočnou šéfkou je Hanka Antalová, niečo rovnaké však môžem povedať aj o riaditeľovi školy Vladimírovi Palkovičovi. Je nás päť v materskej škole a teraz ešte pribudnú dvaja asistenti,“ priblížila Murinčeková, dvojnásobná mama. Jej syn Hugo hrá futbal a mladšia dcéra Hana volejbal.

Za svoju záľubu označila Michaela cestovanie. „Mojou najobľúbenejšou destináciou je Cyprus, kde žije sestra Martina. Cestovanie je super, všetko pekne naplánuje manžel, ktorý podniká v oblasti dopravy. Voľný čas rada trávim aj na bicykli,“ priblížila.

Zdroj: vobraze.sk, foto: album M. Murinčekovej

<p>The post Volejbalová trénerka Murinčeková prechádza k hnúšťanským kadetkám. Pracuje v materskej škole first appeared on vobraze.sk.</p>

Divadlo ako celoživotná vášeň, návraty domov a odvaha začínať nanovo aj vo vyššom veku. Životný príbeh Lýdie Balcarovej z Rimavskej Soboty ukazuje, že silné puto k javisku sa nestráca ani po rokoch strávených mimo domova. Dlhoročná divadelníčka, pedagogička a úspešná športovkyňa sa po niekoľkoročnom pôsobení v Čechách vrátila späť a opäť hrá v ochotníckom divadle, ku ktorému mala blízko po celý život.

K učiteľstvu mala blízky vzťah už odmalička. „Doma som sa stále hrala na učiteľku,“ povedala v rozhovore pre vobraze.sk Lýdia Balcarová (79). K pedagogike ju napokon priviedli aj okolnosti. V rodnom Lučenci bola na výber len pedagogická, zdravotná, priemyselná a ekonomická škola. „Chcela som byť sestrička, ale mama mi vravela, že tam sa veľa narobím. Triedny učiteľ ma prehovoril na pedagogickú, vraj tam nebudem mať matematiku. A tá mi robila problémy,“ prezradila úprimne.

Pedagogická škola jej však nedala len učiteľské základy, ale aj lásku k športu a umeniu. Už počas štúdia sa venovala divadlu. „Začala som hrať divadlo na pedagogickej škole, robili sme malé javiskové formy. Viedol nás profesor, môj bývalý švagor. On nás veľmi inšpiroval. My sme si aj bábky sami robili, šili kostýmy. Tvorivosť bola väčšia vtedy,“ spomína na začiatky.

Popri tom sa naplno venovala atletike. V šesťdesiatych rokoch minulého storočia patrila medzi slovenskú špičku v ľahkej atletike. „Bola som reprezentantka Československa v behu na sto metrov, 11,9 som vtedy mala čas a bola som druhá za Evou Kucmanovou, neskôr držiteľkou bronzovej medaily z OH 1972,“ hovorí Balcarová. Okrem toho aj skákala do diaľky a behala dlhé trate. Pedagogická škola bola podľa nej známa silným športovým zameraním a súťažne cestovala po celom Československu.

Po svadbe sa však jej priority, ale aj okolnosti zmenili. Atletiku zanechala a spolu s manželom architektom sa v roku 1973 presťahovala do Rimavskej Soboty. Manžel sa zamestnal ako zástupca riaditeľa na Okresnom stavebnom podniku. Práve v Rimavskej Sobote sa naplno rozvinula jej pedagogická aj divadelná dráha. Najskôr pracovala v materskej škole, kde s kolegyňami hrávali rozprávky po dedinách. „Ja som tie hry aj režírovala. Chodili sme po škôlkach a kultúrnych domoch,“ dodáva.

Neskôr prišla ponuka zapojiť sa do ochotníckeho divadla. „Prišiel Daniel Brezina, potreboval ľudí do súboru, tak sme sa prihlásili. A s malou prestávkou v Prahe hrám divadlo dodnes,“ dodáva. Zahrala si v hre Ťapákovci, ktorá získala niekoľko divadelných ocenení, ale aj v Betlehemskej hviezde, s ktorou vystúpili i v Nemecku, či bývalej Juhoslávii. Na Scénickej žatve sa stretla aj s legendárnym Ladislavom Chudíkom či Jozefom Krónerom. „Povedal nám, že kde ste boli dievčatá, keď som bol mladý, Króner s nami tancoval na večierku, bol zlatý človek.“ 

V tom čase už mala za sebou aj bohatú pedagogickú kariéru – pôsobila v Lučenci, v Banskej Bystrici, neskôr v Rimavskej Sobote. „V Lučenci som pracovala v Domove mládeže. Aj na pedagogickej škole som učila civilnú obranu a telocvik, ale potom sa otvárala nová škôlka v Rimavskej Sobote a bola som tam jedna z prvých učiteliek na vtedajšej Triede Sovietskych kozmonautov,“ spomenula. Mladším ročníkom je škôlka známa ako materská škola na Sídlisku Rimava. Riaditeľkou bola štyri roky, neskôr pôsobila ako metodička pre materské školy.

„Chodila som na kontroly, robili sme metodické dni pre učiteľky. Popri tom som stále hrala divadlo, aj s učiteľkami“ hovorí. Po revolúcii odišla do predčasného dôchodku, no doma dlho nevydržala. „Manžel mi zomrel a ja som sa na dôchodku nudila.

Keď som mala šesťdesiat, odišla som s kamarátkami robiť do Prahy,“ prezradila Balcarová. Pracovala v skladoch, hoteloch aj reštauráciách, najdlhšie v Amazone. „Chcela som sa všeličomu priučiť, počítačom, skenerom a podobne. V Amazone sme naskladňovali tovar. Pikovali sme ho, vyzdvihli sme ho z miesta úložiska pre zákazníkov,“ vysvetľuje s tým, že sa stretli aj s tým, že ich mladší posielali domov, že zaberajú miesto. „Manažéri boli ale ohľaduplní a pozerali sa na výsledky a nie na to, čo sa hovorí,“ podotkla Balcarová. V Čechách strávila sedemnásť rokov a nazbierala množstvo skúseností, ktoré by podľa nej vystačili na samostatnú knihu.

Do Rimavskej Soboty sa vrátila ako 77-ročná a opäť sa postavila na javisko. „Záleží na zdraví, ale nikdy nie je pozde. Keď som sa vrátila, pokračovala som v divadle,“ hovorí presvedčene. Dnes pôsobí v menšom súbore Badido, ktorý vedie Ľubomír Šárik. Nedávno stvárnila monodrámu o starnúcej hereckej hviezde, s ktorou získala ocenenia na regionálnych prehliadkach.

„Vyhrala som prvé miesto na okresnej prehliadke a druhé miesto na kraji. Na štátnom kole nebola taká kategória. To bola hra ako šitá na mňa,“ priznáva s úsmevom. V súčasnosti nacvičujú Perníkovú chalúpku, ktorá bude mať premiéru koncom januára. Deti sú podľa nej najúprimnejšími divákmi. Hrali veľa rozprávok – o červenej čiapočke, o perníkovej chalúpke. „Hrala som ježibaby aj zákerné ženy. Tie úlohy ma bavia, hoci v skutočnosti som skôr prajná,“ hovorí. Radšej podľa nej každého niečím obdarí alebo navarí či napečie. „Mám rada ľudí, ale dávam si pozor na tých, čo klamú,“ povedala. Ako podotkla, je rada, že ochotnícke javisko má miesto aj pre tých, ktorí sa po rokoch vracajú domov s bohatými skúsenosťami. „Nikdy nie je neskoro,“ hovorí.

Spomína si, ako raz cestovali na vystúpenie s názvom Čertoviny. Všetci v aute boli oblečení v kostýmoch, s tvárami natretými na čierno. „V jarku sme našli pána. Strašne sa zľakol, že je už v pekle. Život je strašne krátky, ale tie spomienky ostanú,“ radi skúsená dôchodkyňa.

Lýdia Balcarová poukazuje na to, že aktívny život nemá vekové hranice. „Ľudia v mojom veku už len sedia doma. Treba sa podľa možností hýbať, venovať sa sebe a nemyslieť len na koniec,“ odporúča otvorene. Okrem divadla maľuje, háčkuje, štrikuje.

Radosť jej robí aj rodina. Má dve dcéry, ktoré sa vydali v jej učiteľských šľapajách. „Som rada, že sme všetci zdraví,“ hovorí spokojná trojnásobná stará mama. S najstarším vnukom boli dokonca chvíľu kolegovia v Amazone.

Na otázku, kde sa cíti lepšie – či v Rimavskej Sobote alebo v Lučenci – odpovedá, že blízke sú jej obe mestá. Dôležitejší než miesto je podľa jej slov vždy kolektív ľudí a priatelia, ktorými je obklopená. „Nikdy som nemala konflikty ani v Prahe, ani v Lučenci, ani v Rimavskej Sobote. Do politiky sa nemiešam a najviac potrebujem byť medzi ľuďmi,“ dodáva.

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Lýdia Balcarová, DS Divosud Badido

<p>The post Divadelníčka Balcarová z R. Soboty opäť stojí na ochotníckom javisku. Dosahovala veľmi dobré výsledky i v ľahkej atletike first appeared on vobraze.sk.</p>

Alexandra Kaločaiová je meno, ktoré v Rimavskej Sobote a jej okolí už pozná mnoho detí i rodičov. Dvadsaťjedenročná študentka herectva na tunajšom konzervatóriu stíha viesť tréningy, organizovať vystúpenia, pracovať s deťmi a zároveň si plniť svoje sny o tanci. „Tanec je pre mňa motivácia, lebo vidím, ako deti začínajú napredovať a ako ich to baví, to ma napĺňa,“ uviedla pre vobraze.sk Alexandra Kaločaiová. Energia z nej sa prenáša ďalej, a to nielen v Rimavskej Sobote, ale aj vo viacerých dedinách. V Rimavskej Bani, Klenovci, Veľkom Blhu, Barci, Káloši či v Cakove dnes učí tancovať takmer 90 detí a postupne rozširuje svoje pôsobenie aj do ďalších obcí. Vedie v nich záujmové krúžky. V najbližšom období sa chystá pôsobiť aj v súkromnej škole Heuréka.

Alexandra vyrastala v Rimavskej Sobote a k tancu mala blízko už od útleho detstva. „Začala som s ním v škôlke, najprv doma sama, pamätám si, ako som tancovala pred zrkadlom. Potom som chodila do ZUŠ-ky v Rimavskej Sobote,“ spomína. Osem rokov sa v nej venovala modernému tancu, predstavila sa na rôznych súťažiach. Popritom hrala na klavíri. Veľkou oporou jej bola mama. „Moja mama ma vždy podporovala, ona si prvá všimla môj talent a povedala mi, že keď to mám rada, tak nech sa tomu venujem, to je najdôležitejšie,“ dodala.

V súčasnosti je Alexandra Kaločaiová šiestačkou na Súkromnom dramatickom a hudobnom konzervatóriu v Rimavskej Sobote, kde študuje herectvo, spev a tanec. Istý čas strávila aj v Budapešti, keďže ju prijali na tamojšiu tanečnú školu, no rozhodla sa vrátiť, aby si dokončila maturitu doma. Popri štúdiu pracovala v materskej škole i v detskom centre Lililand, ale napokon zakotvila pri tom, čo ju napĺňa najviac. Tým je vyučovanie herectva a tanca. Netají, že práca s deťmi je náročná. „Niekedy je ťažké s nimi komunikovať, musím ich motivovať, aby sa im chcelo. Najviac pomáha hudba – pustím ju a hneď sa chytia,“ podotkla. Veľkým plusom je jej vek a tiež skutočnosť, že prácu s deťmi miluje a dokáže si s nimi vybudovať puto. „Potom je jednoduché naučiť ich aj náročnejšie choreografie, lebo sami chcú,“ vysvetlila Alexandra.

Jej srdcovou záležitosťou sú moderný a scénický tanec, ale nebráni sa ani spoločenským tancom, v ktorých by sa chcela viac rozvíjať. Vystupuje aj so skupinou Nostalgia duo, ktorú tvoria Magda Ráková a Jozef Mikulec. „Najprv chceme viac hrať tu na Slovensku, potom možno aj inde,“ poznamenala. Práve takéto skúsenosti ju posúvajú dopredu a ukazujú jej, že talent podporený tvrdou prácou dokáže otvárať dvere.

Má veľké sny. Jedným z nich je tancovať na lodi a zároveň spoznávať svet. „Túžim cestovať, učiť sa cudzie jazyky a spájať to s tancom,“ hovorí Alexandra. Momentálne uvažuje o tom, že by pokračovala v štúdiu na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Rada by sa objavila aj na filmovom plátne, alebo v talentových súťažiach. Má rodinu v Nemecku a chcela by si tam urobiť niekoľko kurzov, ktoré by ju dokázali stále viac posúvať v jej vysnívanej kariére. Vo voľnom čase obľubuje posedieť si napríklad pri káve. Keď stratí motiváciu, pomôže jej hudba alebo tanečné videá, ktoré ju znova nabijú energiou.

Na otázku, čo je podľa nej najdôležitejšie pre tanečníka, odpovedá jasne: „Nie je to len talent, ale hlavne chuť a vytrvalosť skúšať i učiť sa. Niekoho vedie osud, niekoho snaha. Podľa mňa je oboje rovnako dôležité.“ Je to odpoveď, ktorá dokonale vystihuje jej životný prístup, teda kombináciu nadania, cieľavedomej práce a lásky k deťom.

Alexandra Kaločaiová tak dnes stojí na začiatku svojej kariéry, ale už teraz je vzorom pre desiatky detí, ktoré v nej nachádzajú nielen učiteľku, ale aj motiváciu. Svojím elánom a odhodlaním dokazuje, že Rimavská Sobota má mladú generáciu umelcov, ktorá vie snívať a zároveň sa nebojí svoje sny pretaviť do reality.

Zdroj: Nina Bíliková, foto: archív A. Kaločaniovej

<p>The post Šikovná Alexandra z R. Soboty zaúča deti do tajov tanca. Sníva o tancovaní na lodi first appeared on vobraze.sk.</p>

Viktória Kubaliak Nováková je učiteľkou hry na klavíri v rimavskosobotskej Základnej umeleckej škole. Hudba ju sprevádza celý život. Svoje vedomosti a skúsenosti odovzdáva jednak deťom, ale tiež dospelým, ktorí hľadajú v tomto hudobnom nástroji nielen noty, ale aj pokoj a radosť.

Pochádza z Rimavskej Soboty, kde sa aj začala jej cesta s klavírom. „Môj otec ma priviedol k hudbe, dal mi na výber nástroj a ja som si vybrala klavír,“ uviedla pre vobraze.sk Viktória Kubaliak Nováková. ZUŠ-ku začala navštevovať ako sedemročná. Ako dodala, jej prvé roky neboli vôbec jednoduché, no postupne si aj cez slzy osvojila základy. V štúdiu pokračovala na žilinskom konzervatóriu, kde sa stretla s profesionálnejším prístupom pedagógov. Zlom v jej živote nastal, keď sa ocitla pri profesorke Darine Švárnej v Žiline, jednej z uznávaných osobností klavírneho umenia na Slovensku. „Prišla som k nej ako slepé kura k zrnu. Až tam som pochopila, že sa musím učiť všetko úplne odznova,“ priznáva Viktória. V Žiline študovala šesť rokov, čo považuje za kľúčové obdobie svojho hudobného rastu. Na Žilinskej univerzite zároveň vyštudovala kombináciu učiteľstvo hudobného umenia a klavír.

Po skončení vysokoškolského štúdia začala učiť v Bytči, kde pôsobila niekoľko rokov ako učiteľka i korepetítorka. Hrou osudu sa ocitla na ZUŠ v Hnúšti a potom nasledovalo pôsobenie v poltárskej ZUŠ-ke. Nakoniec sa vrátila do Rimavskej Soboty, kde je od roku 2021 súčasťou pedagogického zboru v ZUŠ-ke.

Učenie detí vníma ako povolanie, ktoré si vyžaduje trpezlivosť a individuálny prístup. „Keď sa objaví problém, viem ho vyriešiť, pretože som ich zažila ako dieťa niekoľko a viem, čo pomáha,“ vysvetľuje Viktória Kubaliak Nováková (44). Spomína, že v detstve jej chýbala odborná pomoc, a preto dnes dbá na to, aby jej žiaci technické prekážky prekonávali efektívnejšie. Radosť jej robí, keď vidí, že žiaci napredujú a dokážu zvládnuť postupne náročnejšie úlohy.

Zaujímavou časťou jej práce je učenie dospelých, ktorí sa k hudbe vracajú po rokoch alebo sa ju rozhodnú spoznávať prvýkrát. „Mám žiačku – milú pani dôchodkyňu, ktorá po dlhej dobe začala opäť hrať na klavíri. Je to pre ňu terapia a obrovský zdroj radosti,“ hovorí. Práve v takýchto momentoch si uvedomuje, že hudba nie je len o dokonalosti, ale aj o emóciách a napĺňaní osobných snov.

Okrem vyučovania hry na klavíri v ZUŠ, Viktória už niekoľko rokov spolupracuje aj so Súkromným hudobným a dramatickým konzervatóriom v R. Sobote, kde sprevádza spevákov či iných hudobníkov na koncertoch alebo vernisážach. „Je to príjemná zmena, lebo sa dostanem k vážnejším skladbám, než s akými bežne pracujem na vyučovaní v základnej umeleckej škole,“ doplnila. Okrem korepetícií učí povinný klavír a mimo zamestnania vypomáha tiež v kostoloch – najmä evanjelických, nielen v Rimavskej Sobote, ale napríklad aj v Hnúšti či v Kokave nad Rimavicou.

Rodinný život je pre Viktóriu prioritou. Je matkou štyroch detí, jej najstarší syn Alexander študuje herectvo v Banskej Bystrici. Dcéra sa niekoľko rokov venuje divadlu podobne ako jej starší brat. Navštevovala hru na bicie nástroje i tanečný odbor, no hľadá svoj ďalší smer. „U nás doma je hudba stále prítomná, ale deti majú možnosť vybrať si, čomu sa chcú venovať,“ podotkla Kubaliak Nováková. Napriek tomu, že hudba tvorí veľkú časť jej života, tvrdí, že rodina zostáva na prvom mieste. To potvrdzuje aj ocenenie Matka roka, ktoré si tento rok prevzala v R. Sobote. „Najskôr som váhala, či ho prijať, ale nakoniec to bolo milé uznanie,“ reagovala.

Vo voľnom čase siaha po knihách z oblasti spirituálnej a populárno-filozofickej literatúry zamerané na vedomú prítomnosť, vnútorný pokoj a duchovný rozmer človeka. „Nečítam romány, sci-fi, či krimi tematiku. Skôr publikácie, ktoré mi dávajú hlbší zmysel, nútia premýšľať a posúvajú ma ďalej,“ ozrejmila Viktória, ktorá je príkladom toho, ako sa dá spojiť profesijný rast s rodinnými povinnosťami a osobnými hodnotami.

Zdroj: Nina Bíliková, foto: album V. Kubaliak Novákovej

<p>The post Hudba ju sprevádza celý život. Viktória Kubaliak Nováková z R. Soboty je učiteľkou hry na klavíri first appeared on vobraze.sk.</p>

Už vyše 40 rokov neodmysliteľne patrí k ochotníckemu divadlu v Poltári. Generácie Poltárčanov ju poznajú ako učiteľku, herečku, recitátorku či sobášiacu. Vlasta Kojnoková je žena, ktorá svoj život zasvätila ľuďom a svetu, ktorý s nimi vytvára. Pre ňu nie je práca len povolaním – je životným štýlom.

Do sveta ochotníckeho divadla vstúpila ako osemnásťročná, keď oslovila režiséra Daniela Žiláka. Netušila, že týmto rozhodnutím si otvorí cestu plnú smiechu, trémy a priateľstiev. Ako mladé dievča paradoxne často stvárňovala staré ženy. „Bolo to zábavné a vôbec mi to neprekážalo. Dnes je pre mňa oveľa náročnejšie zahrať mladé dievča než kedysi tú starenu,“ spomína Vlasta Kojnoková s úsmevom.

Dnes je súčasťou súboru OPONA, s ktorým sa venujú najmä komediálnym hrám s hlbším spoločenským presahom. Ich najnovšia inscenácia reflektuje tému tlaku na ženský ideál krásy. „Veríme, že smiech je liek. Ľudia majú dosť dôvodov plakať – my im chceme priniesť chvíľku radosti,“ uviedla pre vobraze.sk Kojnoková.

Súbor aktuálne čelí kríze po 45. rokoch kríze a to najmä pre nedostatok mužov v súbore. Napriek tomu to nevzdávajú. „Možno nemáme moderné prvky, ale máme dušu. Rozhodli sme sa to však nevzdať,“ dodáva. Divadlo pre ňu nie je len záľubou – je to miesto stretávania, zrkadlo spoločnosti a komunita ľudí, ktorých spája spoločné úsilie.

So súborom vystupovali v Poltári, jeho okolí, aj v regiónoch ako Detva, Lučenec, Veľký Krtíš, Rimavská Sobota či dokonca v Maďarsku pre zahraničných Slovákov. Okrem toho hrala bábkové divadlo aj činohru pre deti a hosťovala v súboroch na Látkach či v Hrnčiarskej Vsi. Kolektívna réžia, diskusie a chuť odovzdať posolstvo sú pre nich stále kľúčové. Ako uviedla, divadlo má pre poltársku komunitu a kultúrny život nevyčísliteľný význam. „Je ako zrkadlo, ktoré nastavujeme sebe aj spoločnosti. Zároveň spája ľudí, vždy ide o spoločné úsilie a radosť z tvorby. A ak je na javisku niekto, koho poznáme – sused, učiteľ, bývalý spolužiak – má to ešte o kúsok väčšiu hodnotu,“ doplnila dlhoročná členka poltárskeho divadla OPONA. Hrala bábkové aj činoherné divadlo pre deti. Dnes priznáva, že divadlo ju naučilo vnímať svet inými očami.

Popri divadle ju ľudia poznajú ako dlhoročnú učiteľku materskej školy. Začiatky pre ňu neboli ľahké, o to väčšie bolo jej odhodlanie. Učila po celom okrese a pracovala s deťmi z rôznych sociálnych prostrediach. „Bola som ich oporou, kamarátkou, aj náhradnou mamou,“ zmienila sa učiteľka, ktorej učaroval svet detí, ich čistota a pohľad na život.

Práve prácu s deťmi považuje za najkrajšie obdobie – plné lásky, smiechu, dôvery a obyčajného spolužitia. „Je to ten najväčší dar, aký som v živote dostala, nevyrovná sa mu ani hlavná cena ministra školstva v celoslovenskej súťaží pedagogických zamestnancov,“ uviedla učiteľka, podľa ktorej diplomy, ceny, či čestné uznania zapadnú prachom, ale pocit detskej lásky pretrvá do posledného výdychu. Nikdy sa je nepodarilo úplne odpútať od práce. „Moja práca bola mojím životom – a život mojím koníčkom. Všetci sa mi dostali hlboko pod kožu a pomyselná nitka, ktorá nás spája, sa nedá len tak prestrihnúť. Ani nechcem,“ dodáva Kojnoková.

A akým dieťaťom bola ona? Dobrovoľne priznáva, že bola taká malá motorová myš. Spievala, maľovala, stala sa dobrovoľnou požiarničkou, behala po lesoch s buzolou v ruke v orientačnom behu so vzduchovkou na chrbte a učiteľka Elena Zákopčanová z nej vykresala gymnastické šidlo.

Za roky práce prešla mnohými materskými školami, čo jej umožnilo nahliadnuť aj do vzťahu rodiča k učiteľovi. „Chodia ku mne deti, ktorých rodičov som kedysi učila. Je krásne sledovať, ako sa dôvera prenáša z generácie na generáciu. Keď sa na to pozriem spätne, musím povedať, že som mala šťastie na rodičov. To, čo som im dávala – dôveru, láskavosť, starostlivosť o ich deti – mi vracali vždy v úcte, v rešpekte a v ochote ťahať so mnou za jeden povraz,“ povedala Kojnoková, ktorá verí že rodičia to cítia a vnímajú rovnako. „Vždy sme si boli partnermi, spojencami v tom krásnom, no nie vždy jednoduchom poslaní – pripraviť deti na život. Náš spoločný povraz bol silný a pevný – a deťom pomáhal škriabať sa aj po tých najstrmších bralách.“

Niekoľko rokov strávila vo folklórnom súbore Ipeľ. Spievala ľudové piesne v rôznych jazykoch, v mnohých štátoch sveta. Pár rokov po škole si rozšírila vzdelanie štúdiom vychovávateľstva a špeciálnej pedagogiky. Od mladosti pôsobí v Zbore pre občianske záležitosti ako speváčka, recitátorka či ako sobášiaca. „Snažím sa, aby bol každý obrad osobitý, úprimný a dôstojný.“ Za najťažšie považuje vykonávanie pohrebov. Ako podotkla, každý prejav intenzívne prežíva a vhodné slová hľadá aj celé hodiny. „V deň obradu nejem, nepijem, prežívam úzkosť,“ hovorí Kojnoková, ktorá je zároveň poslankyňou v mestskom zastupiteľstve.

Keď bola zvolená za mestskú poslankyňu, musela sa vzdať svojej práce učiteľky v materskej škole v Poltári. Dnes pôsobí ako pedagogická asistentka na základnej škole v Málinci, kde naplno využíva svoje vzdelanie v oblasti špeciálnej pedagogiky. Pracuje s deťmi, ktoré ako uviedla, síce potrebujú viac trpezlivosti a podpory, no darujú späť oveľa viac lásky a úprimnosti. Deti so špeciálnymi potrebami nepovažuje za horšie – len za iné, a verí, že aj oni môžu dosiahnuť veľké veci. „Tie deti dokážu všetko – len ich cesta je niekedy viac kamenistá. A ja som šťastná, že na nej môžem byť s nimi.“

Silu čerpá predovšetkým z veľkej, súdržnej rodiny a z lásky svojho syna, ktorého nazýva svojím majákom. Jej najväčším životným snom je stať sa babičkou a rozdať vnúčaťu každú odrobinku svojho srdca. Na dôchodku by sa rada vrátila k maľovaniu a dokončila záhradkárske resty.

Dnes bilancuje a tak priznáva, že každé predstavenie ju stojí viac síl, zdravie už nie je čo bývalo. „Občas uvažujem o odchode zo scény. Ale potom príde niekto, kto ma presvedčí, že to má stále význam,“ hovorí. Budúcnosť vidí možno v réžii, možno v písaní scenárov.

Zdroj:vobraze.sk, foto: archív Vlasta Kojnoková

<p>The post V ochotníckom divadle v Poltári pôsobí štyri desaťročia. Kojnoková rada recituje i sobáši first appeared on vobraze.sk.</p>

Moderuje rôzne podujatia. Pracuje v školstve. Pedagogická cesta Marianny Resutíkovej z Rimavskej Bane je pestrá a plná skúseností, ale aj odhodlania robiť z učenia zážitok. Po približne šestnástich rokoch pôsobenia na Základnej škole Dr. V. Clementisa v Tisovci, kde učila nemecký jazyk a žiakov so špeciálnymi potrebami, sa rozhodla pre zmenu. Druhý rok pôsobí ako učiteľka prvého stupňa na ZŠ Klokočova v Hnúšti.

„Deti so špeciálnymi potrebami sú úžasné a práca s nimi krásna, no po 20 rokoch bolo potrebné nejakým spôsobom vybočiť zo zabehnutých koľají,“ hovorí pre vobraze.sk Marianna Resutíková. Prestup na hnúšťanskú základnú školu ju síce napĺňal obavami, no kolegovia i deti ju prijali s otvorenou náručou. Na začiatku jej zverili tretiakov – triedu, s ktorou bude teraz končiť prvý stupeň. Už teraz vie povedať, že sa s deťmi bude ťažko lúčiť. Ako dodáva, už teraz sa teší na ďalšiu výzvu, od septembra sa stane triednou učiteľkou prváčikov.

Prechod zo školy v Tisovci nebol vôbec jednoduchý. Ako priznáva, musela sa naučiť veľa nových vecí. „Nielen nová škola, nové prostredie a nové pravidlá, ale aj nové deti. Navyše, je to rozdiel oproti druhému stupňu,“ hovorí učiteľka.

Učiteľský svet s humorom

Na svojej práci najviac miluje moment, keď za sebou zavrie dvere triedy. „Vtedy sa otvorí môj svet. Sledujem deti, ako sa rozvíjajú, tvoria, spolupracujú. Objavujem ich talenty. To je moja radosť,“ opisuje s nadšením Resutíková.

Marianna je známa svojím pozitívnym prístupom, dôrazom na poriadok, ale aj veľkou dávkou ľudskosti. „Snažím sa im ukázať, že učiteľ je tiež len človek. Humor platí na všetky deti,“ prezrádza so smiechom. Aj keď má rada poriadok a disciplínu, snaží sa však žiakom ukázať, že aj učiteľ je bežný človek, ktorý bol kedysi dieťaťom, akým sú aj oni. „Deti baví, keď je učiteľ vtipný. Radi počúvajú šibalské príbehy a často si pýtajú veselé historky z môjho detstva, ktoré im rozprávam,“ povedala učiteľka, ktorá je rada, že môže učiť v dobe, keď učiteľ môže byť kamarát.

Talent podporuje aj mimo hodín

Minulý školský rok zaviedla divadelný krúžok, ktorý už na prvej súťaži zožal úspech. „Natočili sme Dobšinského rozprávku a poslali ju do súťaže. Keď sme vyhrali prvé miesto, bola som dojatá. Bolo to veľké povzbudenie,“ spomína. Aj tento rok žiakov opäť prihlásila do súťaže.

Popri učení Marianna pokračuje aj v moderovaní rôznych kultúrnych podujatí – od Rontouky, cez folklórne večery až po školské oslavy. Medzi posledne najvýraznejšie spolupráce patrí tá s SOŠTaP v Rimavskej Sobote pri oslavách 140. výročia poľnohospodárskeho školstva. Hoci ju spočiatku dvojjazyčné prostredie zaskočilo, nakoniec to zvládla s ľahkosťou.

Recituje už od tínedžerských čias

Od pätnástich rokov recituje na sobášoch. „Začala som v Rimavskej Bani. Do Hnúšte som potom išla len vypomôcť a už som tam viac ako desať rokov,“ smeje sa. Niekedy až v obradnej sieni zistí, že ide o jej bývalých žiakov. Jedna z pekných spomienok sa jej viaže na zlatú svadbu manželského páru, ktorým deti pripravili ako prekvapenie obnovenie manželského sľubu. „Narafičili to na rodičov, cestou na obed zastavili pred úradom a poprosili rodičov, aby s nimi išli dnu. Ani vtedy im ešte ale neprezradili, čo pre nich pripravili. Bolo to dojemné,“ priblížila.

Zaujíma sa o vek sobášiacich, nie o mená. „Je iné recitovať mladým ako zrelšiemu páru. Aj preto si z času na čas obmením repertoár, aby som nepovedala tú istú básničku, ak sa niekto sobáši druhýkrát,“ dodáva s úsmevom.

Aktívna aj v rodnej obci

Okrem cyklistiky, turistiky a lyžovania sa zaujíma Marianna Resutíková aj o dianie v regióne a najmä v rodnej obci. V Rimavskej Bani moderuje stretnutie rodákov, a pokiaľ jej to čas a iné povinnosti dovolia, pomáha aj pri organizácii iných obecných podujatí. „Rada by som sa zapojila viac, ale pri mojich aktivitách by som ich ťažko vedela robiť poctivo. Rada v obci moderujem, aj pomôžem, ak ma oslovia, ale nedá sa sedieť na dvoch koňoch,“ prezradila Resutíková, ktorá si váži prácu starostky Eleny Polóniovej a vedie obec dobrým smerom.

Od septembra čaká Mariannu Resutíkovú aj jej pedagogických kolegov nová výzva. Spúšťa sa nová reforma školstva. „Neobávam sa, či to zvládneme, zvládli sme už všeličo, skôr sa pozerám s otázkou, čo to prinesie do budúcna. Bude to veľká sloboda pre deti a nedá sa dopredu odhadnúť, ako to deti unesú. Bude to ťažká úloha nastaviť to tak, aby sa deti naučili čo treba,“ dodala pedagogička. Za najkrajšie ohodnotenie svojej práce považuje pozitívnu spätnú väzbu od svojich žiakov a ich rodičov.

A čo by si želala do budúcna? Veľmi rada by si vraj vychovala svoju nástupkyňu, alebo možno aj nástupcu, ktorý by prevzal po Marianne recitovanie. „Myslím si, že ak má človek nejaký talent, mal by ho aj odovzdať. Do vienka sme dostali dar nielen preto, aby sme ho sami užili, ale aby sme ho aj posunuli ďalej. Ale je to ťažké. Mladí nechcú ostávať v tomto našom kraji. Aj keď zahreje pri srdci, keď potom počujem, že môj bývalý žiak Róbert Bertoš robí moderátora v JOJ-ke. Ale keď neostanú v našom okrese, tak ja môžem vychovávať,“ vysvetlila Resutíková. Podľa jej slov je nekonečnou optimistkou a verí, že ako v rozprávkach, tak aj v skutočnosti dobro zvíťazí nad zlom a dobré skutky sa každému človeku dobrým oplatia.

Marianna Resutíková pracuje v školstve a moderuje rôzne podujatia

Zdroj: vobraze.sk, foto: Marianna Resutíková

<p>The post Moderátorka Resutíková z R. Bane recituje na sobášoch. Ako učiteľka píše novú kapitolu first appeared on vobraze.sk.</p>

Literatúra sprevádza Magdalénu „Dadku“ Csóri od detstva. Začínala básňami, postupne prešla k románom, v ktorých sa prelínajú vzťahy, hĺbavé otázky aj životné skúsenosti. K porozumeniu príbehov a slov vychováva aj svoje deti, a to bez technologických vplyvov.

Narodila sa v Rimavskej Sobote, jej život je však spätý hlavne s Tornaľou. Venovala sa deťom, v miestnej základnej škole, najnovšie pracuje v Centre pre deti a rodiny v Tornali, ako vedúca úseku starostlivosti o deti. Ako dodáva, túto prácu má veľmi rada, keďže sa môže venovať aj deťom cez deň a neskôr aj tým svojim po práci.

Prvé príbehy skladala takpovediac pre šuplíky, dnes má na konte dve vydané knihy a pracuje na ďalších. Inšpiráciu nachádza v prírode, v každodenných maličkostiach, ale paradoxne aj tam, kde si ich nemá možnosť zaznamenať. „Najlepšie myšlienky mi napadajú v sprche. Akonáhle však prekročím jej prah, prvotné nápady sú fuč,“ hovorí s úsmevom autorka.

Lásku k literatúre do nej od malička vštepovala mama, učiteľka slovenčiny. „Ona od začiatku vedela, že niečo vo mne je, no nechcela byť zaujatá.“ Prvú vážnejšiu pozornosť si vyslúžila u svojho stredoškolského profesora. „Mala som obrovské šťastie na slovenčinára, ktorý ma podporoval v tvorbe. Neskôr mi aj dobre poradil, aby som išla študovať pedagogiku,“ spomína. Dadka totiž mala najskôr v pláne štúdium žurnalistiky, no po rokoch si myslí, že sa rozhodla správne. Po skončení odevnej školy v Tornali ju prijali na Univerzitu Mateja Bela v Banskej Bystrici, kde vyštudovala odbor učiteľstvo/vychovávateľstvo. Na akademické časy spomína veľmi rada: „Tých 5 rokov štúdia považujem za naozaj krásne obdobie. Medzitým som stále písala.“

Práca s deťmi ako inšpirácia

Literárna dráha autorky, ktorá vystupuje pod umeleckým menom Lea Victory, je úzko spätá s jej kariérou. Po štúdiu sa zamestnala ako vychovávateľka v škole, kde dlhé roky pracovala a venovala sa deťom. Po druhej materskej dovolenke prišla v jej živote nečakaná zmena. „Keď som sa išla informovať do práce, že by som sa chcela vrátiť, oznámili mi, že moju pozíciu musia zrušiť kvôli nedostatku detí. Môj vydavateľ mi vtedy pripomenul, že je to príležitosť sadnúť si a začať písať,“ hovorí. Práve v tom čase vznikol jej druhý román, ktorý sa dotýkal problematiky detského domova.

Krátko pred tým, ako sa pustila do písania obdržala telefonát z Centra pre deti a rodiny v Tornali, aby prišla na pracovný pohovor. „Prijala som to a dnes pôsobím ako vedúca na oddelení pre starostlivosť o deti.“ Práca s deťmi z centra je pre ňu nielen poslaním, ale aj silnou inšpiráciou pre jej literárnu tvorbu. „Musela som najskôr pochopiť, ako to v detskom domove funguje, aby som o tom mohla písať. Všetko sa to zrazu prepojilo,“ objasňuje.

Vianoce plné kníh a príbehov

Vianočný čas je v jej rodine rovnako spätý s literatúrou. „Každý rok musíme mať pod stromčekom aspoň jednu knihu. Začíname mať však problém, kde ich dávať, toľko ich máme,“ smeje sa autorka. Rozprávky, ktoré s deťmi čítajú, analyzujú do hĺbky a spolu tvoria nové príbehy. Aj preto sa v ich domácnosti ešte donedávna nenašlo miesto pre televízor a obmedzené sú aj mobilné telefóny. „Moje deti sa nechytajú mobilov ani sociálnych sietí. Nie je to mojím zákazom, jednoducho ich to neláka. Viedla som ich od začiatku skôr k literatúre, rovnako ako mňa viedla moja mama.“

Vášeň k literatúre vníma ako celoživotnú cestu. Tvorí poctivo, bez pretvárky a s láskou k slovám. Ako sama hovorí, teší sa z maličkostí a v každom dni vidí niečo pekné. „A to si na sebe veľmi cením,“ dodáva Csóri.

Okrem príbehov a básní svoju tvorbu posúvala i do časopisov či novín, no väčšinou anonymne. „Písala som príspevky do rôznych časopisov, napríklad Nový čas pre ženy, no nikdy nevyšli pod mojím menom. A prispievala som i do novín, našich tornalských napríklad, alebo do Gemerských zvestí,“ opisuje 41-ročná spisovateľka. Spojitosť má ďalšiu aj s Rimavskou Sobotou, kde pomáhala pri výstave a prezentácií fotografií.

Od básní k románom

Prvým dielom, ktoré si Dadka Csóri vydala na vlastné náklady, bola básnická zbierka Rázcestie z roku 2012. Bolo to pod jej umeleckým menom Lea Victory. „Chcela som zistiť, či mám nejaké nadanie. Keďže však dielu chýbali potrebné registrácie, porozdávala som ho priateľom, nešlo o predaj.“ O niekoľko rokov neskôr Magdaléna debutovala so svojím prvým románom. Knihu Slzy tvojej milenky vydala v roku 2018. Ani tá však spočiatku nebola určená pre iných čitateľov, spĺňala skôr úlohu terapie. „Do tohto románu som pretavila určitý druh smútku a bolesti z umenia. Bola to akási forma denníka. Písala som vtedy aj nasilu, len aby som to zo seba dostala,“ opisuje. V tej dobe už ale bola v kontakte so svojím terajším vydavateľom, ktorý bol z románu tak nadšený, že sa ho nakoniec rozhodli vydať. „Môj prvý román mal celkom úspech. Za tri mesiace sa vydal a ako sa vydal, tak sa aj rozpredal.“

Druhý román Mlčia maky jej vyšiel v roku 2023, no charakterom sa pohyboval v odlišnej sfére, ako prvý. Na rozdiel od vzťahovej tematiky so sebou priniesol mystiku a polemiku o osude. „Hlavnou myšlienkou je otázka, či dokážeme vstupovať do našich príbehov, alebo je všetko na svete vopred dané. Založený je čiastočne na realite, ktorá sa v ňom bije s fantáziou.“ Tento román bol zatiaľ jej posledným, no ako sama tvrdí, neustále na niečom pracuje.

zdroj: vobraze.sk, Foto Július Básti

<p>The post Od básní v šuplíku po úspešné romány. Tvorba Csóri z Tornale balansuje medzi realitou a mystikou first appeared on vobraze.sk.</p>

Jej doménou je modrotlač. Dielní, v ktorých takéto produkty vznikajú, je na Slovensku iba pár. Lucia Dovalová, ktorá pochádza z Klenovca, sa venuje tejto špecifickej technológii zdobenia textilu.

Odmala sa zaujímala o prírodné vedy. Na vysokej škole vyštudovala Dovalová chemické inžinierstvo. Napokon pracovala ako učiteľka chémie a výtvarnej výchovy na základnej škole. V školstve si odkrútila dvanásť rokov a jej cesta do neho bola prirodzená. Keď jej najstaršia dcéra nastúpila do prvého ročníka na základnej škole, začala Lucia Dovalová pracovať v rovnakej škole ako pedagogička. Výtvarná výchova je pre ňu spojená s detstvom, pretože ju odmalička lákala umelecká tvorba. Sama si šila oblečenie, tvorila rôzne dekoračné drobnosti a darčeky pre najbližších. A aj keď zo začiatku učila iba chémiu, snažila sa svoju výučbu smerovať aj k umeniu.

„Z mojej osobnosti a záujmov vyplýva spojenie chémie-vedy a umenia. Učila som sa vo veľa veciach sama a postupne som si našla cestu, ktorá ma bavila a bola zaujímavá,“ uviedla pre vobraze.sk Lucia Dovalová (45), ktorá býva dvadsať rokov v Badíne (okres Banská Bystrica). Na tamojšej základnej škole vytvorila krúžok pre žiakov druhého stupňa a učila aj na základnej umeleckej škole. „Venovali sme sa textilnej tvorbe, šperkom, zrealizovali sme všelijaké nápady. Učiteľ, keď chce zaujať deti, musí mať vlastné záujmy, aby ich nadchol. Modrotlač bola tiež dlho len nápad, nezdolaná méta a chcela som sa ju naučiť spolu s deťmi. Človek do toho išiel s tým, že nevedel, kam to až môže dotiahnuť.“

Na modrotlači ju zaujala hlavne chémia a jej prepojenie s výtvarným svetom. „Nikdy som to nebrala z pohľadu folklórnej tradície. Až keď sa do toho človek postupne dostal, dozvedel sa, aká je pre nás modrotlač dôležitá ako tradičné remeslo. Keď i naša slovenská modrotlač bola v roku 2018 zapísaná do nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO, povedala som si, že musíme spraviť niečo pre to, aby zostala živá. Tým, že som pôsobila v školstve, som možno mala väčšiu šancu prezentovať toto farbiarske umelecké remeslo. Osvetu modrotlači sme robili aj cez výtvarné súťaže,“ spomína bývalá učiteľka. Jej rodičia žijú v Klenovci.

Modrotlači sa začala venovať v roku 2015 a posledné dva roky predstavuje pre ňu prioritu. V jej začiatkoch sa na Slovensku profesionálne venovali modrotlači len dvaja modrotlačiari. Bolo ťažké zohnať literatúru, zdroje, materiály. Postupne však prenikla do tajov modrotlače, techniky zdobenia textilu. Nazýva sa aj reverzná – opačná tlač.

„Na začiatku je biele plátno, ktoré potlačíme vzorom pomocou rezervačnej zmesi. Rezervačná zmes – pap má za úlohu ochrániť miesta, ktoré chceme, aby na záver boli bielym vzorom. Ochráni nám ich pred nafarbením v modrej farbiacej zmesi. Namáčame ich do zmesi z indiga, čo je prírodné farbivo, ktoré sa získava z rastliny indigovník. Tá pochádza z Indie, od rieky Indus. Intenzita modrej farby sa získava tým, koľkokrát ponoríme látku do indiga,“ priblížila Dovalová.

Látku ponára päťkrát, v minulosti sa ponáralo až desaťkrát s tým, že farby boli už veľmi sýte a niekedy išli až do fialovej alebo čiernej. Po vytiahnutí látky na vzduch dochádza k oxidácii, kedy sa biele indigo zelenej farby mení na modré. Vysvetlila, že modrou sú teda zakryté aj potlačené vzory, ktoré je potrebné odkryť, čo sa robí v kyslom roztoku, do ktorého sa namáča modré plátno. „V ňom sa rozpustí zmes, ktorou sme nanášali vzory a tak sa nám objaví vzor, ktorý sme tlačili alebo namaľovali. V minulosti sa na Slovensku používalo ľanové plátno, dnes je to najčastejšie bavlna, ale je možné farbiť aj vlnu, konope, kašmír či hodváb“ dodala.

„Moja cesta nie je napodobňovanie ľudovej ornamentaliky, hoci modrotlač súvisí s tradíciami, ľudovou tvorbou. Keď naši predkovia vymýšľali vzory, vychádzali z okolitej prírody, ríše rastlín, alebo zvierat, čo dedina – to iné pretvorenie motívu. Vo svojej tvorbe nepoužívam pečiatky. Inšpiráciou je pre mňa tiež príroda, kvetinové lúky a pap, rezervačnú zmes nanášam štetcom, akoby som vzory maľovala.“

Šikovná remeselníčka sa nevenuje vzorovaniu metráže. Originálnymi vzormi zdobí menšie plátenká a napokon z nich vyplýva sortiment, ktorý tvorí. „Väčšinou sú to šperky, dekoračné predmety ako vianočné ozdôbky, závesné vtáčiky, vankúše, obrusy, ktoré sú vytvorené zo zošitých viacerých kúskov modrotlače a taktiež oblečenie s modrotlačovými aplikáciami: pásik, vrecúško či gombík. Najčastejšie robím šperky a v sezóne vianočné ozdôbky, ktoré krásne vyniknú na vianočnom stromčeku. Baví ma vymýšľať nové vzory. Momentálne sa venujem dúhovanej modrotlači, a teda príprave rôznych odtieňov modrej. Chcem sa v tom zdokonaliť,“ ozrejmila Lucia Dovalová.

„Maľuje“ bez šablóny, hneď na látku. Žiadny jej motív sa neopakuje. Jej obľúbenými vzormi sú lipa, lúčne kvety, najnovšie kvety ľanu, ktoré si pretvára a vylepšuje. Tvorivú dielňu má vo vlastnom dome. „Je okolo toho veľa práce i neporiadku a ľahko sa niečo zafarbí. Začínala som v kuchyni a potom som všetko musela vyčistiť,“ smeje sa Lucia. „Ale je to tvorivá atmosféra a to k tomu patrí.“

V poslednej dobe sa veľa venuje lektorovaniu modrotlače. S jej dielňami prechodila okrem Slovenska aj Česko, Rumunsko, Rakúsko, no zavítala tiež do Paríža, kde prezentovala modrotlač v slovenskej škole. „Moje dielničky súvisia s osvetou modrotlače. Ide mi o to, aby sme si zachovali tradíciu, ktorú na Slovensku máme. Dnes už s materiálom a pomôckami viem zájsť v kufri auta kdekoľvek, kam ma zavolajú. Niektorí modrotlač poznajú, niektorí nie. Vždy vysvetľujem a hovorím o histórií modrotlače, aby sa účastníci aj niečo naučili. Som úprimne potešená, keď napríklad žiaci vedia, čo modrotlač je, pretože modrotlač je spomenutá v školských osnovách, ale nie všetci ju však vyučujú, hoci je tam.“

„Okrem Slovenska sa do UNESCO zapísala modrotlač Maďarska, Česka, Nemecka a Rakúska. V týchto krajinách sú tak po dve – tri veľké farbiarske dielne. Moje modrotlačiarske zahraničné cesty sú väčšinou postavené na tom, že v tej danej krajine žijú Slováci, ktorým záleží na našich tradíciách a tak nás remeselníkov volajú, aby sme toto remeslo ukázali ich deťom,“ priblížila Dovalová.

So svojimi dcérami často premýšľa, aké rôzne iné výrobky by ešte mohli skúsiť. Manžel jej pomáha zostavovať nástroje , ktoré pri svojej výrobe potrebuje. „Mám šťastie v tom, že mám prácu, ktorej sa môžem naplno venovať a je to vlastne aj moja záľuba. Nanášanie vzorov pomocou rezervačnej zmesi na látku ma baví najviac. Pri práci mám najradšej ticho, či zvuky okolia cez otvorené okno, alebo rada počúvam kapelu môjho manžela s dcérami.

Zdroj: Sophia Mária Sojková, foto: album L. Dovalovej

<p>The post Dovalová sa venuje špecifickej technológii zdobenia textilu. Učarovala jej modrotlač, pochádza z Klenovca first appeared on vobraze.sk.</p>

Spisovateľka Marta Hlušíková, ktorá dlhé roky žila v Rimavskej Sobote, naďalej teší svojimi knihami najmenších čitateľov. Bývalá učiteľka, ktorá z tunajších škôl pôsobila najdlhšie na Gymnáziu I. Kraska, má za sebou úspešnú prvú polovicu tohto roka. Vyšli jej až tri knižky. Darí sa jej tiež v Česku.

V júni jej vyšla knižka Nenápadní sú vždy naj, ktorá je treťou časťou trilógie. „Aj v tretej časti voľného triptychu ide o srdce. No nie nakreslené modrou farbičkou so škvrnami od kečupu. Je drevené, ručne vyrezávané a darované z čistého priateľstva – a trochu aj z lásky. V tretej časť je príbeh siedmakov Laury a Lukáša zasadený do rôznorodej spoločnosti. Tomáš, Laurin mladší brat, je stále dieťa plné otázok a vtipných nápadov. Príbehy videné detským pohľadom nezaťažené optikou dospelých sú plné situačného humoru a prekvapivých zvratov,” opísala pre vobraze.sk Marta Hlušíková. Prvá časť trilógie sa volá Modré srdce s kečupovým fľakom a druhá časť s názvom Kam zmizol môj brat ? je jej voľným pokračovaním.

Trilógiu začala písať pred štyrmi rokmi a všetky tri časti vyšli vo vydavateľstve Slovart v rokoch 2021-2024, pričom ilustrácie robila Alexandra Just. „Modré srdce s kečupovým fľakom sa rýchlo uchytilo a momentálne vzniká audiokniha. Prejavilo oň záujem pražské vydavateľstvo Albatros. Knihu vydali v češtine pod názvom A ještě jsem prý drzá. Vyšla v apríli a je takmer vypredaná. Českí čitatelia ma naozaj prekvapili,” poznamenala spisovateľka s tým, že štvrtú časť sa zatiaľ nechystá napísať.

V tomto roku uzrela svetlo sveta aj knižka Naja naja a ja, ktorá rozpráva príbeh šiestaka Maťa a jeho prvej lásky. „Zvláštnosťou knihy je to, že sa odohráva v našej dedine a jej okolí, teda aj v Gabčíkove. Je dosť možné, že sa podarí knihu preložiť do maďarčiny. Zatiaľ je to v štádiu úvah,” prezradila Hlušíková o knihe, ktorá vyšla vo vydavateľstve Perfekt a ilustroval ju Juraj Martiška.

Ďalšia knižka s názvom 77 nezvyčajných dní jej vyšla na jar a ilustrácie do nej robil Juraj Martiška. Hlušíková ozrejmila, že nápad napísať knihu o zvláštnych dňoch sa zrodil v hlave šéfredaktorky vydavateľstva AlleGro Plus. „Pred dvoma rokmi mi zasadila chrobáka do hlavy, a tak vznikla počas zimy 2022/2023 kniha, ktorú si teraz pochvaľujú najmä pani učiteľky, čo som zažila na vlastnej koži. Dostali materiál, v ktorom nájdu zaujímavým spôsobom opísané dni, ktoré sú niečím výnimočné – sviatky a významné udalosti. Deti si zasa nájdu svoje – napríklad dni susedov, deň zaľúbených, svetový deň tučniakov či deň spodnej bielizne a mnoho ďalších. Slovom, z množstva dní, ktorých sú stovky, som vybrala sedemdesiat sedem. Preto ten nadpis,” vysvetlila literátka. Knihu venovala svojim bývalým študentom – zvedavým a plným pochybností, ktorí pravdu neprijali hneď, pretože si ju chceli vypátrať sami. „Netušia, ako veľmi mi obohatili život,“ poznamenala.

Na jeseň sa pripravuje vydanie knižky pre deti Leto s Marge. Hlušíková sa na ňu podľa jej slov nesmierne teší. „Sama neviem, prečo je to tak. Príbeh chlapcov – dvojičiek, ktorí sa na letnej dovolenke pri mori zoznámia so Simpsonovcami – ujom, ktorý vyzerá ako Homer a Marge, o ktorej dlho nevedia, či bola policajtka, alebo spisovateľka. Stále si čosi zapisuje do žltého zošita. Nemôžem prezradiť, čo si Marge zapisuje, poviem len, že žena s ohnivými vlasmi, v ktorých sa trbliece motýľ Jonatán, s farebnými lakmi na nechtoch, je postavou, do ktorej som vložila svoju mamu. Vždy túžila po nových zážitkoch. Stvárnila som ju tak, že by z toho mala určite radosť. Tie deti, ktoré odoberajú Slniečko, si v jeho júnovom čísle už čo-to o zvláštnej Marge prečítali. Autorkou krásnych ilustrácií je Adela Režná,” priblížila spisovateľka, ktorá ďalej pokračuje aj v písaní pre dospelých čitateľov. Občas jej poviedky uverejnia súčasné literárne periodiká ako Rozum, Fraktál, Romboid, Glosolália a iné.

Momentálne je na spadnutie výber jej poviedok v češtine, bude sa volať Vykřičník v trávě. „Nedávno vyšla v češtine aj moja poviedková kniha Žena našívající záplaty. Dej poviedok sa odohráva prevažne v Rimavskej Sobote, často v textoch čerpám aj zo svojho učiteľského pôsobenia. Súčasne s prózou mi vyjde občas aj nejaká báseň. Možno by som mohla dať pod strechu aj ďalšiu básnickú zbierku, no stále nie som spokojná, lebo v poézii na seba človek prezradí všetko. A neviem, či to už chcem,” povedala Marta Hlušíková.

Býva v dedinke Trstená na Ostrove pri Gabčíkove. Hovorí, že zo svojho malého žltého domčeka sa už nepohne. „Žijú tu moje deti s rodinami, a to je dôvod, prečo tu zostať. Do Rimavskej Soboty občas prídem, väčšinou sledujem dianie v meste na internete, všetko ma zaujíma, veď som v perle Malohontu prežila 36 rokov, teda polovicu svojho života. Opečiatkovala si ma a zmyť to nemienim,” poznamenala Hlušíková. Svoj voľný čas venuje prekladom z češtiny. Veľa číta, odoberá väčšinu literárnych časopisov, čo jej robí radosť. „Mám psíka, záhradku, trochu zeleniny a ovocia. Sledujem, ako rastú moje štyri vnúčatá a občas vyrazím do Bratislavy na nejakú literárnu akciu alebo idem na besedu s čitateľmi. Nemám čas nudiť sa,” uviedla.

V R. Sobote učila nielen na Gymnáziu I. Kraska, ale aj na obchodnej akadémii a na Súkromnej strednej odbornej škole. Narodila sa v Leopoldove (1952), ale vyrastala v Trenčíne. S rodinou sa v roku 1982 presťahovala do manželovho rodiska, do Rimavskej Soboty. Keď jej manžel zomrel, zamierila na západné Slovensko.

Zdroj: vobraze.sk, foto: album M. Hlušíkovej

<p>The post Spisovateľka Hlušíková teší svojich čitateľov. Príjemne ju prekvapili českí first appeared on vobraze.sk.</p>