Jej doménou je modrotlač. Dielní, v ktorých takéto produkty vznikajú, je na Slovensku iba pár. Lucia Dovalová, ktorá pochádza z Klenovca, sa venuje tejto špecifickej technológii zdobenia textilu.
Odmala sa zaujímala o prírodné vedy. Na vysokej škole vyštudovala Dovalová chemické inžinierstvo. Napokon pracovala ako učiteľka chémie a výtvarnej výchovy na základnej škole. V školstve si odkrútila dvanásť rokov a jej cesta do neho bola prirodzená. Keď jej najstaršia dcéra nastúpila do prvého ročníka na základnej škole, začala Lucia Dovalová pracovať v rovnakej škole ako pedagogička. Výtvarná výchova je pre ňu spojená s detstvom, pretože ju odmalička lákala umelecká tvorba. Sama si šila oblečenie, tvorila rôzne dekoračné drobnosti a darčeky pre najbližších. A aj keď zo začiatku učila iba chémiu, snažila sa svoju výučbu smerovať aj k umeniu.
„Z mojej osobnosti a záujmov vyplýva spojenie chémie-vedy a umenia. Učila som sa vo veľa veciach sama a postupne som si našla cestu, ktorá ma bavila a bola zaujímavá,“ uviedla pre vobraze.sk Lucia Dovalová (45), ktorá býva dvadsať rokov v Badíne (okres Banská Bystrica). Na tamojšej základnej škole vytvorila krúžok pre žiakov druhého stupňa a učila aj na základnej umeleckej škole. „Venovali sme sa textilnej tvorbe, šperkom, zrealizovali sme všelijaké nápady. Učiteľ, keď chce zaujať deti, musí mať vlastné záujmy, aby ich nadchol. Modrotlač bola tiež dlho len nápad, nezdolaná méta a chcela som sa ju naučiť spolu s deťmi. Človek do toho išiel s tým, že nevedel, kam to až môže dotiahnuť.“
Na modrotlači ju zaujala hlavne chémia a jej prepojenie s výtvarným svetom. „Nikdy som to nebrala z pohľadu folklórnej tradície. Až keď sa do toho človek postupne dostal, dozvedel sa, aká je pre nás modrotlač dôležitá ako tradičné remeslo. Keď i naša slovenská modrotlač bola v roku 2018 zapísaná do nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO, povedala som si, že musíme spraviť niečo pre to, aby zostala živá. Tým, že som pôsobila v školstve, som možno mala väčšiu šancu prezentovať toto farbiarske umelecké remeslo. Osvetu modrotlači sme robili aj cez výtvarné súťaže,“ spomína bývalá učiteľka. Jej rodičia žijú v Klenovci.
Modrotlači sa začala venovať v roku 2015 a posledné dva roky predstavuje pre ňu prioritu. V jej začiatkoch sa na Slovensku profesionálne venovali modrotlači len dvaja modrotlačiari. Bolo ťažké zohnať literatúru, zdroje, materiály. Postupne však prenikla do tajov modrotlače, techniky zdobenia textilu. Nazýva sa aj reverzná – opačná tlač.
„Na začiatku je biele plátno, ktoré potlačíme vzorom pomocou rezervačnej zmesi. Rezervačná zmes – pap má za úlohu ochrániť miesta, ktoré chceme, aby na záver boli bielym vzorom. Ochráni nám ich pred nafarbením v modrej farbiacej zmesi. Namáčame ich do zmesi z indiga, čo je prírodné farbivo, ktoré sa získava z rastliny indigovník. Tá pochádza z Indie, od rieky Indus. Intenzita modrej farby sa získava tým, koľkokrát ponoríme látku do indiga,“ priblížila Dovalová.
Látku ponára päťkrát, v minulosti sa ponáralo až desaťkrát s tým, že farby boli už veľmi sýte a niekedy išli až do fialovej alebo čiernej. Po vytiahnutí látky na vzduch dochádza k oxidácii, kedy sa biele indigo zelenej farby mení na modré. Vysvetlila, že modrou sú teda zakryté aj potlačené vzory, ktoré je potrebné odkryť, čo sa robí v kyslom roztoku, do ktorého sa namáča modré plátno. „V ňom sa rozpustí zmes, ktorou sme nanášali vzory a tak sa nám objaví vzor, ktorý sme tlačili alebo namaľovali. V minulosti sa na Slovensku používalo ľanové plátno, dnes je to najčastejšie bavlna, ale je možné farbiť aj vlnu, konope, kašmír či hodváb“ dodala.
„Moja cesta nie je napodobňovanie ľudovej ornamentaliky, hoci modrotlač súvisí s tradíciami, ľudovou tvorbou. Keď naši predkovia vymýšľali vzory, vychádzali z okolitej prírody, ríše rastlín, alebo zvierat, čo dedina – to iné pretvorenie motívu. Vo svojej tvorbe nepoužívam pečiatky. Inšpiráciou je pre mňa tiež príroda, kvetinové lúky a pap, rezervačnú zmes nanášam štetcom, akoby som vzory maľovala.“
Šikovná remeselníčka sa nevenuje vzorovaniu metráže. Originálnymi vzormi zdobí menšie plátenká a napokon z nich vyplýva sortiment, ktorý tvorí. „Väčšinou sú to šperky, dekoračné predmety ako vianočné ozdôbky, závesné vtáčiky, vankúše, obrusy, ktoré sú vytvorené zo zošitých viacerých kúskov modrotlače a taktiež oblečenie s modrotlačovými aplikáciami: pásik, vrecúško či gombík. Najčastejšie robím šperky a v sezóne vianočné ozdôbky, ktoré krásne vyniknú na vianočnom stromčeku. Baví ma vymýšľať nové vzory. Momentálne sa venujem dúhovanej modrotlači, a teda príprave rôznych odtieňov modrej. Chcem sa v tom zdokonaliť,“ ozrejmila Lucia Dovalová.
„Maľuje“ bez šablóny, hneď na látku. Žiadny jej motív sa neopakuje. Jej obľúbenými vzormi sú lipa, lúčne kvety, najnovšie kvety ľanu, ktoré si pretvára a vylepšuje. Tvorivú dielňu má vo vlastnom dome. „Je okolo toho veľa práce i neporiadku a ľahko sa niečo zafarbí. Začínala som v kuchyni a potom som všetko musela vyčistiť,“ smeje sa Lucia. „Ale je to tvorivá atmosféra a to k tomu patrí.“
V poslednej dobe sa veľa venuje lektorovaniu modrotlače. S jej dielňami prechodila okrem Slovenska aj Česko, Rumunsko, Rakúsko, no zavítala tiež do Paríža, kde prezentovala modrotlač v slovenskej škole. „Moje dielničky súvisia s osvetou modrotlače. Ide mi o to, aby sme si zachovali tradíciu, ktorú na Slovensku máme. Dnes už s materiálom a pomôckami viem zájsť v kufri auta kdekoľvek, kam ma zavolajú. Niektorí modrotlač poznajú, niektorí nie. Vždy vysvetľujem a hovorím o histórií modrotlače, aby sa účastníci aj niečo naučili. Som úprimne potešená, keď napríklad žiaci vedia, čo modrotlač je, pretože modrotlač je spomenutá v školských osnovách, ale nie všetci ju však vyučujú, hoci je tam.“
„Okrem Slovenska sa do UNESCO zapísala modrotlač Maďarska, Česka, Nemecka a Rakúska. V týchto krajinách sú tak po dve – tri veľké farbiarske dielne. Moje modrotlačiarske zahraničné cesty sú väčšinou postavené na tom, že v tej danej krajine žijú Slováci, ktorým záleží na našich tradíciách a tak nás remeselníkov volajú, aby sme toto remeslo ukázali ich deťom,“ priblížila Dovalová.
So svojimi dcérami často premýšľa, aké rôzne iné výrobky by ešte mohli skúsiť. Manžel jej pomáha zostavovať nástroje , ktoré pri svojej výrobe potrebuje. „Mám šťastie v tom, že mám prácu, ktorej sa môžem naplno venovať a je to vlastne aj moja záľuba. Nanášanie vzorov pomocou rezervačnej zmesi na látku ma baví najviac. Pri práci mám najradšej ticho, či zvuky okolia cez otvorené okno, alebo rada počúvam kapelu môjho manžela s dcérami.
Zdroj: Sophia Mária Sojková, foto: album L. Dovalovej
