Od básní v šuplíku po úspešné romány. Tvorba Csóri z Tornale balansuje medzi realitou a mystikou

Literatúra sprevádza Magdalénu „Dadku“ Csóri od detstva. Začínala básňami, postupne prešla k románom, v ktorých sa prelínajú vzťahy, hĺbavé otázky aj životné skúsenosti. K porozumeniu príbehov a slov vychováva aj svoje deti, a to bez technologických vplyvov.

Narodila sa v Rimavskej Sobote, jej život je však spätý hlavne s Tornaľou. Venovala sa deťom, v miestnej základnej škole, najnovšie pracuje v Centre pre deti a rodiny v Tornali, ako vedúca úseku starostlivosti o deti. Ako dodáva, túto prácu má veľmi rada, keďže sa môže venovať aj deťom cez deň a neskôr aj tým svojim po práci.

Prvé príbehy skladala takpovediac pre šuplíky, dnes má na konte dve vydané knihy a pracuje na ďalších. Inšpiráciu nachádza v prírode, v každodenných maličkostiach, ale paradoxne aj tam, kde si ich nemá možnosť zaznamenať. „Najlepšie myšlienky mi napadajú v sprche. Akonáhle však prekročím jej prah, prvotné nápady sú fuč,“ hovorí s úsmevom autorka.

Lásku k literatúre do nej od malička vštepovala mama, učiteľka slovenčiny. „Ona od začiatku vedela, že niečo vo mne je, no nechcela byť zaujatá.“ Prvú vážnejšiu pozornosť si vyslúžila u svojho stredoškolského profesora. „Mala som obrovské šťastie na slovenčinára, ktorý ma podporoval v tvorbe. Neskôr mi aj dobre poradil, aby som išla študovať pedagogiku,“ spomína. Dadka totiž mala najskôr v pláne štúdium žurnalistiky, no po rokoch si myslí, že sa rozhodla správne. Po skončení odevnej školy v Tornali ju prijali na Univerzitu Mateja Bela v Banskej Bystrici, kde vyštudovala odbor učiteľstvo/vychovávateľstvo. Na akademické časy spomína veľmi rada: „Tých 5 rokov štúdia považujem za naozaj krásne obdobie. Medzitým som stále písala.“

Práca s deťmi ako inšpirácia

Literárna dráha autorky, ktorá vystupuje pod umeleckým menom Lea Victory, je úzko spätá s jej kariérou. Po štúdiu sa zamestnala ako vychovávateľka v škole, kde dlhé roky pracovala a venovala sa deťom. Po druhej materskej dovolenke prišla v jej živote nečakaná zmena. „Keď som sa išla informovať do práce, že by som sa chcela vrátiť, oznámili mi, že moju pozíciu musia zrušiť kvôli nedostatku detí. Môj vydavateľ mi vtedy pripomenul, že je to príležitosť sadnúť si a začať písať,“ hovorí. Práve v tom čase vznikol jej druhý román, ktorý sa dotýkal problematiky detského domova.

Krátko pred tým, ako sa pustila do písania obdržala telefonát z Centra pre deti a rodiny v Tornali, aby prišla na pracovný pohovor. „Prijala som to a dnes pôsobím ako vedúca na oddelení pre starostlivosť o deti.“ Práca s deťmi z centra je pre ňu nielen poslaním, ale aj silnou inšpiráciou pre jej literárnu tvorbu. „Musela som najskôr pochopiť, ako to v detskom domove funguje, aby som o tom mohla písať. Všetko sa to zrazu prepojilo,“ objasňuje.

Vianoce plné kníh a príbehov

Vianočný čas je v jej rodine rovnako spätý s literatúrou. „Každý rok musíme mať pod stromčekom aspoň jednu knihu. Začíname mať však problém, kde ich dávať, toľko ich máme,“ smeje sa autorka. Rozprávky, ktoré s deťmi čítajú, analyzujú do hĺbky a spolu tvoria nové príbehy. Aj preto sa v ich domácnosti ešte donedávna nenašlo miesto pre televízor a obmedzené sú aj mobilné telefóny. „Moje deti sa nechytajú mobilov ani sociálnych sietí. Nie je to mojím zákazom, jednoducho ich to neláka. Viedla som ich od začiatku skôr k literatúre, rovnako ako mňa viedla moja mama.“

Vášeň k literatúre vníma ako celoživotnú cestu. Tvorí poctivo, bez pretvárky a s láskou k slovám. Ako sama hovorí, teší sa z maličkostí a v každom dni vidí niečo pekné. „A to si na sebe veľmi cením,“ dodáva Csóri.

Okrem príbehov a básní svoju tvorbu posúvala i do časopisov či novín, no väčšinou anonymne. „Písala som príspevky do rôznych časopisov, napríklad Nový čas pre ženy, no nikdy nevyšli pod mojím menom. A prispievala som i do novín, našich tornalských napríklad, alebo do Gemerských zvestí,“ opisuje 41-ročná spisovateľka. Spojitosť má ďalšiu aj s Rimavskou Sobotou, kde pomáhala pri výstave a prezentácií fotografií.

Od básní k románom

Prvým dielom, ktoré si Dadka Csóri vydala na vlastné náklady, bola básnická zbierka Rázcestie z roku 2012. Bolo to pod jej umeleckým menom Lea Victory. „Chcela som zistiť, či mám nejaké nadanie. Keďže však dielu chýbali potrebné registrácie, porozdávala som ho priateľom, nešlo o predaj.“ O niekoľko rokov neskôr Magdaléna debutovala so svojím prvým románom. Knihu Slzy tvojej milenky vydala v roku 2018. Ani tá však spočiatku nebola určená pre iných čitateľov, spĺňala skôr úlohu terapie. „Do tohto románu som pretavila určitý druh smútku a bolesti z umenia. Bola to akási forma denníka. Písala som vtedy aj nasilu, len aby som to zo seba dostala,“ opisuje. V tej dobe už ale bola v kontakte so svojím terajším vydavateľom, ktorý bol z románu tak nadšený, že sa ho nakoniec rozhodli vydať. „Môj prvý román mal celkom úspech. Za tri mesiace sa vydal a ako sa vydal, tak sa aj rozpredal.“

Druhý román Mlčia maky jej vyšiel v roku 2023, no charakterom sa pohyboval v odlišnej sfére, ako prvý. Na rozdiel od vzťahovej tematiky so sebou priniesol mystiku a polemiku o osude. „Hlavnou myšlienkou je otázka, či dokážeme vstupovať do našich príbehov, alebo je všetko na svete vopred dané. Založený je čiastočne na realite, ktorá sa v ňom bije s fantáziou.“ Tento román bol zatiaľ jej posledným, no ako sama tvrdí, neustále na niečom pracuje.

zdroj: vobraze.sk, Foto Július Básti