Už vyše 40 rokov neodmysliteľne patrí k ochotníckemu divadlu v Poltári. Generácie Poltárčanov ju poznajú ako učiteľku, herečku, recitátorku či sobášiacu. Vlasta Kojnoková je žena, ktorá svoj život zasvätila ľuďom a svetu, ktorý s nimi vytvára. Pre ňu nie je práca len povolaním – je životným štýlom.
Do sveta ochotníckeho divadla vstúpila ako osemnásťročná, keď oslovila režiséra Daniela Žiláka. Netušila, že týmto rozhodnutím si otvorí cestu plnú smiechu, trémy a priateľstiev. Ako mladé dievča paradoxne často stvárňovala staré ženy. „Bolo to zábavné a vôbec mi to neprekážalo. Dnes je pre mňa oveľa náročnejšie zahrať mladé dievča než kedysi tú starenu,“ spomína Vlasta Kojnoková s úsmevom.
Dnes je súčasťou súboru OPONA, s ktorým sa venujú najmä komediálnym hrám s hlbším spoločenským presahom. Ich najnovšia inscenácia reflektuje tému tlaku na ženský ideál krásy. „Veríme, že smiech je liek. Ľudia majú dosť dôvodov plakať – my im chceme priniesť chvíľku radosti,“ uviedla pre vobraze.sk Kojnoková.
Súbor aktuálne čelí kríze po 45. rokoch kríze a to najmä pre nedostatok mužov v súbore. Napriek tomu to nevzdávajú. „Možno nemáme moderné prvky, ale máme dušu. Rozhodli sme sa to však nevzdať,“ dodáva. Divadlo pre ňu nie je len záľubou – je to miesto stretávania, zrkadlo spoločnosti a komunita ľudí, ktorých spája spoločné úsilie.
So súborom vystupovali v Poltári, jeho okolí, aj v regiónoch ako Detva, Lučenec, Veľký Krtíš, Rimavská Sobota či dokonca v Maďarsku pre zahraničných Slovákov. Okrem toho hrala bábkové divadlo aj činohru pre deti a hosťovala v súboroch na Látkach či v Hrnčiarskej Vsi. Kolektívna réžia, diskusie a chuť odovzdať posolstvo sú pre nich stále kľúčové. Ako uviedla, divadlo má pre poltársku komunitu a kultúrny život nevyčísliteľný význam. „Je ako zrkadlo, ktoré nastavujeme sebe aj spoločnosti. Zároveň spája ľudí, vždy ide o spoločné úsilie a radosť z tvorby. A ak je na javisku niekto, koho poznáme – sused, učiteľ, bývalý spolužiak – má to ešte o kúsok väčšiu hodnotu,“ doplnila dlhoročná členka poltárskeho divadla OPONA. Hrala bábkové aj činoherné divadlo pre deti. Dnes priznáva, že divadlo ju naučilo vnímať svet inými očami.
Popri divadle ju ľudia poznajú ako dlhoročnú učiteľku materskej školy. Začiatky pre ňu neboli ľahké, o to väčšie bolo jej odhodlanie. Učila po celom okrese a pracovala s deťmi z rôznych sociálnych prostrediach. „Bola som ich oporou, kamarátkou, aj náhradnou mamou,“ zmienila sa učiteľka, ktorej učaroval svet detí, ich čistota a pohľad na život.
Práve prácu s deťmi považuje za najkrajšie obdobie – plné lásky, smiechu, dôvery a obyčajného spolužitia. „Je to ten najväčší dar, aký som v živote dostala, nevyrovná sa mu ani hlavná cena ministra školstva v celoslovenskej súťaží pedagogických zamestnancov,“ uviedla učiteľka, podľa ktorej diplomy, ceny, či čestné uznania zapadnú prachom, ale pocit detskej lásky pretrvá do posledného výdychu. Nikdy sa je nepodarilo úplne odpútať od práce. „Moja práca bola mojím životom – a život mojím koníčkom. Všetci sa mi dostali hlboko pod kožu a pomyselná nitka, ktorá nás spája, sa nedá len tak prestrihnúť. Ani nechcem,“ dodáva Kojnoková.
A akým dieťaťom bola ona? Dobrovoľne priznáva, že bola taká malá motorová myš. Spievala, maľovala, stala sa dobrovoľnou požiarničkou, behala po lesoch s buzolou v ruke v orientačnom behu so vzduchovkou na chrbte a učiteľka Elena Zákopčanová z nej vykresala gymnastické šidlo.
Za roky práce prešla mnohými materskými školami, čo jej umožnilo nahliadnuť aj do vzťahu rodiča k učiteľovi. „Chodia ku mne deti, ktorých rodičov som kedysi učila. Je krásne sledovať, ako sa dôvera prenáša z generácie na generáciu. Keď sa na to pozriem spätne, musím povedať, že som mala šťastie na rodičov. To, čo som im dávala – dôveru, láskavosť, starostlivosť o ich deti – mi vracali vždy v úcte, v rešpekte a v ochote ťahať so mnou za jeden povraz,“ povedala Kojnoková, ktorá verí že rodičia to cítia a vnímajú rovnako. „Vždy sme si boli partnermi, spojencami v tom krásnom, no nie vždy jednoduchom poslaní – pripraviť deti na život. Náš spoločný povraz bol silný a pevný – a deťom pomáhal škriabať sa aj po tých najstrmších bralách.“
Niekoľko rokov strávila vo folklórnom súbore Ipeľ. Spievala ľudové piesne v rôznych jazykoch, v mnohých štátoch sveta. Pár rokov po škole si rozšírila vzdelanie štúdiom vychovávateľstva a špeciálnej pedagogiky. Od mladosti pôsobí v Zbore pre občianske záležitosti ako speváčka, recitátorka či ako sobášiaca. „Snažím sa, aby bol každý obrad osobitý, úprimný a dôstojný.“ Za najťažšie považuje vykonávanie pohrebov. Ako podotkla, každý prejav intenzívne prežíva a vhodné slová hľadá aj celé hodiny. „V deň obradu nejem, nepijem, prežívam úzkosť,“ hovorí Kojnoková, ktorá je zároveň poslankyňou v mestskom zastupiteľstve.
Keď bola zvolená za mestskú poslankyňu, musela sa vzdať svojej práce učiteľky v materskej škole v Poltári. Dnes pôsobí ako pedagogická asistentka na základnej škole v Málinci, kde naplno využíva svoje vzdelanie v oblasti špeciálnej pedagogiky. Pracuje s deťmi, ktoré ako uviedla, síce potrebujú viac trpezlivosti a podpory, no darujú späť oveľa viac lásky a úprimnosti. Deti so špeciálnymi potrebami nepovažuje za horšie – len za iné, a verí, že aj oni môžu dosiahnuť veľké veci. „Tie deti dokážu všetko – len ich cesta je niekedy viac kamenistá. A ja som šťastná, že na nej môžem byť s nimi.“
Silu čerpá predovšetkým z veľkej, súdržnej rodiny a z lásky svojho syna, ktorého nazýva svojím majákom. Jej najväčším životným snom je stať sa babičkou a rozdať vnúčaťu každú odrobinku svojho srdca. Na dôchodku by sa rada vrátila k maľovaniu a dokončila záhradkárske resty.
Dnes bilancuje a tak priznáva, že každé predstavenie ju stojí viac síl, zdravie už nie je čo bývalo. „Občas uvažujem o odchode zo scény. Ale potom príde niekto, kto ma presvedčí, že to má stále význam,“ hovorí. Budúcnosť vidí možno v réžii, možno v písaní scenárov.
Zdroj:vobraze.sk, foto: archív Vlasta Kojnoková
