Divadlo ako celoživotná vášeň, návraty domov a odvaha začínať nanovo aj vo vyššom veku. Životný príbeh Lýdie Balcarovej z Rimavskej Soboty ukazuje, že silné puto k javisku sa nestráca ani po rokoch strávených mimo domova. Dlhoročná divadelníčka, pedagogička a úspešná športovkyňa sa po niekoľkoročnom pôsobení v Čechách vrátila späť a opäť hrá v ochotníckom divadle, ku ktorému mala blízko po celý život.
K učiteľstvu mala blízky vzťah už odmalička. „Doma som sa stále hrala na učiteľku,“ povedala v rozhovore pre vobraze.sk Lýdia Balcarová (79). K pedagogike ju napokon priviedli aj okolnosti. V rodnom Lučenci bola na výber len pedagogická, zdravotná, priemyselná a ekonomická škola. „Chcela som byť sestrička, ale mama mi vravela, že tam sa veľa narobím. Triedny učiteľ ma prehovoril na pedagogickú, vraj tam nebudem mať matematiku. A tá mi robila problémy,“ prezradila úprimne.
Pedagogická škola jej však nedala len učiteľské základy, ale aj lásku k športu a umeniu. Už počas štúdia sa venovala divadlu. „Začala som hrať divadlo na pedagogickej škole, robili sme malé javiskové formy. Viedol nás profesor, môj bývalý švagor. On nás veľmi inšpiroval. My sme si aj bábky sami robili, šili kostýmy. Tvorivosť bola väčšia vtedy,“ spomína na začiatky.
Popri tom sa naplno venovala atletike. V šesťdesiatych rokoch minulého storočia patrila medzi slovenskú špičku v ľahkej atletike. „Bola som reprezentantka Československa v behu na sto metrov, 11,9 som vtedy mala čas a bola som druhá za Evou Kucmanovou, neskôr držiteľkou bronzovej medaily z OH 1972,“ hovorí Balcarová. Okrem toho aj skákala do diaľky a behala dlhé trate. Pedagogická škola bola podľa nej známa silným športovým zameraním a súťažne cestovala po celom Československu.
Po svadbe sa však jej priority, ale aj okolnosti zmenili. Atletiku zanechala a spolu s manželom architektom sa v roku 1973 presťahovala do Rimavskej Soboty. Manžel sa zamestnal ako zástupca riaditeľa na Okresnom stavebnom podniku. Práve v Rimavskej Sobote sa naplno rozvinula jej pedagogická aj divadelná dráha. Najskôr pracovala v materskej škole, kde s kolegyňami hrávali rozprávky po dedinách. „Ja som tie hry aj režírovala. Chodili sme po škôlkach a kultúrnych domoch,“ dodáva.
Neskôr prišla ponuka zapojiť sa do ochotníckeho divadla. „Prišiel Daniel Brezina, potreboval ľudí do súboru, tak sme sa prihlásili. A s malou prestávkou v Prahe hrám divadlo dodnes,“ dodáva. Zahrala si v hre Ťapákovci, ktorá získala niekoľko divadelných ocenení, ale aj v Betlehemskej hviezde, s ktorou vystúpili i v Nemecku, či bývalej Juhoslávii. Na Scénickej žatve sa stretla aj s legendárnym Ladislavom Chudíkom či Jozefom Krónerom. „Povedal nám, že kde ste boli dievčatá, keď som bol mladý, Króner s nami tancoval na večierku, bol zlatý človek.“
V tom čase už mala za sebou aj bohatú pedagogickú kariéru – pôsobila v Lučenci, v Banskej Bystrici, neskôr v Rimavskej Sobote. „V Lučenci som pracovala v Domove mládeže. Aj na pedagogickej škole som učila civilnú obranu a telocvik, ale potom sa otvárala nová škôlka v Rimavskej Sobote a bola som tam jedna z prvých učiteliek na vtedajšej Triede Sovietskych kozmonautov,“ spomenula. Mladším ročníkom je škôlka známa ako materská škola na Sídlisku Rimava. Riaditeľkou bola štyri roky, neskôr pôsobila ako metodička pre materské školy.
„Chodila som na kontroly, robili sme metodické dni pre učiteľky. Popri tom som stále hrala divadlo, aj s učiteľkami“ hovorí. Po revolúcii odišla do predčasného dôchodku, no doma dlho nevydržala. „Manžel mi zomrel a ja som sa na dôchodku nudila.
Keď som mala šesťdesiat, odišla som s kamarátkami robiť do Prahy,“ prezradila Balcarová. Pracovala v skladoch, hoteloch aj reštauráciách, najdlhšie v Amazone. „Chcela som sa všeličomu priučiť, počítačom, skenerom a podobne. V Amazone sme naskladňovali tovar. Pikovali sme ho, vyzdvihli sme ho z miesta úložiska pre zákazníkov,“ vysvetľuje s tým, že sa stretli aj s tým, že ich mladší posielali domov, že zaberajú miesto. „Manažéri boli ale ohľaduplní a pozerali sa na výsledky a nie na to, čo sa hovorí,“ podotkla Balcarová. V Čechách strávila sedemnásť rokov a nazbierala množstvo skúseností, ktoré by podľa nej vystačili na samostatnú knihu.
Do Rimavskej Soboty sa vrátila ako 77-ročná a opäť sa postavila na javisko. „Záleží na zdraví, ale nikdy nie je pozde. Keď som sa vrátila, pokračovala som v divadle,“ hovorí presvedčene. Dnes pôsobí v menšom súbore Badido, ktorý vedie Ľubomír Šárik. Nedávno stvárnila monodrámu o starnúcej hereckej hviezde, s ktorou získala ocenenia na regionálnych prehliadkach.
„Vyhrala som prvé miesto na okresnej prehliadke a druhé miesto na kraji. Na štátnom kole nebola taká kategória. To bola hra ako šitá na mňa,“ priznáva s úsmevom. V súčasnosti nacvičujú Perníkovú chalúpku, ktorá bude mať premiéru koncom januára. Deti sú podľa nej najúprimnejšími divákmi. Hrali veľa rozprávok – o červenej čiapočke, o perníkovej chalúpke. „Hrala som ježibaby aj zákerné ženy. Tie úlohy ma bavia, hoci v skutočnosti som skôr prajná,“ hovorí. Radšej podľa nej každého niečím obdarí alebo navarí či napečie. „Mám rada ľudí, ale dávam si pozor na tých, čo klamú,“ povedala. Ako podotkla, je rada, že ochotnícke javisko má miesto aj pre tých, ktorí sa po rokoch vracajú domov s bohatými skúsenosťami. „Nikdy nie je neskoro,“ hovorí.
Spomína si, ako raz cestovali na vystúpenie s názvom Čertoviny. Všetci v aute boli oblečení v kostýmoch, s tvárami natretými na čierno. „V jarku sme našli pána. Strašne sa zľakol, že je už v pekle. Život je strašne krátky, ale tie spomienky ostanú,“ radi skúsená dôchodkyňa.
Lýdia Balcarová poukazuje na to, že aktívny život nemá vekové hranice. „Ľudia v mojom veku už len sedia doma. Treba sa podľa možností hýbať, venovať sa sebe a nemyslieť len na koniec,“ odporúča otvorene. Okrem divadla maľuje, háčkuje, štrikuje.
Radosť jej robí aj rodina. Má dve dcéry, ktoré sa vydali v jej učiteľských šľapajách. „Som rada, že sme všetci zdraví,“ hovorí spokojná trojnásobná stará mama. S najstarším vnukom boli dokonca chvíľu kolegovia v Amazone.
Na otázku, kde sa cíti lepšie – či v Rimavskej Sobote alebo v Lučenci – odpovedá, že blízke sú jej obe mestá. Dôležitejší než miesto je podľa jej slov vždy kolektív ľudí a priatelia, ktorými je obklopená. „Nikdy som nemala konflikty ani v Prahe, ani v Lučenci, ani v Rimavskej Sobote. Do politiky sa nemiešam a najviac potrebujem byť medzi ľuďmi,“ dodáva.
Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Lýdia Balcarová, DS Divosud Badido
