Marta Hlušíková má na konte mnoho literárnych diel. Je úspešnou autorkou literatúry pre deti a mládež, ale venuje sa tiež písaniu kníh pre dospelých, hier a prekladateľstvu.
V Rimavskej Sobote žila vyše tridsať rokov, no pred nejakým časom sa presťahovala za rodinou na západné Slovensko. V meste jej však zostali blízki ľudia, s ktorými je stále v kontakte. V rozhovore pre vobraze.sk prezradila niečo o svojich nových knižkách, ale napríklad aj to, prečo začala písať knihy.
Vlani vám vyšla nová kniha pre deti Modré srdce s kečupovým fľakom. Líši sa niečím od predchádzajúcich kníh?
Vo viacerých mojich predchádzajúcich knihách pre deti bol hlavným hrdinom chlapec. Tak som pre zmenu chcela urobiť radosť dievčatám. Rodinné prostredie som tentoraz ochudobnila o starých rodičov a je zaujímavé sledovať, čo z toho vzišlo. V pokračovaní, ktoré vyjde tento rok v Slovarte, je rozuzlenie jasné, ale nemôžem ho prezradiť.
Vaše otázky sú zamerané na moju tvorbu pre deti, no chcela by som dodať, že píšem aj pre dospelých a v minulom roku mi vyšla poviedková kniha Žena našívajúca záplaty. Veľa príbehov v nej totiž kotví v Rimavskej Sobote, preto som sa rozhodla tento fakt spomenúť.
Spomínate si ešte na váš prvý príbeh, ktorý ste napísala?
Áno, spomínam. Bol to minipríbeh s názvom Tragický koniec Jula Štetinku a vyšiel v študentskom časopise Sezam pred vyše päťdesiatimi rokmi. Bolo to na pôde Strednej všeobecnovzdelávacej školy (dnešného gymnázia) v Trenčíne, kde som chodila. Nádhernou pointou môjho prvého príbehu bol fakt, že ho prebrali aj Trenčianske noviny a ozval sa mi akýsi Július Štetinatý dakde od Ružomberka, že odkiaľ poznám jeho príbeh. Bol veľmi prekvapený, že príbeh aj meno hlavného hrdinu som si vymyslela a jeho vôbec nepoznám.
Obálka knihy Modré srdce s kečupovým fľakom (Slovart, 2021) 
Obálka knihy Žena našívajúca záplaty (Spolok slovenských spisovateľov, 2021)
Ako sa zrodila myšlienka písať knihy pre deti?
Som človekom, ktorý má rád výzvy. A písať pre deti výzvou je. Lebo myslieť si, že ak naivne zrýmujem bežné javy, napíšem, že žaba je zelená a vtáčik spieva, pridám pár zdrobnenín, poučím dieťa a mám knihu pre deti hotovú, je blud. Dieťa potrebuje dekódovať život okolo seba svojím vlastným spôsobom. Jeho starosti, pre nás často smiešne, nie sú vôbec smiešnymi. Bola som pubertiačkou, keď som zachytila Feldekove názory na tvorbu pre deti a jeho úžasné texty. A keď som mala vlastné deti a vymýšľala som im príbehy, spočiatku som ich publikovala v časopisoch určeným deťom a neskôr sa samy vypýtali do knižky.
Stretávate sa s množstvom detí. Ako sa pri nich cítite?
V dobe predkovidovej som chodila na nespočetné množstvo besied po celom Slovensku. Ako ináč sa môže spisovateľ, ktorý sa prihovára deťom, pri nich cítiť ako dobre? Chodila som na besedy, kde boli deti pripravené, aj tam, kde ma označili za Kristu Bendovú, aj tam, kde deti nepoznali ani jednu moju knižku. Vtedy som pocítila veľkú príležitosť ponoriť sa s nimi do príbehov, porozprávať sa a vidieť, ako odchádzajú z besedy so žiariacimi očkami. Bol to príjemný pocit.
Napísali ste už množstvo kníh pre deti. Čo vás inšpiruje?
Áno. Pre deti píšem vyše tridsať rokov, tak sa tých knižiek nazbieralo. Pokiaľ ide o inšpiráciu v týchto knihách, mnohé vznikli ako čistá fikcia a v mnohých som spracovala príbehy svojich vnúčat. Zmixovala, prisolila, okorenila a vhodne tepelne upravila. Často sa stáva inšpiráciou iba detail alebo náhodná situácia. Kedy si ma nájde, nechávam na ňu.
Ako je to s dialógmi vo vašich knihách? Vymýšľate si ich sama alebo ste ich počuli u detí?
Dialógy si takmer všetky vymýšľam sama, ale nevznikli vo vákuu – veď som na gymnáziu v Rimavskej Sobote učila dlhé roky a kontakt s mladými ľuďmi v človeku zanechá stopu. A potom, počúvam reč svojich vnúčat a nestíham sa čudovať, ako sa menia vecné významy slov a aké zvláštne slovné spojenia má každá generácia. Také svoje. Takže treba dobre načúvať.
Dokážete odhadnúť reakcie detí alebo rodičov na novú knihu? Dokážu vás reakcie publika niečím prekvapiť?
Spisovateľ musí aspoň tušiť, čím zasiahne svojho čitateľa. Teda lepšie povedané, mal by to vedieť. Lebo spisovateľ, ktorý to myslí s písaním vážne, dáva do knižky celú svoju dušu, rozprestiera pomyselný červený koberec a čaká, že naň čitateľ vstúpi a tam niekde v strede sa stretnú a nemusia ani nič povedať. Pýtate sa na reakcie publika – takže asi reakcie detí na besedách. Mám milé zážitky a doteraz ma hrejú pri srdci.
Ste spisovateľka. Akú knihu momentálne čítate?
Vždy mám rozčítaných viacero kníh. Na nočnom stolíku mám navrchu knižného komínčeka Lasicu so Satinským – Ktosi je za dverami, na poličke sú Lasicove denníky, na parapete v mojej izbe sú Grochove Viety a Skácelova Smuténka, v obývačke spomienky Jiřiny Gryczovej-Koláčkovej a kniha o Martinovi Hubovi. Dočítala som nedávno Dcéru snehu od Eowyn Ivey a Vilikovského Rajc je preč.
V súčasnosti žijete a tvoríte v Trstenej na Ostrove pri Gabčíkove. Prečo ste po vyše tridsiatich rokoch opustila Rimavskú Sobotu?
V tejto malej dedinke pod dunajskou hrádzou sa usadili obe moje deti s rodinami. Po smrti manžela nebolo o čom uvažovať – smer bol jasný: vnúčatá. Tu žijem v malom žltom dome aj so psíkom, starám sa o záhradku, čítam, píšem a prekladám. A teším sa zo svojich vnúčat.
Ste v Rimavskej Sobote ešte v spojení s priateľmi alebo blízkymi ľuďmi?
Áno, zostalo tu veľa mne blízkych ľudí, moje kolegyne z gymnázia aj zo súkromnej odbornej školy, ľudia, s ktorými som sedávala v porotách recitačných súťaží, priatelia z literárneho klubu Karavána a mnohí iní. Nebudem menovať, aby som neurazila niekoho, na koho by som nechtiac zabudla. Sme väčšinou v mailovom kontakte, občas sa pritrafí aj osobné stretnutie. Často spomínam na bývalých kolegov aj na študentov. Veď som žila v Rimavskej Sobote tridsaťšesť rokov. Všetkým prajem v novom roku hlavne zdravie a vnútornú spokojnosť.
Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Marty Hlušíkovej
