V obci Rimavské Zalužany vynovili vápennú pec ako technickú pamiatku z čias zabudnutej histórie. Má ísť o regionálnu atrakciu a nachádza sa v časti Príboj – Vápenica, za železničnou traťou. Pri turisticky nenáročnom chodníku SNP môže byť spestrením pre návštevníkov a turistov. V lokalite prebiehal archeologický výskum, ktorý realizoval Alexander Botoš z Gemersko-malohontského múzea.

„Z typologického hľadiska odkryté pece predstavujú jednokomorový typ šachtovitej pece s kúreniskom kruhovitého tvaru a vykurovacím kanálom,“ priblížil pre vobraze.sk archeológ Alexander Botoš. Pece podľa jeho slov pochádzajú pravdepodobne z 19. storočia. „Mimoriadne hodnotná informácia je zaznamenaná v Topografickom popise Malohontu z roku 1802, ktorý uvádza, že obyvatelia Príboja sa zaoberajú pálením vápna.“ Identifikovaných bolo celkovo 10 zaniknutých vápenných pecí, pričom minulý rok boli odkryté dve.

Podľa slov starostu obce Milana Medveďa ide o veľmi pekné miesto a v lokalite sa nachádza viac takýchto zaniknutých šachtových vápenných pecí. „Chceme, aby sa ľudia dozvedeli, že tu niečo takéto bolo. Aj prostredníctvom týchto pecí sa tu ľudia v minulosti živili a na svete ich je zachovaných pravdepodobne len minimum,“ hovorí pre vobraze.sk starosta obce Milan Medveď. Ako doplnil, na ich rekonštrukciu získali sumu 20-tisíc eur. „Ide o výnimočnú vec. Archeologický výskum na Slovensku takýchto rozmerov zameraný na vápenné pece ešte nebol a súvisel aj so zachovaním starých remesiel.“

Súčasťou projektu sú aj lavice, informačné tabule a napojenie na existujúci turistický chodník. Ich otvorenie je naplánované na nedeľu 19. apríla a spojené bude aj s odborným výkladom archeológa a priblížením ukážok pálenia vápna prostredníctvom zachovaných fotografií.

Územie je podľa starostu zaujímavé aj grafitovou baňou či vrchom, ktorý sa na starých mapách nazýval Strieborný. „Zem tu ľuďom dávala obživu, neboli tu vtedy ešte fabriky, len železná ruda v bani, hámre, vápno, grafit a ťažba surovín, čo už zaniklo,“ skonštatoval starosta.

Vápno sa v minulosti pálilo na Gemeri vo viac ako 40 obciach. Ľudia poznali jeho hygienické, stavebné aj estetické účinky už v dávnej minulosti. Používalo sa pri výrobe malty, najmä na cirkevné stavby a na stavby kaštieľov či kúrií – teda feudálnych sídiel, zatiaľ čo „chudoba“ si stavala domy z dreva. Podľa starostu Medveďa nie je vylúčené, že vápno z Príboja sa použilo aj pri stavbe Evanjelického kostola v Rimavskej Bani, ktorý vznikol v poslednej tretine 13. storočia.

Vo vápenných peciach sa kúrilo drevom. Oheň v nich horel niekoľko dní a nocí. Vápenkári vedeli, že vápno je vypálené, keď drevo prestalo dobre horieť, biele vápno sa začalo oddeľovať od muriva vápenice a zmenil sa dym. Priemerný vápenkár vypálil ročne približne 20 pecí, niektorí zvládli aj 30. Z predaja vápna si následne kupovali obilie. Remeslo postupne zaniklo po druhej svetovej vojne, keď ho nahradila priemyselná výroba.

Zdroj: vobraze.sk, foto: Milan Medveď, archív Alexander Botoš

Náučný chodník pripomína štvordňové boje povstalcov pri Rimavskej Bani + foto a video

<p>The post V Rim. Zalužanoch obnovili historickú vápennú pec. Nachádza sa pri chodníku SNP + foto first appeared on vobraze.sk.</p>

Gemersko-malohontské múzeum v Rimavskej Sobote by malo obnoviť priestory za 900-tisíc eur. Banskobystrický samosprávny kraj (BBSK) získal na tento účel finančné prostriedky z európskych zdrojov, konkrétne z cezhraničného projektu Interreg. V tlačovej správe o tom informovala hovorkyňa BBSK Lenka Štepáneková. Pôjde o rekonštrukciu novej stálej expozície. Má ísť o veľké zmeny. „Projekt je súčasťou cezhraničnej spolupráce s partnermi z Maďarska a jeho ciele siahajú ďaleko za hranice bežného rekonštrukčného zásahu. Múzeum sa po rekonštrukcii premení na moderné centrum kultúrneho dedičstva so zameraním na interaktívne prezentácie a vzdelávacie programy,“ uviedol riaditeľ odboru kultúry Úradu BBSK Peter Černek.

Momentálne prebieha príprava projektovej dokumentácie na stavebnú časť, samotné práce by mali začať v priebehu budúceho roka. Ako ďalej pre vobraze.sk uviedla riaditeľka múzea Éva Kerényi, dobrú správu o podporení projektu im oznámili v novembri minulého roku. „Zmluva zatiaľ ešte nebola podpísaná,“ priblížila riaditeľka.

Gemersko-malohontské múzeum patrí k najstarším na Slovensku. Zatiaľ v ňom v januári robili architektonicko-historický výskum. Návštevníci múzea môžu na chodbách vidieť časti pôvodných stien z polovice 19. storočia. „Ide len o minimálne zásahy. Vidno tam pôvodnú farbu i to, kde boli zamurované okná, otvory, či oblúky,“ priblížila riaditeľka s tým, že týmto krokom majú byť zistené jednotlivé fázy vývoja budovy od jej pôvodnej funkcie kasární až po súčasný status múzea. Zatiaľ o tom závery nemajú, výsledky majú byť podkladom pre kompletnú rekonštrukciu druhého podlažia múzea, vrátane novej stálej expozície. Múzeum je zatiaľ otvorené bežne. Riaditeľka naznačila, že tak plánujú minimálne v prvom polroku. Zriaďovateľom GMM je Banskobystrický samosprávny kraj.

Zdroj: vobraze.sk, tlačová správa BBSK – Lenka Štepáneková

Najstarší nález podkovy z územia Gemera-Malohontu pochádza od Jestíc a zaniknutého hrádku. Archeológovia robili výskum na hrade Drienok

<p>The post Gemersko-malohontské múzeum v R. Sobote by malo obnoviť priestory za 900-tisíc eur first appeared on vobraze.sk.</p>

Oľga Bodorová z Rimavskej Soboty sa celý svoj pracovný život venovala etnológii, v objavovaní nových a jedinečných príbehov pokračuje aj na dôchodku. Odišla do neho na konci septembra pred dvomi rokmi. Naplno sa venuje tvorbe a príprave publikácií. Niekoľko z nich už uzrelo svetlo sveta a pár ich má vyjsť v najbližších mesiacoch.

Etnologička, muzejníčka, dlhoročná riaditeľka Gemersko-malohontského múzea Oľga Bodorová si nedokáže predstaviť, že by svoj život zasvätila niečomu inému. Ako pre vobraze.sk ďalej priblížila, práve práca etnologičky jej sadla, čo ju k tomuto povolaniu a rozhodnutiu viedlo, netuší, keďže žiadneho etnografa nikdy nestretla, ani osobne žiadneho nepoznala. „Možno to bolo cez rozhlas a prostredníctvom relácií o tradičnej ľudovej kultúre. To ma tak oslovilo,“ podotkla.

„Nikto ma na túto profesiu nenahováral, ani neodhováral, ale priťahovali ma rôzne kultúry, etniká a tá inakosť. To ma tak stále priťahovalo,“ povedala Bodorová a dodala, že rada zapĺňa miesta na mape a bolo to tak odjakživa. Keď nastúpila do múzea, chýbala podľa nej história múzea v písomnej forme, ale aj podrobná história mesta, či kultúrnych pamiatok, na ktorej pracovala a svojím spôsobom aj ďalej pracuje. „Potrebujem vyjsť na kopec a vidieť, čo je za ním, mnohí zostanú pod kopcom. Práve to ma poháňa ďalej,“ hovorí. Navyše, rada objavuje nové, ešte neprebádané, a práve preto si hľadá príbehy, ktoré sú jedinečné a týkajú sa aj menšín.

„Všetko, čo píšem, je niečo nové, žiadne kompiláty. To sú veci, ktoré neboli publikované,“ hovorí Bodorová, ktorú nedávno navrhli ako jednu z kandidátok na ocenenie Roma Spirit. „Len zoznam príspevkov, v ktorých som sa venovala Rómom, má asi dvanásť strán. Kuriózny je napríklad príbeh „Predmet do ruky“ o tetovacej ihle Róma, ktorý ma ešte ako ročné batoľa držal v náručí,“ priblížila Bodorová.

Rodáčku z Jesenského odmala fascinovala stará vila, ktorú využívali ako detský domov. „Bol to jeden z prvých detských domovov v Československu,“ spomenula. Informácie však boli podľa Bodorovej veľmi strohé a nestačili na uspokojenie jej zvedavej mysle. „Zrejme práve tam sa zrodil môj záujem o históriu a etnológiu. Neskôr som mala šťastie na mojich učiteľov dejepisu, za čo som im veľmi vďačná,“ začína rozprávanie o jednom z mnohých príbehov Bodorová, ktorá má aj veľmi netradičnú záľubu – mapovanie cintorínov.

Veľkú oporu má v manželovi, s ktorým spoločne zbierajú otlaky od topánok na nohách pri obchádzaní množstva hrobov a zabudnutých cintorínov. Práve na náhrobných kameňoch je podľa jej slov veľký kus histórie. Doviedlo ju k tomu napríklad pátranie po hrobe Eugena Zádora, ktorý umrel tesne pred druhou svetovou vojnou. Podľa zistení Bodorovej bol práve on majiteľom spomínanej vily v Jesenskom. Ako právnik zastupoval aj šľachtické rodiny, avšak nemal deti. Až prostredníctvom jeho nevlastného syna – lekára sa Bodorovej podarilo získať množstvo zaujímavých informácií pre príspevok „Advokát Jenő Zádor z Jesenského a jeho rodina prekladateľov,“ ktorý je venovaný 80. výročiu deportácií.

Modernej etnológii podľa Bodorovej pomáhajú aj sociálne siete. Vďaka nim sa darí nachádzať potomkov a získavať mnohé užitočné informácie. Momentálne je tak v kontakte s ľuďmi z rôznych kontinentov, od ktorých sa jej darí získavať cenné spomienky, fotografie, či dokumenty. Záujem o históriu u Bodorovej vzbudila aj pani, ktorá pracovala v papierníctve v Jesenskom. Mala na ruke tetovanie. Toto tetovanie, ako aj príbeh okolo neho, vyvolával veľa otázok, ktoré chcela zodpovedať.

Práve na Jesenské má z detstva veľa spomienok. Kedysi to bolo okresné mesto a podľa Bodorovej v ňom žilo vyše 70 židov. „Mnohí sa po vojne nevrátili, niektorí emigrovali a ostávali po nich budovy,“ priblížila Bodorová. Tá sa v publikácii o obci Jesenské venuje jej histórii so zameraním na Židov, Rómov, ale aj informáciám o kultúrnych pamiatkach, ktorých je podľa jej slov požehnane. Nesmierne ju mrzí, že sa im nevenuje pozornosť a starostlivosť. „Dve z budov, ktoré sú spomínané v publikácii, boli už v čase dopísania publikácie zničené. Všeobecne históriu my Slováci nevnímame a potom sa dejú také veci, ako sa dejú, ktoré by sa diať nemali,“ skonštatovala a dodala, že má pocit akoby o mnohé vedomosti nebol napríklad záujem ani v Rimavskej Sobote. „S láskou si ich uchovávam a rada by som ich niekomu ďalej posunula,“ poznamenala.

Bodorová žije množstvom príbehov a ako hovorí, váži si, že veľa odpovedí z obdobia koncentračných táborov jej pomohla objasniť Kornélia Wirtschafterová, 98-ročná rodáčka z Tornale. S rodinou sa do R. Soboty presťahovali tesne pred vojnou, keď mala Kornélia trinásť rokov. Holokaust prežila a jej spomienky by aj prostredníctvom Oľgy Bodorovej mali byť vydané v knižnej podobe pod názvom Spomienky Kornélie Wirtschafterovej. „Je tou už v redakčnej úprave a má mať okolo 150 strán,“ avizuje.

Medzi originálny výskum bývalá riaditeľka GMM v R. Sobote zaradila tému bulharských zeleninárov, ktorí žili v našom regióne a podľa dostupných informácií ich bolo okolo desať rodín. S výskumom začala ešte v roku 1982, ale kvôli iným pracovným povinnostiam ho v tom čase musela odložiť. „Bulhari boli skvelí v aranžovaní zeleniny, ale aj v pestovaní a jej uskladnení,“ ozrejmila s tým, že ich doménou boli papriky, paradajky, baklažány, šaláty, cibuľka či kareláby.

Manžel Oľgy Bodorovej pochádza z Dolných Zahorian a keď sa miestnych pýtali na Židov a Rómov, väčšina tvrdila, že tam žiadni nežili. „Pravdou však je, že aj v Dolných Zahoranoch žila málo početná komunita židovských krčmárov a na okraji obce prebývali počas zimy kočovní Cigáni s písomným povolením starostu. „Záznamy o ich pobyte sme našli potom aj v miestnej matrike,“ vysvetlila.

Oľga Bodorová pracovala 47 rokov v Gemersko-malohontskom múzeu v Rimavskej Sobote, 23 rokov ako riaditeľka. Za celoživotný prínos bola ocenená prestížnou cenou za prácu v múzejníctve. S manželom má dcéru, ktorá vyštudovala prekladateľstvo. Pol roka pracovala aj v Európskom parlamente, ako prekladateľka. Dnes je späť na Slovensku a pracuje v známom korporáte v oblasti ľudských zdrojov.

Zdroj: vobraze.sk

<p>The post Etnologička Bodorová z R. Soboty rada objavuje nové a jedinečné príbehy. Pripravuje niekoľko publikácií first appeared on vobraze.sk.</p>

Návrh dizajnu lietadla Airbus, s ktorým prišla Éva Kerényi z Rimavskej Soboty, sa premietol do reality. Pred pár dňami ho predstavili v Hamburgu. Autorka víťazného dizajnu pre maďarskú leteckú spoločnosť Wizz Air bola pri jeho predstavení. Jej pestrofarebný návrh uspel v súťaži spomedzi asi päťsto ďalších. Ako pre vobraze.sk Éva Kerényi uviedla, táto skutočnosť sa jej stále zdá byť neuveriteľná. „Stále si neuvedomujem, že na takom lietadle je môj výtvor. Dizajn je na tomto jednom lietadle a aj tým bude jedinečný,“ hovorí Kerényi, ktorá je historičkou a riaditeľkou Gemersko-malohontského múzea v R. Sobote. Vyštudovala zároveň aj výtvarné umenie a dizajnovanie má ako koníček.

Dizajnovanie má ako koníček. Ako priblížila, reakcie ľudí z rôznych krajín sú pozitívne. „Bolo tam veľa novinárov z celej Európy, poskytla som im niekoľko rozhovorov, bol to zážitok,“ doplnila. 

Nový Airbus s víťazným dizajnom má lietať na viacerých trasách pre Wizz air Malta z Budapešti do Malty, Lutonu, celého sveta. „Bola som si lietadlo prehliadnuť aj zvnútra. Má rovnaký interiér, len vonkajšok je úplne odlišný od ostatných lietadiel. Zatiaľ som sa na ňom ešte neviezla, lebo len nedávno vyšlo z výroby a ešte nemalo licenciu na cudzích pasažierov,“ priblížila. Do spomínanej súťaže sa Kerényi zapojila prvýkrát a dala na svoje pocity.

Súčasťou jej odmeny, ako autorky víťazného návrhu, bolo niekoľko letov so spoločnosťou Wizz air podľa výberu. Absolvovať ich mala do konca apríla. Podľa jej slov tak bola v Škótsku, Aténach, Abú Dhabi, Paríži i v Uzbekistane. „Boli to moje prvé lety do týchto destinácií. Všade som letela kvôli niečomu inému. Môj sen bol ale legendárny uzbecký Samarkán spojený s Hodvábnou cestou.  Tam som veľmi chcela ísť, je to stredná Ázia a úplne iná kultúra,“ priblížila Kerényi. 

Éva Kerényi sa medzičasom stala autorkou dvojjazyčnej maďarsko-slovenskej publikácie Kráľovná Alžbeta a Bardejovské kúpele. Ide o výsledok viacročnej vedeckej práce, obohatenej dobovými fotografiami a vo vlastnom dizajne autorky. „Robila som im dizajn a aj som ich zalamovala. Vyšli len nedávno a už sú aj v predaji,“ dodala. 

Éva Kerényi z R. Soboty je autorkou víťazného návrhu dizajnu lietadla

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Éva Kerényi

<p>The post Návrh dizajnu lietadla Évy Kerényi z R. Soboty sa na Airbuse stal realitou first appeared on vobraze.sk.</p>

Návštevníci Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote majú v týchto dňoch možnosť vidieť zmodernizované vstupné priestory. Revitalizované boli v uplynulých mesiacoch. Vynovený vstup tak mali možnosť vidieť aj ľudia, ktorí dnes prišli na vernisáž výstavy s názvom „Dress kód: Art Nouveau – Dresszkód: Szecesszió“, ktorá vznikla v spolupráci s Umeleckopriemyselným múzeom v Budapešti.

Ako pre vobraze.sk priblížila riaditeľka múzea Éva Kerényi, práce sú už ukončené a kolaudácia vynovených priestorov má byť v decembri. Realizovala ich firma Kubkostav. Práce prebiehali s obmedzeniami, múzeum však v tom období nebolo zatvorené. V rámci nich bola presunutá pokladňa, návštevnícke centrum sa nachádza inde a verejnosť upútajú aj sklenené dvere, vznikol tak jednoliaty a návštevnícky príťažlivý moderný priestor. Podľa riaditeľky bolo zriadené aj plnohodnotné návštevnícke centrum zodpovedajúce súčasným nárokom a očakávaniam návštevníkov a verejnosti. V priestore sú moderné vitríny na propagačné materiály, publikácie a zborníky z produkcie GMM.

Ide o projekt z roku 2021, ktorý bol zrealizovaný v tomto roku. Súčasťou rekonštrukcie boli aj vykurovacie telesá, nová elektroinštalácia či osvetlenie. Na tento účel získalo múzeum z európskych zdrojov dotáciu vo výške viac ako 90 000 eur.

„Mám z toho dobrý pocit. Je to pekné. Cieľom bola obnova priestorov a prispôsobenie sa 21. storočiu. Už si to žiadalo modernizáciu priestorov, vstupného areálu, bolo to zastaralé,“ priblížila Kerényi. Práce podľa nej prebehli podľa plánu, ako to bolo zadelené v lete. Podotkla, že tieto práce boli prvým krokom k zámeru väčšej modernizácie interiéru budovy múzea. V septembri GMM podávalo totiž veľký projekt cez Interreg na obnovu stálej vlastivednej expozície. „Ide o celé prvé poschodie. Malo by ísť o rozšírenie, doplnenie aj novú vizualizáciu, stavebné práce. Je to projekt na 3-4 roky,“ povedala s tým, že čakajú, či bude podporený.

Historická budova Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote je pôvodne klasicistický objekt delostreleckých kasární postavený v roku 1850, podľa projektu architekta Ferenca Miksa. Počiatky súčasného vstupu do výstavných a expozičných priestorov možno datovať až do konca 70. rokov 20. storočia, keď bola verejnosti v roku 1979 sprístupnená stála vlastivedná expozícia. Z tohto hľadiska má jeho rekonštrukcia veľký význam. Architektonické riešenie je dielom architektky Martiny Ťažkej.

Otvorená výstava ponúka pohľad do šatníka a životného štýlu ženy na prelome 19. a 20. storočia, a to prostredníctvom predmetov vybraných zo zbierky textilu a odevov Umeleckopriemyselného múzea. Vďaka vystaveným odevom a doplnkom z tohto obdobia výstava predstavuje nový ženský ideál secesného obdobia, ktorý už zahŕňa nielen vonkajší vzhľad, ale aj vzdelanosť ženy.

Zdroj: vobraze.sk

<p>The post Návštevníkov múzea upútajú jeho zmodernizované vstupné priestory first appeared on vobraze.sk.</p>

Pozoruhodným reprezentantom tradičnej kultúry regiónu Gemer-Malohont je etnologický fond Gemersko- malohontského múzea, v ktorom sa v súčasnosti nachádza 11 435 kusov predmetov. Tie dokumentujú okrem ľudového staviteľstva a bývania, odievania, roľníctva, či pastierstva tiež jednotlivé remeslá typické pre Gemer-Malohont, medzi ktorými vyniká hrnčiarstvo, ako jedno z najvýznamnejších remeselných odvetví regiónu.

Vďaka finančnej podpore Fondu na podporu umenia sa múzeu podarilo zrealizovaním projektu s názvom Akvizícia hrnčiarskeho kruhu s príslušenstvom majstra ľudovej umeleckej výroby Ondreja Janka Buriaka zo Šivetíc (okres Revúca) rozšíriť zbierku hrnčiarskeho náradia a výrobkov. Na základe koncepcie nadobúdania zbierkových predmetov a akvizičného plánu múzea bol zámerom projektu nákup elektrického hrnčiarskeho kruhu a masívnej drevenej lavice slúžiacej na spracovanie hliny, ktoré používal hrnčiar, majster ľudovej umeleckej výroby, Ondrej Janko Buriak (1926-1997) pôsobiaci v známej hrnčiarskej lokalite Šivetice. Práve obec Šivetice mala v hrnčiarskej produkcii nezastupiteľné miesto, s tradíciou pretrvávajúcou niekoľko storočí (od 17. do začiatku 21. storočia).

Ondrej Janko Buriak, ktorý nadviazal na hrnčiarsku tradíciu svojich predchodcov, sa už v roku 1969 zamestnal ako výrobca ÚĽUV, s ktorým spolupracoval až do smrti. Spočiatku používal na vytáčanie hrnčiarsky kruh na nožný pohon a výrobky vypaľoval v otvorenej poľnej peci, no v 70. rokoch 20. storočia začal i on používať elektrický hrnčiarsky kruh. V roku 1981 mu bol udelený titul majster ľudovej umeleckej výroby.

Vo svojej produkcii nadväzoval na pôvodný hrnčiarsky sortiment, pričom zhotovoval tiež rozmerné taniere, tanieriky, misy, krčiažky, pokladničky, svietniky, figurálny sortiment a iné. Pri dekorovaní výrobkov často využíval tradičné zdobenie pomocou kravského rožku, pričom ho usmerňovali i výtvarníci ÚĽUV. Keďže elektrický hrnčiarsky kruh a lavica na spracovanie hliny zatiaľ vo fonde múzea absentujú, budú náležitým doplnkom hrnčiarskeho náradia, dokumentujúceho vývoj technológie hrnčiarskej výroby v regióne a zároveň zbierky keramiky, ktorú svojou početnosťou a komplexnosťou radíme ku jednej z najväčších zbierok gemersko-malohontskej hrnčiny u nás i v zahraničí.

Akvizíciu podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia.

Zdroj: tlačová správa – Ľudmila Pulišová, etnologička GMM

<p>The post V Gemersko – malohontskom múzeu rozšírili zbierku o hrnčiarsky kruh s príslušenstvom majstra ľudovej umeleckej výroby Ondreja Janka Buriaka first appeared on vobraze.sk.</p>

Gemersko – malohontské múzeum v Rimavskej Sobote čaká revitalizácia hlavného vchodu a zriadenie návštevníckeho centra. 14. augusta boli podpísané posledné zmluvy ohľadom prác a priestor bol odovzdaný firme Kubkostav, ktorá bude zabezpečovať stavebné práce. Tie sa začnú na budúci týždeň a mali by sa ukončiť v polovici novembra tohto roka.

Jedným z cieľov, ktorému zodpovedá najväčší rozsah prác, je zvýšenie komfortu služieb pre návštevníkov. Ide o moderné poňatie vstupu do múzea a zriadenie plnohodnotného návštevníckeho centra zodpovedajúceho súčasným nárokom a očakávaniam návštevníkov a verejnosti.

Vstup do objektu múzea je prvým kontaktom návštevníka so samotným múzeom, a ako taký utvára prvý dojem návštevníka. Historická budova Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote je pôvodne klasicistický objekt delostreleckých kasární postavený v roku 1850, podľa projektu architekta Ferenca Miksa. Počiatky súčasného vstupu do výstavných a expozičných priestorov možno datovať až do konca 70. rokov 20. storočia, keď bola verejnosti v roku 1979 sprístupnená stála vlastivedná expozícia. Z tohto hľadiska má jeho rekonštrukcia veľký význam. Architektonické riešenie je dielom architektky Martiny Ťažkej.

Upravený bude priestor na prístupovej chodbe tak, aby vznikol jednoliaty a návštevnícky príťažlivý moderný priestor. Pôvodný masívny zamrežovaný vstup bude nahradený presklenými automatickými  dverami. V priestore budú moderné vitríny na propagačné materiály, publikácie a zborníky z produkcie GMM. Súčasťou rekonštrukcie budú aj vykurovacie telesá, nová elektroinštalácia či osvetlenie.

 Na tento účel získalo múzeum z európskych zdrojov dotáciu vo výške viac ako 90 000 eur, projekt je prvým krokom k postupnej rekonštrukcii interiéru inštitúcie.

Charakter niektorých prác bude mať dosah aj na obmedzenie činnosti múzea vo vzťahu k návštevníkom.  Dôvodom je bezpečnosť návštevníkov. Múzeum nebude pre verejnosť uzatvorené úplne a o konkrétnych termínoch a obmedzeniach bude inštitúcia včas informovať na svojej webovej stránke a na facebookovom profile.

Sprístupnená pre návštevníkom bude dolná chodba a jedna výstavná miestnosť, kde momentálne prebieha výstava  Legendárne priateľstvá Petőfiho – Petőfi legendás barátságai. Gemersko-malohontské múzeum pripravuje aj nové výstavy a podujatia, na ktoré sa môžu návštevníci tešiť aj počas stavebných prác.

Zdroj: tlačová správa, Ján Ulický – Gemersko – malohontské múzeum (redakčne upravené)

<p>The post Gemersko – malohontské múzeum čaká revitalizácia hlavného vstupu first appeared on vobraze.sk.</p>

 Obec Včelince v okrese Rimavská Sobota predstavila unikátnu novinku. Bol tu vytvorený náučný chodník, ktorý vznikol vďaka poznatkom z archeologického výskumu spred viac ako tridsiatich rokov. Dnes o jedinečných nálezoch predovšetkým z neskorej doby kamennej a zo všetkých úsekov doby bronzovej  informujú tabule na jednotlivých archeologických lokalitách. 

V čase prebiehajúceho výskumu v lokalitách v katastri obce Včelince sa tu na exkurzii zastavili účastníci medzinárodného archeologického kongresu z celého sveta. Konal sa v roku 1991 a archeologickým špičkám z celého sveta boli prezentované výsledky prebiehajúceho výskumu, ktoré priniesli neoceniteľné poznatky z obdobia praveku, predovšetkým z neskorej doby kamennej a z doby bronzovej – na našom území.

Starosta obce Včelince Ľubomír Kosztúr uviedol: „sme si vedomí výnimočnosti nálezov, ktoré dokazujú prítomnosť osídlení v jednotlivých úsekoch praveku a sme veľmi radi, že sa nám podarilo získať zdroje na realizáciu tohto náučného chodníka. Realizátorom bola spoločnosť Art Archeology – Jozef Stankoviansky, ktorá vychádzala z poznatkov výskumu, ktorý tu realizovali pracovníci Archeologického ústavu Slovenskej akadémie vied pod vedením, profesora Václava Furmánka a doktorky Kláry Markovej v rokoch 1985 až 1992.  Zásluhy za súčinnosť pri realizácii patria aj Gemersko – malohontskému múzeu v Rimavskej Sobote.“

Náučný chodník mapuje jednotlivé lokality, predstavuje výnimočné vzácne nálezy aj prostredníctvom priestorových  modelov predmetov zo života obyvateľov na tomto území pred viac ako  tromi tisíckami rokov. Doplnené sú aj modely územia, v ktorých sú naznačené jednotlivé sídla a náleziská, ktoré sa nachádzajú v južnej časti regiónu Gemer.

Ako uviedol Jaroslav Hric z oblastnej organizácie cestovného ruchu Gemer, „sme radi, že región Gemer prichádza s ďalšou novinkou, ktorá doplní atraktivity nášho regiónu akými sú napríklad Národný park Muránska planina, či unikátne stredoveké kostoly s vzácnou výmaľbou. Verím, že takáto atraktívna prezentácia našej dávnej minulosti vzbudí záujem aj u návštevníkov a bude ich motivovať k návšteve regiónu.“

Projekt, ktorého celkový rozpočet bol 15 000 eur, bol realizovaný aj vďaka finančnej podpore vo výške 6 400 eur z Rozvojovej agentúry BBSK cez členský príspevok v oblastnej organizácii cestovného ruchu Gemer. Podpredseda Banskobystrického samosprávneho kraja pre regionálny rozvoj a cestovný ruch Ján Beljak uviedol: „Rozvojová agentúra BBSK prostredníctvom schémy pomoci podporuje projekty, ktoré majú potenciál byť stimulom rozvoja cestovného ruchu v regiónoch, alebo také projekty, ktoré rozvíjajú už jestvujúcu turistickú ponuku. Tento projekt je pre mňa výnimočný tým, že je postavený na dlhoročnej odbornej práci mojich kolegov archeológov a tieto poznatky sa okrem početných publikácií  pre odbornú verejnosť pretavili aj do turistickej ponuky tejto malej obce na juhovýchode Banskobystrického kraja a návštevníkom pútavou formou prinesú informácie o každodennom živote našich predkov v praveku.“

Zdroj: tlačová správa Agentúra pre rozvoj Gemera, Viktor Brádňanský

<p>The post Vo Včelinciach vybudovali náučný chodník po pravekých náleziskách first appeared on vobraze.sk.</p>

Obec Rimavské Janovce patrí k najstarším obciam Rimavskosobotského okresu. Má mimoriadne bohatú históriu i kultúrne pamiatky. Pri príležitosti osemstého výročia o obci napísali knihu. Takmer dvestostranovú publikáciu pod názvom Kapitoly dejín obce Rimavské Janovce pokrstili počas Dní obce kvetom lipy a vodou z Rimavy. Autori sa zhodli, že bolo o čom písať.

Nejde len o brožúru, ale podľa archeológa Alexandra Botoša z Gemersko-malohontského múzea (GMM) o kolektívnu monografiu, kde každú časť spracoval erudovaný autor,“ povedal Alexander Botoš. Obec má podľa neho mimoriadne bohatú historickú tradíciu i kultúrne pamiatky. „Je dokonca staršia zmienka o obci Rimavské Janovce, ako o obci Rimavská Sobota,“ priblížil. Ako zdôraznil, čitateľ v knihe nájde aj informácie nielen regionálneho, ale aj celoslovenského charakteru o geológii, archeológii, histórii, prírodných vedách. „Dúfam, že bude slúžiť obyvateľom, ktorí môžu byť hrdí na svoju obec, pretože nie je to pravidlom, že každá obec má takúto bohatú históriu,“ povedal Botoš, ktorý publikáciu zostavil. Dodal, že najhodnotnejšou pamiatkou v obci je pôvodne kláštorný kostol sv. Jána krstiteľa z 12. storočia. „Patrí ku skvostom sakrálnej románskej kultúry v rámci celého Slovenska,“ podotkol.
Zo svojej strany archeológa v knihe zhrnul doposiaľ všetky známe informácie a údaje, ako aj vlastné výskumy, ktoré v obci realizoval.

Krstu knihy sa zúčastnili viacerí pracovníci (GMM) i spoluautori publikácie. Biologička GMM Monika Gálffyová sa v publikácii venuje živej prírode. Obec obklopuje veľa poľnohospodárskej pôdy, no nachádzajú sa tu aj mnohé oázy života a mokrade, ktoré poskytujú domov mnohým pozoruhodným živočíchom.
„Dúfam, že kniha poslúži, ako dobrý zdroj informácií, nielen pre obyvateľov obce, ale aj celého regiónu, že sa jej bude dariť a ľuďom sa bude páčiť a zaujme ich,“ popriala Gálffyová.

Jaskyniar Ľudovát Gaál v knihe vyzdvihol vynikajúco vytorené viaceré riečne terasy. „Sú významné z celoslovenského haľdiska. Chodia sem preto exkurzie, čo je veľmi dobrá príležitosť, ako prezentovať geológiu v okolí R. Janoviec,“ povedal. Knihe poprial úspech. „Každý človek má mať cit pre svoju obec, k histórii. Je tu nádherná história s románskym kostolom. Je to taká krásna obec, že každý tu nájde to svoje,“ dodal Gaál.

„Je to prakticky prvá publikácia o histórii našej obce. Má to veľký význam, pretože obec mala v roku 2021 osemsto rokov od prvej zmienky,“ povedal bývalý starosta obce Stanislav Krahulec, ktorý dostal dôveru poslancov, aby kniha vznikla. Stal sa aj jej krstným otcom. Hoci sa podľa Kahulca nepodarilo vydať knihu presne na výročie, je veľmi rád, že uzrela svetlo sveta. Vydaná bola v náklade 200 kusov a k dispozícii je na obecnom úrade. „Budeme sa tešiť, ak by bolo treba robiť aj dotlač. Som presvedčený, že čitatelia budú spokojní,“ hovorí Krahulec. Kniha vyšla v náklade 600 kusov.

Knihu krstili počas júnového Dňa obce. V centre prebiehal program. Vystúpili folkloristi z FS Ipel z Lučenca, heligonkári Gaberovci, Attila Zsabka s kapelou a vyvrcholením bola skupina Salko. Podľa starostu obce Romana Uhrina sa snažili pripraviť program pre každú generáciu. „Aby sa ľudia stretli, aby sa po pandémii rozbehol spoločenský život,“ doplnil. Krst knihy bol podľa neho perličkou a je rád, že termín osláv padol na Jána, nakoľko dominantnou pamiatkou v obci je katolícky kostol sv. Jána krstiteľa, v ktorom sa zrána konala aj bohoslužba.

Zdroj: vobraze.sk

<p>The post R. Janovce patria medzi najstaršie obce v okrese. Napísali o nej knihu + foto a video first appeared on vobraze.sk.</p>

Chcela byť učiteľkou, osud ju ale zavial ku kultúre, ktorá jej veľmi rýchlo učarovala. Dostala sa k moderovaniu podujatí, mala na starosti umelecký prednes a desaťročia je už riaditeľkou Gemersko-malohontského osvetového strediska v Rimavskej Sobote. Darina Kišáková (64) pracuje v Dome osvety 44. rok. Ku kultúrno-výchovnej práci zavoňala práve na pedagogickej škole v Prešove. „Tam som získala veľmi veľa skúseností. Veľa som moderovala. Bola to vynikajúca škola. Odmala som ale chcela učiť, osud ma však zavial niekam inam. Možno mi to bolo súdené pracovať v kultúre,“ priblížila pre vobraze.sk Darina Kišáková.

Pochádza z Rimavských Janoviec, ale vydala sa do obce Babinec, čarovnej dedinky v lone prírody. S manželom majú dve deti a šesť vnúčat. Ako Kišáková uviedla, svoju rodinu považuje za najväčšie šťastie. „Nie je dôležité, čo máme, ale koho máme,“ povedala a dodala, že deti a vnúčatá sú pomerne talentované a hudobne nadané. „Sú ako malá kapela, keď sa stretneme. Hrajú na viaceré hudobné nástroje, ako saxofón, klavír, akordeón, husle i spievajú. Pôsobia v ZUŠ-ke i v Hájiku,“ priblížila s tým, že v rodine u nich na heligónke hrával starý otec, ktorý bol samouk.

Kišáková má podľa jej slov veľmi rada osobný kontakt a stretnutia s ľuďmi. kladie ich na najdôležitejšie miesto napríklad v komunikácii. Večerné správy v televíziách nepozerá a už pre niekoľkými mesiacmi sa jej podarilo odstrihnúť aj zo sociálnych sietí. „Bola som skromne vychovávaná, o to viac si vážim, že sme sa viac stretávali. Nelipnem na materiálnych veciach,“ dodala.

Jej zámerom je venovať sa maľovaniu, ku ktorému ju to už roky ťahá. Popri časovo náročnej práci jej ale veľa príležitostí na iné koníčky neostáva. Veľmi rada má kvety. Doma má zhruba sto črepníkov a pripomínajú malé arborétum, v práci ich má trochu menej. „Zaberie to trochu času, ale teším sa z nich. Keď rastú a darí sa im,“ hovorí. Veľmi rada číta populárno-náučnú literatúru. „Dá sa k nej hocikedy vrátiť, študovať a prehlbovať si vedomosti. Je úžasná vec dostať sa do tajov, na ktoré bežne nezostáva čas, vedieť si pritom nájsť priestor na skúmanie vlastného tela i mozgu, či samoliečeniu,“ hovorí s tým, že medicíne či meditáciám sa venuje roky a pomáhalo jej to aj pri vážnych zdravotných problémoch. Za čarovné miesto s dobrou energiou na potrebný oddych považuje práve časť svoje záhrady.

„Popri tejto práci v kultúre ide inak všetko bokom. Vždy ma však napĺňala, aj keď práca v kultúre nikdy nebola zaplatená. Sem sa nechodí kvôli peniazom, ale kvôli tomu, že človeka táto práca baví. Všetci zamestnanci ju musíme mať v srdci a musí nás baviť,“ zdôraznila riaditeľka Domu osvety. Podotkla, že táto práca je rokmi čoraz náročnejšia. „Niekedy sme mali rozpočet a robili sme. Teraz, keď chceme robiť viaceré aktivity, tak musíme robiť projekty. To nám zaberie veľa času a pritom už nezostáva toľko priestoru na odbornú časť. Sme vyťažení a je nás málo,“ podotkla Kišáková, ktorá pracuje ako riaditeľka 19 rokov.  

„Naša práca je veľmi rôznorodá, dynamická a vyvíja sa. Podobne ako aj samotná osveta za tie roky,“ uviedla Kišáková a dodáva, že GMOS stál pri zrode a sprevádzal vývoj viacerých podujatí, ktoré majú v regióne tradíciu.
Spomenula napríklad Daxnerov Tisovec, Festival Janka Plichtu, Klenovskú Rontouku. „V úvode som na osvete mala na starosti umelecký prednes, bola to moja špecializácia. Mali sme vtedy vynikajúci literárny klub pod názvom KRAZA, kde sme sa stretávali všetci recitátori,“ spomenula. Osobitne si cení, že sa venovali ochotníckemu divadlu a chodili po obciach. „Volali sme to Deň divadla. Vtedy sa na dedinách obnovilo veľmi veľa divadiel, napríklad v Hrachove, Rimavskej Bani, Ratkovej či Lukovištiach,“ podotkla riaditeľka Kišáková, ktorá si cení aj rekonštrukciu Domu osvety, ktorá zvýšila dôstojnosť a umožnila mnoho podujatí vo vynovených spoločenských priestoroch. S obnovou prístavby budovy by rada pokračovala, aby došlo k jej vizuálnemu sceleniu.

Zdroj: vobraze.sk

<p>The post Kultúra sa dá robiť len s láskou. Kišáková jej zasvätila celý život first appeared on vobraze.sk.</p>