Talentovaná Terezka z Revúcej si uznanie získava pre jej autentickosť. Začala spievať v Lúčnici

Mladá a talentovaná speváčka ľudových piesní Terézia Motyčková z Revúcej si získava uznanie ľudí hlavne pre jej autentickosť a úctu k tradíciám. Účinkuje v umeleckom súbore Lúčnica. „Je to pre mňa splnený sen. Vždy som sa túžila dostať do nejakého významného umeleckého telesa. To, že som súčasťou Lúčnice, predstavuje pre mňa veľkú vec. Aj keď sa mi to podarilo, určite je tam pokora. Predovšetkým však prevláda u mňa radosť. Veľmi sa teším na každé naše predstavenie. Každopádne je pre mňa cťou byť členkou takéhoto úžasného umeleckého telesa. Stále som v ňom ale nováčikom,“ povedala pre vobraze.sk Terézia Motyčková (20). Ako podotkla, do Bratislavy nešla s tým, že sa hneď prvý rok dostane do Lúčnice. „Neverila som si možno natoľko, že by som to okamžite zvládla. Ukázalo sa však na konkurze, že asi na to mám. Vlani na jeseň som ním úspešne prešla,“ pokračovala. Dodala, že prvé vystúpenie absolvovala v decembri a od januára sa zúčastňuje na ich väčšine.

Terezka spieva v ženskej speváckej skupine Lúčnice. „Nadobudla som tam už veľa nových poznatkov o tom, ako správne spievať. Venujeme sa v rámci prípravy jeho technike. Najväčší posun spočíva u mňa v tom, že mám spevácke vedenie, ktoré som predtým nemala. Veľmi mi to pomáha.“

Napriek úspechom zostáva skromná a plány do budúcnosti si prednostne nerobí. Žije prítomnosťou a snaží sa rozhodovať podľa prichádzajúcich ponúk s mottom: „Ak niečo má vyjsť, tak to vyjde,“ dodáva Terezka, ktorá pôsobila v ĽH Ondreja Radiča v Kokave nad Rimavicou a v ĽH Jána Jasenku v Hnúšti. Práve Kokava jej prirástla k srdcu. Príležitostne si zaspievala aj s legendárnou ĽH Ďatelinka.

„Každá jedna pieseň sa nedá naučiť a spievať stále rovnako. Záleží veľa aj odo mňa, v akej nálade som. Vždy sa snažím o autentickosť,“ hovorí mladá speváčka Jej talent a vernosť tradíciám boli potvrdené aj detstve získaným titulom laureátky Zlatej Strunky.

Jej cesta k umeniu sa začala hrou na flaute v Základnej umeleckej škole v Revúcej. Hoci ju folklór v ranom detstve nijako zvlášť nelákal, zlom nastal v desiatich rokoch. Práve cez hudbu si k nemu postupne našla cestu, ktorú umocnilo aj to, že jej mladšia sestra Kristínka začala tancovať vo folklórnom súbore. Ako uviedla, pridala sa a folklór sa stal neoddeliteľnou súčasťou jej života. Z detského Lykovčeka prešla neskôr do FS Lykovec.

​Vyrastala v regióne Gemer, ktorý považuje za kultúrne nesmierne bohatý, no zároveň málo spropagovaný. Podľa jej slov je stredný Gemer v okolí Revúcej stále akousi „neobjavenou“ zlatou truhlicou piesní a tradícií. Počas štúdia na Základnej umeleckej škole v Revúcej ju výrazne ovplyvnil učiteľ Michal Šimko. Ten ju učil hru na husle a postupne ju viedol k hlbšiemu pochopeniu ľudovej hudby. Práve on sa v podstate stal takou hlavnou postavou v Terezkinom vnímaní hudby, spevu a hry na husle.

Proces hľadania a „oprašovania“ starých, niekedy už zabudnutých piesní, je pre Terezku malým dobrodružstvom v knižniciach a starých zápisoch. Pri výbere piesne je pre ňu kľúčové, aby ju oslovil text aj melódia. „V piesni musí byť jednoducho iskra,“ hovorí Motyčková. Ako dodáva, veľký dôraz kladie na príbehy, ktoré piesne rozprávajú. „Pred vystúpením pociťujem rešpekt a mierny stres, pretože chcem príbeh piesne odovzdať publiku čo najzmysluplnejšie, s dejovosťou a citom.“

​Hoci je tanec prirodzenou súčasťou folklóru, Terezka ho vníma skôr ako sprievodný jav. Sústredí sa primárne na hlasovú interpretáciu, harmóniu a celkové hudobné spracovanie, ktoré pomáha vypovedať hlboký príbeh piesne.

​Terezka má na konte viacero ocenení, za svoju najhodnotnejšiu trofej však považuje prvé miesto v súťaži Hronsecká lipová ratolesť. Bol to pre ňu nečakaný a veľmi milý úspech, z ktorého sa tešila. Neskôr sa súťaží prestala zúčastňovať. Pre ňu je dôležitejšie spievať pre divákov a pre vlastnú radosť než sa zúčastňovať na rôznych súťažných príležitostiach.
Svoju pozornosť venuje najmä piesňam z obce Sirk, ktoré interpretuje s dôrazom na miestny dialekt. Okrem Gemera ju však začínajú lákať aj iné regióny ako Podpoľanie, Horehronie či západné Slovensko.

​​Dnes žije Terezka v Bratislave, kde trávi väčšinu času štúdiom hudobnej výchovy a slovenského jazyka na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského.

​Lásku k hudbe do Terezky a jej sestier odmalička vštepovali rodičia, ktorí sa hudbe venovali v detstve a v mladosti. Terezka má dve sestry. Kristínka hrá na husle v Kokave nad Rimavicou a Paulínka hrá na cimbal a navštevuje ZUŠ v Revúcej a tiež sa úspešne zúčastňuje na speváckych súťažiach.
​Keď potrebuje trochu oddychu a relax, najradšej odchádza na chalupu k babke na Železník, kde nachádza pokoj. Vo voľnom čase dobíja baterky prechádzkami v prírode v okolí Revúcej, ktorá je pre ňu zdrojom inšpirácie.

​Mladým dievčatám, ktoré s folklórom začínajú, Terezka odkazuje: „Je veľmi podstatné hľadať si vlastnú cestu a svoj štýl. Nájsť samého seba je to hlavné. Samozrejme, je dobré inšpirovať sa inými, ale prioritou musí byť autentickosť.“

Spolupracovala na projekte Korene Novohradu, kde sa podieľala na viacerých skladbách, ako napríklad Ťeśie voda skokon, Zore moje, zore či Vyletel vták hore pod oblaky. Jej skladby sú dostupné na platformách ako Spotify a YouTube, pričom niektoré z nich ako napríklad Žala bech jej, žala, sa objavili aj vo vysielaní slovenských rádií.

Zdroj: vobraze.sk, foto: album T. Motyčkovej