Niektorí ľudia vstupujú do našich životov len na krátky okamih. Iní sú pri tých najdôležitejších chvíľach – od narodenia až po poslednú rozlúčku. Klára Štefániková patrí k tým druhým. Ako najdlhšie pôsobiaca matrikárka v Rimavskej Sobote sprevádza obyvateľov mesta ich životnými míľnikmi už viac ako 30 rokov. Nedávno jej prácu ocenili aj oficiálne – pri príležitosti 130. výročia vzniku štátnych matrík získala významné rezortné ocenenie za profesionálny prístup a dlhodobú činnosť v oblasti patričnej agendy.
Aj keď si svoje súkromie stráži, spomienky na jej začiatky na matrike spája s milými udalosťami. „Bola som veľmi mladá, keď som nastúpila na matriku,“ spomína si na svoje začiatky s tým, že sa ich dokonca ľudia pýtali, či sú na matrike na brigáde, keďže vyzerali tak mlado. „Na matrike sa však nebrigáduje, na túto prácu treba odborné skúšky,“ hovorí pre vobraze.sk Klára Štefániková, rodená Csáková.
Predtým pracovala ako zapisovateľka na prokuratúre a krátko aj na okresnom úrade. Keď ju oslovili, aby sa zúčastnila na konkurze na miesto matrikárky, neváhala. „Vyhrala som ho a nastúpila som namiesto odchádzajúcej kolegyne Eriky Orlovskej,“ hovorí.
Ako s matrikárskou presnosťou hovorí, za tri desaťročia odslúžila presne 847 sobášov. Každý jeden z nich bol iný, no všetky mali spoločného menovateľa – zodpovednosť a dôstojnosť. „Mojou úlohou je predstaviť snúbencov a svedkov sobášiacemu. Musí to byť s pokorou, dôrazom a úctou,“ vysvetľuje Klára Štefániková. Priznáva, že najmä v začiatkoch mala pred plnou obradnou sieňou trému. „Sobáše bývali veľké, miestnosť bola plná ľudí. Musela som sa naučiť vystupovať pred veľkým publikom.“
Sobáše i iné udalosti sa niekedy zapisovali výlučne ručne do hrubých matričných kníh. Dnes sú už tenšie, ale používa sa pritom špeciálny atrament, ktorý má vydržať viac ako sto rokov. „Je to krásna, ale aj veľmi zodpovedná práca. Každý zápis má historickú hodnotu,“ približuje. Matriky sú podľa nej dôležité nielen pre štát, ale aj pre ľudí, ktorí hľadajú svoje korene a rodinnú históriu. Aj preto musí byť každý údaj presný a overený.
Dnes sa trend mení. „Mladí ľudia si čoraz častejšie vyberajú menšie, komornejšie obrady,“ hovorí. Zmeny však nevníma len v počte hostí. Mení sa aj prístup k samotnému manželstvu. „Veľa párov si dnes zakladá rodinu aj bez sobáša. Často sa berú až po narodení detí.“ Napriek tomu si Štefániková myslí, že význam manželstva ako takého sa nestráca, len sa mení jeho načasovanie.
Aj napriek rokom praxe ju dokážu obrady stále dojať. „Keď vidím snúbencov alebo rodičov plakať, často sa neubránim slzám ani ja. Vtedy sa musím pozrieť inam a zhlboka dýchať,“ priznáva. Silné momenty sú podľa nej neoddeliteľnou súčasťou práce. „Človek sa ľahko vžije do situácie druhých.“ Spomína si na množstvo dojímavých chvíľ, keď si uvedomila, akú dôležitú úlohu v životoch ľudí zohráva.
Nechýbajú však ani úsmevné či nečakané situácie. Spomína napríklad na deti, ktoré počas obradu pobehujú okolo rodičov alebo sa skrývajú pod sukňu nevesty. „Je to spontánne, ale zároveň musíme zachovať dôstojnosť.“ Raz dokonca museli obrad prerušiť, keď sa snúbenci rozosmiali. „Počkali sme, kým sa upokoja, a potom sme pokračovali. Bolo to však už pred viac ako desiatimi rokmi.“
Kuriózne situácie však vedia byť aj dramatickejšie. „Stalo sa, že pred sobášom napadla budúca svokra nevestu a lietali aj gombíky. Napriek tomu sa sobáš uskutočnil, ale už bez svokry,“ dodala Štefániková s tým, že takýto prípad mali len raz a stalo sa to už veľmi dávno, dodnes však zostal v spomienkach matrikárok.
Za najnetradičnejší zážitok považuje účasť v televíznej relácii „Vezmeš si ma?“. „V realite to bolo úplne iné, než ako to pôsobilo na obrazovke. Bol to skôr obrad pre kamery,“ spomína. Konal sa v kaštieli v mestskej časti Tomašová.
Zaujímavé sú pre ňu aj sobáše s cudzincami, ktoré prinášajú rôzne tradície, oblečenie či jazykové špecifiká. „Niekedy ide o pestré obrady, ktoré obohacujú aj nás. Raz sme sobáš mali aj v v online vysielaní.“
Dôležitou súčasťou jej práce je aj administratíva a dodržiavanie zákonných podmienok. „Najdôležitejšia je zodpovednosť za platnosť sobáša. So snúbencami sa stretávame už pri podávaní žiadosti a spolu riešime všetky detaily obradu.“ V posledných rokoch pribúda aj agenda zo zahraničia. Matrikárky pripravujú podklady k zápisom udalostí z krajín ako Rakúsko, Nemecko či Maďarsko. „Je to náročné, ale zároveň zaujímavé, pretože sa stretávame s rôznymi legislatívnymi aj kultúrnymi rozdielmi.“
Cieľ je však stále rovnaký, aby novomanželia aj hostia odchádzali spokojní. „Teší nás, keď si ľudia pochvaľujú celý obrad – báseň, hudbu aj samotnú atmosféru.“ Aj drobné detaily podľa nej vytvárajú veľký celok.
Práca matrikárky však zďaleka nekončí pri svadbách. „Sme pri rôznych etapách života – pri narodeniach, zmenách mien, rozvodoch aj úmrtiach. Matrikárky sú ako sudičky,“ hovorí. Aj preto ju práca napĺňa dodnes. „Každý deň je iný.“ Často ide o situácie, keď si kolegyne navzájom radia a hľadajú riešenia, pretože legislatíva vie byť zložitá.
Za svoju dlhoročnú činnosť získala Ďakovný list aj Pamätnú medailu ministra vnútra III. stupňa. „Vážim si to a prijala som to s pokorou. Je to moje vnútorné zadosťučinenie,“ dodáva Klára Štefániková. Ocenenie vníma ako uznanie práce všetkých matrikárok, ktoré často stoja v úzadí, no ich práca je pre fungovanie spoločnosti nevyhnutná.
Vo voľnom čase sa venuje rodine, športu a prírode. Rada trávi čas na Kurinci, Maginhrade či v okolí Kokavy a Látok. Oddych v prírode jej pomáha načerpať energiu po náročných pracovných dňoch. Najviac si však cení chvíle strávené s rodinou.
A aký odkaz má pre snúbencov? „Aby vydržali spolu aj v ťažkých časoch, držali spolu a ťahali jedným smerom,“ znejú slová ženy, ktorá už desaťročia spája ľudí – nielen formálne, ale aj ľudsky.
Zdroj: vobraze.sk
