Laura Švantnerová z Teplého Vrchu patrí k dobrovoľným hasičkám takmer päť rokov. Začínala v dievčenskom družstve, vyskúšala si viacero pozícií a v súčasnosti behá pravý prúd. Hasičský šport jej priniesol nielen súťaže a adrenalín, ale aj kamarátstva, zodpovednosť a pocit, že každý člen tímu je dôležitý.

Dievčenské družstvo vzniklo v obci Teplý Vrch z iniciatívy veliteľov tamojšieho dobrovoľného hasičského zboru. V obci bolo viacero dievčat, ktoré mali o hasičský šport záujem, a tak sa rozhodli vytvoriť ženský tím. Laura sa k nemu pridala ešte ako trinásťročná. „Dostala som sa k tomu vlastne náhodou. Chceli vytvoriť ženské družstvo, pretože mali byť krajské kolá a majstrovstvá Slovenska. V obci bolo veľa dievčat, tak sme vytvorili tím,“ hovorí pre vobraze.sk Laura Švantnerová (17).

Začiatky boli rýchle. Dievčatá začali trénovať a už približne po dvoch mesiacoch sa dostali až na majstrovstvá Slovenska. Laura však vtedy nemohla súťažiť. Chýbal jej potrebný vek – podmienkou účasti bolo mať minimálne 15 rokov. Na tréningy preto chodila pomáhať a podľa potreby zaskakovala. Aj tak sa však od prvých dní cítila ako súčasť družstva.

Na prvý tréning si dodnes pamätá. Dievčatá postavili do radu a nechali ich šprintovať, aby zistili, na akú pozíciu by sa ktorá hodila. Laura bola vtedy medzi nimi menšia a fyzicky slabšia, preto začala na pozícii takzvanej béčka. „Je tam síce veľa spojov a veľa vecí, ktoré sa dajú pokaziť, ale zároveň je to ešte taká bezpečnejšia činnosť,“ vysvetľuje.

Na základni musí béčko pracovať s tromi hadicami, správne ich pripraviť a následne čo najrýchlejšie vyraziť. Laura túto pozíciu robila približne dva roky. Neskôr si vyskúšala aj rozdeľovač, keď sa ich členka zranila. Táto pozícia jej však nesadla. „Je to dosť ťažká pozícia. Problém mi robili spojenia a nesedelo mi ani ťahanie ťažkých hadíc,“ hovorí. Pri jednom z tréningov sa navyše zranila a skončila na ošetrení. Po tejto skúsenosti sa k rozdeľovaču už veľmi vracať nechcela.

Napokon našla pozíciu, ktorá jej sadla najviac. Už viac ako dva roky behá pravý prúd. „V tom som sa našla asi najviac. Je to napínavé, musím byť čo najrýchlejšia a práve to ma motivuje. Chcem stále dosiahnuť lepší čas ako minule,“ opisuje. Pri hasičskom útoku rozhodujú sekundy. Laura musí po štarte čo najrýchlejšie vybehnúť, správne pracovať s hadicou a napokon presne zamieriť na terč. Nestačí však iba rýchlosť.

Dôležitý je správny odhad pri práci s hadicou. Aj spôsob, akým počas behu rozvinie klbko, môže ovplyvniť výsledný čas. „Najdôležitejšia je súhra. Keby sme nespojili všetky spoje vzadu, voda ku mne ani nepríde. Potom je dôležitá aj presnosť pri terčoch a cit v rukách, aby som vedela, ako pohnúť prúdnou a zostreliť terč,“ vysvetľuje.

Na štartovnej čiare však podľa nej zohráva úlohu aj nervozita. Najprv treba vyštartovať bez prešľapu a správne odhadnúť tempo. Príliš rýchly beh môže následne skomplikovať prácu na základni. „Keď už bežím, úplne vypnem a snažím sa iba hýbať nohami, aby som čo najrýchlejšie šprintovala. Na konci sa snažím čo najlepšie mieriť. To mi už ide celkom dobre,“ hovorí s úsmevom.

Práve rýchlosť je podľa nej jej najväčšou výzvou. Naopak, so zostreľovaním terčov problém nemá. Pri samotnom útoku však treba zvládnuť aj tlak vody. Prvá voda prichádza pod najväčším tlakom a prúd treba ustáť a zároveň čo najrýchlejšie zamieriť.

Po dobehnutí pritom družstvo často ešte nevie, aký čas dosiahlo. Výsledok sa dozvedia až neskôr z mikrofónu. Dovtedy si dievčatá odhadujú, ako sa im útok podaril. „Keď sa to podarí, je to veľká radosť. Najmä keď potom zistím, že som si zabehla osobný rekord. Je to príjemné prekvapenie,“ priznáva Laura.

Rovnako silno však vníma aj opačnú situáciu. Keď sa jej útok nepodarí alebo nedobehne tak ďaleko, ako potrebovala, má pocit, že tým utrpel celý tím. „Každému sa môže niečo prihodiť. Máme sedem pozícií a v každej sa dá niečo pokaziť,“ dodáva. Práve súdržnosť je podľa nej jednou z najväčších hodnôt ich družstva. Dievčatá sa poznajú, trávia spolu čas a navzájom sa podporujú nielen pri súťažiach. „Niekedy sa pohádame alebo sa nám niečo nepáči, ale držíme pokope. Pomáha nám to aj pri súťažných útokoch. Keď niekto niečo pokazí, nehneváme sa na neho, pretože sa to môže stať každému,“ hovorí.

Najkrajšie chvíle preto Laura nespája iba s výsledkami. Rada spomína na svoju prvú súťaž v Hrachove, kedy trénovali približne mesiac a napriek tomu dosiahli čas okolo 20 sekúnd. „Boli sme z toho veľmi šťastné. Aj oslava bola. Keď sme potom postúpili na krajské kolo, opäť sme oslavovali,“ doplnila. Silným zážitkom pre ňu boli aj majstrovstvá Slovenska, hoci vtedy ešte pre vek nemohla byť priamo súčasťou súťažného tímu. Dievčatá si na nich priniesli aj akordeón a spoločne si spievali ľudové piesne. „Cítila som sa, akoby som bola jednou z nich,“ hovorí. Práve postup na majstrovstvá Slovenska považuje za najväčší úspech družstva. Dievčatá tam napokon obsadili tretie miesto na Slovensku.

O dva roky neskôr sa Laura snažila ženské družstvo poskladať na súťaž. Tentoraz však tímu skomplikovali situáciu aj zranenia. „Mrzelo ma, že som nemohla prvýkrát zdieľať ten úspech, ale veľmi som sa s nimi tešila. Zdravie je však prednejšie ako účasť na majstrovstvách Slovenska,“ hovorí. Do budúcnosti už bude súťažiť v kategórii žien a dúfa, že sa im na ďalšom krajskom kole opäť podarí zabojovať o postup.

Hasičstvo však pre Lauru nie je iba o požiarnych útokoch. Členovia DHZ sa počas roka stretávajú aj pri brigádach a pomáhajú zveľaďovať obec. Spoločne organizujú aj podujatia a počas zimy napríklad zábavu. Tím tak podľa nej funguje aj mimo súťažnej sezóny. „Nie je to len o požiarnych útokoch. Sme spolu aj mimo sezóny a zostávame tímom,“ zdôrazňuje.

Dobrovoľné hasičstvo jej zároveň prinieslo väčšiu zodpovednosť. Laura pomáha organizovať tréningy a hľadá aj nové členky do družstva. Pri brigádach sa snaží pomôcť vždy, keď môže. „Naučila som sa byť viac zodpovedná a myslieť na viac vecí naraz,“ hovorí.

Svoje pôsobenie v DHZ chce navyše posunúť ďalej. Prihlásila sa na kurzy, aby v budúcnosti mohla chodiť aj k zásahom. To pre ňu predstavuje ďalšiu výzvu. Aj vďaka hasičom sa zmenil jej pohľad na túto profesiu. Predtým ani netušila, že v obci funguje dobrovoľný hasičský zbor. Postupne sa zoznámila s hasičským náradím, technikou aj fungovaním zboru. Pomáhali im aj členovia, ktorí sú zároveň profesionálnymi hasičmi.

Najväčšiu radosť jej však stále prináša spoločný výsledok a pocit dobre vykonanej práce. „Najlepšie je, keď sa nám niečo podarí spoločne. Ale aj keď treba ísť pomôcť, potom si spolu sadneme. Tá súdržnosť je na tom najkrajšia,“ hovorí Laura.

Hoci sa jej život za posledný rok posunul najmä smerom k hasičstvu, hudbu zo svojho života nevynechala. Klavír už síce študovať prestala, spevu a gitare sa však naďalej venuje a pôsobí aj v kapele v ZUŠ-ke i na gymnáziu. Popri tom je v treťom ročníku a v najbližšom období chce dať väčší priestor škole.

Laura z Teplého Vrchu priťahuje pozornosť spevom. Hrá na klavíri i na gitare

Zdroj: vobraze.sk

<p>The post Dobrovoľná hasička Laura z Teplého Vrchu organizuje tréningy a pripravuje sa aj na zásahy first appeared on vobraze.sk.</p>

Jozef Mikuda z Revúcej zasvätil svoj život pomoci ľuďom. Prešiel cestu od radového hasiča až po riaditeľa Okresného riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru (HaZZ) v Revúcej. Po štyridsiatich rokoch v hasičskom zbore otvorene hovorí o tom, že náročná služba nie je len o fyzickej sile, ale aj o psychickej odolnosti a systémovom zabezpečení, ktoré verejnosť často vníma skreslene.

Od Plameňa až na čelo revúckych hasičov

Svoju cestu k hasičskému povolaniu začal Jozef Mikuda ešte v detstve v rámci záujmovej činnosti Plameň. Ako spomína, patril k partii školákov, ktorých k požiarnemu športu priviedol miestny nadšenec Paška. „Chodili sme po súťažiach a tam som k tomu pričuchol, ako sa hovorí. Pretrvalo to celú základnú školu,“ hovorí pre vobraze.sk Jozef Mikuda (61).

Po nástupe do zboru pôsobil desať rokov ako radový hasič. Neskôr prešiel všetkými veliteľskými funkciami vtedajšieho požiarneho a neskôr Hasičského a záchranného zboru. Veliteľom sa stal v roku 1996, následne pôsobil ako vedúci prevádzkovo-technického oddelenia a aj ako zástupca riaditeľa. Okresným riaditeľom je už dvanásty rok.

„Keď má človek v tom záľubu od mladosti, nevidím dôvod striedať zamestnanie. Tu som našiel naplnenie,“ vysvetľuje svoje dlhoročné zanietenie a vernosť profesii.

Hasič dnes musí vedieť omnoho viac

Za štyri desaťročia prešla práca hasičov radikálnou premenou. Kým kedysi bola ich hlavnou náplňou likvidácia požiarov a technické zásahy, napríklad čerpanie vody pri povodniach, dnes musia zvládať omnoho širšie spektrum výziev. Zasahujú pri dopravných nehodách, prácach vo výškach či udalostiach s nebezpečnými látkami. „Čím ďalej, tým viac je tlak na kreativitu. Hasič si musí poradiť s náradím, technikou aj vedomosťami a vedieť ich použiť v rôznych situáciách. Nie je to jednotvárna robota,“ hovorí Mikuda. Dodáva, že moderná doba prináša nové riziká, ako sú požiare elektromobilov či fotovoltických systémov, čo kladie vysoké nároky na neustále vzdelávanie príslušníkov.

Svoje odborné znalosti si počas služby neustále rozširoval aj štúdiom. Absolvoval Stredné odborné učilište ZŤS v Košiciach, neskôr získal hasičskú maturitu v Žiline a vyštudoval aj Policajnú akadémiu. Ako spomína, išlo o jednu z prvých vysokých škôl takéhoto zamerania na Slovensku, ktorá otvorila študijný odbor bezpečnostných služieb určený aj pre príslušníkov hasičského zboru a civilnej ochrany.

„Dalo mi to väčší prehľad v zákonoch, nariadeniach a predpisoch. Právne vzdelanie využívam v praxi dodnes a vo veľkej miere ovplyvnilo výkon mojej práce,“ vysvetľuje. Podľa okresného riaditeľa čaká zbor v najbližších rokoch ďalšia výzva. Staršia generácia hasičov prichádzala do služby s bohatými praktickými zručnosťami z technických odborov, zatiaľ čo dnešní mladí uchádzači často absolvovali všeobecné školy alebo gymnáziá. „Toto je dosť problém, ktorý ich bude čakať,“ konštatuje s tým, že praktickým zručnostiam treba pri výcviku venovať oveľa väčšiu pozornosť ako kedysi.

Na zásahy, na ktoré sa nezabúda

Počas svojej kariéry zažil množstvo náročných zásahov – od veľkých požiarov historických budov v centre Revúcej až po tragické dopravné nehody či ničivé povodne. Práve takéto udalosti sú podľa neho psychicky najťažšie. „Najnáročnejšie zásahy sú vždy tie najväčšie,“ hovorí. Ako príklad Jozef Mikuda uvádza požiar historickej budovy Kohút na revúckom námestí. „Bolo to v letnom období pri vysokých horúčavách. Požiar v strešnej konštrukcii bol natoľko rozvinutý, že príslušníci, ktorí boli v tom čase v službe, ho len veľmi ťažko zvládali.“

Postupne preto boli povolané jednotky z ďalších okresov Banskobystrického kraja. Po dvanástich hodinách sa požiar podarilo dostať pod kontrolu. „Síce zhorela strecha kultúrnej pamiatky, ale podarilo sa zachrániť nižšie podlažia, takže budova mohla ďalej slúžiť svojmu účelu.“

Za mimoriadne náročné považuje aj dopravné nehody s tragickými následkami. „To sú ťažké veci aj pre zasahujúcich príslušníkov. S tým sa už treba vedieť nejako vysporiadať. Zranené deti a podobne.“

S náročnými zážitkami sa vyrovnáva oddychom na záhrade a pohybom v prírode. Počas služby absolvoval všetky dostupné odborné kurzy a získal oprávnenia na obsluhu motorovej píly, vedenie motorového plavidla či práce vo výškach. Istý čas bol aj členom lezeckej skupiny v Revúcej.

Revúcky okres podľa neho v posledných rokoch zasiahli aj rozsiahle povodne. „Strhlo cestu smerom na Prednú Horu, dochádzalo k masívnemu prívalu vody, ľuďom tiekla cez ulicu do domov, takže bolo treba konať veľmi rýchlo.“ Náročné sú podľa Mikudu aj požiare v ťažko dostupnom teréne, ktorých je v okrese vzhľadom na členitú krajinu viac než dosť.

Spomenul aj citlivú tému sociálneho zabezpečenia hasičov. Podľa jeho slov verejnosť často zabúda, že výsluhové dôchodky nie sú darom, ale výsledkom dlhoročného odvádzania príspevkov počas služby.

„My si na výsluhové dôchodky fakticky odkladáme z vlastných peňazí,“ zdôrazňuje. Poukazuje pritom aj na fyzickú náročnosť povolania. „Boli by ste spokojnejšia, keby prišiel nejaký nadupaný štyridsiatnik, ktorý by vás chytil a vyniesol, alebo päťdesiat- či šesťdesiatročný hasič?“ pýta sa s tým, že skorší odchod do výsluhového dôchodku považuje vzhľadom na charakter práce za nevyhnutný.

Oddych nachádza v záhrade i pri drevených hračkách

Aj po štyroch desaťročiach služby si Jozef Mikuda udržiava pozitívny prístup k životu. Najväčší oddych nachádza pri práci na záhrade s manželkou, plávaní a vo svojej malej dielni. Vo voľnom čase vymení uniformu za drevo, pilník a jemné náradie. Už od detstva ho baví vyrábať hračky a táto záľuba mu zostala doteraz. Pre svoje deti, vnúčatá a ďalších členov rodiny vyrába malé drevené autíčka či loďky na gumový pohon, ktoré sa po natiahnutí gumičky samy rozbehnú alebo plávajú po vode.

„Niekedy treba bystré oko, niekedy šikovné ruky a niekedy oboje,“ hovorí. Práve drevo je jeho obľúbeným materiálom. „Ja som taká povaha, že by som robil hocičo iné. Mám rád prácu s drevom napríklad,“ priznáva. Hoci je vyučený obrábač kovov a vedel by si predstaviť aj profesiu sústružníka či zvárača, pri oddychu jednoznačne uprednostňuje drevo. Materiál je podľa neho dostupnejší, nevyžaduje veľkú dielňu ani náročné stroje. „Hračky robím od detstva. Už ako chlapec som si ich vyrábal sám. Robil som loďky s vrtuľou, ktoré vedeli ísť po vode aj po zemi, a deti v rodine sa z toho vždy tešili,“ spomína.

Aj po odchode do dôchodku chce zostať aktívny. Po rokoch náročnej práce s ľuďmi sa teší na pokojnejšie dni v dielni, kde bude môcť vyrábať drevené hračky pre svoje vnúčatá a možno sa opäť vráti aj k modelárstvu, ktoré ho sprevádza už od detstva.

Zdroj: Vobraze.sk, foto: archív Jozef Mikuda, OR HaZZ Revúca

<p>The post Okresný riaditeľ HaZZ v Revúcej Mikuda si oblieka uniformu už 40 rokov. Záľubu má vo vyrábaní drevených hračiek first appeared on vobraze.sk.</p>

To, čo sa ešte pred niekoľkými týždňami zdalo ako veľký sen, sa pre mladé dobrovoľné hasičky z obce Halič sa stalo realitou. Po prvý raz v histórii miestneho Dobrovoľného hasičského zboru sa prebojovali na majstrovstvá Slovenskej republiky v hasičskom športe a svoju premiéru premenili dorastenky na obrovský úspech. V silnej konkurencii ôsmich najlepších tímov zo všetkých krajov Slovenska si vybojovali strieborné medaily.
Majstrovstvá Slovenskej republiky hasičského dorastu sa konali 27. júna v Považskej Bystrici. Družstvo dorasteniek z Haliče reprezentovalo nielen svoju obec, ale aj celý Banskobystrický kraj. Na súťaž cestovali už v skorých ranných hodinách, pričom ich čakala takmer 190-kilometrová cesta.

Dievčatá absolvovali dve disciplíny – požiarny útok na nástenkové terče a štafetu. V požiarnom útoku dosiahli časy 26,17 a 29,81 sekundy, v štafete zabehli časy 88,31 a 82,00 sekundy. Po sčítaní najlepších výkonov dosiahli výsledný čas 108,17 sekundy, ktorý znamenal fantastické druhé miesto.

Víťazstvo si odnieslo družstvo DHZ Veľký Lapáš s časom 106,37 sekundy. Rozdiel medzi druhým a tretím miestom predstavoval iba pol sekundy. Stačilo tak len veľmi málo a dorastenky je z Haliče mohli byť aj piate. Pre trénera družstva Haliče Kristiána Fajčíka je tento výsledok o to cennejší, že dievčatá štartovali na celoštátnom šampionáte vôbec prvýkrát. „Na celoštátne kolo sme sa dostali prvýkrát. Konkurencia bola veľmi silná, štartovalo osem družstiev, z každého kraja jedno. Pre mňa bol úspech už len to, že sme sa tam dostali. Išli sme si to tam užiť,“ povedal pre vobraze.sk tréner Kristián Fajčík.

Podľa jeho slov však dievčatá práve na najdôležitejšej súťaži sezóny predviedli svoj najlepší výkon. „Predchádzajúce kolá boli horšie, ale na celoslovenskom kole to už bolo také, ako som si to predstavoval. Výkonnostne aj časovo sa dievčatá zlepšovali a podali zatiaľ svoj najlepší výkon,“ zhodnotil Fajčík. Úspech podľa neho nie je dielom náhody. S väčšinou dievčat pracuje približne štyri roky.
„Začali sme spolu ešte na súťaži Plameň a odvtedy to ťaháme spolu. Som učiteľ na základnej škole, všetky boli moje žiačky. Postupne sme ich vyberali, pripravovali a pekne sa vypracovali,“ priblížil.

Zdôrazňuje však, že strieborná medaila nie je zásluhou jedného človeka. „Spolu sa učíme. Nie je to len moja zásluha, ale zásluha celej DHZ Halič. Veľa ľudí nám pomáhalo pri príprave a tréningoch,“ dodal. Na majstrovstvách tvorilo družstvo deväť dievčat a podľa trénera mala každá svoju dôležitú úlohu. Tím dorasteniek tvorili – Nela Orlaiová, Lenka Fajčíková, Lucia Sýkorová, Natália Vinarčíková, Sára Mária Fízeľová, Alexandra Očovanová, Nina Laššanová, Beata Žigová, Karin Kanátová.

Haličské hasičky si účasť na republikovom šampionáte zabezpečili triumfom na krajskom kole. V úspešnom ťažení pokračovaní. O niekoľko dní neskôr už stáli na stupni víťazov ako vicemajsterky Slovenska.

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív DHZ Halič

<p>The post Historický úspech dobrovoľných hasičiek z Haliče. Z premiéry na majstrovstvách Slovenska si odniesli striebro first appeared on vobraze.sk.</p>

Keď zaznie siréna, neváha ani dnes, hoci už nestojí len v rade zasahujúcich hasičov, ale vedie celý tím. Ján Debnár pôsobí už štyri roky ako veliteľ hasičskej stanice v Tornali a spolu so svojimi kolegami denne pomáha tam, kde je to najviac potrebné.

Prácu v Hasičskom a záchrannom zbore vníma ako službu, pri ktorej sa denne rozhoduje o zdraví, majetku aj ľudských životoch. Ako pre vobraze.sk Ján Debnár ďalej uviedol, práve práca v teréne mu najviac pripomína, prečo sa rozhodol stať hasičom a berie ju ako životnú cestu. Denne sa totiž rozhoduje o zdraví a životoch iných.

Hoci v rodine nikto nebol hasičom a pôvodne Ján Debnár smeroval k lesníctvu, už počas štúdia na Lesníckej fakulte Technickej univerzity vo Zvolene začal cítiť, že jeho cesta bude iná. „Zistil som, že lesníctvo nie je úplne pre mňa. Chcel som niečo dynamickejšie, kde sa stále niečo deje,“ hovorí Debnár. Práve túžba po akcii, zodpovednosti a práci s ľuďmi ho priviedla do Hasičského a záchranného zboru.

Do služby nastúpil v roku 2012 a začínal ako zásahový hasič v Tornali. Neskôr pôsobil v Revúcej a postupne prešiel viacerými pozíciami od hasiča cez strojníka až po veliteľa stanice. Každý krok ho podľa jeho slov formoval odborne aj ľudsky. „Najviac ma vždy napĺňalo byť priamo pri zásahu. Tam človek vidí okamžitý zmysel svojej práce,“ hovorí Debnár. Velenie stanice v Tornali prevzal po odchode bývalého šéfa Petra Kysela do výsluhového dôchodku.

V roku 2024 Debnár získal medailu za službu v Hasičskom zbore III. stupňa za dlhoročný, príkladný a zodpovedný výkon štátnej služby a osobný podiel na dosahovaní mimoriadnych služobných výsledkov. Ako zdôraznil, jeho činnosť nie je to len o papieroch a riadení. „Keď treba, som stále s chlapmi v teréne,“ dodáva.

Hasičská služba mu priniesla množstvo náročných situácií: dopravné nehody, požiare rodinných domov či záchrany ľudských životov. Niektoré udalosti v ňom zostali hlboko, hoci ich nerád rozoberá. „Každý zásah vás niečím poznačí. Uvedomíte si, aký krehký je ľudský život,“ dodáva.

Skúsenosti z terénu ovplyvnili aj jeho osobný život. Kedysi uvažoval o kúpe motorky, no po viacerých nehodách, ktoré videl pri zásahoch, sa tejto predstavy vzdal. Zdôrazňuje, že dnes je pre neho prioritou bezpečnosť a rodina.

Silným pilierom jeho života je rodina. Ako otec dvoch detí: sedemročného Janka a päťročnej Dianky hovorí, že mu pomáha zvládať psychicky aj fyzicky náročnú službu. Vo voľnom čase sa venuje prácam okolo domu v Revúcej a záhrade, kde má nemeckú dogu, kocúra a niekoľko sliepok.

Revúca je jeho rodným mestom, ku ktorému má veľmi pozitívny vzťah. Stále tu má rodinu aj priateľov, a preto sa sem rád vracia. Oceňuje najmä pokojný spôsob života, ktorý mesto ponúka. Život v rodinnom dome a v pokojnom prostredí by podľa vlastných slov určite nevymenil za ruch veľkého mesta. Tornaľa je pritom podľa neho krásnym mestom s veľkým potenciálom do budúcnosti. Verí, že významným impulzom pre jej ďalší rozvoj bude rýchlostná cesta R2, ktorá zlepší dopravné spojenie a zvýši atraktivitu regiónu.

Keďže v Tornali slúži už takmer päť rokov, mesto sa preňho postupne stalo druhým domovom. Za ten čas tu spoznal množstvo ľudí a nadviazal priateľské vzťahy. Miestnych obyvateľov si váži pre ich dobrosrdečnosť, otvorenosť a priateľský prístup, vďaka ktorým sa tu cíti príjemne.

Je domáci majster, veľa veci okolo domu si robí sám, a oddýchne si hlavne pri športe, najmä pri plávaní, ktorému sa venoval už za gymnaziálnych čias. Medzi jeho športové úspechy patrí aj školský rekord v plávaní v disciplíne 90 metrov voľným spôsobom, ktorý vytvoril počas štúdia na Gymnáziu Martina Kukučína v Revúcej.

Profesionálne sa však venoval aj armwrestlingu v klube AWK Magnezit Revúca, kde trénoval aj so sparingpartnerom a trénerom Jánom Germanusom, niekoľkonásobným majstrom sveta. Počas svojej športovej kariéry získal viacero úspechov a trofejí.

Medzi jeho najvýraznejšie výsledky patrí 2. miesto v Slovenskej národnej lige v pretláčaní rukou (SNLP), ktoré si priniesol z Bardejova a rovnako 2. miesto zo SNLP vo Veľkom Šariši. Prvé miesto vybojoval v kategórii do 150 kg na Technickej univerzite vo Zvolene, pričom súťažil pri osobnej váhe 87 kg.

Popri práci je aktívny aj v pomoci druhým. Je darcom krvi a držiteľom bronzovej Janského plakety. „Pomáhať ľuďom má zmysel vždy, nielen počas služby,“ hovorí.

Za svoj najväčší úspech nepovažuje funkciu veliteľa, ale samotnú možnosť byť súčasťou záchranného systému. „Najväčšia odmena je, keď sa podarí zachrániť život alebo zabrániť väčšej škode. Pomáhať priamo ľudom na zásahu – je to dobrý pocit a zadosťučinenie, že človek naozaj pomôže. Tá ľudská radosť je nadovšetko. To je dôvod, prečo túto prácu robím,“ vysvetľuje.

Do budúcnosti má jasnú predstavu: modernizáciu techniky, kvalitný výcvik a vysokú pripravenosť. Zároveň však zdôrazňuje, že základom vždy zostanú ľudia a tím, ktorý musí držať spolu.

Mladým, ktorí uvažujú o práci hasiča, odkazuje aby neváhali. „Je to služba, ktorá človeka naplní a dá mu pocit, že robí niečo, čo má skutočný zmysel.“ A čo by chcel, aby o ňom raz povedali kolegovia? „Že som bol spravodlivý, férový a že som bol na správnom mieste, možno pre niekoho aj vzorom,“ dodáva Debnár.

Byť hasičom znamená žiť život, na ktorý môže byť človek hrdý aj mimo služby niesť zodpovednosť, ktorá presahuje rámec služby. Pre Jána Debnára je to práca, ktorá dáva zmysel v každej situácii, keď ide o pomoc iným, spolu s kolegami vyráža tam, odkiaľ iní utekajú.

<p>The post Veliteľ hasičskej stanice v Tornali Debnár má najradšej prácu v teréne. Za svoj silný pilier považuje rodinu first appeared on vobraze.sk.</p>

Dobrovoľný hasičský zbor Rimavská Baňa si tento rok pripomína významné jubileum 120 rokov. Na čele miestnych dobrovoľníkov stojí profesionálny hasič Michal Struhár z R. Soboty. Predseda DHZ Rimavská Baňa pôsobí na tomto poste viac ako osem rokov a ako člen v dobrovoľnom hasičstve je od roku 2010. Už štyri roky zároveň slúži ako profesionálny hasič na Okresnom riaditeľstve Hasičského a záchranného zboru v Rimavskej Sobote. „Dobrovoľní hasiči musia byť pripravení na rôzne situácie. Chodíme na požiare trávy, technické zásahy či pomoc pri mimoriadnych udalostiach,“ povedal pre vobraze.sk Michal Struhár (37). Medzi náročnejšie zásahy s dobrovoľnými hasičmi zaradil požiar smetiska v Hnúšti spred niekoľkých rokov. „Pomáhali sme tam a čerpali vodu. Boli sme tam dva dni. Veliteľ zasahoval aj v autonómnom dýchacom prístroji,“ doplnil.

Dobrovoľní hasiči z Rimavskej Bane pomáhali aj pri nehode vlaku medzi Kocihou a Rimavskými Zalužanmi. „Bol som tam ako profesionál, ale prišli pomáhať aj naši chalani. Osvetľovali miesto nehody a pomáhali pri zásahu,“ doplnil Struhár, ktorý vníma dobrovoľných hasičov ako nevyhnutných partnerov a predĺženú ruku v teréne.

DHZ Rimavská Baňa patrí medzi aktívne zbory v regióne Gemera-Malohontu. Pri zásahoch využívajú vozidlo Iveco Daily a protipovodňový vozík, ktoré získali v roku 2015. Súčasťou vybavenia je aj športová striekačka využívaná na hasičských súťažiach. Na previerkach boli aj tento mesiac v Čerenčanoch.

Zbor má viac ako 40 členov a venuje aj práci s mládežou. V súčasnosti má aktívny dorast, ktorý reprezentuje obec na súťažiach. Miestni hasiči nadväzujú na športovú tradíciu starších členov. „V silnej konkurencii, keď naše ročníky chodievali na súťaže sme niekedy obsadzovali aj medailové priečky. Raz alebo dvakrát sme boli prví alebo druhí,“ spomína Struhár s tým, že bola silná konkurencia dobrovoľných hasičov z okolitých obcí. Struhár bol tento mesiac počas osláv patróna hasičov, svätého Floriána ocenený za príkladný výkon služby. Písomná pochvala mu bola odovzdaná v Lučenci.

V DHZ pôsobia aj tri dobrovoľné hasičky – Janka Oravcová, Lucia Šemetková a Jana Jendralová. Práve Jana Jendralová bola nedávno tiež ocenená pri príležitosti sviatku svätého Floriána. Prezídium Dobrovoľnej požiarnej ochrany Slovenskej republiky jej udelilo Medailu za záchranu života, hrdinstvo a statočnosť. Dobrovoľnou hasičkou je od svojich 12 rokov a pracuje ako vodička z povolania, jazdí na autobuse i na kamióne.

Jeden z najstarších spolkov v obci Rimavská Baňa pripravuje v sobotu 23. mája oslavy spojené s oceňovaním členov, povyšovaním do hodností aj ukážkou hasičskej techniky. Jubileum bude sprevádzané slávnostným pochodom hasičov od hasičskej zbrojnice k obecnému úradu, spanilou jazdou techniky aj účasťou pozvaných dobrovoľných zborov z okolia. Súčasťou programu bude aj povyšovanie členov do hodností mladší zbormajster, zbormajster či vrchný technik a odovzdávanie stužiek za vernosť.

Podľa slov starostky obce Eleny Polóniovej pri príležitosti jubilea bude celý DHZ Rimavská Baňa ocenený stuhou k čestnej zástave k Dobrovoľnej požiarnej ochrany Slovenskej republiky. Pamätné plakety dostanú aj súčasní a bývalí členovia zboru, ktorí sa dlhé roky podieľali na rozvoji dobrovoľného hasičstva v obci.

Medzi navrhnutými na ocenenie sú bývalí starostovia Ján Krištof a Jaroslav Suja, bývalý predseda DHZ Vladimír Foľk, ale aj Ondrej Kališ, Peter Rapčan, Milan Kušpál, Pavol Krajňák, Ján Koreny, Pavel Hanuska a Michal Struhár.

Najstarším členom zboru je práve Ján Krištof, ktorý je v dobrovoľnej požiarnej ochrane 60 rokov. „Je to úctyhodné číslo. Je najstarší a dostane od nás aj stuhu za vernosť,“ povedal predseda DHZ Michal Struhár a dodal, že medailu dostane aj súčasná starostka. Veliteľom DHZO je Peter Rapčan, ktorý na čele dobrovoľných hasičov v Rimavskej Bani stojí už desať rokov. Popritom je takmer dve desaťročia profesionálnym vojakom. Začiatkom roka dobrovoľní hasiči po pár rokoch zorganizovali hasičský ples a dorast dobrovoľníkov sa zúčastňuje i previerok pripravenosti hasičských družstiev obcí a miest v okrese Rimavská Sobota. História DHZ Rimavská Baňa siaha až do roku 1900 a podľa dostupných záznamov pôsobí nepretržite od roku 1905.

Doplnené fotogaléria z osláv

Zdroj: vobraze.sk

Doplnené: Vykoľajený vlak majú dnes odstrániť pomocou žeriavu. Polícia vyšetruje príčinu nehody

<p>The post DHZ Rimavská Baňa oslavuje jubileum. Dobrovoľníkov vedie profesionálny hasič Struhár + foto first appeared on vobraze.sk.</p>

Keď hasiči vyrážajú k zásahu, prvotná informácia často nestačí. Ohlásený požiar auta sa môže zmeniť na rozsiahly požiar budovy, technický zásah v teréne môže prerásť do náročnej záchrannej akcie. „Keď niekam ideme, nikdy presne nevieme, čo nás čaká. Stáva sa, že ľudia nahlásia situáciu inak, než aká je v skutočnosti. Preto musíme byť pripravení na všetko,“ hovorí pre vobraze.sk Ivan Ľaudis, veliteľ hasičskej stanice v Hnúšti.

Počas 14-ročnej služby zažil lesné požiare, povodne, odstraňovanie popadaných stromov či zásahy v neprístupnom teréne. Práve schopnosť a potrebu príslušníkov HaZZ rýchlo sa prispôsobiť situácii považuje za jednu z najdôležitejších súčastí hasičskej práce.

Ivan Ľaudis pochádza z Klenovca, no už 14 rokov žije v Hnúšti. Pôvodne si svoju budúcnosť predstavoval v lesníctve. Vyštudoval strednú aj vysokú školu s lesníckym zameraním a predpokladal, že bude pracovať v lese. Napokon však jeho životná cesta nabrala iný smer. „Bolo miesto u hasičov, tak som si povedal, že to vyskúšam,“ vysvetľuje. Ako profesionálny hasič začal pracovať na Okresnom riaditeľstve Hasičského a záchranného zboru v Rimavskej Sobote.

Začínal ako vedúci technik špecialista pre strojnú službu. Staral sa o servis, opravy a kontroly hasičskej techniky či vozidiel. V kontakte bol aj s dobrovoľnými hasičmi v okrese, kde kontroloval technické vybavenie.

„Muselo byť všetko pripravené, aby technika fungovala v momente, keď sa ide zachraňovať,“ hovorí. Prvé roky mu podľa vlastných slov priniesli skúsenosti s organizáciou práce aj komunikáciou s ľuďmi. „Získal som dobrý prehľad o technike a o tom, čo všetko treba zabezpečiť, aby zásah fungoval,“ dodáva.

Neskôr bol presunutý do Hnúšte a od roku 2022 pôsobí ako veliteľ hasičov. Počas služby sa postupne zapájal aj do zásahov a riadiacej činnosti. V kolektíve sa podľa neho snaží budovať skôr partnerské vzťahy. „Chlapov poznám už dlhé roky. Niektorých ešte spred hasičskej práce. Snažím sa byť skôr kamarátsky ako prísny a vždy sa vieme dohodnúť,“ hovorí s tým, že keď je potrebné doplniť stavy s smene, tak je aj priamo v službe a vyráža do terénu v prípade potreby. Za základ dobre fungujúceho tímu považuje súdržnosť. „Keď jeden potiahne, druhý ho podrží. To je pri tejto práci veľmi dôležité.“

Medzi najnáročnejšie zásahy podľa neho patria lesné požiare. Tie si vyžadujú dlhé hodiny práce v náročných podmienkach. „Lesné požiare sú najťažšie, lebo trvajú dlho. Keď som robil v Rimavskej Sobote, medzi prvé veľké zásahy patrili požiare pri maďarských hraniciach,“ spomína.

Zasahoval aj pri odstraňovaní spadnutých stromov pri Tisovci či pri rôznych technických udalostiach v teréne. Pri niektorých výjazdoch mu pomáha znalosť prírody a miestnych lokalít. „Nie je to vždy len o hlavnej ceste. Keď poznáš terén, vieš sa dostať tam, kde treba,“ vysvetľuje. Jedným zo špecifických zásahov bolo odstraňovanie uhynutej zveri z ľadu na Klenovskej priehrade. „Boli sme vyberať uhynutú zver, aby sa nekontaminovala voda,“ približuje.

Práca hasiča nie je len o fyzickej námahe. Náročné situácie si vyžadujú aj psychickú odolnosť. „Zažil som dopravné nehody aj tragické udalosti. Ideš do toho s tým, že podmienky sú dané a musíš s tým pracovať,“ hovorí s tým, že odreagovanie potom hľadá v prírode. Prácu sa podľa vlastných slov snaží nenosiť domov. „Keď treba, radšej idem do práce. Mám to na pár minút,“ dodáva.

Za roky služby vníma veľké zmeny najmä v technike a moderných systémoch. „Prišli nové vozidlá, zariadenia aj programy. Stále sa treba učiť a zdokonaľovať,“ vysvetľuje.

Na práci hasiča verejnosť často vidí už len samotný zásah, no podľa Ľaudisa je za tým množstvo prípravy. „Veľa času zaberajú výcviky, obnova vedomostí, práca s technikou, lezenie, pílenie či viazanie bremien. Aj znalosť predpisov je dôležitá,“ hovorí.

K prírode ho to ťahalo aj mimo práce. Ešte skôr, než sa stal hasičom, venoval sa poľovníctvu. Už ako pätnásťročný chodieval na poľovačky ako honec. Po dovŕšení plnoletosti sa stal poľovníkom a dnes je viac ako desať rokov poľovným hospodárom. „Je to o trpezlivosti. V prírode nič nevnútiš. Musíš čakať a rešpektovať ju,“ vysvetľuje. Dbá aj na ochranu zveri a prikrmovanie počas zimy.

Počas rokov zažil aj nebezpečné situácie. „Raz sa mi stalo, že ku mne prišla medvedica s dvoma mláďatami. Nevedeli o mne a prichádzali z oboch strán,“ spomína. Začal hlasnejšie hovoriť, aby o sebe dal vedieť. „Našťastie sa otočili.“ Podľa neho je príroda nevyspytateľná, no zároveň ponúka pokoj a odreagovanie.

Poľovníctvo ho spojilo aj s manželkou, ktorá je členkou klubu poľovníčok a venuje sa osvete pre deti. Ich deti majú k prírode rôzny vzťah. „Jeden má bližšie k poľovníctvu, druhého zaujíma technika. Obaja sú však rybári,“ hovorí. Sám si po rokoch obnovil rybársky lístok. K prírode mal Ľaudis blízko od detstva – počas prázdnin trávil celé týždne na chate so starým otcom.

„Boli sme stále vonku – ryby, poľovačky, príroda, chata. Snažil sa ma naučiť, aby som sa vedel o seba aj ostatných postarať v prírode,“ spomína. Dodnes sa pravidelne vracia do lokality Ráztočno nad Klenovcom, kde trávil veľkú časť detstva. Vo svojej práci profesionálneho hasiča aj v poľovníctve vidí spoločný princíp. „Je dôležité pomáhať – ľuďom aj prírode,“ zdôrazňuje.

Podľa neho má hasičská práca v regióne špecifické postavenie práve pre členitý terén a množstvo zásahov mimo miest. „Aj hasiči často zasahujú v prírode. Výhodou je, keď poznáš okolie a vieš sa v ňom pohybovať,“ uzatvára Ivan Ľaudis.

Zdroj: vobraze.sk, EL, foto: archív Ivan Ľaudis

<p>The post Veliteľ hasičov z Hnúšte má blízko k prírode. Ľaudis pri zásahoch využíva znalosť lesa a terénu first appeared on vobraze.sk.</p>

Novú hasičskú stanicu i auto na zásahy od včerajšieho dňa využívajú hasiči v Poltári. Projekt patrí medzi najvýznamnejšie investície do infraštruktúry Hasičského a záchranného zboru v tomto regióne. Podľa informácií hasičského a záchranného zboru, nová stanica poskytuje moderné zázemie pre hasičov – šesť garážových státí, odborné a administratívne priestory a moderný systém riadenia výjazdov. Zaradená je ako typ II s počtom 1+18 príslušníkov a zastrešuje zásahový obvod s 21 obcami.

„Projekt bol financovaný z Plánu obnovy a odolnosti SR a ide o jedinú novostavbu hasičskej stanice realizovanú z tohto mechanizmu, a to vo výške 1 827 864,66 eur s DPH,“ informuje ministerstvo. Hasiči v Poltári dostali aj novú hasičskú techniku – AHZS 1B SCANIA. Od zásahového vozidla s vybavením si sľubujú zvýšenie rýchlosti a efektivity zásahov v regióne.

Hasiči z HS Poltár v uplynulom roku zasahovali celkovo pri 189 výjazdoch. Výstavba hasičskej stanice je výsledkom viac ako desaťročného úsilia, ktoré zahŕňalo výber vhodného pozemku, projektovú prípravu, povoľovacie procesy aj archeologický výskum. Samotná realizácia stavby trvala 12 mesiacov od prevzatia staveniska. Základný kameň bol položený 27. februára 2025.

Slávnostné bola stanica odovzdaná do užívania včera popoludní za prítomnosti ministra vnútra SR Matúša Šutaja Eštoka a prezidenta Hasičského a záchranného zboru Adriána Mifkoviča. Súčasťou programu bolo aj slávnostné požehnanie stanice Mons. Pavlom Šajgalíkom, biskupom Ordinariátu OS a OZ SR.

„Zhruba v tomto čase pred rokom sme tu stáli na prázdnom, trávnatom pozemku. Poklepali sme základný kameň a zaznel môj sľub – že do jedného roka sa sem vrátim a bude tu stáť nová hasičská stanica. Dnes tu stojím opäť. A som úprimne rád, že tento sľub sa podarilo splniť,“ povedal minister vnútra SR Matúš Šutaj Eštok.

Hasiči z Poltára dlhé roky vykonávali svoju službu v podmienkach, ktoré neboli jednoduché. Sídlili v prenajatých priestoroch internátu strednej odbornej školy, pričom zásahová technika bola umiestnená v samostatne stojacom objekte vzdialenom približne 80 metrov. Takéto rozdelenie do dvoch objektov znamenalo pri každom výjazde časové zdržanie – hasiči museli prekonávať vzdialenosť medzi budovami, manuálne otvárať brány a presúvať sa cez dvor bez ohľadu na počasie.Novovybudovaná hasičská stanica je dvojpodlažná budova bez podpivničenia. V objekte sa nachádza šesť garážových státí vybavených automatickými systémami na odsávanie výfukových plynov, skladové priestory, priestory protiplynovej služby, hygienické zázemie s čistou a špinavou šatňou, ohlasovňa požiarov, denná miestnosť, školiaca miestnosť a ďalšie administratívno-prevádzkové priestory.

Súčasťou stanice je aj moderný bezobslužný systém ovládania, čo znamená, že všetky úkony súvisiace s výjazdom – rozsvietenie poplachových svietidiel, vyhlásenie poplachu, osvetlenie priestorov, odsávanie výfukových plynov, otvorenie garážových a areálových brán či zapnutie cestnej svetelnej signalizácie – sú realizované z jedného miesta prostredníctvom ovládacej aplikácie.

Zdroj: tlačová správa ministerstvo vnútra

<p>The post Hasiči v Poltári dostali do užívania novú hasičskú stanicu i zásahové auto Scania first appeared on vobraze.sk.</p>

K povolaniu hasiča sa Peter Macove dostal ako chlapec cez súťaže a nadšenie pre požiarny šport. Dnes je z neho veliteľ hasičskej stanice v Poltári, ktorý má za sebou roky služby a mnohé zásahy. Ako pre vobraze.sk povedal Peter Macove (45), všetko sa začalo úplne jednoducho – medzi dobrovoľnými hasičmi v Poltári.

Požiarny šport bol pre neho prirodzenou súčasťou života. Súťažiam sa venoval aj jeho starší brat, no ich ročník dosahoval lepšie výsledky. Medzi najväčšie úspechy Macove zaradil víťazstvo v súťaži Mladý hasič na celoštátnej úrovni krátko po vzniku Slovenska. Práve vďaka tomu sa kvalifikovali na medzinárodnú súťaž do Talianska, kde reprezentovali krajinu.

„Pre nás, tínedžerov v 90. rokoch, to bol úplne iný svet,“ hovorí Macove. Na súťaži obsadili siedme miesto, pričom po prvých disciplínach mali výraznú časovú stratu. Napriek tomu dokázali zabojovať – v štafete patrili medzi najrýchlejších a darilo sa im aj v útoku. „Bolo to krásne obdobie, na ktoré rád spomínam,“ dodáva. V tíme mal svoju úlohu, staral sa o posledný úsek, kde sa zapájajú hadice, čo si vyžadovalo presnosť aj rýchlosť.

Po úspechoch v mládežníckych kategóriách pokračoval aj ako dorastenec a opäť sa mu podarilo vyhrať celoštátnu súťaž, tentoraz v Košiciach. Dodnes podľa neho v Poltári funguje silná základňa dobrovoľných hasičov, o ktorú sa stará aj Ján Kulich. „Dodnes sa tomu od nás venuje. Má perfektné výsledky,“ hovorí Macove. Aj v súčasnosti sa v regióne podľa Macoveho organizujú súťaže, napríklad na kúpalisku, kde si sily merajú rôzne tímy vrátane ženských družstiev.

Pôvodne vyštudoval za automechanika, no jeho kroky potom viedli ďalej. Vybral si štúdium na drevárskej fakulte so zameraním na požiarnu ochranu, ktorý bol v tom čase novým odborom. Do profesionálneho zboru nastúpil v roku 2008. Ako vysokoškoláka ho zaradili na vedúcu pozíciu a nastúpil rovno na vedúcu pozíciu. Po úmrtí predchádzajúceho veliteľa prevzal vedenie stanice a zostal na nej dodnes.

Možnosť kariérneho postupu mal aj neskôr, keď dostal ponuku stať sa zástupcom okresného veliteľa v Lučenci. Rozhodol sa však zostať v rodnom meste. „Máme tu veľmi dobrý kolektív a funguje to tu dobre. Neláka ma veľká administratíva,“ vysvetľuje. Podľa neho je práve stabilný kolektív základom dobrej práce a dôvery medzi hasičmi.

Aj ako veliteľ sa pravidelne zapája do zásahov. „Keď je to potrebné, dopĺňam zmeny. Na zásahoch som väčšinou štvrtý,“ približuje. Vo svojom okolí zasahujú pri požiaroch rodinných domov či vypaľovaní trávnatých porastov, ktoré sa opakujú najmä v jarnom období. Nezriedka ich privolajú aj k otvoreniu bytov, kde už býva neskoro pomôcť. „Stáva sa nám to niekoľkokrát do roka,“ hovorí. Práve tieto situácie patria medzi psychicky najnáročnejšie. Napriek tomu sa snaží zachovať si profesionálny prístup. Skúsenosti má aj so zásahmi pri povodniach, ktoré si vyžadujú dlhé hodiny práce a nasadenia. Hasiči vtedy často pracujú bez prestávky a pomáhajú obyvateľom zachraňovať majetok. Naopak, medzi kuriózne zásahy patria tie so zvieratami, najmä so zachraňovaním mačiek zo stromov či ťažko dostupných miest.

Podľa Petra Macoveho je základom dobrej práce silný kolektív. „Treba sa vedieť vcítiť do ľudí a pomáhať si navzájom. Keď sa dosiahne harmónia, všetko funguje lepšie,“ hovorí. Práve spoluprácu považuje za kľúčovú aj pri motivovaní kolegov a organizovaní práce na stanici.

„Je to pekné a šľachetné povolanie. Pomáhate ľuďom v najťažších chvíľach,“ hovorí veliteľ, ktorý zostal verný svojmu mestu aj povolaniu, ktoré mu dalo životný smer. Vo voľnom čase rád oddychuje v prírode. Chodí na ryby, do lesa na huby a kedysi si rád zahral aj volejbal. „Pri týchto aktivitách si človek najlepšie vyčistí hlavu,“ hovorí Macove, ktorý je otcom dvoch detí a rodina je pre neho dôležitým zázemím. Jeho syn sa istý čas venoval hasičským súťažiam, dnes sa viac sústreďuje na futbal. Aj tak však v rodine zostáva vzťah k hasičine silný.

Hoci ide o náročné povolanie, snaží sa prácu nenosiť domov. Nie vždy sa to však podarí, keďže ako veliteľ je na telefóne aj mimo služby. Napriek tomu hovorí, že rodina jeho prácu berie s pochopením a bez zbytočných obáv. Mladým ľuďom, ktorí uvažujú o kariére hasiča, odkazuje, aby si uvedomili význam tímovej práce. „Nie je to len o jednotlivcovi, ale o spolupráci a ochote pomáhať,“ zdôrazňuje.

Hasičská stanica v Poltári sa v súčasnosti pripravuje na veľkú zmenu. Po 27 rokoch fungovania v prenajatých priestoroch by sa mali presťahovať do novej budovy. Hasiči už teraz pripravujú techniku a vybavenie na presun a dokončujú posledné práce. Nové priestory by mali priniesť lepšie podmienky pre ich náročnú službu.

Zdroj: vobraze.sk

<p>The post Veliteľ poltárskych hasičov Peter Macove zostal verný svojmu mestu. Učaroval mu požiarny šport first appeared on vobraze.sk.</p>

Viac ako stonásobný darca krvi Pavel Hric z Lučenca zachraňuje životy nielen krvou, ale aj pri svojom povolaní. Roky pôsobil ako profesionálny hasič vo svojom rodisku v Poltári a pokračuje v tom aj v Lučenci kde žije 20 rokov. „Dá sa povedať, že odkedy vidím na vlastné oči, čo sa v živote stáva, intenzívnejšie si uvedomujem podstatu darovania krvi a záchranu ľudských životov v teréne,“ hovorí pre vobraze.sk Pavel Hric (50), ktorý v pracuje na pozícii veliteľa čaty.

Pavel má za sebou 107 odberov krvi, ktoré absolvoval váčšinou na transfuziologickom oddelení v nemocnici v Lučenci. S týmto počtom odberov sa stal držiteľom medaily Jána Kňazovického, odovzdaná mi bola v uplynulých tyždňoch. Táto medaila sa udeľuje mužom, ktorí dosiahli počet 100 v darovaní krvi.
„Pocit je to naozaj vynikajúci. Hoci nemám nejaký konkrétny cieľ, pokiaľ mi bude zdravie slúžiť, budem v tom pokračovať,“ hovorí Hric, ktorý darovanie odporúča kazdému, kto môže. „Je to úžasný pocit vedieť, že vás to nič nestojí a viete, že to niekomu môže zachrániť život.“

Cesta k jeho prvému odberu prišla prirodzene, keďže vyrastal v zdravotníckom prostredí. „Môj otec bol povolaním vodič sanitky a záchranár, takisto chodieval darovať krv. Keď sme mali s bratrancom 18 rokov, tak nás otec vzal darovať krv.“ Odvtedy to pokračuje až dodnes. V dvadsiatich rokoch sa stal hasičom, takže spojitosť so záchranárstvom mu zostala. Podarilo sa mu dokonca motivovať aj iných ľudí. „Moji kolegovia takisto chodia darovať a je to skvelé, zvykneme sa aj predbiehať, kto má viac odberov, čo nás ešte viac motivuje.“

Pred mnohými rokmi, keď si Pavel preberal striebornú medailu, motivoval ho pán, ktorý mal 120 odberov, a vtedy si povedal, že aj on to musí zažiť. Okrem krvi Hric daroval aj krvnú plazmu v Banskej Bystrici.

Zdravotný personál v Lučenci hodnotí Hric veľmi pozitívne. „Úžasný pocit je ten, že ma tam ľudia už aj poznajú a sú radi, že ma vidia. Sestričky sú milé a príjemné, pani primárka je tam od začiatku môjho darovania a takisto niektoré sestričky.“ Na odberoch je podľa jeho slov pocit zo zachráneného života úžasný a zároveň je výhodou, že má každé tri mesiace kontrolovanú krv, či človek nemá nejaký zdravotný problém.

Hoci je Pavel hasičom už 30 rokov, k tomuto povolaniu sa dostal v podstate náhodou. „Vtedy u nás vznikla hasičská stanica a potrebovali nabrať ľudí, takže sa ma otec spýtal, či nechcem byť hasič. Bolo to vtipné, keďže mám vyštudovanú elektrotechnickú školu, no nakoniec som prikývol.“ Neskôr počas zamestnania vyštudoval hasičstvo vo Zvolene.

Šport Hricovi nie je cudzí. Medzi jeho koníčky patrí beh a cyklistika. Jeho záľubou sú aj heavymetalové koncerty. „Najobľúbenejšia skupina je Metallica, bol som im štyrikrát na koncerte,“ hovorí Hric. Trikrát bol aj na koncerte skupiny Helloween a Iron Maiden. Dvakrát na AC/DC, Sabaton, Nightwish, Kabát, Rammstein, Hammerfall a mnohých ďalších. Hoci nie je hudobne nadaný, vynahrádzajú mu to jeho deti. „Moje deti sú veľmi hudobne nadané. Syn hrá na elektrickej gitare a klavíri, dcéra spieva a tiež hrá na klavíri.“

Pomôcť v núdzi je pripravený aj mimo službu. Patrí medzi ľudí, ktorí počas decembrového koncertu v Bratislave zachraňovali život jednému z divákov. Hedliner odohral len dve pesničky a potom ukončili koncert s tým, že skolaboval divák. „Predral som sa od pódia k tomu divákovi, kde mu dával masáž srdca SBS-kár. Prevzal som od neho skolabovaného a začal som masáž ja,“ priblížil svoju bezprostrednú reakciu.
Po chvíli sa pridal lekár z Kramárov a aj záchranári. „Spoločne sme pokračovali v oživovaní. No bohužiaľ ani po hodine sa nám to nepodarilo,“ dodal.

Zdoj: Eliška Lišková, foto: archív Pavel Hric

<p>The post Darca Pavel Hric z Lučenca zachraňuje životy nielen krvou, ale aj povolaním first appeared on vobraze.sk.</p>

Hasiči v Rimavskej Sobote a Poltári sa postupne dočkajú lepších podmienok pre svoju prácu. Kým v R. Sobote prebieha rozsiahla oprava statiky budovy okresného riaditeľstva hasičského a záchranného zboru, v susednom Poltári už dokončili výstavbu úplne novej hasičskej stanice. Tá je momentálne v procese preberania a ak pôjde všetko podľa plánu, kolaudácia by mohla prebehnúť už v polovici apríla. Vobraze.sk o tom informoval Matej Neumann z odboru strategickej komunikácie ministra vnútra.

V Rimavskej Sobote museli stavebníci zasiahnuť po tom, ako sa v budove Okresného riaditeľstva HaZZ začali objavovať nové trhliny a pôvodné praskliny sa zväčšovali. To signalizovalo zhoršujúcu sa stabilitu objektu a potrebu komplexného statického zásahu. Práce piaty mesiac.

Matej Neumann priblížil, že práce sú zamerané najmä na stabilizáciu objektu a odstránenie problémov spôsobených stratou únosnosti základovej pôdy. „Opravujú sa aj poruchy na ležatých rozvodoch kanalizácie, ktoré mohli spôsobovať dlhodobé podmáčanie podložia stavby,“ dodáva.

Stavebníci zároveň realizujú opatrenia proti prenikaniu vlhkosti do suterénu a opravujú všetky statické aj sekundárne trhliny v stenách, stropoch či podlahách. Keďže ide o zásah do statiky budovy, práce sa týkajú celého objektu vrátane kancelárskych aj garážových priestorov.

Rozsah prác zahŕňa stabilizáciu objektu pomocou pilotáže, opravu poškodených častí splaškovej a dažďovej kanalizácie či opatrenia proti vlhkosti na juhovýchodnej stene suterénu. „Po oprave trhlín sa vykonávajú aj povrchové úpravy ako stierky a nátery.“

Podľa pôvodného harmonogramu mali byť práce ukončené začiatkom apríla tohto roka. Pre extrémne nízke teploty v januári, ktoré komplikovali vŕtacie práce, však zhotoviteľ podľa Neumanna požiadal o predĺženie termínu o jeden mesiac. Rekonštrukciu realizuje spoločnosť FaMi house na základe verejného obstarávania. Celkové náklady predstavujú 702 784 eur s DPH, pričom financované sú zo štátneho rozpočtu.

V Poltári už majú novú hasičskú stanicu

V susednom okresnom meste Poltár sa hasiči pripravujú na presun do úplne novej stanice. Výstavba objektu bola podľa Neumanna dokončená v zmluvnom termíne a aktuálne prebieha preberacie konanie stavby. Stavenisko bolo zhotoviteľovi odovzdané 27. februára 2025. „Podľa zmluvy mala byť stavba dokončená do 12 mesiacov, čo sa aj naplnilo. Preberacie konanie sa začalo 24. februára,“ priblížil Neumann. Ako dodáva, pred samotnou kolaudáciou je potrebné dôkladne otestovať všetky technické a bezpečnostné systémy, ktoré sú nevyhnutné pre fungovanie hasičskej stanice a riadenie zásahov. Pri takýchto objektoch sa totiž kladie mimoriadny dôraz na spoľahlivosť technológií.

Ak pôjde všetko podľa plánu, kolaudácia by mohla prebehnúť v polovici apríla. Následne sa hasiči budú môcť do nových priestorov presťahovať.

Zdroj: vobraze.sk

<p>The post Hasiči budú mať lepšie zázemie. V Rim. Sobote opravujú stanicu, v Poltári už postavili novú first appeared on vobraze.sk.</p>