Jozef Mikuda z Revúcej zasvätil svoj život pomoci ľuďom. Prešiel cestu od radového hasiča až po riaditeľa Okresného riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru (HaZZ) v Revúcej. Po štyridsiatich rokoch v hasičskom zbore otvorene hovorí o tom, že náročná služba nie je len o fyzickej sile, ale aj o psychickej odolnosti a systémovom zabezpečení, ktoré verejnosť často vníma skreslene.
Od Plameňa až na čelo revúckych hasičov
Svoju cestu k hasičskému povolaniu začal Jozef Mikuda ešte v detstve v rámci záujmovej činnosti Plameň. Ako spomína, patril k partii školákov, ktorých k požiarnemu športu priviedol miestny nadšenec Paška. „Chodili sme po súťažiach a tam som k tomu pričuchol, ako sa hovorí. Pretrvalo to celú základnú školu,“ hovorí pre vobraze.sk Jozef Mikuda (61).
Po nástupe do zboru pôsobil desať rokov ako radový hasič. Neskôr prešiel všetkými veliteľskými funkciami vtedajšieho požiarneho a neskôr Hasičského a záchranného zboru. Veliteľom sa stal v roku 1996, následne pôsobil ako vedúci prevádzkovo-technického oddelenia a aj ako zástupca riaditeľa. Okresným riaditeľom je už dvanásty rok.
„Keď má človek v tom záľubu od mladosti, nevidím dôvod striedať zamestnanie. Tu som našiel naplnenie,“ vysvetľuje svoje dlhoročné zanietenie a vernosť profesii.
Hasič dnes musí vedieť omnoho viac
Za štyri desaťročia prešla práca hasičov radikálnou premenou. Kým kedysi bola ich hlavnou náplňou likvidácia požiarov a technické zásahy, napríklad čerpanie vody pri povodniach, dnes musia zvládať omnoho širšie spektrum výziev. Zasahujú pri dopravných nehodách, prácach vo výškach či udalostiach s nebezpečnými látkami. „Čím ďalej, tým viac je tlak na kreativitu. Hasič si musí poradiť s náradím, technikou aj vedomosťami a vedieť ich použiť v rôznych situáciách. Nie je to jednotvárna robota,“ hovorí Mikuda. Dodáva, že moderná doba prináša nové riziká, ako sú požiare elektromobilov či fotovoltických systémov, čo kladie vysoké nároky na neustále vzdelávanie príslušníkov.
Svoje odborné znalosti si počas služby neustále rozširoval aj štúdiom. Absolvoval Stredné odborné učilište ZŤS v Košiciach, neskôr získal hasičskú maturitu v Žiline a vyštudoval aj Policajnú akadémiu. Ako spomína, išlo o jednu z prvých vysokých škôl takéhoto zamerania na Slovensku, ktorá otvorila študijný odbor bezpečnostných služieb určený aj pre príslušníkov hasičského zboru a civilnej ochrany.
„Dalo mi to väčší prehľad v zákonoch, nariadeniach a predpisoch. Právne vzdelanie využívam v praxi dodnes a vo veľkej miere ovplyvnilo výkon mojej práce,“ vysvetľuje. Podľa okresného riaditeľa čaká zbor v najbližších rokoch ďalšia výzva. Staršia generácia hasičov prichádzala do služby s bohatými praktickými zručnosťami z technických odborov, zatiaľ čo dnešní mladí uchádzači často absolvovali všeobecné školy alebo gymnáziá. „Toto je dosť problém, ktorý ich bude čakať,“ konštatuje s tým, že praktickým zručnostiam treba pri výcviku venovať oveľa väčšiu pozornosť ako kedysi.
Na zásahy, na ktoré sa nezabúda
Počas svojej kariéry zažil množstvo náročných zásahov – od veľkých požiarov historických budov v centre Revúcej až po tragické dopravné nehody či ničivé povodne. Práve takéto udalosti sú podľa neho psychicky najťažšie. „Najnáročnejšie zásahy sú vždy tie najväčšie,“ hovorí. Ako príklad Jozef Mikuda uvádza požiar historickej budovy Kohút na revúckom námestí. „Bolo to v letnom období pri vysokých horúčavách. Požiar v strešnej konštrukcii bol natoľko rozvinutý, že príslušníci, ktorí boli v tom čase v službe, ho len veľmi ťažko zvládali.“
Postupne preto boli povolané jednotky z ďalších okresov Banskobystrického kraja. Po dvanástich hodinách sa požiar podarilo dostať pod kontrolu. „Síce zhorela strecha kultúrnej pamiatky, ale podarilo sa zachrániť nižšie podlažia, takže budova mohla ďalej slúžiť svojmu účelu.“
Za mimoriadne náročné považuje aj dopravné nehody s tragickými následkami. „To sú ťažké veci aj pre zasahujúcich príslušníkov. S tým sa už treba vedieť nejako vysporiadať. Zranené deti a podobne.“
S náročnými zážitkami sa vyrovnáva oddychom na záhrade a pohybom v prírode. Počas služby absolvoval všetky dostupné odborné kurzy a získal oprávnenia na obsluhu motorovej píly, vedenie motorového plavidla či práce vo výškach. Istý čas bol aj členom lezeckej skupiny v Revúcej.
Revúcky okres podľa neho v posledných rokoch zasiahli aj rozsiahle povodne. „Strhlo cestu smerom na Prednú Horu, dochádzalo k masívnemu prívalu vody, ľuďom tiekla cez ulicu do domov, takže bolo treba konať veľmi rýchlo.“ Náročné sú podľa Mikudu aj požiare v ťažko dostupnom teréne, ktorých je v okrese vzhľadom na členitú krajinu viac než dosť.
Spomenul aj citlivú tému sociálneho zabezpečenia hasičov. Podľa jeho slov verejnosť často zabúda, že výsluhové dôchodky nie sú darom, ale výsledkom dlhoročného odvádzania príspevkov počas služby.
„My si na výsluhové dôchodky fakticky odkladáme z vlastných peňazí,“ zdôrazňuje. Poukazuje pritom aj na fyzickú náročnosť povolania. „Boli by ste spokojnejšia, keby prišiel nejaký nadupaný štyridsiatnik, ktorý by vás chytil a vyniesol, alebo päťdesiat- či šesťdesiatročný hasič?“ pýta sa s tým, že skorší odchod do výsluhového dôchodku považuje vzhľadom na charakter práce za nevyhnutný.
Oddych nachádza v záhrade i pri drevených hračkách
Aj po štyroch desaťročiach služby si Jozef Mikuda udržiava pozitívny prístup k životu. Najväčší oddych nachádza pri práci na záhrade s manželkou, plávaní a vo svojej malej dielni. Vo voľnom čase vymení uniformu za drevo, pilník a jemné náradie. Už od detstva ho baví vyrábať hračky a táto záľuba mu zostala doteraz. Pre svoje deti, vnúčatá a ďalších členov rodiny vyrába malé drevené autíčka či loďky na gumový pohon, ktoré sa po natiahnutí gumičky samy rozbehnú alebo plávajú po vode.
„Niekedy treba bystré oko, niekedy šikovné ruky a niekedy oboje,“ hovorí. Práve drevo je jeho obľúbeným materiálom. „Ja som taká povaha, že by som robil hocičo iné. Mám rád prácu s drevom napríklad,“ priznáva. Hoci je vyučený obrábač kovov a vedel by si predstaviť aj profesiu sústružníka či zvárača, pri oddychu jednoznačne uprednostňuje drevo. Materiál je podľa neho dostupnejší, nevyžaduje veľkú dielňu ani náročné stroje. „Hračky robím od detstva. Už ako chlapec som si ich vyrábal sám. Robil som loďky s vrtuľou, ktoré vedeli ísť po vode aj po zemi, a deti v rodine sa z toho vždy tešili,“ spomína.
Aj po odchode do dôchodku chce zostať aktívny. Po rokoch náročnej práce s ľuďmi sa teší na pokojnejšie dni v dielni, kde bude môcť vyrábať drevené hračky pre svoje vnúčatá a možno sa opäť vráti aj k modelárstvu, ktoré ho sprevádza už od detstva.
Zdroj: Vobraze.sk, foto: archív Jozef Mikuda, OR HaZZ Revúca
