Laura Švantnerová z Teplého Vrchu patrí k dobrovoľným hasičkám takmer päť rokov. Začínala v dievčenskom družstve, vyskúšala si viacero pozícií a v súčasnosti behá pravý prúd. Hasičský šport jej priniesol nielen súťaže a adrenalín, ale aj kamarátstva, zodpovednosť a pocit, že každý člen tímu je dôležitý.
Dievčenské družstvo vzniklo v obci Teplý Vrch z iniciatívy veliteľov tamojšieho dobrovoľného hasičského zboru. V obci bolo viacero dievčat, ktoré mali o hasičský šport záujem, a tak sa rozhodli vytvoriť ženský tím. Laura sa k nemu pridala ešte ako trinásťročná. „Dostala som sa k tomu vlastne náhodou. Chceli vytvoriť ženské družstvo, pretože mali byť krajské kolá a majstrovstvá Slovenska. V obci bolo veľa dievčat, tak sme vytvorili tím,“ hovorí pre vobraze.sk Laura Švantnerová (17).
Začiatky boli rýchle. Dievčatá začali trénovať a už približne po dvoch mesiacoch sa dostali až na majstrovstvá Slovenska. Laura však vtedy nemohla súťažiť. Chýbal jej potrebný vek – podmienkou účasti bolo mať minimálne 15 rokov. Na tréningy preto chodila pomáhať a podľa potreby zaskakovala. Aj tak sa však od prvých dní cítila ako súčasť družstva.
Na prvý tréning si dodnes pamätá. Dievčatá postavili do radu a nechali ich šprintovať, aby zistili, na akú pozíciu by sa ktorá hodila. Laura bola vtedy medzi nimi menšia a fyzicky slabšia, preto začala na pozícii takzvanej béčka. „Je tam síce veľa spojov a veľa vecí, ktoré sa dajú pokaziť, ale zároveň je to ešte taká bezpečnejšia činnosť,“ vysvetľuje.
Na základni musí béčko pracovať s tromi hadicami, správne ich pripraviť a následne čo najrýchlejšie vyraziť. Laura túto pozíciu robila približne dva roky. Neskôr si vyskúšala aj rozdělovač, keď sa ich členka zranila. Táto pozícia jej však nesadla. „Je to dosť ťažká pozícia. Problém mi robili spojenia a nesedelo mi ani ťahanie ťažkých hadíc,“ hovorí. Pri jednom z tréningov sa navyše zranila a skončila na ošetrení. Po tejto skúsenosti sa k rozdělovaču už veľmi vracať nechcela.
Napokon našla pozíciu, ktorá jej sadla najviac. Už viac ako dva roky behá pravý prúd. „V tom som sa našla asi najviac. Je to napínavé, musím byť čo najrýchlejšia a práve to ma motivuje. Chcem stále dosiahnuť lepší čas ako minule,“ opisuje.
Pri hasičskom útoku rozhodujú sekundy. Laura musí po štarte čo najrýchlejšie vybehnúť, správne pracovať s hadicou a napokon presne zamieriť na terč. Nestačí však iba rýchlosť.
Dôležitý je správny odhad pri práci s hadicou. Aj spôsob, akým počas behu rozvinie klbko, môže ovplyvniť výsledný čas. „Najdôležitejšia je súhra. Keby sme nespojili všetky spoje vzadu, voda ku mne ani nepríde. Potom je dôležitá aj presnosť pri terčoch a cit v rukách, aby som vedela, ako pohnúť prúdnou a zostreliť terč,“ vysvetľuje.
Na štartovnej čiare však podľa nej zohráva úlohu aj nervozita. Najprv treba vyštartovať bez prešľapu a správne odhadnúť tempo. Príliš rýchly beh môže následne skomplikovať prácu na základni. „Keď už bežím, úplne vypnem a snažím sa iba hýbať nohami, aby som čo najrýchlejšie šprintovala. Na konci sa snažím čo najlepšie mieriť. To mi už ide celkom dobre,“ hovorí s úsmevom.
Práve rýchlosť je podľa nej jej najväčšou výzvou. Naopak, so zostreľovaním terčov problém nemá. Pri samotnom útoku však treba zvládnuť aj tlak vody. Prvá voda prichádza pod najväčším tlakom a prúd treba ustáť a zároveň čo najrýchlejšie zamieriť.
Po dobehnutí pritom družstvo často ešte nevie, aký čas dosiahlo. Výsledok sa dozvedia až neskôr z mikrofónu. Dovtedy si dievčatá odhadujú, ako sa im útok podaril. „Keď sa to podarí, je to veľká radosť. Najmä keď potom zistím, že som si zabehla osobný rekord. Je to príjemné prekvapenie,“ priznáva Laura.
Rovnako silno však vníma aj opačnú situáciu. Keď sa jej útok nepodarí alebo nedobehne tak ďaleko, ako potrebovala, má pocit, že tým utrpel celý tím. „Každému sa môže niečo prihodiť. Máme sedem pozícií a v každej sa dá niečo pokaziť,“ dodáva. Práve súdržnosť je podľa nej jednou z najväčších hodnôt ich družstva. Dievčatá sa poznajú, trávia spolu čas a navzájom sa podporujú nielen pri súťažiach. „Niekedy sa pohádame alebo sa nám niečo nepáči, ale držíme pokope. Pomáha nám to aj pri súťažných útokoch. Keď niekto niečo pokazí, nehneváme sa na neho, pretože sa to môže stať každému,“ hovorí.
Najkrajšie chvíle preto Laura nespája iba s výsledkami. Rada spomina na svoju prvú súťaž v Hrachove kedy trénovali približne mesiac a napriek tomu dosiahli čas okolo 20 sekúnd. „Boli sme z toho veľmi šťastné. Aj oslava bola. Keď sme potom postúpili na krajské kolo, opäť sme oslavovali,“ doplnila. Silným zážitkom pre ňu boli aj majstrovstvá Slovenska, hoci vtedy ešte pre vek nemohla byť priamo súčasťou súťažného tímu. Dievčatá si na nich priniesli aj akordeón a spoločne si spievali ľudové piesne. „Cítila som sa, akoby som bola jednou z nich,“ hovorí. Práve postup na majstrovstvá Slovenska považuje za najväčší úspech družstva. Dievčatá tam napokon obsadili tretie miesto na Slovensku.
O dva roky neskôr sa Laura snažila ženské družstvo poskladať na súťaž. Tentoraz však tímu skomplikovali situáciu aj zranenia.„Mrzelo ma, že som nemohla prvýkrát zdieľať ten úspech, ale veľmi som sa s nimi tešila. Zdravie je však prednejšie ako účasť na majstrovstvách Slovenska,“ hovorí. Do budúcnosti už bude súťažiť v kategórii žien a dúfa, že sa im na ďalšom krajskom kole opäť podarí zabojovať o postup.
Hasičstvo však pre Lauru nie je iba o požiarnych útokoch. Členovia DHZ sa počas roka stretávajú aj pri brigádach a pomáhajú zveľaďovať obec. Spoločne organizujú aj podujatia a počas zimy napríklad zábavu. Tím tak podľa nej funguje aj mimo súťažnej sezóny. „Nie je to len o požiarnych útokoch. Sme spolu aj mimo sezóny a zostávame tímom,“ zdôrazňuje.
Dobrovoľné hasičstvo jej zároveň prinieslo väčšiu zodpovednosť. Laura pomáha organizovať tréningy a hľadá aj nové členky do družstva. Pri brigádach sa snaží pomôcť vždy, keď môže. „Naučila som sa byť viac zodpovedná a myslieť na viac vecí naraz,“ hovorí.
Svoje pôsobenie v DHZ chce navyše posunúť ďalej. Prihlásila sa na kurzy, aby v budúcnosti mohla chodiť aj k zásahom. To pre ňu predstavuje ďalšiu výzvu. Aj vďaka hasičom sa zmenil jej pohľad na túto profesiu. Predtým ani netušila, že v obci funguje dobrovoľný hasičský zbor. Postupne sa zoznámila s hasičským náradím, technikou aj fungovaním zboru. Pomáhali im aj členovia, ktorí sú zároveň profesionálnymi hasičmi.
Najväčšiu radosť jej však stále prináša spoločný výsledok a pocit dobre vykonanej práce. „Najlepšie je, keď sa nám niečo podarí spoločne. Ale aj keď treba ísť pomôcť, potom si spolu sadneme. Tá súdržnosť je na tom najkrajšia,“ hovorí Laura.
Hoci sa jej život za posledný rok posunul najmä smerom k hasičstvu, hudbu zo svojho života nevynechala. Klavír už síce študovať prestala, spevu a gitare sa však naďalej venuje a pôsobí aj v kapele v ZUŠ i gymnáziu. Popri tom je v treťom ročníku a v najbližšom období chce dať väčší priestor škole.
Laura z Teplého Vrchu priťahuje pozornosť spevom. Hrá na klavíri i na gitare
Zdroj: vobraze.sk
