Keď zaznie siréna, neváha ani dnes, hoci už nestojí len v rade zasahujúcich hasičov, ale vedie celý tím. Ján Debnár pôsobí už štyri roky ako veliteľ hasičskej stanice v Tornali a spolu so svojimi kolegami denne pomáha tam, kde je to najviac potrebné.
Prácu v Hasičskom a záchrannom zbore vníma ako službu, pri ktorej sa denne rozhoduje o zdraví, majetku aj ľudských životoch. Ako pre vobraze.sk Ján Debnár ďalej uviedol, práve práca v teréne mu najviac pripomína, prečo sa rozhodol stať hasičom a berie ju ako životnú cestu. Denne sa totiž rozhoduje o zdraví a životoch iných.
Hoci v rodine nikto nebol hasičom a pôvodne Ján Debnár smeroval k lesníctvu, už počas štúdia na Lesníckej fakulte Technickej univerzity vo Zvolene začal cítiť, že jeho cesta bude iná. „Zistil som, že lesníctvo nie je úplne pre mňa. Chcel som niečo dynamickejšie, kde sa stále niečo deje,“ hovorí Debnár. Práve túžba po akcii, zodpovednosti a práci s ľuďmi ho priviedla do Hasičského a záchranného zboru.
Do služby nastúpil v roku 2012 a začínal ako zásahový hasič v Tornali. Neskôr pôsobil v Revúcej a postupne prešiel viacerými pozíciami od hasiča cez strojníka až po veliteľa stanice. Každý krok ho podľa jeho slov formoval odborne aj ľudsky. „Najviac ma vždy napĺňalo byť priamo pri zásahu. Tam človek vidí okamžitý zmysel svojej práce,“ hovorí Debnár. Velenie stanice v Tornali prevzal po odchode bývalého šéfa Petra Kysela do výsluhového dôchodku.
V roku 2024 Debnár získal medailu za službu v Hasičskom zbore III. stupňa za dlhoročný, príkladný a zodpovedný výkon štátnej služby a osobný podiel na dosahovaní mimoriadnych služobných výsledkov. Ako zdôraznil, jeho činnosť nie je to len o papieroch a riadení. „Keď treba, som stále s chlapmi v teréne,“ dodáva.
Hasičská služba mu priniesla množstvo náročných situácií: dopravné nehody, požiare rodinných domov či záchrany ľudských životov. Niektoré udalosti v ňom zostali hlboko, hoci ich nerád rozoberá. „Každý zásah vás niečím poznačí. Uvedomíte si, aký krehký je ľudský život,“ dodáva.
Skúsenosti z terénu ovplyvnili aj jeho osobný život. Kedysi uvažoval o kúpe motorky, no po viacerých nehodách, ktoré videl pri zásahoch, sa tejto predstavy vzdal. Zdôrazňuje, že dnes je pre neho prioritou bezpečnosť a rodina.
Silným pilierom jeho života je rodina. Ako otec dvoch detí: sedemročného Janka a päťročnej Dianky hovorí, že mu pomáha zvládať psychicky aj fyzicky náročnú službu. Vo voľnom čase sa venuje prácam okolo domu v Revúcej a záhrade, kde má nemeckú dogu, kocúra a niekoľko sliepok.
Revúca je jeho rodným mestom, ku ktorému má veľmi pozitívny vzťah. Stále tu má rodinu aj priateľov, a preto sa sem rád vracia. Oceňuje najmä pokojný spôsob života, ktorý mesto ponúka. Život v rodinnom dome a v pokojnom prostredí by podľa vlastných slov určite nevymenil za ruch veľkého mesta. Tornaľa je pritom podľa neho krásnym mestom s veľkým potenciálom do budúcnosti. Verí, že významným impulzom pre jej ďalší rozvoj bude rýchlostná cesta R2, ktorá zlepší dopravné spojenie a zvýši atraktivitu regiónu.
Keďže v Tornali slúži už takmer päť rokov, mesto sa preňho postupne stalo druhým domovom. Za ten čas tu spoznal množstvo ľudí a nadviazal priateľské vzťahy. Miestnych obyvateľov si váži pre ich dobrosrdečnosť, otvorenosť a priateľský prístup, vďaka ktorým sa tu cíti príjemne.
Je domáci majster, veľa veci okolo domu si robí sám, a oddýchne si hlavne pri športe, najmä pri plávaní, ktorému sa venoval už za gymnaziálnych čias. Medzi jeho športové úspechy patrí aj školský rekord v plávaní v disciplíne 90 metrov voľným spôsobom, ktorý vytvoril počas štúdia na Gymnáziu Martina Kukučína v Revúcej.
Profesionálne sa však venoval aj armwrestlingu v klube AWK Magnezit Revúca, kde trénoval aj so sparingpartnerom a trénerom Jánom Germanusom, niekoľkonásobným majstrom sveta. Počas svojej športovej kariéry získal viacero úspechov a trofejí.
Medzi jeho najvýraznejšie výsledky patrí 2. miesto v Slovenskej národnej lige v pretláčaní rukou (SNLP), ktoré si priniesol z Bardejova a rovnako 2. miesto zo SNLP vo Veľkom Šariši. Prvé miesto vybojoval v kategórii do 150 kg na Technickej univerzite vo Zvolene, pričom súťažil pri osobnej váhe 87 kg.
Popri práci je aktívny aj v pomoci druhým. Je darcom krvi a držiteľom bronzovej Janského plakety. „Pomáhať ľuďom má zmysel vždy, nielen počas služby,“ hovorí.
Za svoj najväčší úspech nepovažuje funkciu veliteľa, ale samotnú možnosť byť súčasťou záchranného systému. „Najväčšia odmena je, keď sa podarí zachrániť život alebo zabrániť väčšej škode. Pomáhať priamo ľudom na zásahu – je to dobrý pocit a zadosťučinenie, že človek naozaj pomôže. Tá ľudská radosť je nadovšetko. To je dôvod, prečo túto prácu robím,“ vysvetľuje.
Do budúcnosti má jasnú predstavu: modernizáciu techniky, kvalitný výcvik a vysokú pripravenosť. Zároveň však zdôrazňuje, že základom vždy zostanú ľudia a tím, ktorý musí držať spolu.
Mladým, ktorí uvažujú o práci hasiča, odkazuje aby neváhali. „Je to služba, ktorá človeka naplní a dá mu pocit, že robí niečo, čo má skutočný zmysel.“ A čo by chcel, aby o ňom raz povedali kolegovia? „Že som bol spravodlivý, férový a že som bol na správnom mieste, možno pre niekoho aj vzorom,“ dodáva Debnár.
Byť hasičom znamená žiť život, na ktorý môže byť človek hrdý aj mimo služby niesť zodpovednosť, ktorá presahuje rámec služby. Pre Jána Debnára je to práca, ktorá dáva zmysel v každej situácii, keď ide o pomoc iným, spolu s kolegami vyráža tam, odkiaľ iní utekajú.
