Oceňovaný kuchár Lukáš Heuser z Lučenca bol zaradený medzi šéfkuchárov na The Best Chef Awards 2025. Mladý talent zaujal tvrdou prácou ale i odvahou. Jeho cesta v tomto odvetví začala po skončení strednej školy vo Švajčiarsku v reštaurácii pri umývaní riadu, postupne sa však vypracoval až na pozíciu sous-chefa vo štvorhviezdičkovom hoteli Glacier v Grindelwalde. V zahraničí nakoniec strávil dvanásť rokov. Pôvodne to však vyzeralo, že jeho cesta bude smerovať skôr k športu než ku gastronómii.
Lukáš Heuser študoval na Strednej priemyselnej škole stavebnej Oskara Winklera v Lučenci, no nie kvôli tehličkám či projektom. „Ja som bol na stavebnej kvôli športovej triede. Od mala som sa venoval futbalu. Hrával som ho v časoch, keď boli ešte aj tie druholigové tímy na úrovni. Rád si spomínam na derby Lučenca proti Rimavskej Sobote. Hneď v prvom zápase som si rozbil hlavu. Nešťastné hlavičkovanie,“ hovorí pre vobraze.sk Lukáš Heuser (32), bývalý futbalista z Lučenca, ktorý od šestnástich nastupoval za tím mužov.
Po škole prišla zmena. Otec, Švajčiar, ho zavolal k sebe do zahraničia. „Je bývalý majster sveta v parašutizme. Má tam parašutistickú školu,“ priblížil Lukáš. Pomáhal mu na zemi, natáčal videá, neskôr aj skákal. Vo Švajčiarsku sú však prísne pravidlá, do vzduchu mohol ísť len v tandeme. Zážitky z Álp sú pre neho vsak dodnes neopísateľné. Momentový adrenalín, ako to nazýva, po čase však vymenil za adrenalín v kuchyni. „V lete som mal prácu v parašutistickej škole a na zimu, keď sa nedalo skákať, som si našiel prácu v horskej reštaurácii. Začínal som umývaním riadov, ale už vtedy si šéfkuchár všimol, že často nazerám do kuchyne,“ spomína rodák z Lučenca. Po čase sa teda od umývačky dostal k studenej kuchyni. Odtiaľ už to bol len krok k príprave teplých pokrmov. Úplne jednoduché to však nebolo. Vo Švajčiarsku si doplnil vzdelanie a počas školy sa zúčastnil niekoľkých stáží a workshopov. „S manželkou sme pozývali kamarátov na večeru. Tak som sa vzdelával,“ spomína s úsmevom na kuchárske začiatky. Z horskej reštaurácie sa prepracoval do hotela, ktorý bol jeho vysnívanou prácou.
Za svoj prvý väčší kuchársky úspech považuje oslavu narodenín kamarátovej manželky. „Spolu s kolegom sme navarili štyri chody pre desať hostí. Odchádzali spokojní. To bolo po prvý raz, čo som varil za peniaze a nie doma pre priateľov,“ spomína dnes už majster vo svojej profesii. Do Lučenca prišiel po pandémii, ktorá výrazne skomplikovala fungovanie gastronómie, a hlavne po narodení dcéry, keď spolu s manželkou pocítili potrebu návratu domov.
Nedávno získal Lukáš Heuser prestížne celosvetové kuchárske ocenenie The Best Chef Awards 2025. „Tomu hodnoteniu od best chef awards doteraz nerozumiem. Ja sám seba nepovažujem za najlepšieho kuchára. Ale, samozrejme, veľmi sme sa celá reštaurácia potešili. To ocenenie nepatrí jednotlivcovi, je v tom práca celého tímu,“ povedal skromný šéfkuchár. Keď im prišiel pozvánkový mail do Milána, myslel si, že je to podvod a hodil ho do spamu. Deň pred odovzdávaním mu volal kolega, galavečer však nestihol. „Keby sme mali menej rezervácií, aj by som šiel, ale už sme mali nahlásených ľudí. Ja chcem byť pre zákazníkov aj kolegov na sto percent,“ priznal. V Gault & Millau bedekri Lukáš dostal titul „Šéfkuchár zajtrajška“. Získavajú ho šéfkuchári, ktorí sú podľa kritérií a opakovaného hodnotenia inšpektorov Gault&Millau na vzostupe alebo sa medzi sezónami zlepšia.
Nebolo to však po prvý raz, čo sa pracovitý Lučenčan prepracoval medzi kuchársku špičku. V roku 2023, pred odchodom zo Švajčiarska, sa dostal do súťaže kuchárov do 30 rokov. Skončil štvrtý, ale skúsenosť bola obrovská. „Najviac si cením tie kontakty, ktoré som tam získal. Bol to zážitok a nabral som veľa skúseností,“ priznal. A hoci je podľa vlastných slov súťaživý, uprednostnil prácu v reštaurácii pred účasťou na ďalších súťažiach. Rád totiž robí veci po svojom a najmä si plní túžbu ukázať ľuďom naživo to, čo ho najviac baví. Práve to považuje za najdôležitejší krok k úspechu v gastronómii. „Aj keď to tak na začiatku nevyzerá, po ťažkej práci príde odmena. Keď sa človek nezatne a nezabojuje, nedosiahne cieľ,“ prezrádza svoj nie tajný recept Heuser, ktorý denne trávi v práci aj viac ako 12 hodín. Práca šéfkuchára totiž nezačína ani nekončí v kuchyni. Okrem varenia navštevuje aj dodávateľov či lokálnych farmárov a pestovateľov.
Jeho filozofiou je neplytvať jedlom a robiť veci na 101 percent. A hlavne – vážiť si každého hosťa. „Každý, kto k nám príde, hneď našu filozofiu pochopí. Každý deň robíme to, čo nás baví a čo nás napĺňa. Či už sú to kuchári, čašníci, somelieri. To je naše neskrývané tajomstvo,“ s úsmevom hovorí kuchár, ktorý doma varí len výnimočne. „Máme trojročnú dcéru a keď som dlho v práci, nechceme, aby som bol aj doma zatvorený v kuchyni,“ priznal. Manželku vraj na varenie neulovil. Sú spolu dvanásť rokov a spoznal ju v čase, keď po kariére kuchára iba začínal pokukovať.
Kompliment pre uznávaného kuchára? „Prázdny tanier a, samozrejme, pochvala. Ale aj to, že k nám chodia ľudia často aj zďaleka. A keď im chutí jedlo, aj sa cítia u nás dobre a užívajú si to,“ povedal. Kuchári hosťom prezentujú každý chod, aby vedeli, čo jedia. Najviac sa desí nespokojného hosťa, ktorý nemá rád nové chute. Väčšina ľudí k nim zatiaľ prichádza práve kvôli zážitku a s otvorenou mysľou. „Koniec koncov, k nám nechodia ľudia, ktorí sú len hladní. Ale každý má svoje chute a preferencie. Pre niekoho môžem byť top kuchár, inému sa netrafím do chutí,“ pragmaticky vysvetlil.
Uvariť vie i halušky, spod jeho rúk vychádzajú však netradične. „Použili sme všetky suroviny ako na halušky. Bola to terina z fritovaných zemiakov s bryndzovou espumou a slaninovým džemom. Keď ste zavreli oči, chuťou to boli halušky,“ hovorí s úsmevom Heuser.
Obľúbené jedlo vraj nemá. Rád skúša všetko, čo je poctivo urobené, pokojne aj segedín či paprikáš. Nepohrdne však ani rýchlym občerstvením, keď potrebuje zahnať hlad. V čase, keď hrával futbal, často siahol po ponuke kebabu či pizze.
Ocenenia majú vystavené v reštaurácii, no jeho ambíciou je najmä udržať kvalitu, zlepšovať sa a dať hosťom zážitok. O Michelina za každú cenu nestojí, určite by ho to však potešilo. „Ak to však získame, budeme nadšení. Ale úprimne, netuším, aký zmysel by to malo pre tento región,“ priznal. Obáva sa najmä reakcie zákazníkov. Mnohí totiž pri hviezde čakajú astronomické ceny, a tak to vôbec nemusí byť. Pre Slovensko a región Novohradu by to však mohlo priniesť dobrú reklamu.
Reštaurácie v okolí nepovažuje za konkurenciu, i keď Origin sídli na jednej ulici s ďalšími štyrmi obľúbenými prevádzkami. „Máme v Lučenci veľa dobrých podnikov a ja by som bol rád, keby sa mesto spropagovalo. Keď k nám prídu ľudia z iných miest a ostávajú dlhšie, radi im odporučíme aj iné miesta,“ tvrdí Heuser, ktorý oceňuje trend ponúkať gastro aj mimo metropol a tradičných turistických miest. Ponúka to možnosť prezentovať menej známe lokality, ako aj podporu pre miestnych výrobcov.
Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Lukáša Heusera
