Keď sa po viac ako roku od nehody prvýkrát postavil na protézu, veril, že už nikdy nebude normálne fungovať. Dnes Karol Paliaš z Rimavskej Soboty pracuje na mestskej polícii, športuje a motivuje ľudí, ktorí sa ocitli v podobnej životnej situácii. Vážna autonehoda, ktorá mu zmenila život, sa stala dnes pred sedemnástimi rokmi.
„Bol som trochu ostrejší chalan a neuvedomoval som si, čo všetko môže človek spôsobiť. Teraz som odvážnejší, opatrnejší a skúsenejší. Vekom všetko vyzerá inak,“ hovorí pre vobraze.sk Karol Paliaš (37). Pri pohľade späť otvorene priznáva, že nehoda, pri ktorej prišiel o nohu aj ruku, bola dôsledkom jeho vlastnej chyby. Neskrýva sa za výhovorky a tragédiu prijal s veľkou pokorou. K vážnej nehode došlo v zákrute pri obci Figa.
„Daň bola obrovská. Nechcem sa za to skrývať a priznávam, že som urobil veľkú chybu. Mal som život pred sebou a musel som začínať úplne od nuly,“ skonštatoval. Zároveň je presvedčený, že veci sa dejú z nejakého dôvodu. Ako hovorí, práve tento pohľad mu pomohol zvládnuť najťažšie chvíle vrátane prvých pokusov postaviť sa na protézu. Dodáva, že s chôdzou mu veľmi pomáhal kamarát a bývalý spoluhráč Rasťo Koreň.
Od prvých neistých krokov doma pri stene sa postupne dostal až k plnohodnotnému fungovaniu. Po približne dvoch rokoch začal chodiť do posilňovne a veľkou pomocou pre neho bola aj pravidelná chôdza. „Denne som asi dvanásť rokov chodieval pešo na Kurinec. Pomáhalo mi to psychicky, ale pri takomto fyzickom zaťažení telo viac trpelo, ako získavalo,“ hovorí.
Pred viac ako rokom začal plávať a šport sa stal ďalšou veľkou súčasťou jeho života. „Chytilo ma to veľmi. Chodil som na plaváreň do Maďarska a za pätnásť mesiacov som naplával viac ako 500-tisíc metrov. Stále sa posúvam ďalej, ale neviem povedať, na akej úrovni som, pretože na Slovensku nepozná nikoho v podobnej zdravotnej situácii, čo by sa venoval súťažnému plávaniu,“ poznamenal.
Najbližšie sa chce zúčastniť klasifikácie v Česku, prihlásiť sa do klubu a absolvovať prvé súťaže. Limity chce posúvať aj naďalej. „Dalo mi to veľkú disciplínu. Bolo treba prekonať aj to, aby som si pred ľuďmi dal dole protézu,“ priznáva. Ako sám hovorí, každý deň je o malých krokoch, ktoré ho posúvajú dopredu.
Svoju životnú skúsenosť dnes vníma aj ako možnosť pomáhať iným. Ozývajú sa mu ľudia v ťažkých situáciách, ktorým sa snaží odovzdať skúsenosti – či už ide o technické rady ohľadom protéz alebo psychickú podporu. „Chcem byť motiváciou pre ľudí, ktorým sa stane niečo podobné. Aj ja som vtedy potreboval vidieť ľudí, ktorým sa podarilo cez to dostať,“ hovorí Karol. Dodáva, že keď mu ľudia povedia, že ich motivoval k športu alebo pohybu, dodáva mu to silu.
Najväčšiu radosť mu dnes prináša obyčajné fungovanie. „Nerozmýšľam nad tým, že mám hendikep. Úplne som na to zabudol. Rád idem do práce, na tréning. Robím to všetko rád, pretože keď sa to nedalo, veľmi som túžil po tom, aby som to znovu mohol robiť. Dnes ma to napĺňa,“ povedal Paliaš.
V rámci mestskej polície pôsobí ako operačný pracovník pri obsluhe kamerového systému. Vybavuje oznámenia a sleduje mestský kamerový systém. „Veľmi som chcel pracovať. Keby sa mi to nestalo, možno by som dnes nebol tam, kde som. Keď prišla ponuka, otočilo mi to život. Dalo mi to smer a zistil som, že sa to naozaj dá. Znova som fungoval medzi zdravými ľuďmi a to mi dodalo silu,“ hovorí.
Priznáva, že už počas školy rozmýšľal nad tým, že by sa mohol venovať práci pri polícii. V súčasnosti ho baví spolupráca so štátnou aj mestskou políciou a po štrnástich rokoch práce ju vníma ako dôležitú súčasť bezpečnosti mesta. „Zo začiatku mi kamaráti kývali do kamier. Bolo to milé,“ spomína s úsmevom. Dohliada na desiatky kamier i na mnohé udalosti z bežného života.
Karol sa nikdy nevzdal ani svojej lásky k športu. Futbal a futsal boli vždy jeho vášňou a športu sa venuje aj dnes. Trénuje vo Veľkom Blhu, kde odohral svoj posledný zápas pred dopravou nehodou.
„Mám na to silné spomienky a rád by som pomohol dostať mužstvo na vyššiu úroveň, ako keď som tam pôsobil ako hráč,“ hovorí. Do budúcnosti má jasný cieľ. „Môj plán je dostať sa na takú úroveň, aby som mohol fungovať s deťmi ako tréner. To by ma bavilo,“ prezrádza Karol.
Zaujímavosťou je, že zostal verný aj značke auta, ktorá sa mu stala osudnou. S úsmevom priznáva, že si život niekedy zámerne trochu „sťažuje“, aby sa cítil silnejší. Dodnes jazdí na nízkom aute a už len vysadanie z auta berie ako osobnú výzvu.
Aj po rokoch však bojuje s bežnými vecami, ktoré si väčšina ľudí ani neuvedomuje. „Vtedy sa musím zastaviť, prijať to v hlave a ísť ďalej. Napríklad zaviazať si šnúrky jednou rukou je problém. Alebo otvoriť konzervu bez toho, aby som nezašpinil celú kuchyňu,“ hovorí otvorene.
Najviac si váži podporu rodiny a priateľov, ktorí pri ňom stáli od začiatku. „Dávali mi energiu a mám okolo seba neskutočných priateľov, ktorí ma ťahajú dodnes. Sú to úspešní ľudia, ktorí ma motivujú. Oni síce hovoria, že ja motivujem ich, ale je to vzájomné,“ dodáva Karol Paliáš.
