Vladimíra Gondáša z Hodejova si mnohí v regióne spájajú s históriou, starými príbehmi a objavmi. Hoci nie je vyštudovaný historik, jeho meno sa spomína pri mnohých významných miestnych výskumoch a knižných publikáciách. Svojou vytrvalosťou dokázal objaviť veci, ktoré si nevšimli celé generácie odborníkov.
Ako pre vobraze.sk Vladimír Gondáš priblížil, už od detstva mal blízko k histórii. Vyrastal v čase, keď nebol internet ani dnešná zábava. On a jeho rovesníci trávili celé dni na hradnom kopci v Hodejove. Ten sa stal jeho druhým domovom. „Skoro každú voľnú chvíľu sme trávili na hradnom kopci. Tam to celé začalo,“ povedal Vladimír Gondáš (59). Spolu nachádzali prvé úlomky keramiky, snívali o kráľoch a hľadali dvere, ktoré by otvoril starý zvonový kľúč. Už vtedy veril, že hrad musel mať význam a neskôr to aj dokázal. Pri histórii zostal len on, jeho výskumom však potvrdil, že hodejovský hrad nebol bezvýznamnou drevenou stavbou, ako sa kedysi tvrdilo. V roku 1451 podľa neho odolal útokom vojsk Jána Jiskru, ktorý pritom ovládal hrady ako Fiľakovo, Muráň či Vígľaš. Hodejov však nedobyl.
Vladimír Gondáš sa histórii venuje celý život, no nikdy ju neštudoval ako odbor. Vyštudoval strojarinu v Detve a neskôr prešiel niekoľkými profesiami. Napriek tomu sa histórie nevzdal. „Keby som mal možnosť začať odznova, tak by som šiel na históriu. Bola by to jediná zmena v mojom živote,“ hovorí úprimne. Dodáva, že hoci v živote urobil množstvo chýb, nemenil by nič, okrem výberu školy. „Nebol som veľmi dobrý žiak, skôr som bol lotor,“ smeje sa. Jediné, čo ho podľa jeho slov bavilo, boli slohové práce. Jeho učiteľka to rýchlo spoznala a podporovala ho.
Ešte pred novembrom 89 pracoval ako vodič Okresnom ústave sociálnych služieb, neskôr pár rokov bol policajtom v Rimavskej Sobote ako starší inšpektor pre Dúžavskú cestu a okolité mestské časti. Ako hovorí, v tom období spoznal práve v policajnom zbore svoju budúcu manželku, čomu je veľmi vďačný. „Keď som sa oženil, tak som začal dávať dokopy informácie o Hodejovskom hrade. Manželka sa aj hnevala, že sa zaoberám prkotinami, že čo z toho budem mať, neskôr ju to ale zaujalo. V tej dobe ma už aj chcela tlačiť, aby som šiel aspoň diaľkovo študovať tento smer, ale popri rodine to už nešlo,“ podotkol Gondáš.
Neskôr pracoval na obecnom úrade v Hodejove a stal sa súčasťou projektu na záchranu Stojkovičovho kaštieľa. Podarilo sa ho obnoviť a vzniklo tam Múzeum údolia regiónu Gortva. Vladimír bol jeho prvým riaditeľom. Múzeum sa podľa neho podarilo zachrániť, no dlhodobo sa jeho prevádzka nedala finančne udržať.
Písať podľa jeho slov začal v tom období práve na popud jedného reštaurátora z Maďarska, ktorý bol i na otváraní múzea v Hodejove. „Jeho starí rodičia pochádzali z Chanavy. Povedal mi, že by som mal písať, lebo to, čo rozprávam, je to veľmi zaujímavé. Vraj som už vtedy išiel na to iným spôsobom a nezameriaval som sa len na odborné výrazy, ale podával som to tak, aby to aj bežní ľudia rozumeli. Toto bol prvotný moment a začal som pomaly písať.“
Dnes pracuje v Bottove na čističke, no s históriou je v kontakte stále. Spolupracuje s archívmi v Rimavskej Sobote, Lučenci, Banskej Bystrici aj v Bratislave či v Budapešti. Ako spomína, paradoxne doma ho poznajú po tejto stránke najmenej, keďže veľa času trávil v ostatných archívoch.
„Bol som svojim spôsobom laik a musel som si dávať pozor, nemohol som si dovoliť spraviť nejakú chybu. Potom by som bol stratil meno, ktoré som veľmi ťažko budoval, aby ma začali aj odbornejšie kruhy brať do úvahy,“ hovorí. Čítanie sa stalo jeho celoživotným sprievodcom. „Veľmi veľa som čítal. Doma mám takmer tisíc kníh. Je to však zábava, keď doma treba maľovať,“ hovorí.
Medzi svoje najzaujímavejšie úspechy zaradil nález v Budapešti, ktorý doslova prepísal časť slovenskej histórie. V tamojšom archíve narazil na nezdigitalizované mapy a kresby týkajúce sa Smolenického zámku. Zistil, že prestavbu nerobil architekt, ktorý je dlhé roky uvádzaný v odborných textoch. Podarilo sa mu nájsť dôkazy, že autor prestavby bol niekto iný. „Bolo to až úsmevné. Príde niekto z Hodejova do Budapešti a zmení históriu kongresového centra Slovenskej akadémie vied,“ hovorí.
Najsilnejší vzťah má však k rodnému Hodejovu a hradu. Gondášovi sa podarilo získať informácie od významného maďarského historika a doktora, ktorým bol András Felso Kubíni és Demenfalvy z Budapešti. „Jeho predkovia pochádzali z Hodejova. Až potom mi začali zapadať kamienky do mozaiky stredovekého hradu,“ poznamenal Gondáš.
Pôsobivým je podľa neho aj bronzový poklad a motív Atlantídy. Našlo sa 361 kusov bronzových zbraní, bronzových šperkov a jantárových náhrdelníkov. Je na nich znázornený mykénsky a minojský ľaliový motív. Podobné motívy nesú kresby v podmorských jaskyniach pri ostrove Santorin, ktorý sa dáva do súvislosti s Atlantídou. Bronzový poklad je rozdelený do troch častí a je vystavený v Gemersko-malohontskom múzeu v Rimavskej Sobote, Hradnom múzeu vo Fiľakove a v Novohradskom múzeu v Lučenci. Robotníci, ktorí v kameňolome pracovali spomínali, že sa našlo oveľa viac tých predmetov, ale skončili v zberných surovinách a až neskôr privolali k nálezu archeológa a tak sa aspoň tých 361 kusov z neho zachránilo. Podobné artefakty sa však podľa Gondáša v strednej Európe takmer nevyskytujú. „Chcel som niekedy niečo také nájsť, ale nepodarilo sa mi to. Potom sme v záhrade kopali a otec tam našiel medený dvojgrajciar. Skončil v Banskej Bystrici v múzeu a vtedy som začal zbierať staré veci,“ povedal a dodal, že podobne jeho sused našiel v záhrade tureckú fajku, bola veľmi zachovalá a pred rokmi som ju daroval do Gemersko-malohontského múzea. Mali sme veľmi dobré vzťahy,“ podotkol.
Bol spoluautorom na rozsiahlej monografii, vyše 500 stranovej knihe o obci Bottovo (vydaná bola v roku 2021 a jej autormi sú Božena Jánošíková z Bottova a Vladimír Gondáš). Na začiatku mala mať niekoľko strán. „Aj kvôli som sa na to dal, bol som však prekvapený, koľko informácií sa podarilo uchovať o tejto obci so storočnou históriou,“ povedal. Napokon po asi piatich rokoch práce vzniklo rozsiahle dielo plné archívnych materiálov, fotografií a príbehov obyvateľov.
Ako spoluautor sa podieľal na knihe príbehy starej Hnúšte, prispieval prácami do zborníka múzea vo Svätom Antone, zborník pamiatkového úradu v Trnave, V súčasnosti má vyjsť jeho kniha „Príbehy z Rimavy“, v ktorej spracúva takmer sedem desiatok regionálnych príbehov od 16. do 19. storočia. Čerpá pritom z archívov na Slovensku aj v Maďarsku. Jeho cieľom je, aby sa príbehy ľudí, ktorí tu kedysi žili, nezabudli a zostali súčasťou regionálnej identity.
Vpred ho poháňa myšlienka na dôchodok, kedy sa plánuje venovať knihe o jeho rodnej obci Hodejov. Chce písať aj príspevky o budovách v Rimavskej Sobote, ktoré postupne pribúdajú v digitalizovaných archívoch. „Mrzí ma, že nikto nejde takýmto smerom a nezaujíma ho to, ako keby náš okres bol Bohom zabudnutý kraj.“ Svoju prácu vníma aj ako službu ľuďom. Nedávno ho potešilo, že žiak z Jesenského vyhral celoslovenskú súťaž s prácou o Hodejove, na ktorej mu poskytol podklady. „Takýmto veciam som ochotný stále pomôcť,“ povedal s tým, že na základe čítania jeho príbehov sa inšpiroval aj jeden študent z Lučenca. „Náhodne som stretol jeho mamu v Lučenci. Chlapec už skončil vysokú školu a už má aj prvé úspechy, baví ho to. O tom, že by bol niekto taký aj z R. Soboty zatiaľ však nemám informácie,“ povedal.
Podľa neho je dôležité nevzdať sa, ani keď výskumník týždne nič nenájde. „Niekedy mesiac hľadáte a nič nenájdete. Nálada klesne. Ale keď si tým človek prejde, zrazu to príde.“
Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Vladimír Gondáš
