Ľudmila Hoffmanová z Katarínskej Huty, ktorá je časťou obce Cinobaňa, pletie výrobky z ovčej vlny. Sú nimi ponožky, ale aj šály, rukavice, sukne či pulóvre. Jej workshopy sa uskutočnili napríklad aj na festivale Pohoda v Trenčíne.
Dôchodkový vek si Ľudmila Hoffmanová užíva väčšinou s ihlicami a ovčou vlnou v rukách. K pleteniu ju priviedli staré mamy a mamina. Tie ju toto remeslo naučili, a tak na túto ich zručnosť môže spomínať pri každom pletenom očku, ktoré vytvorí. Mala sedemnásť, keď vytvorila prvý pletený pulóver. „Bolo to v roku 1977. Háčkujem, vyšívala som, ale vždy sa vrátim k pleteniu, ktoré je mojou veľkou vášňou,“ uviedla pre vobraze.sk Ľudmila Hoffmanová (64). „Pletenie pre mňa predstavuje relax, ktorého výsledok sa zhmotní. Je to joga našich starých mám,“ doplnila.
Svoje techniky rokmi zdokonaľuje a inšpiráciu hľadá v motívoch z regiónu Novohrad, u zahraničných, severských dizajnérov alebo zapojí vlastnú kreativitu do spojenia nového vzoru. „Najčastejšie robím ponožky, ale ľudia si radi kupujú aj šály, rukavice, sukne, pulóvre či pončá,“ uviedla Hoffmanová.
Všetky výrobky pletie ručne bez použitia pletacieho stroja. „Používam okrúhle ihlice, sú to krátke ihlice spojené lankom. Mám ich niekoľko sád, lanká rôznych dĺžok sa dajú vymieňať. Niektoré ihlice sú drevené, iné kovové či bambusové. Na ponožky mám sady ponožkových ihlíc rôznych veľkostí, pri pletení ponožiek používam naraz päť ihlíc,“ priblížila šikovná Ľudmila.
Používa kvalitný prírodný materiál, ktorý si starostlivo vyberá. „Najčastejšie je to ovčia vlna, alpaka, bavlna, ľan alebo hodváb. Plietla som už aj z priadze zo zmesi ovčej vlny merino a žihľavy alebo merina a konope, ale aj z priadze z recyklovaných džínsov. Krásne sa pletie aj zo špeciálnych regionálnych priadzí. Takými sú portugalská ovčia vlna z tradičných portugalských plemien ovečiek a, samozrejme, zo slovenských aj moravských priadzí. Milujem pliesť z ručne pradenej farmárskej ovčej vlny a teším sa aj z toho, že na Slovensku existujú ľudia, ktorí ovčiu vlnu od slovenských farmárov dávajú spracovať,“ hovorí.
Najčastejšie vypletá pôvodne tkané vzory, ktoré prekresľuje z fotiek. „Tie urobím v Novohradskom múzeu a galérii v Lučenci. Veľmi ma priťahujú fínske, dánske aj litovské vzory, kde je tradícia viacfarebného vypletania. Najnovšie ma fascinujú vzory a farebnosť z Anglicka z čias Tudorovcov. Ak nie je vzor náročný, pletiem bez pozerania na pleteninu a to často do neskorej noci,“ ozrejmila zručná remeselníčka.
Produkty zverejňuje na jej facebooku. Keďže pletenie môže zaujať aj najmenších, navštevuje školy či letné tábory, ktoré má pod záštitou Múzeum Novohradu, s ktorým spolupracuje. Niektoré jej výrobky skončili v zahraničí. „Predávala som už aj do Francúzska, Rakúska, Švajčiarska, Veľkej Británie, Belgicka, Írska či Čiech,“ spresnila. Niektoré zas pomohli dobrej veci. „Robila som aukcie mojich pletených výrobkov a výťažok bol použitý na charitatívne účely.“
Workshopy o pletení mala napríklad aj na festivale Pohoda v Trenčíne, kde sa návštevníci spolu s ňou učia vytvárať svoje vlastné diela pravidelne každý rok. „Veľmi ma nabíja umelcami aj atmosférou nasiaknutý festival Pohoda, obľubujem diskusné podvečery v Starej radnici v Lučenci, koncerty, knihy, ale aj dobrú kávu v dobrej kaviarni.“
Rada sa učí novým veciam, ktoré si pre ňu život pripraví. „Keď som pracovala na manažérskej pozícií v nadnárodnej spoločnosti, začala som šoférovať, učila som sa po francúzsky, absolvovala som rôzne rozvojové aktivity a spoznala som skvelých ľudí. Koníčky začali postupne – pletenie, lekváre, sirupy, čaje, tinktúry z plodov a bylín našej lesnej permakultúrnej záhrady, pečenie kváskového chlebíka a koláčov.
Rodáčka zo Žiliny sa spolu s rodinou prisťahovala do Katarínskej Huty (okres Poltár) pred osemnástimi rokmi. „Pritiahla nás sem príroda, chodíme do hôr. Máme tu spomínanú lesnú permakultúrnu záhradu, v ktorej sme obklopení zeleňou od dubov cez divé čerešne, ovocné stromy až po veľké plochy byliniek. Je to balzam pre dušu. Bol nás už navštíviť rys, líšky, diviaky, lane a jelene, srny, zajac, kuna či jašterice,“ uviedla Ľudmila, ktorá miluje bylinky. „Robím z nich aj sirupy, tinktúry s medom a pridávam ich aj do lekvárikov, ktoré varím tradičným spôsobom.“
Baví ju vymýšľať a variť vegetariánske jedlá. „Dvakrát vyšiel kalendár z mojich receptov – Zdravo nemusí byť draho. V Banskej Bystrici som pod týmto názvom robila kuchárske workshopy. Venujem sa už vyše 20 rokov kváskovaniu a po Slovensku som robila aj kurzy kváskovania.“
Má dve dospelé dcéry a dve vnúčatá, s ktorými rada trávi čas. „Keď boli vnúčatá malé, trávili u nás veľkú časť prázdnin. Hrávali sme rôzne hry, chodili s nimi po horách a večer sme im rozprávali pri ohni tajuplné príbehy. Mojou najväčšou záľubou je život sám, považujem ho za zázrak,“ vyjadrila sa s úsmevom Ľudmila Hoffmanová.
Zdroj: Sophia Mária Sojková, foto: album Ľ. Hoffmanovej, Milan Alberti
