Keď zaznie siréna, neváha ani dnes, hoci už nestojí len v rade zasahujúcich hasičov, ale vedie celý tím. Ján Debnár pôsobí už štyri roky ako veliteľ hasičskej stanice v Tornali a spolu so svojimi kolegami denne pomáha tam, kde je to najviac potrebné.

Prácu v Hasičskom a záchrannom zbore vníma ako službu, pri ktorej sa denne rozhoduje o zdraví, majetku aj ľudských životoch. Ako pre vobraze.sk Ján Debnár ďalej uviedol, práve práca v teréne mu najviac pripomína, prečo sa rozhodol stať hasičom a berie ju ako životnú cestu. Denne sa totiž rozhoduje o zdraví a životoch iných.

Hoci v rodine nikto nebol hasičom a pôvodne Ján Debnár smeroval k lesníctvu, už počas štúdia na Lesníckej fakulte Technickej univerzity vo Zvolene začal cítiť, že jeho cesta bude iná. „Zistil som, že lesníctvo nie je úplne pre mňa. Chcel som niečo dynamickejšie, kde sa stále niečo deje,“ hovorí Debnár. Práve túžba po akcii, zodpovednosti a práci s ľuďmi ho priviedla do Hasičského a záchranného zboru.

Do služby nastúpil v roku 2012 a začínal ako zásahový hasič v Tornali. Neskôr pôsobil v Revúcej a postupne prešiel viacerými pozíciami od hasiča cez strojníka až po veliteľa stanice. Každý krok ho podľa jeho slov formoval odborne aj ľudsky. „Najviac ma vždy napĺňalo byť priamo pri zásahu. Tam človek vidí okamžitý zmysel svojej práce,“ hovorí Debnár. Velenie stanice v Tornali prevzal po odchode bývalého šéfa Petra Kysela do výsluhového dôchodku.

V roku 2024 Debnár získal medailu za službu v Hasičskom zbore III. stupňa za dlhoročný, príkladný a zodpovedný výkon štátnej služby a osobný podiel na dosahovaní mimoriadnych služobných výsledkov. Ako zdôraznil, jeho činnosť nie je to len o papieroch a riadení. „Keď treba, som stále s chlapmi v teréne,“ dodáva.

Hasičská služba mu priniesla množstvo náročných situácií: dopravné nehody, požiare rodinných domov či záchrany ľudských životov. Niektoré udalosti v ňom zostali hlboko, hoci ich nerád rozoberá. „Každý zásah vás niečím poznačí. Uvedomíte si, aký krehký je ľudský život,“ dodáva.

Skúsenosti z terénu ovplyvnili aj jeho osobný život. Kedysi uvažoval o kúpe motorky, no po viacerých nehodách, ktoré videl pri zásahoch, sa tejto predstavy vzdal. Zdôrazňuje, že dnes je pre neho prioritou bezpečnosť a rodina.

Silným pilierom jeho života je rodina. Ako otec dvoch detí: sedemročného Janka a päťročnej Dianky hovorí, že mu pomáha zvládať psychicky aj fyzicky náročnú službu. Vo voľnom čase sa venuje prácam okolo domu v Revúcej a záhrade, kde má nemeckú dogu, kocúra a niekoľko sliepok.

Revúca je jeho rodným mestom, ku ktorému má veľmi pozitívny vzťah. Stále tu má rodinu aj priateľov, a preto sa sem rád vracia. Oceňuje najmä pokojný spôsob života, ktorý mesto ponúka. Život v rodinnom dome a v pokojnom prostredí by podľa vlastných slov určite nevymenil za ruch veľkého mesta. Tornaľa je pritom podľa neho krásnym mestom s veľkým potenciálom do budúcnosti. Verí, že významným impulzom pre jej ďalší rozvoj bude rýchlostná cesta R2, ktorá zlepší dopravné spojenie a zvýši atraktivitu regiónu.

Keďže v Tornali slúži už takmer päť rokov, mesto sa preňho postupne stalo druhým domovom. Za ten čas tu spoznal množstvo ľudí a nadviazal priateľské vzťahy. Miestnych obyvateľov si váži pre ich dobrosrdečnosť, otvorenosť a priateľský prístup, vďaka ktorým sa tu cíti príjemne.

Je domáci majster, veľa veci okolo domu si robí sám, a oddýchne si hlavne pri športe, najmä pri plávaní, ktorému sa venoval už za gymnaziálnych čias. Medzi jeho športové úspechy patrí aj školský rekord v plávaní v disciplíne 90 metrov voľným spôsobom, ktorý vytvoril počas štúdia na Gymnáziu Martina Kukučína v Revúcej.

Profesionálne sa však venoval aj armwrestlingu v klube AWK Magnezit Revúca, kde trénoval aj so sparingpartnerom a trénerom Jánom Germanusom, niekoľkonásobným majstrom sveta. Počas svojej športovej kariéry získal viacero úspechov a trofejí.

Medzi jeho najvýraznejšie výsledky patrí 2. miesto v Slovenskej národnej lige v pretláčaní rukou (SNLP), ktoré si priniesol z Bardejova a rovnako 2. miesto zo SNLP vo Veľkom Šariši. Prvé miesto vybojoval v kategórii do 150 kg na Technickej univerzite vo Zvolene, pričom súťažil pri osobnej váhe 87 kg.

Popri práci je aktívny aj v pomoci druhým. Je darcom krvi a držiteľom bronzovej Janského plakety. „Pomáhať ľuďom má zmysel vždy, nielen počas služby,“ hovorí.

Za svoj najväčší úspech nepovažuje funkciu veliteľa, ale samotnú možnosť byť súčasťou záchranného systému. „Najväčšia odmena je, keď sa podarí zachrániť život alebo zabrániť väčšej škode. Pomáhať priamo ľudom na zásahu – je to dobrý pocit a zadosťučinenie, že človek naozaj pomôže. Tá ľudská radosť je nadovšetko. To je dôvod, prečo túto prácu robím,“ vysvetľuje.

Do budúcnosti má jasnú predstavu: modernizáciu techniky, kvalitný výcvik a vysokú pripravenosť. Zároveň však zdôrazňuje, že základom vždy zostanú ľudia a tím, ktorý musí držať spolu.

Mladým, ktorí uvažujú o práci hasiča, odkazuje aby neváhali. „Je to služba, ktorá človeka naplní a dá mu pocit, že robí niečo, čo má skutočný zmysel.“ A čo by chcel, aby o ňom raz povedali kolegovia? „Že som bol spravodlivý, férový a že som bol na správnom mieste, možno pre niekoho aj vzorom,“ dodáva Debnár.

Byť hasičom znamená žiť život, na ktorý môže byť človek hrdý aj mimo služby niesť zodpovednosť, ktorá presahuje rámec služby. Pre Jána Debnára je to práca, ktorá dáva zmysel v každej situácii, keď ide o pomoc iným, spolu s kolegami vyráža tam, odkiaľ iní utekajú.

<p>The post Veliteľ hasičskej stanice v Tornali Debnár má najradšej prácu v teréne. Za svoj silný pilier považuje rodinu first appeared on vobraze.sk.</p>

V októbri a novembri si pripomíname 110 rokov od narodenia protifašistického bojovníka Jána Ušiaka (4. októbra) a 80 rokov od jeho smrti (3. novembra). V Rimavskej Sobote je po ňom pomenovaná ulica (Poručíka Ušiaka). V Bakte stojí pomník s bustou Jána Ušiaka (z roku 1974). Jeho meno je na pamätných tabuliach v rodnej Budinej a v mieste jeho posledných chvíľ života v Čeladnej (Česká republika).

Ale kto to vlastne bol? Ján Ušiak sa narodil v Budinej (okres Lučenec) 4. októbra 1914. Po prvej svetovej vojne sa jeho rodina presťahovala z hornatej Budinej do úrodnejšej Bakty pri Rimavskej Sobote. Tu prežil detstvo a mladosť. Ak by sa narodil do iných – pokojnejších čias, bol by roľníkom, pracoval by na rodinnom hospodárstve a živil by sa pravdepodobne tiež ako robotník. Napokon takto prežil 28 rokov svojho života. Dramatické boli posledné dva roky a hlavne posledných niekoľko mesiacov…

Do života rodiny Ušiakovcov zasiahla ešte skôr Viedenská arbitráž (1938), kedy bola Rimavská Sobota a jej okolie zabraté Maďarskom a následne vypuknutie druhej svetovej vojny. Aj Ján Ušiak musel v roku 1942 narukovať do maďarskej armády a bol poslaný do vojny proti Sovietskemu zväzu. Dostal sa do zajatia, kde požiadal o vstup do československých jednotiek. Vstúpil do Prvého česko-slovenského armádneho zboru. Jeho schopnosti a osobnostné vlastnosti rozhodli, že v lete roku 1944 absolvoval výcvik v partizánskej škole v Sviatošine pri Kyjeve. Tu sa sformovala skupina vojakov, výsadok, ktorý bol základom neskoršej 1. česko-slovenskej partizánskej brigády Jana Žižku z Trocnova. Ján Ušiak sa stal jeho veliteľom. 21 mužov v dvoch skupinách bolo v druhej polovici augusta 1944 vysadených v okolí Sklabine na pomoc Slovenskému národnému povstaniu. Pri Martine sa zúčastnili na prvých bojoch a mali prvých ranených. Na základe nového rozkazu sa presunuli na západ k hranici a prebili sa na územie Protektorátu Čechy a Morava. Pôvodná skupina sa rozrastala už na slovenskom území, a podobne to bolo aj po prechode na Moravu.

Jánovi Ušiakovi ostával už len mesiac života. Vďaka jednému mesiacu na povstaleckom území a jednému mesiacu na území Protektorátu Čechy a Morava sa Ján Ušiak stal jednou z významných postáv protifašistického odboja Slovenska, Čiech a Moravy. Bol veliteľom najväčšej partizánskej jednotky v priestore Protektorátu Čechy a Morava – 1. československej partizánskej brigády Jana Žižku z Trocnova. V bezvýchodiskovej situácii zranený spáchal samovraždu, aby sa nedostal do rúk Nemcov a gestapa. Záver jeho života je spojený s hrdinstvom, ale aj zradou, tak ako to pri silných príbehoch býva. A „príbeh“ Jána Ušiaka silné svedectvo sprostredkováva.

Zdroj: tlačová správa Ján Aláč, Gemersko – malohontské múzeum R. Sobota (redakčne upravené), foto: GMM

<p>The post Ján Ušiak velil partizánskej jednotke. Mladosť prežil v Bakte. Zomrel pred osemdesiatimi rokmi first appeared on vobraze.sk.</p>

Ján Kulich je srdcom dobrovoľný hasič. Vyše štvrťstoročie šéfuje Dobrovoľnému hasičskému zboru (DHZ) v Poltári a je aj veliteľom tamojšej hasičskej jednotky dobrovoľníkov. Okrem ochrany životov a majetku sa venuje výchove mladých hasičov a hasičskému športu. Za svoju prácu dobrovoľného hasiča získal niekoľko ocenení v Poltári i v rámci hasičského zboru.

Členom DHZ v Poltári je od roku 1979, keď dovŕšil 15 rokov. Už predtým však navštevoval v škole hasičský krúžok. „Najskôr som robil len hasičský šport, v kategóriách mladých hasičov, dorastencov a dospelých. Od roku 1985 vediem minimálne jedno družstvo mladých hasičov, teda ich celoročne pripravujem na súťaže a učím ich základy hasičských zručností a, samozrejme, aj ideu dobrovoľného hasičstva, tak ako to do mňa vštepovali moji vedúci a tréneri z nášho zboru. Ďakujem svojim učiteľom Jankovi Kuvikovi, ktorý bol môj prvý vedúci u mládeži, môjmu triednemu učiteľovi a vedúcemu mládeže Jarovi Nociarovi a Jankovi Kepeňovi, dlhoročnému pracovníkovi Okresného výboru DPO SR v Lučenci a môjmu najvýznamnejšiemu mentorovi dobrovoľného hasičstva. Teda aj pričinením týchto ľudí som tam, kde teraz som,” uviedol pre vobraze.sk Ján Kulich. Dodal, že post predsedu DHZ v Poltári zastáva 27 rokov.

Členom hasičskej jednotky mesta Poltár je od roku 1998 a jej veliteľom od roku 2016. „Prakticky plním povinnosti veliteľa hasičskej jednotky, keďže náš veliteľ bol príslušníkom HaZZ v Poltári a na zásahy chodil s nimi. Cez môj telefón sú vyhlasované všetky požiarne poplachy pre hasičskú jednotku mesta a ešte vždy som ten, komu volá krajské operačné stredisko a žiada o výjazd našu jednotku. Teraz je to trochu ľahšie, pretože máme zvolávací systém FIREPORT, cez ktorý vyhlasujem už dva roky všetky poplachy,” vysvetlil Poltárčan Ján Kulich (60). Doplnil, že v tomto roku majú za sebou zatiaľ 23 zásahov, z toho štyri pri požiaroch. Podľa jeho slov je ochotný pomôcť každému, kto ho o to požiada. Toto vštepuje najmladším hasičom, ako aj dorastencom a dospelým. „Väčšinu z 81 členov DHZ v Poltári som ja vychoval a väčšinou sa správajú tak, ako by som sa správal ja v rôznych situáciách,” podotkol.

Hasičské družstvá z DHZ Poltár sa pravidelne pripravujú a zúčastňujú na súťažiach. Tamojší zbor má veľmi dobrú prácu s mladou generáciou. „Dosahujeme výborné výsledky v celoštátnej hre Plameň, v ktorej patríme medzi najlepších osem družstiev v rámci celého Slovenska. Od roku 1994 sme sa každý druhý rok prebojovali na celoštátne kolo. Sme jeden z najúspešnejších zborov v novodobej histórii v rámci dobrovoľnej požiarnej ochrany na Slovensku. Ani jeden hasičský zbor sa neprebojoval na dvanásť z pätnástich celoštátnych kôl tejto súťaže mladých hasičov. V roku 2022 sme opäť dosiahli jeden z najlepších výsledkov a v meraní najlepších družstiev hasičskej mládeže sme obsadili na celoštátnom kole prvé miesto,“ uviedol Ján Kulich. Mladí dobrovoľní hasiči z Poltára, ktorí získali pred dvomi rokmi titul majstrov Slovenska, prešli vlani do dorasteneckej kategórie a na majstrovstvách Slovenska obsadili tretie miesto.

Kulich je zároveň medzinárodným rozhodcom. „Keďže som od roku 1997 členom republikovej komisie mládeže a robil som výklad medzinárodných pravidiel pre celé Slovensko, členovia Prezídia Dobrovoľnej požiarnej ochrany SR ma požiadali, či by som nešiel doplniť tím troch medzinárodných rozhodcov pre súťaže mládeže pri CTIF (Medzinárodný technický výbor pre prevenciu a hasenie požiarov) . V októbri 2008 som sa zúčastnil na školení rozhodcov v hasičskej škole v Linzi a v roku 2009 som bol prvýkrát vo funkcii rozhodcu na medzinárodnej olympiáde hasičov krajín združených v CTIF v Ostrave. Na súťažiach som zažil výborné momenty v podaní mladých hasičov a tiež som videl svetovú špičku v hasičskom športe profesionálov,“ ozrejmil Ján Kulich. Rozhodoval na olympiádach v Slovinsku, Francúzsku, Poľsku či Taliansku.

Jeho synovia sú zamestnaní v záchranných zložkách. Jeden pracuje na Operačnom stredisku (OS) KR HaZZ v Banskej Bystrici a druhý v rýchlej záchrannej službe ako vodič-záchranár. „ Som na svojich synov hrdý,” dodal Kulich. V poltárskych sklárňach si odkrútil 24 rokov ako leštič skla – chemik. Od roku 2009 pracuje ako živnostník v oblasti stavebníctva. Vyštudoval Strednú priemyselnú školu chemickú v Tisovci.

Jeho prioritou pre ďalšie obdobie je prosperita poltárskeho DHZ. „Som rád, že som mohol tvarovať hasičov odmalička, že som za ich životnými úspechmi stál aj ja. Napĺňa ma to spokojnosťou, aj keď sa niekedy pozastavím nad tým, či som nemohol urobiť aj viac. V roku 2028 uplynie 100 rokov od založenia zboru. Ja som predsedom 27 rokov, teda viac ako štvrťstoročie. Možno aj tá storočnica je nejaký dôležitý míľnik v mojom hasičskom živote. Ak sa tohto výročia dožijeme, určite tú storočnicu dôstojne a s radosťou oslávime,” avizuje Ján Kulich.

Zdroj: vobraze.sk, foto: album J. Kulicha

l

<p>The post Kulich šéfuje Dobrovoľnému hasičskému zboru v Poltári vyše štvrťstoročie. Pôsobí aj ako medzinárodný rozhodca first appeared on vobraze.sk.</p>

Profesionálny hasič Július Siviček z Rimavskej Soboty prešiel v zbore mnohými pozíciami a zažil veľa rozličných situácií. Na stereotypnú prácu sa nesťažuje. Okrem hasičského zásahového oblečenia popri požiaroch mu nie je cudzia ani potápačská kombinéza. Je vodcom plavidla a roky využíva aj horolezeckú výstroj. Príslušníkom Hasičského a záchranného zboru na Okresnom riaditeľstve v R. Sobote je približne 25 rokov. Aktuálne je veliteľom družstva.

Počas študentských čias bol v deväťdesiatych rokoch nádejným hokejistom a hrával za Rimavskú Sobotu. Študoval na Strednej priemyselnej škole drevárskej v Spišskej Novej Vsi, kde sa hrala extraligu. Z dobre našliapnutej kariéry hokejistu však upustil, čo spätne ľutuje. ,,Chlapčenská nerozvážnosť a frajerina ma stiahli. Dal som prednosť študentskému životu,” povedal pre vobraze.sk Július Siviček (45), ktorý je rodákom z Kružna. Hokej mu však prirástol k srdcu a venuje sa mu stále na hobby úrovni, oblieka si dres tímu Hornets.

Súčasťou jeho stredoškolského štúdia bola aj prax. Tú ako 16-ročný vykonával v drevárskej dielni v Rimavskej Sobote, u bývalého okresného riaditeľa HaZZ Júliusa Beracku a jeho synov Mira i Peťa. Práve tam začala jeho cesta k terajšiemu povolaniu hasiča. ,Neustále ma volali, aby som sa šiel pozrieť k nim na útvar. Tam som si rád a s obdivom prezeral hasičské autá. Veľmi sa mi tam páčilo, obdivoval som ich,” hovorí Siviček. Práve v tých časoch mu skrsla myšlienka stať sa hasičom a prísť ku nim do partie.

Po ukončení strednej školy krátko pracoval ako šofér. Rozvážal pečivo z pekárne a potom ovocie i zeleninu z veľkoskladu. Po základnej vojenskej službe už jeho ďalšie kroky smerovali do hasičského zboru. ,,Išiel som na výberové konanie k požiarnikom, kedysi sa tak nazývali hasiči. Dokopy nás bolo 28 uchádzačov. Napokon nás vybrali šiestich a ja som bol prvým, ktorý výberovým konaním prešiel,” povedal Siviček. Odvtedy pracuje na hasičskej stanici v R. Sobote. Skúsenosti má aj s hasičským športom spolu s tímom, mali dobré výsledky a prepracovali sa až na majstrovstvá Slovenska.

V R. Sobote nastúpil ako hasič záchranár, neskôr bol napríklad strojníkom a napokon sa stal veliteľom, ktorým je dodnes. Každá pozícia mu so sebou priniesla nové skúsenosti, no najviac mu pasovala pozícia hasič záchranár špecialista. Siviček ju dodnes považuje za najlepšie obdobie svojej pracovnej kariéry. ,,Pri tejto pozícii sa ide do všetkých smerov, či je to potápačský výjazd, lezecký výjazd, požiar alebo nehoda. Človek tu musí byť univerzálny,” ozrejmil. Každý výjazd je pritom väčšinou niečím iný, špecifický.

Pozícia veliteľa družstva, ktorú zastáva, znie určite atraktívne, ale zahŕňa v sebe veľa zodpovednosti. ,,Mám pod sebou deviatich chlapov, za ktorých nesiem plnú zodpovednosť. Dohliadam na ich dochádzku, som zodpovedný za výplaty, ich výstroje a takisto mám zodpovednosť za ich postupy pri zásahoch,” zhodnotil.

Siviček absolvoval niekoľko užitočných kurzov, ktoré pri svojej práci hasiča už neraz zužitkoval. Má za sebou kurz potápania, kurz zdravotníka, žeriavnika, či viazača bremien. Práve potápanie využíva pri svojej práci veľmi často, najmä počas letných mesiacov. Potápačské cvičenia vykonávajú hasiči napríklad na Kurinci, Teplom Vrchu, Senci, Čiernej vode, ale aj v tornaľskom Morskom oku. Práve tam však Siviček upozorňuje na riziká potápania. ,,Za každú chybu sa tu platí životom. Treba byť stopercentný,” zdôraznil.

V práci hasiča podľa Sivičeka zažíva každý deň niečo nové. Ťažké výjazdy striedajú úsmevné, no podstatné je pomôcť v núdzi tým, ktorí to potrebujú. Ako sám hovorí, na práci hasiča najťažšie je, keď zažíva tragické chvíle. ,,Najhoršie je, keď vidíte utrpenie v očiach pozostalých, ktorí stratili blízku osobu. V takýchto situáciách je potrebné prispôsobiť sa okolnostiam a zostať profesionálom,” dodal. Nevyhol sa však ani momentom, kedy boli obeťami jeho priatelia či kolega.

Pred vyše dvadsiatimi rokmi bol počas výcviku v R. Sobote svedkom pádu vrtuľníka. Považuje do dodnes za jeden z najsilnejších momentov v práci. Stalo sa to na Valachovej pustatine, neďaleko Košickej cesty. Došlo k nemu ešte v roku 2001. „Zlaňoval som ako posledný, vrtuľník potom išiel pre ďalších hasičov a keď mali kolegovia znovu zlaňovať, tak začal vynechávať jeden motor. Vrtuľník klesal, zachytil sa do konárov a začal horieť,“ spomína Július Siviček. Podotkol, že aj napriek hrôzostrašným spomienkam sa vtedy akoby zázrakom nikomu nič vážne nestalo.

Zažil však pri zásahoch aj veselé príhody, napríklad na skladanie mačky zo stromu, odchyt sršňov, roja včiel, či zachraňovanie kozy uviaznutej na skale v kameňolome. ,,Táto práca mi dala do života veľa. Mám dobrých kolegov, kopu veselých zážitkov, fungujeme ako hasičská rodina,” hovorí Siviček, ktorý má tri deti, dve dcéry a syna. Staršia dcéra pracuje ako policajtka a mladšia dcéra i syn študujú na gymnáziu. „U neho ešte nie je vylúčené, že by sa stal hasičom,“ reagoval s úsmevom. Za najpríťažlivejšie na tejto práci považuje pomoc druhým. „Keď sa podarí niekoho zachrániť a vyslobodiť zakliesneného z auta. To je veľmi dobrý pocit, keď sa to všetko podarí. Je to aj pre nás veľká odmena a hreje to pri srdci. Sú to však ťažké chvíle, ľudia vtedy trpia, prosia, že chcú prežiť,“ priblížil.

Pre budúcich príslušníkov HaZZ má Siviček odkaz. ,,Je to veľmi zaujímavá robota a je veľmi krásna. Dá sa pri nej zažiť a vidieť všeličo,” uviedol dlhoročný hasič, ktorého už túto jeseň čaká výsluhový dôchodok.

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Júliusa Sivičeka

<p>The post Profesionálny hasič Siviček má záľubu v hokeji. V R. Sobote zažil pád vrtuľníka first appeared on vobraze.sk.</p>

Veliteľom hasičskej stanice v Hnúšti sa stal Ivan Ľaudis. Pre vobraze.sk to uviedol okresný riaditeľ Hasičského a záchranného zboru v Rimavskej Sobote Marek Laššák. „Personálnym rozkazom krajského riaditeľa HaZZ Dušana Hancka sa ním stal od prvého marca. Ivan Ľaudis bol jediným uchádzačom o túto funkciu. Má na ňu všetky predpoklady. Vzhľadom na to, že je mladý, ide o tridsiatnika, mohol by mať väčšiu motiváciu ako niektorí starší príslušníci HaZZ. Má čo ponúknuť,“ vyjadril sa Laššák. Ako dodal, Ľaudis zastával predtým na okresnom riaditeľstve pozíciu vedúci technik – špecialista a príslušníkom HaZZ je od apríla 2012. „Pochádza z Klenovca, ale býva v Hnúšti, takže išiel do regiónu, ktorý pozná,“ poznamenal okresný riaditeľ.

Marek Laššák informoval, že okrem veliteľa pracuje na hnúšťanskej hasičskej stanici osemnásť príslušníkov HaZZ. „Všetky pozície sú na tejto hasičskej stanice obsadené,“ doplnil.

Na konci minulého roka odišiel do výsluhového dôchodku Marián Brádňan, ktorý bol šéfom hnúšťanskej hasičskej stanice. Práve Ivan Ľaudis bol potom najprv poverený jej vedením.

Zdroj: vobraze.sk, foto: album OR HaZZ R. Sobota

<p>The post Hasičskej stanici v Hnúšti velí Ľaudis first appeared on vobraze.sk.</p>