Profesionálny hasič Július Siviček z Rimavskej Soboty prešiel v zbore mnohými pozíciami a zažil veľa rozličných situácií. Na stereotypnú prácu sa nesťažuje. Okrem hasičského zásahového oblečenia popri požiaroch mu nie je cudzia ani potápačská kombinéza. Je vodcom plavidla a roky využíva aj horolezeckú výstroj. Príslušníkom Hasičského a záchranného zboru na Okresnom riaditeľstve v R. Sobote je približne 25 rokov. Aktuálne je veliteľom družstva.
Počas študentských čias bol v deväťdesiatych rokoch nádejným hokejistom a hrával za Rimavskú Sobotu. Študoval na Strednej priemyselnej škole drevárskej v Spišskej Novej Vsi, kde sa hrala extraligu. Z dobre našliapnutej kariéry hokejistu však upustil, čo spätne ľutuje. ,,Chlapčenská nerozvážnosť a frajerina ma stiahli. Dal som prednosť študentskému životu,” povedal pre vobraze.sk Július Siviček (45), ktorý je rodákom z Kružna. Hokej mu však prirástol k srdcu a venuje sa mu stále na hobby úrovni, oblieka si dres tímu Hornets.
Súčasťou jeho stredoškolského štúdia bola aj prax. Tú ako 16-ročný vykonával v drevárskej dielni v Rimavskej Sobote, u bývalého okresného riaditeľa HaZZ Júliusa Beracku a jeho synov Mira i Peťa. Práve tam začala jeho cesta k terajšiemu povolaniu hasiča. ,Neustále ma volali, aby som sa šiel pozrieť k nim na útvar. Tam som si rád a s obdivom prezeral hasičské autá. Veľmi sa mi tam páčilo, obdivoval som ich,” hovorí Siviček. Práve v tých časoch mu skrsla myšlienka stať sa hasičom a prísť ku nim do partie.
Po ukončení strednej školy krátko pracoval ako šofér. Rozvážal pečivo z pekárne a potom ovocie i zeleninu z veľkoskladu. Po základnej vojenskej službe už jeho ďalšie kroky smerovali do hasičského zboru. ,,Išiel som na výberové konanie k požiarnikom, kedysi sa tak nazývali hasiči. Dokopy nás bolo 28 uchádzačov. Napokon nás vybrali šiestich a ja som bol prvým, ktorý výberovým konaním prešiel,” povedal Siviček. Odvtedy pracuje na hasičskej stanici v R. Sobote. Skúsenosti má aj s hasičským športom spolu s tímom, mali dobré výsledky a prepracovali sa až na majstrovstvá Slovenska.
V R. Sobote nastúpil ako hasič záchranár, neskôr bol napríklad strojníkom a napokon sa stal veliteľom, ktorým je dodnes. Každá pozícia mu so sebou priniesla nové skúsenosti, no najviac mu pasovala pozícia hasič záchranár špecialista. Siviček ju dodnes považuje za najlepšie obdobie svojej pracovnej kariéry. ,,Pri tejto pozícii sa ide do všetkých smerov, či je to potápačský výjazd, lezecký výjazd, požiar alebo nehoda. Človek tu musí byť univerzálny,” ozrejmil. Každý výjazd je pritom väčšinou niečím iný, špecifický.
Pozícia veliteľa družstva, ktorú zastáva, znie určite atraktívne, ale zahŕňa v sebe veľa zodpovednosti. ,,Mám pod sebou deviatich chlapov, za ktorých nesiem plnú zodpovednosť. Dohliadam na ich dochádzku, som zodpovedný za výplaty, ich výstroje a takisto mám zodpovednosť za ich postupy pri zásahoch,” zhodnotil.
Siviček absolvoval niekoľko užitočných kurzov, ktoré pri svojej práci hasiča už neraz zužitkoval. Má za sebou kurz potápania, kurz zdravotníka, žeriavnika, či viazača bremien. Práve potápanie využíva pri svojej práci veľmi často, najmä počas letných mesiacov. Potápačské cvičenia vykonávajú hasiči napríklad na Kurinci, Teplom Vrchu, Senci, Čiernej vode, ale aj v tornaľskom Morskom oku. Práve tam však Siviček upozorňuje na riziká potápania. ,,Za každú chybu sa tu platí životom. Treba byť stopercentný,” zdôraznil.
V práci hasiča podľa Sivičeka zažíva každý deň niečo nové. Ťažké výjazdy striedajú úsmevné, no podstatné je pomôcť v núdzi tým, ktorí to potrebujú. Ako sám hovorí, na práci hasiča najťažšie je, keď zažíva tragické chvíle. ,,Najhoršie je, keď vidíte utrpenie v očiach pozostalých, ktorí stratili blízku osobu. V takýchto situáciách je potrebné prispôsobiť sa okolnostiam a zostať profesionálom,” dodal. Nevyhol sa však ani momentom, kedy boli obeťami jeho priatelia či kolega.
Pred vyše dvadsiatimi rokmi bol počas výcviku v R. Sobote svedkom pádu vrtuľníka. Považuje do dodnes za jeden z najsilnejších momentov v práci. Stalo sa to na Valachovej pustatine, neďaleko Košickej cesty. Došlo k nemu ešte v roku 2001. „Zlaňoval som ako posledný, vrtuľník potom išiel pre ďalších hasičov a keď mali kolegovia znovu zlaňovať, tak začal vynechávať jeden motor. Vrtuľník klesal, zachytil sa do konárov a začal horieť,“ spomína Július Siviček. Podotkol, že aj napriek hrôzostrašným spomienkam sa vtedy akoby zázrakom nikomu nič vážne nestalo.
Zažil však pri zásahoch aj veselé príhody, napríklad na skladanie mačky zo stromu, odchyt sršňov, roja včiel, či zachraňovanie kozy uviaznutej na skale v kameňolome. ,,Táto práca mi dala do života veľa. Mám dobrých kolegov, kopu veselých zážitkov, fungujeme ako hasičská rodina,” hovorí Siviček, ktorý má tri deti, dve dcéry a syna. Staršia dcéra pracuje ako policajtka a mladšia dcéra i syn študujú na gymnáziu. „U neho ešte nie je vylúčené, že by sa stal hasičom,“ reagoval s úsmevom. Za najpríťažlivejšie na tejto práci považuje pomoc druhým. „Keď sa podarí niekoho zachrániť a vyslobodiť zakliesneného z auta. To je veľmi dobrý pocit, keď sa to všetko podarí. Je to aj pre nás veľká odmena a hreje to pri srdci. Sú to však ťažké chvíle, ľudia vtedy trpia, prosia, že chcú prežiť,“ priblížil.
Pre budúcich príslušníkov HaZZ má Siviček odkaz. ,,Je to veľmi zaujímavá robota a je veľmi krásna. Dá sa pri nej zažiť a vidieť všeličo,” uviedol dlhoročný hasič, ktorého už túto jeseň čaká výsluhový dôchodok.
Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Júliusa Sivičeka
