Lekár Július Minárik patrí k osobnostiam zdravotníctva, ktoré sú dlhodobo späté s regiónom Gemera a Novohradu. Vyrastal v Poltári a Lučenci, no jeho profesionálny život a 52-ročná prax sa najvýraznejšie spája s Rimavskou Sobotou. Pracoval v nemocnici a primárom bol 20 rokov.

Od troch do osemnástich rokov žil v Poltári. Ako pre vobraze.sk Július Minárik uviedol, považuje to za veľmi pekné obdobie, keď hrával volejbal a približne dva roky aktívne pôsobil aj v kapele. K medicíne sa dostal po vzore spolužiaka a blízkeho priateľa Miloša Hronca, s ktorým mali najlepší prospech z chalanov. Pôvodne zvažoval štúdium elektrotechniky, kam by sa dostal bez prijímacích skúšok. Napriek veľkému záujmu o medicínu sa napokon na lekársku fakultu dostali obaja. „Neľutujem, že som sa dal na túto cestu. Mal som a aj mám tú prácu rád. Vyžaduje si to však viac než profesionalitu, treba to mať v duši,“ zdôrazňuje Minárik (76). Pred dvomi rokmi mali ako absolventi lekárskej fakulty zlatú promóciu v Bratislave.

Hoci už desiatky rokov býva v Lučenci, s Rimavskou Sobotou je spätý najdlhšie. Jeho meno poznajú celé generácie pacientov. Ako sám hovorí, práve kontakt s ľuďmi a možnosť pomôcť im mu dáva energiu pokračovať aj po viac ako polstoročí v bielom plášti.

Po škole začínal na gynekologickom oddelení v Lučenci, kde počas necelého roka asistoval aj pri pôrodoch. Následne prišiel do Rimavskej Soboty, kde bol nedostatok lekárov a nemocnica ponúkala byty. Jeho úmyslom bolo pokračovať v odbore, no situácia ho napokon nasmerovala inam. Na krčnom oddelení chýbal lekár, a tak ponuku prijal. Pracoval pod vedením primára Zoltána Lénárta, ktorý ho presvedčil, aby zostal. Získal dve atestácie v odbore otorinolaryngológia a postupne sa vypracoval na primára. V 32 rokoch sa stal najmladším primárom chirurgického odboru v nemocnici. Spomína, že traja kolegovia, ktorých viedol, boli deťmi primárov. „Bolo to zaujímavé, nepochádzam z lekárskej rodiny. V tom období som musel veľmi veľa pracovať aj študovať. Dalo mi to veľa. Neriešili sa dovolenky, ale odborné veci. Trénovali ma na každom pacientovi. Bola to generácia ľudí, ktorí chceli pracovať, a to obdobie bolo nádherné,“ podotkol Július Minárik.

Na čele krčného oddelenia v Rimavskej Sobote pôsobil dvadsať rokov. Spomína na obdobie výrazného technologického pokroku. „Operovali sme na úrovni doby. Mal som veľmi dobrého učiteľa. Počas môjho pôsobenia sme sa dostali do mikrosveta. Začali sa používať mikroskopy a endoskopy. Pamätám si aj časy, keď sme operovali ešte bez možnosti zväčšenia operačného poľa.“ V nemocnici zaviedli mikrochirurgiu hrtana, neskôr aj mikrochirurgiu ucha a nosových dutín. Za svoju kariéru vykonal podľa vlastných odhadov takmer desaťtisíc operácií. „Aj dnes ma oslovia ľudia, že som im ako deťom vyberal mandle. Je to dobrý pocit, keď viete, že ste pomohli.“

Okrem práce na ORL oddelení pôsobil pätnásť rokov aj v anestéziológii, vykonával bronchoskopie a venoval sa odstraňovaniu cudzích telies z dýchacích ciest. Bol členom výboru Slovenskej spoločnosti pre otorinolaryngológiu. Pod jeho vedením vyrástlo niekoľko mladších lekárov. Po roku 2002 odišiel do súkromnej praxe, v ktorej pôsobí dodnes.

Špecializuje sa aj na audioprotetiku – načúvacie prístroje. Podľa jeho slov pribúda pacientov s poruchami sluchu. „Odhadujem, že koľko je zle vidiacich ľudí, toľko je aj ľudí so sluchovými problémami. Dnešná doba prináša hluk a nedostatok pokoja. Pribúdajú aj mladí ľudia po dvadsiatke,“ upozorňuje skúsený lekár. Dlhé roky mal ordináciu na Hostinského ulici, neskôr sa presťahoval do zdravotného strediska na Sídlisku Západ. Zdravotnú sestru mu robí manželka Barbora. Čiastočne však pracuje aj v Lučenci.

S medicínou je spätá aj jeho rodina. Má štyri dcéry a tri vnúčatá, najmladšia dcéra sa vydala na dráhu anestéziologičky. Hoci sa rozhodol pre lekársku kariéru, záujem o techniku a elektroniku ho neopustil. „Digitálny svet je dnes veľká pomoc, ale aj veľká výzva. Bez technológií sa už veľmi robiť nedá, no niekedy je to aj otrava a nevieme, kam to speje,“ konštatuje.

V mladosti, keď žil v Poltári, hrával na harmonike, no na súťaži v krajskom kole si s kamarátom všimli, že viac dievčat bolo pri gitaristoch. Neskôr tak začali hrať na gitare a založili si skupinu v skupine Tiene, ktorá neskôr pôsobila v regióne od Rožňavy po Zvolen. Bolo to obdobie Beatles. „Začali sme náhodou na čaji o piatej, keď neprišla hudba. Urobili sme také ródeo, že bola po nás zhánka. Mali sme šestnásť rokov a hrali sme bigbít aj ľudovky,“ spomína Minárik s tým, že mama sa o neho aj trochu bála, že čo neho bude. Po dvoch rokoch skupina potom pokračovala ďalej aj bez neho, no dodnes na to spomína, ako na pekné obdobie jeho života.

Druhou jeho vášňou bol volejbal. Prepracoval sa až do ligovej súťaže a hrával aj počas vysokoškolského štúdia v Bratislave. „Napokon však vyhrala medicína, aj keď nie celkom,“ hovorí Július Minárik, ktorý neskôr v Lučenci hrával druhú celoslovenskú ligu. Spomína, že mal dobrý výskok a vedel efektívne blokovať súpera. Postupne však prišli problémy s kolenami a po približne tridsiatich rokoch aktívneho hrania s volejbalom skončil. Dnes si ešte rád zalyžuje alebo zahrá tenis.

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Július Minárik

<p>The post Lekára Minárika poznajú celé generácie pacientov. Roky bol primárom v rimavskosobotskej nemocnici first appeared on vobraze.sk.</p>

Divadlo ako celoživotná vášeň, návraty domov a odvaha začínať nanovo aj vo vyššom veku. Životný príbeh Lýdie Balcarovej z Rimavskej Soboty ukazuje, že silné puto k javisku sa nestráca ani po rokoch strávených mimo domova. Dlhoročná divadelníčka, pedagogička a úspešná športovkyňa sa po niekoľkoročnom pôsobení v Čechách vrátila späť a opäť hrá v ochotníckom divadle, ku ktorému mala blízko po celý život.

K učiteľstvu mala blízky vzťah už odmalička. „Doma som sa stále hrala na učiteľku,“ povedala v rozhovore pre vobraze.sk Lýdia Balcarová (79). K pedagogike ju napokon priviedli aj okolnosti. V rodnom Lučenci bola na výber len pedagogická, zdravotná, priemyselná a ekonomická škola. „Chcela som byť sestrička, ale mama mi vravela, že tam sa veľa narobím. Triedny učiteľ ma prehovoril na pedagogickú, vraj tam nebudem mať matematiku. A tá mi robila problémy,“ prezradila úprimne.

Pedagogická škola jej však nedala len učiteľské základy, ale aj lásku k športu a umeniu. Už počas štúdia sa venovala divadlu. „Začala som hrať divadlo na pedagogickej škole, robili sme malé javiskové formy. Viedol nás profesor, môj bývalý švagor. On nás veľmi inšpiroval. My sme si aj bábky sami robili, šili kostýmy. Tvorivosť bola väčšia vtedy,“ spomína na začiatky.

Popri tom sa naplno venovala atletike. V šesťdesiatych rokoch minulého storočia patrila medzi slovenskú špičku v ľahkej atletike. „Bola som reprezentantka Československa v behu na sto metrov, 11,9 som vtedy mala čas a bola som druhá za Evou Kucmanovou, neskôr držiteľkou bronzovej medaily z OH 1972,“ hovorí Balcarová. Okrem toho aj skákala do diaľky a behala dlhé trate. Pedagogická škola bola podľa nej známa silným športovým zameraním a súťažne cestovala po celom Československu.

Po svadbe sa však jej priority, ale aj okolnosti zmenili. Atletiku zanechala a spolu s manželom architektom sa v roku 1973 presťahovala do Rimavskej Soboty. Manžel sa zamestnal ako zástupca riaditeľa na Okresnom stavebnom podniku. Práve v Rimavskej Sobote sa naplno rozvinula jej pedagogická aj divadelná dráha. Najskôr pracovala v materskej škole, kde s kolegyňami hrávali rozprávky po dedinách. „Ja som tie hry aj režírovala. Chodili sme po škôlkach a kultúrnych domoch,“ dodáva.

Neskôr prišla ponuka zapojiť sa do ochotníckeho divadla. „Prišiel Daniel Brezina, potreboval ľudí do súboru, tak sme sa prihlásili. A s malou prestávkou v Prahe hrám divadlo dodnes,“ dodáva. Zahrala si v hre Ťapákovci, ktorá získala niekoľko divadelných ocenení, ale aj v Betlehemskej hviezde, s ktorou vystúpili i v Nemecku, či bývalej Juhoslávii. Na Scénickej žatve sa stretla aj s legendárnym Ladislavom Chudíkom či Jozefom Krónerom. „Povedal nám, že kde ste boli dievčatá, keď som bol mladý, Króner s nami tancoval na večierku, bol zlatý človek.“ 

V tom čase už mala za sebou aj bohatú pedagogickú kariéru – pôsobila v Lučenci, v Banskej Bystrici, neskôr v Rimavskej Sobote. „V Lučenci som pracovala v Domove mládeže. Aj na pedagogickej škole som učila civilnú obranu a telocvik, ale potom sa otvárala nová škôlka v Rimavskej Sobote a bola som tam jedna z prvých učiteliek na vtedajšej Triede Sovietskych kozmonautov,“ spomenula. Mladším ročníkom je škôlka známa ako materská škola na Sídlisku Rimava. Riaditeľkou bola štyri roky, neskôr pôsobila ako metodička pre materské školy.

„Chodila som na kontroly, robili sme metodické dni pre učiteľky. Popri tom som stále hrala divadlo, aj s učiteľkami“ hovorí. Po revolúcii odišla do predčasného dôchodku, no doma dlho nevydržala. „Manžel mi zomrel a ja som sa na dôchodku nudila.

Keď som mala šesťdesiat, odišla som s kamarátkami robiť do Prahy,“ prezradila Balcarová. Pracovala v skladoch, hoteloch aj reštauráciách, najdlhšie v Amazone. „Chcela som sa všeličomu priučiť, počítačom, skenerom a podobne. V Amazone sme naskladňovali tovar. Pikovali sme ho, vyzdvihli sme ho z miesta úložiska pre zákazníkov,“ vysvetľuje s tým, že sa stretli aj s tým, že ich mladší posielali domov, že zaberajú miesto. „Manažéri boli ale ohľaduplní a pozerali sa na výsledky a nie na to, čo sa hovorí,“ podotkla Balcarová. V Čechách strávila sedemnásť rokov a nazbierala množstvo skúseností, ktoré by podľa nej vystačili na samostatnú knihu.

Do Rimavskej Soboty sa vrátila ako 77-ročná a opäť sa postavila na javisko. „Záleží na zdraví, ale nikdy nie je pozde. Keď som sa vrátila, pokračovala som v divadle,“ hovorí presvedčene. Dnes pôsobí v menšom súbore Badido, ktorý vedie Ľubomír Šárik. Nedávno stvárnila monodrámu o starnúcej hereckej hviezde, s ktorou získala ocenenia na regionálnych prehliadkach.

„Vyhrala som prvé miesto na okresnej prehliadke a druhé miesto na kraji. Na štátnom kole nebola taká kategória. To bola hra ako šitá na mňa,“ priznáva s úsmevom. V súčasnosti nacvičujú Perníkovú chalúpku, ktorá bude mať premiéru koncom januára. Deti sú podľa nej najúprimnejšími divákmi. Hrali veľa rozprávok – o červenej čiapočke, o perníkovej chalúpke. „Hrala som ježibaby aj zákerné ženy. Tie úlohy ma bavia, hoci v skutočnosti som skôr prajná,“ hovorí. Radšej podľa nej každého niečím obdarí alebo navarí či napečie. „Mám rada ľudí, ale dávam si pozor na tých, čo klamú,“ povedala. Ako podotkla, je rada, že ochotnícke javisko má miesto aj pre tých, ktorí sa po rokoch vracajú domov s bohatými skúsenosťami. „Nikdy nie je neskoro,“ hovorí.

Spomína si, ako raz cestovali na vystúpenie s názvom Čertoviny. Všetci v aute boli oblečení v kostýmoch, s tvárami natretými na čierno. „V jarku sme našli pána. Strašne sa zľakol, že je už v pekle. Život je strašne krátky, ale tie spomienky ostanú,“ radi skúsená dôchodkyňa.

Lýdia Balcarová poukazuje na to, že aktívny život nemá vekové hranice. „Ľudia v mojom veku už len sedia doma. Treba sa podľa možností hýbať, venovať sa sebe a nemyslieť len na koniec,“ odporúča otvorene. Okrem divadla maľuje, háčkuje, štrikuje.

Radosť jej robí aj rodina. Má dve dcéry, ktoré sa vydali v jej učiteľských šľapajách. „Som rada, že sme všetci zdraví,“ hovorí spokojná trojnásobná stará mama. S najstarším vnukom boli dokonca chvíľu kolegovia v Amazone.

Na otázku, kde sa cíti lepšie – či v Rimavskej Sobote alebo v Lučenci – odpovedá, že blízke sú jej obe mestá. Dôležitejší než miesto je podľa jej slov vždy kolektív ľudí a priatelia, ktorými je obklopená. „Nikdy som nemala konflikty ani v Prahe, ani v Lučenci, ani v Rimavskej Sobote. Do politiky sa nemiešam a najviac potrebujem byť medzi ľuďmi,“ dodáva.

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Lýdia Balcarová, DS Divosud Badido

<p>The post Divadelníčka Balcarová z R. Soboty opäť stojí na ochotníckom javisku. Dosahovala veľmi dobré výsledky i v ľahkej atletike first appeared on vobraze.sk.</p>

Miroslav Bračo je dlhoročným učiteľom výtvarného odboru na Základnej umeleckej škole Jána Valacha v Hnúšti. V minulosti bol aj jej riaditeľom. Účinkuje v ochotníckom divadle. Stretnúť ste ho mohli aj ako zbojníka v historickom vlaku Zbojnícky expres. Päťdesiatnik z Hnúšte aktívne športuje. So svojimi psami chodieval po súťažiach.

V detstve navštevoval Miroslav Bračo vtedajšiu ľudovú školu umenia, do ktorej ho dali rodičia, pretože pri každej príležitosti kreslil. Podľa jeho slov sa chcel pôvodne stať vojakom. Zakotvil však v školstve a našiel sa v povolaní pedagóga umeleckej školy. V hnúšťanskej ZUŠ-ke je učiteľom výtvarného odboru. „Čo som videl, to som maľoval. Kam som prišiel, tam som maľoval. Samo sa to vyvinulo. Učím už 31 rokov a s bývalými žiakmi vždy rekapitulujeme, čo všetko sme zažili. Vtedy si uvedomujem, koľko tých žiakov už bolo,“ uviedol pre vobraze.sk Miroslav Bračo (56). Jedno funkčné obdobie bol aj riaditeľom tejto ZUŠ-ky. Ako poznamenal, nie je papierový typ, a tak sa vrátil k práci učiteľa.

Bračo vyučuje základy výtvarníctva ako kresba, maľba, grafika alebo modelovanie. „Osobne každému hovorím, že kresba by mala byť základ, lebo z tej sa dá ďalej odvíjať,“ skonštatoval skúsený pedagóg. Jeho žiaci majú od päť do osemnásť rokov, ale so svojimi skúsenosťami a poznatkami sa delí aj s dospelými, ktorí ZUŠ-ku navštevujú. „Vždy sa snažím vyjsť v ústrety každému študentovi. Zdá sa mi, že neposední študenti sú niekedy vďačnejší a nadšenejší, keď sa im niečo podarí.“ Poukázal na to, že žiaci sú dnes na seba menej kritickí. „Pri každom ročníku je to, samozrejme, individuálne, ale tá rôznofarebnosť je zaujímavá,“ dodal.

Žiaci dokážu prekvapiť
Svoju kreativitu sa snaží prenášať na žiakov. „Dokážu ma prekvapiť a odovzdávame si navzájom energiu. Mojich študentov vediem k tomu, aby prichádzali s nápadmi z ich vlastnej hlavy. To, čo mi navrhnú, prediskutujeme a idú vlastným smerom s nejakým usmernením. Väčšinou sa z nich snažím dostať to, čo chcú robiť,“ priblížil rodák z Hnúšte. Maľovanie na zákazky ho nebavilo. Mal jednu výstavu svojich diel v Bratislave, ale tam pochopil, že nebude v maľbe a predávaní obrazov pokračovať. „Kritik mi tam povedal, že tieto obrazy s Boschovskou deformáciou a monochromatickým ladením sú fajn, ale predávať sa budú ťažko. Maľoval som aj potom, len svojím tempom a málo.“

Picasso, Bosch, Dalí, Brunovský
Tvoril, keď mal na to náladu a pocit, že chce vyjadriť to, čo ho nadchlo. „Oslovil ma text piesne, básne alebo mi utkvela v povedomí veta z divadelnej inscenácie, ktorú som potom mal potrebu kreatívne znázorniť. Vždy som si myslel, že z toho bude abstrakt, ale väčšinou som skončil v surrealizme.“ Páči sa mu práve tvorba surrealizmu, Pablo Picasso v jeho skoršom období, kým neprešiel do kubizmu, ale aj tvorba už spomínaného holandského maliara Hieronyma Boscha. Za svoj surrealistický vzor označil Salvatora Dalího. Čo sa týka slovenských autorov, našiel inšpiráciu v Albínovi Brunovskom. Ak sa Miroslav zúčastnil so svojou tvorbou na nejakej súťaži, podarilo sa mu vždy odísť s nejakou cenou.

Na divadelných doskách
Žiakom púšťa pri ich tvorbe hudbu. Obľubuje slovenskú. „Snažím sa žiakom púšťať slovenskú tvorbu, aby spoznávali aj našu kultúru. Púšťam im neraz to, čo som počúval ja, keď som bol mladý. Popri kreslení môžu počúvať tiež rozprávky,“ ozrejmil. V aute sa neubráni počúvaniu folklóru alebo na dvore v záhrade spevu a tancu so svojou rodinou. „Manželka tancovala a syn tancuje vo folklórnom súbore, takže je u nás veselo.“

Už vyše päť rokov účinkuje v hnúšťanskom divadelnom súbore Katalpa „Zavolali ma, lebo potrebovali chlapa, ktorý by povedal pár viet a už som tam zostal,“ spomína Miroslav Bračo. „Bola to výzva a zmena, čo vo svojom živote vždy prijmem. Samotné skúšky pred vystúpeniami ma bavia najviac. Som veľký trémista, takže vystúpenia sú pre mňa ťažšie. Ale máme skvelý tím ľudí, každé predstavenie je vždy plné zážitkov a, samozrejme, si pamätám vždy len to, čo pokazím,“ hovorí s úsmevom divadelník. Naučil sa, že menej je niekedy viac aj v divadle. „Je to proces učenia sa, čo ma veľmi baví.“ Navrhoval už tiež kulisy.

V úlohe zbojníka
Ak ste cestovali Zbojníckym expresom, premávajúcim na trase Rimavská Sobota – Zbojská, mohli ste ho zaregistrovať v úlohe zbojníka. „Známy chcel, aby ľudia v historickom vlaku počas jazdy spoznali Surovca a zbojníčenie, tak sme mali improvizované historické predstavenie počas jazdy po železniciach. Hral som Jakuba Greguša, ktorý zbíjal alebo rozdával cukríky deťom, keď plakali,“ povedal Bračo.

Pripomenul, že scénky museli byť rozdelené tak, aby do deja zapadali aj povinné zastávky vlaku. Nechýbali ani výstrely z pušiek. „Rozdiel v porovnaní s klasickým divadlom je ten, že tu chodím pomedzi divákov a interagujem s nimi. Keďže je to vo vlaku, je tam hluk a neraz veci zopakujeme, zrýchľujeme alebo spomaľujeme podľa toho, ako sa blíži ďalšia zastávka. Odozva od cestujúcich – divákov prichádza od prvej minúty. Krásne je tiež to, že sa to celé odohráva vo vlaku, čo sa často nevidí. Vlaky sú rok, čo rok plnšie a to nás teší.“

Športuje a zbiera LP platne
So svojím psom malamutom behal ako mašér v zime na bežkách na pretekoch a na jeseň za vozíkom so záťažou, neskôr sa venoval skijöringu. S írskym plemenom vlkodavom sa zúčastňoval na výstavách psov. Choval plemená väčších psov, ktoré mu ľudia dali za plot ako šteniatka, lebo vedeli, že pri ňom bude pes v bezpečí a bude o neho dobre postarané. V súčasnosti má už len jedného psa. „Chystám sa na adopciu ďalšieho, ale musím sa dohodnúť so ženou,“ smeje sa psíčkar.

Bračo aktívne hráva stolný tenis, tenis a florbal. Syn ho inšpiroval, aby ako turista absolvoval Cestu hrdinov SNP, na ktorú sa chystá. V záhrade má bohatú úrodu zeleniny i ovocia. Chová zajace či sliepky. Zbiera staré poľnohospodárske stroje, aby tak zachoval dedičstvo po svojich starých rodičoch. Syn vyrábal produkty z dreva a dcéra kráča v šľapajach matky, ktorá je RDG laborantkou. V poslednej dobe Miroslav zbiera tiež LP platne a staré rádiogramofóny. Kým oslávi šesťdesiatku, chystá sa ešte spraviť výstavu svojich výtvarných diel.

Zdroj: Sophia Mária Sojková, foto: album M. Brača

<p>The post Hnúšťan Bračo sa venuje ochotníckemu divadlu, môžete ho poznať aj ako zbojníka, učí v ZUŠ-ke a športuje first appeared on vobraze.sk.</p>

Andrea Gordošová pracuje dvadsať rokov na Okresnom riaditeľstve Hasičského a záchranného zboru v Lučenci. Zastáva funkciu inšpektorky na oddelení požiarnej prevencie. V mladosti súťažne športovala. Je rodáčkou z Lučenca, no momentálne žije v obci Krná (okres Poltár). „Tá práca si ma získala všestrannosťou a variabilitou. Som človek, ktorý nemá v obľube stereotypy a moja práca to spĺňa. Mám možnosť pri nej písať, čo robím veľmi rada, mám možnosť cestovať. Väčšinu nášho pracovného času zaberá komunikácia s ľuďmi. Moja práca nie je tradičná kancelárska. Veľa času trávime v teréne – na protipožiarnych kontrolách, na kolaudáciách, na konaniach o priestupkoch,“ uviedla pre vobraze.sk Andrea Gordošová (48).

Podľa jej slov je v HaZZ spokojná, rada navštevuje žiakov v školách, ktorých učí niečo z ochrany pred požiarmi. Tí jej odovzdávajú veľa zo svojho detského pohľadu na svet a dobíjajú ju energiou. „Všetko sa mi na práci inšpektorky v zbore páči. Robím ju rada, napĺňa ma, mám vôľu sa vzdelávať a nemám vo zvyku sa sťažovať na prácu. Som dosť aktívny človek a mám výborných kolegov, ktorí mi pomôžu, keď so mnou nejaký ten nový PC program nespolupracuje,“ skonštatovala s tým, že na lučeneckom okresnom riaditeľstve pracuje okrem nej ešte jedna hasička.

Hasičská rodina
Pred nástupom do HaZZ pracovala Andrea ako civilná zamestnankyňa na Okresnej vojenskej správe v Poltári, na mobilizačnom oddelení. „K práci na OR HaZZ som sa dostala počas materskej dovolenky s naším druhým synom Martinom, bolo to v roku 2004. Hľadali asistentku riaditeľa. Manžel Ján už vtedy pôsobil v zbore osem rokov. Päť rokov som potom pracovala na pozícii asistentky riaditeľa vo verejnom záujme. V roku 2009 som úspešne prešla prijímacím konaním na miesto inšpektorky na oddelení požiarnej prevencie. Odvtedy nosím uniformu,“ vyjadrila sa Andrea Gordošová.

Na Fakulte prírodných vied UMB v Banskej Bystrici vyštudovala učiteľský odbor so zameraním na spracovanie dreva a drevárske technológie. „Občas sa aj zasmejeme, že pri našej práci je najlepšie byť skvelým stavbárom, právnikom, učiteľom, chemikom a aj IT-čkárom v jednej osobe,“ doplnila.

Gordošová je zároveň členkou Dobrovoľného hasičského zboru (DHZ) v Poltári, kde má funkciu pokladníčky a niekedy aj šoférky na súťaže v hasičskom športe. Jej starší syn Ján pracuje ako hasič na OR HaZZ vo Zvolene, mladší syn sa tiež zaujíma o prácu hasiča a momentálne je uchádzačom o prácu príslušníka v HaZZ. Dodala, že obaja sú členmi poltárskeho DHZ.

Cestuje a veľa číta
Vo voľnom čase veľmi rada vyhľadáva rôzne športové aktivity, v minulosti súťažne behávala a rovnako sa venovala cyklistike. V HaZZ si vyskúšala aj beh na 25. poschodie v plnej hasičskej zbroji, keďže štyri roky po sebe, do roku 2018, sa zúčastňovala na Memoriáli Vladimíra Ružičku v Bratislave. Veľa času trávi v prírode, hlavne na turistike a v zime veľmi rada lyžuje i skialpuje. „Svoj voľný čas však venujem aj cestovaniu. Mám v úmysle spoznávať postupne všetky európske krajiny, lákajú ma pobaltské štáty a severná Európa. Milujem výhľady na krajinu a na horizonty, preto som už prešla väčšinu rozhľadní na Slovensku a aj v zahraničí ich rada vyhľadávam,“ ozrejmila Andrea, ktorá je vášnivou čitateľkou a pestovateľkou liečivých bylín. Cvičí tiež jogu a relaxuje pri meditácii.

„Mojou najväčšou túžbou je žiť v zdraví pokojný a spokojný každý deň, cestovať a tešiť sa s mojimi deťmi z obyčajných vecí. Som spokojná, že momentálne mám všetko, čo potrebujem,“ vyjadrila sa Gordošová.

Vykonáva štátny požiarny dozor
Prioritne sa vo svojej služobnej činnosti venuje štátnemu požiarnemu dozoru. Andrea Gordošová priblížila, že chodí do vybraných objektov v okresoch Lučenec a Poltár na protipožiarne kontroly, no kontroluje tiež obce, či si plnia povinnosti na úseku obrany pred požiarmi. Do jej agendy spadá tiež stavebná prevencia a v rámci nej stanoviská v územných, stavebných a kolaudačných konaniach, ako aj zisťovanie príčin požiarov, teda riešenie priestupkov.

„Okrem týchto prioritných služobných povinností školím technikov požiarnej ochrany, ktorí si potrebujú obnovovať svoje osvedčenia o odbornej spôsobilosti. A vyučujem aj detičky zo základných škôl na prvom stupni v rámci preventívno – výchovnej činnosti. Učím ich, ako sa majú správať v prírode, aby nespôsobili požiar alebo ako sa správať v horách v prípade búrky, ako postupovať, keď požiar spozorujú a nacvičujeme si komunikáciu na linkách tiesňového volania. Učíme sa, čo je to evakuácia a ako sa evakuovať z budovy, v ktorej vznikne požiar alebo panika,“ ozrejmila Andrea Gordošová.

Zdroj: Dominika Husárová, foto: album A. Gordošovej

<p>The post Lučenecká hasička Gordošová neobľubuje stereotypy. Jej práca ju napĺňa a má vôľu sa vzdelávať first appeared on vobraze.sk.</p>

Fotografka Zuzana Cerovská z Rimavskej Soboty najčastejšie zvečňuje rodiny či deti, ktoré jej vedia vyčariť úsmev na tvári. „Jedna fotka napovie oveľa viac ako slová,“ tvrdí. Rokmi praxe si vybudovala pohľad fotografky, ktorý s vášňou a láskou aplikuje pri každom fotení. Niekoľko rokov žila v Nórsku. Oko fotografa dokáže zachytiť momenty, ktoré často niekomu prídu ako vystrihnuté z reality. Krajinka, úsmev či zvieratko v prírode môže byť vždy jedinečným zázrakom, ktoré fotograf zachytí.

Zuzaninými prvými objektami fotografovania boli členovia jej rodiny. „Na rodinných fotkách chýbam, pretože som bola vždy dievčaťom, ktoré pobehovalo s fotoaparátom v ruke,“ uviedla pre vobraze.sk Zuzana Cerovská (za slobodna Bozóová). Ako pätnásťročná si zaobstarala program na úpravu fotografií, kde sa sama naučila upravovať fotky. „Prišla som na to, že ma to baví. Za počítačom som dokázala stráviť celé dni,“ spomína. „Fotenie bolo vždy súčasťou môjho života. Odmalička fotím a vždy som snívala, že raz budem mať svoje vlastné štúdio. V detstve len snívame, no naše sny sa môžu stať skutočnosťou,“ pokračovala rodáčka z R. Soboty (31), ktorá má v tomto meste fotografické štúdio.

Vystavuje ho neustále novým výzvam. „Štúdio mi vyhovuje, ale časom budem hľadať väčšie priestory. Mám plány, no ešte ich nebudem prezrádzať. Teším sa však na to, čo ma v mojej kariére čaká.“ Fotografka sa vo svojom štúdiu vždy snaží vytvoriť príjemnú atmosféru a je pre ňu dôležité, aby sa každý klient cítil uvoľnene. „Veľmi dôležitá je komunikácia,“ podotkla Zuzana.

Kurzy fotografovania absolvovala v Maďarsku, Anglicku i na Slovensku. Rada cestuje a vníma pohľad na fotografiu z rôznych uhlov kultúr. Na nápady a motiváciu neraz natrafí na internete alebo pri pohľade na svet iného fotografa. „Vždy sa mi páčili fotky od Anne Geddes, ktorá fotí bábätká a novorodeniatka hneď po narodení. Idem si však svojou vlastnou cestou. Neporovnávam sa. Nie je recept na dokonalého fotografa,“ skonštatovala.

Veľkú radosť jej prináša fotenie detí a ich úprimných úsmevov. „Najčastejšie fotím rodiny s deťmi, novorodeniatka alebo tehotné. V tomto sa viem najviac realizovať a byť sama sebou. S deťmi je to trošku ťažké, ale vždy zvyknem fotiť hravou formou, aby si to užili aj detičky a nielen rodičia. Deti totiž darujú svoje úprimné pocity úplne prirodzene a spontánne, sú čisté duše. Preto je pre mňa najobľúbenejšou činnosťou fotenie detí,“ objasnila Zuzana Cerovská.

Svojimi fotografiami chce vyjadriť hlavne emócie, ktoré v danú sekundu stlačenia spúšte sršia z mimiky človeka. „Na láske je najkrajšie to, že ju nikto nedokáže vysvetliť, ale predsa ju každý tak nádherne chápe. Preto mám rada aj fotenie s partnermi, ktorých tváre žiaria tou najúprimnejšou radosťou. Verím v to, že jedna fotka napovie oveľa viac ako slová. Zachytený moment vyjadruje mnoho emócií. Milujem úprimné emócie a lásku vo vzduchu,“ hovorí s úsmevom fotografka.

Za jedno z najkrajších fotení považuje fotenie starej mamy a jej vnučky. „Bolo to z mojej strany darčekové fotenie, pretože som nedávno stratila starú mamu a veľmi ľutujem, že nemáme pekné profesionálne spoločné fotky. Toto fotenie bolo pre mňa veľmi dojímavé,“ uviedla Zuzana Cerovská.

Ak by sa nestala fotografkou, zakotvila by možno v školstve, vo svete módy, alebo by sa stala policajtkou či kriminálnou psychologičkou. „Psychológia ma baví dodnes, preto sa mi dobre spolupracuje s detičkami pri fotení. Čítam knihy a články na internete súvisiace s detskou psychológiou. Pomáha to v mojej práci,“ priblížila Cerovská. Na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre vyštudovala odbor maďarsko-slovenský bilingválny mediátor.

Zuzana žila so svojím manželom pár rokov v Nórsku. „Pracovali sme v rybárskej fabrike. Bolo to náročné obdobie.“ Počas svojho pobytu na severe Európy nezabudla ani na fotoaparát. „Veľa sme chodili na túry. Často som počas nich fotila. V Nórsku je veľmi krásna príroda, vodopády, hory, určite túto krajinu ešte raz navštívime. Vrátili sme sa kvôli rodine po tom, ako sa narodila dcérka Tia. Chcela som, aby poznala svojich starých rodičov, ale aj sesternice. A povedzme si pravdu, keď niekto žije v zahraničí, nie je to ľahké. Boli sme bez pomoci, manžel stále v robote, tak sme si vybrali tú „ľahšiu cestu“ a vrátili sme sa domov,“ priblížila Zuzana. So svojím manželom, ktorý pracuje ako plánovač výroby pre dánsku firmu, tvoria pár už pätnásť rokov.

Za nové výzvy považuje absolvovanie kurzu, týkajúceho sa videí. V podobe krátkych videí často uverejňuje na instagrame, ako prebiehalo fotenie. Na svojej facebookovej stránke Suzanne_photo zas prezentuje ochutnávku skoro každého fotenia.

Vo svojom povolaní chce byť lepšia a lepšia. „Mám v pláne zúčastniť sa na ďalších workshopoch a keď sa podarí, tak fotiť aj v zahraničí, respektíve vyhrať nejakú súťaž. Zatiaľ sa venujem rodine. Mám jednu dcérku a ďalší zázrak je už na ceste, takže ma čakajú povinnosti, no fotiť budem navždy,“ načrtla Zuzana.

Veľký relax pre ňu predstavuje šport, a to predovšetkým beh. „Okrem neho rada chodím dvakrát do týždňa do fitka. Je to pre mňa psychohygiena. V minulosti som hrala sedem rokov hádzanú. Naša celá rodina sa vždy venovala športu. Otec bol veľký športovec, behával aj maratóny. Mama a sestra sú fyzioterapeutky,“ ozrejmila Zuzana.

Vo fotení má aj malý sen, ktorý dúfa, že sa jej raz naplní. „Chcela by som odfotiť párik, kde muž požiada o ruku ženu počas fotenia. Druhý malý sen je taký, že by som chcela ísť fotiť svadbu do Chorvátska. Tento rok sa mi to splní, pretože som takéto pozvanie na svadobné fotenie dostala. I keď budem v 30. týždni môjho tehotenstva, predsa som to prijala,“ povedala Cerovská.

Zdroj: Sophia Mária Sojková, foto: album Z. Cerovskej

<p>The post Jedna fotka napovie oveľa viac ako slová, vraví fotografka Zuzana z R. Soboty. Najčastejšie má pred objektívom rodiny s deťmi first appeared on vobraze.sk.</p>

Slovenský jazyk i tie cudzie jej boli vždy blízke. K učiteľskej profesii mala odmala sympatie. Andrea Paulyová učí na Obchodnej akadémií – Kereskedelmi Akadémia v Rimavskej Sobote niečo vyše štvrťstoročie. Na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici vyštudovala kombináciu slovenský jazyk – nemecký jazyk. Otázky, prečo neodišla do zahraničia, keď sa učila cudzí jazyk, dostávala na dennej báze. Lenže čerstvá absolventka vysokej školy vždy vedela, že jej domovom je rodná Rimavská Sobota. Členkou pedagogického zboru na obchodnej akadémii sa stala v roku 1998. Aktuálne učí nemecký jazyk v triedach s vyučovacím jazykom maďarským.

„Vždy sa snažím zaujať žiakov, ale aj samu seba. Nechcem dopustiť, aby som sa ja sama nudila na vlastnej hodine. Vtedy viem, že robím niečo zle a pre žiakov to nie je dostatočne inšpirujúce, aby sa o danú látku, či tému zaujímali,“ povedala pre vobraze.sk Andrea Paulyová (48).

Študentov sa usiluje zaujať odborne, ale aj hľadaním nových metód výučby a viesť ich ku kreatívnosti na hodine. Tvrdí, že hodina nemá byť o 45 – minútovom rozprávaní pedagóga. „Snažím sa ísť s dobou, používame digitálne zariadenia, rôzne aplikácie či aktivity, ktoré viem, že žiakov bavia.“

Práca so študentmi obohacuje
„Keď ma vyučovacia hodina baví, viem, že niečo robím dobre, lebo vidím skvelé výsledky študentov, ktorých učím. Decká treba poznať a pracovať s nimi na úrovni, ktorej rozumejú,“ ozrejmila. Práca so študentmi ju obohacuje, pretože každý z nich dokáže priniesť nové myšlienky, rôznu energiu a rozmanitosť. „Každý môj deň je iný,“ podotkla. Svoje povolanie vníma ako možnosť dať vstupenku žiakovi do života a záleží na ňom, ktorým smerom sa vyberie.

Vo vzťahu žiaka a učiteľa berie za pridanú hodnotu duchaplný rozhovor. „To, že sa mi žiak chce s niečím zdôveriť, znamená, že mi verí a to je pre mňa najdôležitejšie,“ dodala Paulyová, matka vysokoškoláka. Časť z vyučovacej hodiny venuje aktuálnym udalostiam, ktoré často súvisia s témou výučby.

V kresle zástupkyne
Od roku 2020 zároveň zastáva na obchodnej akadémii funkciu zástupkyne riaditeľky. Posun vo svojej kariére brala ako novú výzvu, ktorej je odhodlaná čeliť. „Keď ťa niečo baví, nevidíš prekážky,“ uviedla Andrea Paulyová. „To pravé orechové je však pre mňa učenie. V triede sa cítim najlepšie,“ skonštatovala.

S úsmevom priznáva, že sa našla v učiteľskom povolaní. Zo svojich skúseností hovorí, že je vždy niekto, kto jej dokázal pomôcť a kto ju posunul v kariére ďalej. „Mala som vždy šťastie na kolegov a všetko v mojom puzzle do seba zapadlo,“ zdôraznila Soboťanka.

Hubárčenie ako hobby
Povinná literatúra jej je blízka, avšak rozumie, že pre mladých ľudí nemusí byť dostatočne pútavá. „Viem, že žiakov nie vždy dokáže zaujať klasická literatúra, preto im dávam možnosť voľby vlastného žánru, ktorý ich baví. Nejde mi o to, aby prerozprávali obsah. Pýtam sa napríklad na to, ako by sa oni zachovali v úlohe hlavnej postavy, ktorá čelí rôznym prekážkam.“ Študentov tak učí premýšľať, čo predstavuje rozdiel napríklad v porovnaní s okopírovaným obsahom príbehu, ktorý našli na internete.

Ak by sa nestala učiteľkou, možno by sa venovala archeológii. Jej novoobjavené hobby je hubárčenie, ktoré zdieľa so svojím manželom. V lese si čistí hlavu a prichádza na nové myšlienky. Hoci verí, že raz precestuje svoje vysnívané krajiny, jej každoročnou letnou destináciou posledných sedem rokov je dovolenka v Grécku. Nové lingvistické výzvy pre ňu predstavuje učenie sa anglického, talianskeho i španielskeho jazyka.

Šport a detektívky
V mladosti bola precvičovateľkou aerobiku a k športovaniu sa pred niekoľkými rokmi vrátila. „Hýbať sa v mentálnom aj fyzickom svete je pre mňa veľmi dôležité,“ podotkla Andrea. Harmónia, pokoj a trpezlivosť sú jej typickou črtou. Dvakrát do týždňa ráno beháva. Podľa jej slov odbehne minimálne sedem kilometrov. „Kedy, keď nie teraz?“ opýtala sa. Okrem behu cvičí v domácej posilňovni. Za pár rokov sa jej podarilo schudnúť 25 kg a snaží sa byť stále v dobrej forme.

Oddych nachádza Andrea Paulyová v detektívnych knihách, ktoré ju lákajú práve kvôli dedukovaniu, odhaľovaniu a zvratu príbehu. Nedá dopustiť na spisovateľov Dominika Dána, J.K. Rowlingovú, Lucy Maud Montgomeryovú, Lucindu Rileyovú, Georga R. R. Martina, Fredricka Backmana či dokumentárne filmy o známych osobnostiach. Na iné myšlienky ju vždy privedie kultúra, história, príroda, záhrada na balkóne, či dve malé čivavy, ktoré považuje za súčasť svojej rodiny.

Zdroj: Sophia Mária Sojková, foto: archív A. Paulyovej , FB OA – KA

<p>The post Paulyová učí na obchodnej akadémii. Študentov sa snaží zaujať odborne a viesť ich ku kreatívnosti first appeared on vobraze.sk.</p>

Obyvatelia Revúcej dnes dostali od Banskobystrického samosprávneho kraja predčasný vianočný darček. Bazén v priestoroch miestneho Gymnázia Martina Kukučína, ktorý doposiaľ slúžil len pre vyučovanie telesnej výchovy, bude sprístupnený aj pre verejnosť. S prevádzkou sa počíta aj počas vianočných prázdnin.

Gymnázium Martina Kukučína v Revúcej sa môže ako jedna z mála škôl pochváliť vlastným bazénom. Ten vybudovali spolu so školou v osemdesiatych rokoch a doposiaľ slúžil výhradne pre žiakov a vyučovanie telesnej výchovy. Od dnes, vďaka spolupráci Banskobystrického samosprávneho kraja (BBSK), mesta Revúca a školy, bude otvorený aj pre verejnosť.

„Som veľmi rád, že dnes sme sa tu stretli, aby sme spoločne obyvateľom Revúcej odovzdali tento predčasný vianočný darček. Aj tu ideme príkladom toho, ako sa veci dajú robiť. Našou dlhodobou ambíciou je športoviská v areáloch krajských stredných škôl sprístupňovať mimo vyučovacích hodín aj verejnosti, aby sme prispeli k rozvoju miestnej komunity a podporili zdravé návyky detí aj dospelých,“ povedal župan Ondrej Lunter.

Prevádzkovanie plavárne je finančne nesmierne náročné a Revúčania doposiaľ za krytým bazénom museli dochádzať do Závadky nad Hronom alebo Rimavskej Soboty. „Ďakujem pánovi županovi, pani riaditeľke i pedagógom, vďaka ktorým mohlo vzniknúť občianske združenie Športový klub Relax GMK, ktoré bude bazén pre verejnosť prevádzkovať. Najprv začne skúšobnou prevádzkou, tri dni v týždni, podľa záujmu verejnosti i podľa kapacít plavčíkov bude postupne otváracie hodiny upravovať. Pre Revúčanov naviac už tento piatok otvárame aj syntetickú ľadovú plochu pre verejné korčuľovanie,“ doplnil primátor Revúcej Július Buchta.

BBSK ako zriaďovateľ školy investoval v roku 2019 do rekonštrukcie vzduchotechniky a školského bazéna takmer 87-tisíc eur, v budúcnosti počíta s prerábkou šatní i spŕch a ďalšími investíciami do jeho skvalitnenia. Tie však budú, samozrejme, závisieť od rozpočtových možností.

„Od roku 2018 sme do obnovy priestorov tohto gymnázia ako župa investovali viac ako 613-tisíc eur, obnovili sme laboratóriá a jazykové učebne, zrekonštruovali hygienické zariadenia, kuchyňu, palubovku v telocvični i šatne. Aj z toho je vidieť, že nám na tomto gymnáziu záleží, že je to kvalitná škola, ktorá má žiakom čo ponúknuť,“ doplnil Ondrej Lunter.

Podľa riaditeľky gymnázia Ivany Ďurďákovej je revúcke gymnázium školou 21. storočia a to nielen vybavením, ale aj prístupom k svojim žiakom. „Naši žiaci tu majú priestor na svoj osobný rozvoj, môžu sa zúčastniť na zahraničných stážach, množstve mimoškolských aktivít či získať jazykové certifikáty,“ uzavrela.

Bežné otváranie hodiny bazéna
pondelok/streda/piatok 15.00 – 18.00 (vstup vždy na každú celú hodinu)

otváranie hodiny počas vianočných prázdnin
27.12., 28.12. a 29.12.2023 doobeda 10.00 – 12.00 a poobede14.00 -16.00
2.1., 3.1. a 4.1.2024 doobeda 10.00 – 12.00 a poobede 14.00 -16.00.

Na Gymnáziu M. Kukučína v Revúcej je možné študovať už len v štvorročnej forme

Zdroj: tlačová správa BBSK – hovorkyňa Lenka Štepáneková (redakčne upravené), foto: Marek Mačica

<p>The post Kraj sprístupnil bazén v revúckom gymnáziu aj pre verejnosť first appeared on vobraze.sk.</p>

Chcela sa stať policajtkou. Je dobrodružný typ. Katarína Balciarová, ktorá pochádza z Klenovca, miluje cestovanie. Kondíciu si udržiava športom. Organizuje športové eventy. Býva v španielskej Seville. „Páči sa mi v tomto meste. Máme v ňom s priateľom zázemie. V Seville je pekné počasie, skoro celý rok máme teplo. Je to krásne mesto, kde mám všetko. Milujem more, na pláž môžem ísť, kedy len chcem,“ uviedla pre vobraze.sk Katarína Balciarová (31). Ako poznamenala, zbožňuje stredomorskú kuchyňu. „Cítim sa tu sama sebou, môžem žiť takým životným štýlom, aký sa mi páči. Španielsko mi jednoducho vyhovuje takmer vo všetkom.“

Ozrejmila, že v Španielsku žije nepretržite od roku 2016 a pôsobila aj na Malorke, Tenerife či v Malage. „Pracovala som ako detská a fitnes animátorka v hoteloch. Jeden rok som bola učiteľkou angličtiny, ale pracovala som v hoteloch aj na recepcii či ako fitnes inštruktorka. Bola som pár rokov trénerkou fitboxu, pôsobila som i v manažmente fitnescentra. Cítila som však, že potrebujem zmenu a rásť. V súčasnosti sa zaoberám organizovaním športových eventov,“ priblížila Katarína.

Podľa jej slov sa do Španielska zamilovala, keď sa tam zúčastnila na školských majstrovstvách sveta družstiev. Tie sa konali na Menorke. „Vtedy som študovala na Gymnáziu M. Hrebendu v Hnúšti a hrávala bedminton za Družstevník Klenovec,“ poznamenala.

Do zahraničia zamierila, keď ju neprijali na vysokú školu. „Môj prvotný plán bol ísť do Anglicka a zdokonaliť si angličtinu, keďže ma nezobrali na policajnú a ani na vojenskú akadémiu. Mala som osemnásť a odišla som so zámerom, že sa po roku vrátim na Slovensko. Nakoniec sa mi však život v zahraničí zapáčil a rozhodla som sa tam aj študovať,“ uviedla Balciarová. Podľa jej slov sa ničoho nebála. „Možno to bolo aj vekom, že som nevedela, čo má čaká a skôr som sa tešila na zmenu. Alebo tiež tým, že som išla do Anglicka s kamarátom, ktorý tam žil už roky a na začiatku mi so všetkým pomohol. Odmalička som bola aj dosť samostatná.“

„Dva roky som pracovala v Leicestri. Najprv v jednej fabrike, kde sa vyrábali sendviče a potom v sklade s oblečením. Vedela som, že chcem od života viac, a preto som chcela študovať. A tak som odišla do Škótska. Štúdium na univerzite v Anglicku bolo veľmi drahé a v Škótsku bolo pre študentov z Európskej únie zadarmo. Mala som tiež kamarátku zo Slovenska, ktorá študovala v Edinburgu, a tak bolo pre mňa ľahšie rozhodnúť sa. Predtým som v Leicestri navštevovala prípravný kurz na skúšku z anglického jazyka, ktorý som potrebovala na prijatie na univerzitu,“ objasnila Katarína Balciarová. Ako dodala, na univerzite v Edinburgu vyštudovala kombináciu manažment cestovného ruchu a španielsky jazyk. V letnom období, keď nemala školu, chodievala do Španielska, zarábala si tam ako animátorka. Navyše, v treťom ročníku štúdia bola na Erasme v Seville a pracovala v hoteli na recepcii. Bolo to ešte predtým, než v spomínanom roku 2016 zakotvila v krajine na Pyrenejskom polostrove.

Túži byť spokojná sama so sebou i šťastná s ľuďmi, ktorých má rada. „A cítiť sa pracovne naplnená,“ zdôraznila. „Veľmi som sa chcela stať policajtkou, ale keďže žijem tam, kde žijem, bola by to veľmi dlhá cesta. V prvom rade by som potrebovala španielske občianstvo, na ktoré však ešte nemám právo a potom len tá cesta stať sa policajtkou je veľmi dlhá. Vzhľadom na tú dlhú a náročnú cestu sa o to už nebudem snažiť. Pracovne by som sa chcela priblížiť k tomu, po čom som snívala.“

Jej priateľom je Španiel Álvaro. „Bol vojakom a v súčasnosti je policajtom, niečo ako príslušník pohotovostného útvaru na Slovensku. Športuje, chodíme spolu aj cvičiť do fitka, máme toho veľmi veľa spoločného. Je však možné, že sa budeme musieť sťahovať kvôli priateľovej práci, takže som zvedavá, kde skončíme.“

Podľa Balciarovej si Španieli vedia užívať život a veľa cestujú. „Takmer každý človek športuje a dosť sa o seba starajú. Sú veľmi milí a v oblasti služieb sa to nedá so Slovenskom porovnať, keďže Španielsko žije turizmom. Je tam veľa možností vo všetkých oblastiach. Komplikovaný je možno, čo sa týka podnájmu a kúpy bytu,“ podelila sa o skúsenosti Katarína Balciarová.

Upresnila, že v zahraničí pôsobí celkovo od roku 2010. „Na Slovensko chodím väčšinou dvakrát do roka na nejaké dva týždne. Sú však aj obdobia, keď sa mi dá prísť len raz. Počas pandémie som nebola doma asi rok a pol,“ podotkla s tým, že v Klenovci má rodičov. Jedna jej sestra býva v Hnúšti a druhá v Banskej Bystrici.

Zdroj: vobraze.sk, foto: album K. Balciarovej

<p>The post Katka žije v španielskej Seville a organizuje športové eventy. Miluje more a cestovanie. Pochádza z Klenovca first appeared on vobraze.sk.</p>

Obľúbený jazykový tábor od spoločnosti OK ENGLISH – anglické štúdio je tu opäť. Využite preto možnosť prihlásiť naň vaše deti vo veku 4 až 18 rokov. Tábor anglického jazyka a športu pre deti usporiada spoločnosť z Rimavskej Soboty. Uskutoční sa v obci Nemecká pod stálym profesionálnym pedagogickým a zdravotníckym dozorom. Prihlášky môžete podávať do 31. mája. Bližšie informácie ohľadom jazykového táboru (Summer campu) sa dozviete na telefónnom čísle 0907865172.

Letný tábor potrvá šesť dní a konať sa bude od 6. do 11. augusta. „Aj keď sa program tábora prispôsobuje vekovej skladbe detí, vždy sa vzdelávajú v anglickom jazyku. Dobre sa učí, zvyčajne ju majú deti radi, pretože je všade okolo nás – v rádiách, na internete, v „počítači“, atď. Deti si pritom v tábore zopakujú angličtinu, naučia sa i niečo nové, rovesníci z rôznych škôl a miest sa porovnajú, zasúťažia si. Angličtina predsa nie je len drina nad učebnicou. Dá sa učiť aj zábavnou a hravou formou. A presne to je cieľom nášho tábora,“ hovorí Jana Hanuštiaková, manažérka a lektorka anglického jazyka v OK ENGLISH – anglické štúdio, ktoré v Rimavskej Sobote pôsobí 11 rokov.

Zdravý životný štýl potrebuje aj pohyb. Preto mu v tábore venujú zvýšenú pozornosť. Deti budú splavovať rieku Hron, zrelaxujú vo wellnesse, zacvičia si chanbaru či naučia sa podať prvú pomoc pod vedením SČK.

Zdroj: PR – článok

<p>The post Využite možnosť a prihláste svoje deti do letného tábora anglického jazyka a športu first appeared on vobraze.sk.</p>

Rimavskosobotské mestské zastupiteľstvo na marcovom zasadnutí schválilo dotácie pre oblasť športu na rok 2023. Poslanci odobrili návrh komisie mládeže a športu. Volení zástupcovia občanov nerozhodovali minulý týždeň o financiách pre futbalistov MŠK Rimavská Sobota, ale o prerozdelení financií vo výške 70 tis. eur pre ďalšie subjekty. Ako na rokovaní zastupiteľstva uviedol poslanec i predseda komisie mládeže a športu Michal Slovák, navrhujú rozdeliť túto sumu tak, že 40 tis. eur pôjde HKM Rimavská Sobota a 30 tis. eur ostatným športom. „Rozdelili sme to podľa platného všeobecne záväzného nariadenia (VZN) z minulého volebného obdobia. Je to rozdelené transparentne. O financie sa uchádzalo 21 subjektov. Jeden subjekt bol vyradený z pridelenia dotácie, nakoľko nesplnili VZN a žiadosť poslali po termíne,“ povedal Slovák, ktorý je zároveň šéfom HKM Rimavská Sobota. Hokejisti bojujú o prvenstvo v druhej lige. „Osobitnému subjektu MŠK bolo pridelených 150 tis. eur,“ spomenul. Poslanci predložený návrh komisie mládeže a športu nezmenili a pri hlasovaní ho podporilo všetkých pätnásť prítomných poslancov.

Pre HKM Rimavská Sobota odsúhlasil poslanecký zbor spomínaných 40 tis. eur, pre oddiel džuda TJ Mladosť Relax R. Sobota 5237 eur, pre Lukostrelecký klub Bašta Rimavská Sobota 4945 eur, pre džudistov Lokomotívy R. Sobota 4655 eur. Falcon Taekwondo klub R. Sobota získa dotáciu 3304 eur, Zápasnícky oddiel Lokomotíva R. Sobota 1798 eur, Bedmintonový klub R. Sobota dostane 1984 eur a Plavecký klub R. Sobota 1263 eur. Financie pôjdu aj stolným tenistom, cyklistom, šachistom, turistom atď. Dokopy bolo medzi 21 subjektov rozdelených 70 tis. eur.

Zdroj: vobraze.sk, rimavskasobota.sk, foto: Ján Čajko

<p>The post Poslanci v R. Sobote schválili financie športovým subjektom first appeared on vobraze.sk.</p>