Lekár Július Minárik patrí k osobnostiam zdravotníctva, ktoré sú dlhodobo späté s regiónom Gemera a Novohradu. Vyrastal v Poltári a Lučenci, no jeho profesionálny život a 52-ročná prax sa najvýraznejšie spája s Rimavskou Sobotou. Pracoval v nemocnici a primárom bol 20 rokov.
Od troch do osemnástich rokov žil v Poltári. Ako pre vobraze.sk Július Minárik uviedol, považuje to za veľmi pekné obdobie, keď hrával volejbal a približne dva roky aktívne pôsobil aj v kapele. K medicíne sa dostal po vzore spolužiaka a blízkeho priateľa Miloša Hronca, s ktorým mali najlepší prospech z chalanov. Pôvodne zvažoval štúdium elektrotechniky, kam by sa dostal bez prijímacích skúšok. Napriek veľkému záujmu o medicínu sa napokon na lekársku fakultu dostali obaja. „Neľutujem, že som sa dal na túto cestu. Mal som a aj mám tú prácu rád. Vyžaduje si to však viac než profesionalitu, treba to mať v duši,“ zdôrazňuje Minárik (76). Pred dvomi rokmi mali ako absolventi lekárskej fakulty zlatú promóciu v Bratislave.
Hoci už desiatky rokov býva v Lučenci, s Rimavskou Sobotou je spätý najdlhšie. Jeho meno poznajú celé generácie pacientov. Ako sám hovorí, práve kontakt s ľuďmi a možnosť pomôcť im mu dáva energiu pokračovať aj po viac ako polstoročí v bielom plášti.
Po škole začínal na gynekologickom oddelení v Lučenci, kde počas necelého roka asistoval aj pri pôrodoch. Následne prišiel do Rimavskej Soboty, kde bol nedostatok lekárov a nemocnica ponúkala byty. Jeho úmyslom bolo pokračovať v odbore, no situácia ho napokon nasmerovala inam. Na krčnom oddelení chýbal lekár, a tak ponuku prijal. Pracoval pod vedením primára Zoltána Lénárta, ktorý ho presvedčil, aby zostal. Získal dve atestácie v odbore otorinolaryngológia a postupne sa vypracoval na primára. V 32 rokoch sa stal najmladším primárom chirurgického odboru v nemocnici. Spomína, že traja kolegovia, ktorých viedol, boli deťmi primárov. „Bolo to zaujímavé, nepochádzam z lekárskej rodiny. V tom období som musel veľmi veľa pracovať aj študovať. Dalo mi to veľa. Neriešili sa dovolenky, ale odborné veci. Trénovali ma na každom pacientovi. Bola to generácia ľudí, ktorí chceli pracovať, a to obdobie bolo nádherné,“ podotkol Július Minárik.
Na čele krčného oddelenia v Rimavskej Sobote pôsobil dvadsať rokov. Spomína na obdobie výrazného technologického pokroku. „Operovali sme na úrovni doby. Mal som veľmi dobrého učiteľa. Počas môjho pôsobenia sme sa dostali do mikrosveta. Začali sa používať mikroskopy a endoskopy. Pamätám si aj časy, keď sme operovali ešte bez možnosti zväčšenia operačného poľa.“ V nemocnici zaviedli mikrochirurgiu hrtana, neskôr aj mikrochirurgiu ucha a nosových dutín. Za svoju kariéru vykonal podľa vlastných odhadov takmer desaťtisíc operácií. „Aj dnes ma oslovia ľudia, že som im ako deťom vyberal mandle. Je to dobrý pocit, keď viete, že ste pomohli.“
Okrem práce na ORL oddelení pôsobil pätnásť rokov aj v anestéziológii, vykonával bronchoskopie a venoval sa odstraňovaniu cudzích telies z dýchacích ciest. Bol členom výboru Slovenskej spoločnosti pre otorinolaryngológiu. Pod jeho vedením vyrástlo niekoľko mladších lekárov. Po roku 2002 odišiel do súkromnej praxe, v ktorej pôsobí dodnes.
Špecializuje sa aj na audioprotetiku – načúvacie prístroje. Podľa jeho slov pribúda pacientov s poruchami sluchu. „Odhadujem, že koľko je zle vidiacich ľudí, toľko je aj ľudí so sluchovými problémami. Dnešná doba prináša hluk a nedostatok pokoja. Pribúdajú aj mladí ľudia po dvadsiatke,“ upozorňuje skúsený lekár. Dlhé roky mal ordináciu na Hostinského ulici, neskôr sa presťahoval do zdravotného strediska na Sídlisku Západ. Zdravotnú sestru mu robí manželka Barbora. Čiastočne však pracuje aj v Lučenci.
S medicínou je spätá aj jeho rodina. Má štyri dcéry a tri vnúčatá, najmladšia dcéra sa vydala na dráhu anestéziologičky. Hoci sa rozhodol pre lekársku kariéru, záujem o techniku a elektroniku ho neopustil. „Digitálny svet je dnes veľká pomoc, ale aj veľká výzva. Bez technológií sa už veľmi robiť nedá, no niekedy je to aj otrava a nevieme, kam to speje,“ konštatuje.
V mladosti, keď žil v Poltári, hrával na harmonike, no na súťaži v krajskom kole si s kamarátom všimli, že viac dievčat bolo pri gitaristoch. Neskôr tak začali hrať na gitare a založili si skupinu v skupine Tiene, ktorá neskôr pôsobila v regióne od Rožňavy po Zvolen. Bolo to obdobie Beatles. „Začali sme náhodou na čaji o piatej, keď neprišla hudba. Urobili sme také ródeo, že bola po nás zhánka. Mali sme šestnásť rokov a hrali sme bigbít aj ľudovky,“ spomína Minárik s tým, že mama sa o neho aj trochu bála, že čo neho bude. Po dvoch rokoch skupina potom pokračovala ďalej aj bez neho, no dodnes na to spomína, ako na pekné obdobie jeho života.
Druhou jeho vášňou bol volejbal. Prepracoval sa až do ligovej súťaže a hrával aj počas vysokoškolského štúdia v Bratislave. „Napokon však vyhrala medicína, aj keď nie celkom,“ hovorí Július Minárik, ktorý neskôr v Lučenci hrával druhú celoslovenskú ligu. Spomína, že mal dobrý výskok a vedel efektívne blokovať súpera. Postupne však prišli problémy s kolenami a po približne tridsiatich rokoch aktívneho hrania s volejbalom skončil. Dnes si ešte rád zalyžuje alebo zahrá tenis.
Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Július Minárik
