Rodinná firma HEVEA z Hnúšte patrí už viac ako tri desaťročia medzi známe mená v oblasti záhradnej techniky, náradia, servisu a potrieb pre domácnosti či remeselníkov. Za jej vznikom stojí rodina Cerovských na čele s Jánom Cerovským, ktorá si počas rokov vybudovala stabilné meno najmä vďaka osobnému prístupu, servisu a dôrazu na potreby zákazníkov.

V sobotu pripravili v areáli predajne Deň otvorených dverí, ktorý sa niesol v pokojnej a rodinnej atmosfére. Pre návštevníkov bolo pripravené občerstvenie, prezentácia techniky, zvýhodnené zľavy aj program pre deti vrátane skákacieho hradu. Podujatie bolo zároveň poďakovaním verným zákazníkom, obciam a partnerom, ktorí firmu podporujú dlhé roky. Cerovskí zároveň veria, že ich služby oslovia aj ďalších nových zákazníkov z regiónu.

Vo firme si zakladajú na tom, aby zákazníkom odporučili techniku podľa ich reálnych potrieb, nie podľa najvyššej ceny. „Odporúčaný tovar nemusí byť ten najdrahší, ale musí splniť požiadavky klienta a zákazníka,“ vysvetľuje Ján Cerovský.

Počas podujatia si mohli návštevníci pozrieť ukážky modernej záhradnej techniky a poradiť sa priamo s predajcami o výbere vhodných strojov. Ako priblížila Michaela Cerovská, dcéra majiteľa, veľký záujem bol najmä o akumulátorové kosačky, krovinorezy a techniku pre pravidelnú údržbu záhrad. „Mnohí zákazníci využili možnosť porovnať si hobby techniku s profesionálnymi modelmi určenými pre náročnejšie používanie,“ hovorí Michaela. Nechýbali ani praktické rady týkajúce sa údržby techniky, správneho skladovania paliva či servisu počas sezóny.

Začiatky firmy siahajú do roku 1996. V tom období začínali v menších priestoroch na Francisciho ulici v Hnúšti. Ako spomínajú, prvým sortimentom boli najmä gumové tesnenia, klince a základný technický materiál. V meste mali dlhoročnú tradíciu Slovenské lučobné závody a dopyt po technickom tovare bol veľký. Pôvodná prevádzka na Francisciho ulici funguje dodnes. Významnú úlohu v predajni pod názvom Potreby pre remeslá zohráva a Elena Cerovská, ktorá sa venuje predaju vodárenského, kúrenárskeho či spojovacieho sortimentu.

V roku 2008 rodina odkúpila budovu na vjazde do mesta Hnúšťa, vedľa dielní strednej odbornej školy a rozšírila tak svoje pôsobenie. Priestory majú pre majiteľa aj osobný význam, pretože v budove kedysi fungovala stredná škola s chemickými laboratóriami, ktorú navštevovali aj terajší majitelia Elena a Ján Cerovský. Po rekonštrukcii sa firma v roku 2013 rozšírila do spomínaných nových a väčších priestorov. Ako priblížila dcéra majiteľa Michaela Cerovská, výhodou novej prevádzky je aj dobrá poloha. „Sme blízko benzínovej pumpy aj autobusovej zastávky na vjazde do mesta, takže nás zákazníci ľahko nájdu,“ hovorí.

Aktuálne je podľa nej obdobie intenzívneho kosenia, keď mnohí kosia aj niekoľkokrát do týždňa. Aj preto sa snažia zákazníkom poradiť čo najlepšie. „Niekto môže kosiť záhradu štyri hodiny klasickou kosačkou a niekto to zvládne za pol hodiny. Záleží na tom, koľko času má človek a aký efekt chce dosiahnuť.“

Čoraz viac zákazníkov podľa nich prechádza na elektrické a akumulátorové stroje. „Pri benzíne býva problém hlavne u ľudí, ktorí techniku používajú len občas. Benzín starne a môže spôsobovať problémy. Preto často odporúčame elektrické riešenia.“

Dnes je HEVEA autorizovaným predajcom značiek STIHL, VIKING, MAKITA, STIGA a ďalších výrobcov záhradnej a komunálnej techniky. V ponuke majú prakticky všetko, čo súvisí so starostlivosťou o záhradu ako kosačky, bubnové kosačky, krovinorezy, plotostrihy, zastrihávače, prerezávače, postrekovače, rotavátory, techniku na úpravu záhrad, ale aj produkty od Hriňovských strojární.

Okrem záhradnej techniky ponúkajú aj pracovné odevy a obuv, poľovnícke potreby, potreby pre včelárov, rebríky slovenskej značky ALVE, vodárenský a kúrenársky materiál, kotly na tuhé palivo značiek ATMOS, ATTACK a MAGA.

Michaela Cerovská prezradila, že sortiment pre včelárov rozšírili aj preto, že v okolí Hnúšte pôsobí viacero aktívnych včelárov. „Sme radi, že sa ľudia venujú tejto peknej a potrebnej činnosti.“ Pri rebríkoch stavili na slovenského výrobcu ALVE. „Je to odskúšané a chceme, aby sa ľudia na rebríkoch cítili bezpečne.“

HEVEA si počas rokov vybudovala stabilnú klientelu. Ako majitelia hovoria, mnohí zákazníci sú s nimi prakticky od začiatku podnikania. „Máme zákazníkov, ktorí sú s nami celé roky, či už pri profesionálnej alebo hobby technike.“

Zaujímavosťou je aj to, že Michaela Cerovská sa technike venuje od detstva, vyštudovala ale kynológiu a špeciálne chovateľstvo. „Odmalička som pri tom vyrastala,“ hovorí s úsmevom a dodáva, že rodinná firma HEVEA je pre mnohých nielen obchodom a servisom, ale aj miestom dlhoročných vzťahov, skúseností a dôvery.

Zdroj: PR-článok, Heva Hnúšťa

<p>The post Rodinná firma Cerovských z Hnúšte je už 30 rokov oporou pre záhradkárov aj remeselníkov. Deň otvorených dverí prilákal návštevníkov first appeared on vobraze.sk.</p>

V dielni Petra Vingárika v Brezničke rozvoniava drevo a pod jeho rukami vzniká z obyčajného kmeňa predmet, ktorý môže niekomu slúžiť celé desaťročia. Staré ovocné stromy tak nekončia svoj život vyrúbaním. Remeselník Vingárik používa sústruh a výrobky dokončuje do finálnej podoby ručne, dlátom. Verí v poctivú ručnú prácu a vytvára výrobky, drevené formy s ľudovými motívmi, masážne strojčeky na nohy či tradičné klepce na myši. „Keď je dačo veľmi dobré, tak by malo byť aj veľmi pekné,“ hovorí pre vobraze.sk Peter Vingárik (65) s tým, že sa pri svojej práci riadi práve touto filozofiou. S drevom pracuje už takmer päťdesiat rokov. Ako hovorí, k drevu si vzťah budoval odmalička. Vyrastal v prostredí, kde bolo prirodzené niečo si vyrobiť vlastnými rukami.

„Bolo treba vystrúhať, tak som strúhal. Aj otec strúhal, známych som videl strúhať,“ hovorí. Ako chlapec vyrábal píšťalky, drevené šable či malé „rybky“ z brezového dreva, ktoré nosili zavesené na krku. Už vtedy sa učil základnému pravidlu práce s nožíkom. „Strúhať od seba,“ zdôrazňuje Vingárik. Hoci roky pracoval aj v strojárstve, drevo mu učarovalo najviac. Postupne sa remeslo stalo prirodzenou súčasťou jeho života.

Každý kus je originál

Pri práci kombinuje sústruh s precíznou ručnou prácou dlátom. Najčastejšie využíva drevo zo starých ovocných stromov, ktoré už v záhradách doslúžili. „Ovocné drevá majú nádhernú kresbu. Každý kus je originál, dva rovnaké nenájdete,“ vysvetľuje remeselník. Práve prirodzenosť materiálu je podľa neho tým, čo robí ručnú prácu výnimočnou. Drevo má vlastný charakter, vôňu aj štruktúru. „Strom už síce nerastie v záhrade, ale žije ďalej v podobe výrobku,“ hovorí Vingárik. Jeho výrobky nie sú len dekoráciami. Väčšina z nich vzniká preto, aby slúžila.

Peter Vingárik veľkú časť života strávil v strojárstve a priemysle. Vyštudoval Stredné odborné učilište v Lučenci, pracoval v strojárňach, ktoré boli neskôr premenované na Podpolianske strojárne a ZŤS, ako hovorí, stále išlo o závod v Lučenci. Vingárik šesť rokov pracoval aj v sklárňach v Poltári. Už viac ako dvadsať rokov sa však venuje remeselnej výrobe.

Inšpiráciu našiel aj v starých pohľadniciach. Vyrába šusterský stolček

K tradíciám remesla má blízko aj cez svoju rodinu. Jeho starý otec bol obuvníkom a začiatkom minulého storočia odišiel do kanadského Montrealu. Vingárik dodnes opatruje historickú pohľadnicu z roku 1911, na ktorej sú odfotografovaní obuvnícki majstri sediaci na jednoduchých trojnožkách. Práve táto fotografia sa stala inšpiráciou pri výrobe šusterského stolčeka, za ktorý získal ocenenie. Stolček upravil a vytvaroval tak, aby sa na ňom človeku sedelo pohodlnejšie a zdravšie. „Keď človek pri práci sedí zle, odnesie si to chrbtica,“ vysvetľuje. Ako hovorí, vyrábať ich plánuje aj naďalej, ale už len na zákazku. Iným šusterským výrobkom sa venovať nechystá.

Masážne strojčeky robí už desiatky rokov

Medzi najznámejšie výrobky Petra Vingárika patria masážne strojčeky na nohy. Vyrába ich približne tridsať rokov a každý vzniká desiatky hodín. „Na jednom robím približne dvadsaťpäť hodín,“ približuje. Ako hovorí, pri výrobe myslí nielen na vzhľad, ale aj na funkčnosť a ergonómiu. Zákazníkom ich často prispôsobuje individuálne. „Každý človek je iný. Aj výrobok musí človeku sadnúť,“ povedal.

Najväčšou odmenou sú potom pre neho reakcie ľudí, ktorým výrobky pomáhajú. Spomína si na zákazníka, ktorý mu povedal, že ho používa keď príde unavený domov. „Umyjem si nohy, použijem tento strojček a je to pre mňa balzam.“ Práve také chvíle Vingárika uisťujú, že jeho práca má zmysel.

Patina, ktorú nevytvorí žiadny stroj

Na ručnej práci si Vingárik najviac váži prirodzenosť. Verí, že skutočnú hodnotu výrobku ukáže až čas. „Patinu nevytvorí žiadny stroj. Vzniká len dlhodobým používaním,“ hovorí. Na rozdiel od sériovej výroby, kde sú všetky výrobky rovnaké, ručne vyrobený predmet nesie podľa neho osobný rukopis človeka. „Oči sa boja a ruky urobia,“ hovorí vetu, ktorá sa stala jeho životným heslom.

Hoci jeho práca bola viackrát ocenená, priznáva, že dnešná doba remeslu veľmi nepraje. Mladí ľudia podľa neho často nevidia hodnotu v pomalej a precíznej ručnej práci tak, ako ju vnímali staršie generácie. „Remeslo potrebuje trpezlivosť, pokoru a človek musí veriť, že to má zmysel,“ podotkol. Napriek tomu majster verí, že poctivá práca si svoje miesto vždy nájde. „Nie je dôležité robiť veľa výrobkov. Dôležité je, ako ich človek robí,“ dodáva.

V časoch rýchlej výroby a lacných vecí z obchodov pôsobia jeho výrobky ako pripomienka, že poctivá ručná práca má stále svoje miesto — a možno dnes ešte väčšiu hodnotu než kedysi.

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Petra Vingárika, produktnovohrad

<p>The post Remeselník Vingárik z Brezničky dáva starému drevu nový život first appeared on vobraze.sk.</p>

Rimavskosobotská predajňa Rempos oslavuje významné jubileum – 30 rokov od otvorenia. Značku, ktorú vedie Jarmila Bazovská spolu s manželom Štefanom, si za tri dekády obľúbili remeselníci, firmy aj bežní zákazníci. Oslavu chcú prežiť spolu s nimi, a preto v predajni na Školskej ulici 12 pripravujú pri príležitosti výročia špeciálne zľavy. Konať sa bude 5. septembra. „Chceme sa zavďačiť našim pravidelným, ale aj občasným zákazníkom. Radi pritom uvítame aj nových,“ hovorí Jarmila Bazovská.

Od kožených výrobkov k pracovným odevom
História Remposu je spätá s kožiarskym remeslom v meste. Už od roku 1995 patrí „výroba výrobkov z kože“ medzi registrované činnosti firmy – aj vďaka opaskom, obojkom či vodítkam pre psov si značka získala meno. „Obchod sme pôvodne otvorili najmä pre potreby remeselníkov. Sami sme nakupovali materiál na výrobu – kožu, nite, nity, pracky. Postupne sme ponuku rozšírili o pracovné odevy a pomôcky,“ spomína majiteľka.

Hneď po príchode do predajne návštevníkov zaujme ponuka opaskov z pravej kože. Veľmi peknou je aj výstavka na hrubé kožené opasky s tromi prackami i nápästníky, ktoré sú tiež vlastnoručnou precíznou prácou Štefana Bazovského.

Stabilný partner pre firmy aj jednotlivcov
Dnes Rempos ponúka široký výber pracovných, reflexných a voľnočasových odevov, bezpečnostnej obuvi a osobných ochranných pracovných prostriedkov – od montérok a reflexného oblečenia až po rukavice, prilby či respirátory. Popri predaji zostáva verný aj tradičným remeslám: „Držíme sortiment, ktorý inde už často nenájdete – napríklad gumofilce či klasické montérky,“ dodáva Jarmila Bazovská.

Oblečenie tu nájdu ľudia z profesií ako stavbári, kuchári, čašníci, lekári či sestričky. V ponuke sú aj bezpečnostné postroje a pásy na prácu výškach, pracovná obuv s bezpečnostnou špicou, klasická či vychádzková obuv.

Tridsať rokov poctivej práce
V uplynulých rokoch sa Rempos stal spoľahlivou voľbou pre tých, ktorí hľadajú praktické a odolné riešenia do dielne, na stavbu či do prevádzky. „Nevnímame sa len ako predajňa. Dôležité je pre nás aj poradenstvo, ochota hľadať vhodné riešenie a priateľský prístup,“ uzatvára majiteľka. Oslavy 30. výročia budú sprevádzať zľavy priamo v predajni na Školskej 12 v Rimavskej Sobote.

Zdroj: PR-článok, Rempos Rimavská Sobota

<p>The post Manželia Bazovskí zaujali originálnymi koženými výrobkami. Rempos v R. Sobote ponúka kvalitnú ochranu i pracovné odevy už tridsať rokov first appeared on vobraze.sk.</p>

Martin Jackuliak z Rimavských Zalužian spája staré remeslá. Známy je predovšetkým ako umelecký kováč, no v poslednej dobe ho čoraz častejšie nájdeme so sekerou a pri kresaní veľkých trámov. K tesárstvu sa dostal cez nástroje, ktoré sám vyrába. Ako hovorí, chcel si vyskúšať, ako fungujú v praxi. Dnes má za sebou nielen vlastnoručne postavený krov na svojom dome, ale podieľa sa aj na významnom projekte ako oprava historickej strechy ZUŠ-ky v Banskej Štiavnici. Ako ďalej pre vobraze.sk Martin Jackuliak uviedol, uplynulý týždeň zhotovil veľký slovenský dvojkríž počas „festivalu“ tradičných remesiel, ktorý sa konal v Lesíku.

„Organizátori oslovili remeselníkov, či by sme nevyrobili niečo tradičné a tento nápad vyhral. Robili sme na ňom dva dni, jeden deň sme kresali, druhý dopracovávali detaily,“ spomína. Použili tradičné techniky, drevené kolíky a kliny. Dvojkríž by mal mať reálnu výšku asi štyri metre.

Drevo kresali sekerami tak, ako sa to robilo pred stáročiami – pomaly, dôkladne, s dôrazom na jeho prirodzené vlastnosti. Podľa Jackuliaka má takto spracované drevo lepšiu trvácnosť, menej sa krúti, ťažšie ho napádajú škodce a trámy sú pevnejšie, ako keď sa režú na píle.

Záujem verejnosti v Lesíku ho príjemne prekvapil. Ľudia sa pýtali, skúšali si kresanie a zaujímali sa o celý proces. „Aj to bol cieľ – ukázať, ako sa drevo spracúvalo kedysi na stavebné účely, drevenice, krovy . Teraz to už nahradilo rezivo, to však má trochu iné vlastnosti či trvácnosť. Pomalšie schne, tým pádom dochádza k menšiemu krúteniu dreva, trámy nebývajú tak dotrhané, ťažšie ho napádajú škodce,” priblížil.

Jackuliak kuje sekery, nástroje pre tesárov a často sa s nimi stretával. “Zaujímalo ma, ako to funguje v reáli. Tak som si povedal, že si to vyskúšam. Najprv pár trámov na skúšku, no postupne sa z toho stalo viac a viac,“ vysvetľuje Jackuliak. Svoje skúsenosti naplno využil pri stavbe vlastného domu. Chcel, aby bol krov pohľadový, so stopou ručnej práce. “Bol to chtíč, chcel som mať pohľadový krov a aby bolo vidieť stopu remeselnej práce,” hovorí a dodáva, že aj keď ručne kresaný trám nie je dokonalý, je v ňom cítiť ľudskú ruku, remeselný cit a úsilie. Každý sek je iný, každá sekera zanechá svoju jedinečnú stopu.

“Tesár si kmeň vždy pozrie, aby z neho vyťažil čo najviac a najlepšie. Aj napríklad pri tvorbe dvojkríža bolo drevo oblúkové, ale dalo sa z toho vytesať relatívne rovný tvar,” podotkol s tým, že pri práci tesára ide o spoluprácu viacerých rúk dobrovoľníkov.

Skúsenosti s kresaním a tradičnou tesárčinou naplno zúročuje v Banskej Štiavnici, kde sa od januára podieľa na výrobe častí nového krovu pre historickú budovu ZUŠ-ky, ktorú poškodil rozsiahly požiar. „Keď som sa prvýkrát dostal na miesto, bola to už len rovná plocha. Krov zhorel úplne. Bolo jasné, že to bude obrovská výzva,“ uviedol.

Na rekonštrukcii podľa neho spolupracujú desiatky remeselníkov z rôznych kútov Slovenska. Martin Jackuliak doma vyrábal napríklad profilované rímsy a jednotlivé prvky, ktoré sa následne skladali na mieste. Niektoré trámy mali aj 15 metrov a išlo o precíznu prácu. „Krov bol pôvodne veľmi dobre premyslený a predimenzovaný. Bolo cítiť, že nič nebolo ponechané náhode. Je to najväčšie, na čom som zatiaľ robil,“ hovorí s tým, že strechu mnoho remeselníkov skladá z asi 1800 prvkov.

Dielce sa spájajú výlučne drevenými kolíkmi, technikou, ktorú používali tesári už v stredoveku. „Je to podobné tomu, ako sa v Paríži po požiari obnovoval Notre-Dame – tradičnými nástrojmi, ručne a s rešpektom k pôvodnej technológii,“ poznamenal kováč-tesár.

Napriek tomu, že stále žije predovšetkým z kováčstva, tesárčina mu prináša inú energiu – pokoj, pohyb v prírode a vyváženie práce v dielni. „Je to taká moja očista od kováčskeho žeravého kovu. Ale stále mám rozrobené menšie kováčske projekty, úplne som na to nezanevrel,“ hovorí s tým, že na kladivo mu v dielni síce prach nestihne sadnúť, ale momentálne ho napĺňa aj niečo iné.

Martin Jackuliak však vníma aj ohrozenie tradičných remesiel. Podľa neho chýba mladým ľuďom najmä trpezlivosť a ochota vytrvať. „Jedna vec je skúsiť si niečo na týždeň, ale rok trvá, kým sa dostavia prvé reálne výsledky. To si mnohí uvedomia až v praxi,“ podotkol s tým, že takáto práca si vyžaduje aj dobrú kondíciu. “Telo si musí zvyknúť na niečo také. Pri kresaní treba dávať pozor, lebo keď to človek na začiatku prepáli, tak si to nesie na celej kresačke so sebou. Radšej treba začať pomaly, je to už také moje ponaučenie,” poznamenal.

Mladým by odkázal len to, čo sa naučil sám. „Remeslo si vyžaduje pokoru, čas a trpezlivosť. Výsledky neprídu hneď. Ale o to viac potešia,“ hovorí talentovaný kováč, ktorý je známy netradičným kvetom zo železa, vyrobil však aj kliešte, ktoré sú umiestnené na kopci pri Hnúšti, smerom na Polom. “Dostávajú sa mi aj teraz spätné väzby, čo ma teší. Ľudia sa sem-tam pripomenú, že boli pozrieť kliešte,” povedal a doplnil, že by to už možno chcelo nový projekt, no zatiaľ je vyťažený viacerými spomínanými aktivitami. Občas zájde pozrieť i šesťmetrový kvet, ktorý vytvoril na Sochárskom sympóziu „Práci česť“ na Šariši.

Zdroj: vobraze.sk

<p>The post Umelecký kováč Jackuliak spája staré remeslá. Vytesal slovenský dvojkríž a podieľa sa na oprave zhorenej historickej strechy first appeared on vobraze.sk.</p>

Mariana Byssová je žena, ktorá zasvätila svoj voľný čas tradíciám, náročnej práci a udržiavaniu kultúrneho dedičstva. Vyšíva kroje, tká ľanové plátna a s láskou predvádza starodávne remeslá. „K ručným prácam som sa dostala cez folklór. Spievala som, tancovala a postupne som sa začala zaujímať aj o tradičné odievanie,“ uviedla pre vobraze.sk Mariana Byssová (53).

Narodila sa v Hnúšti, detstvo prežila v Revúcej a neskôr sa presťahovala do Tisovca. „Ocino robil v Lubeníku v Magnezitových závodoch a pár rokov sme bývali v Revúcej. Tam sa začala moja láska k folklóru. Spieval s ľudovou hudbou a chodil na slávnosti napríklad do Rejdovej. Bola to pre mňa inšpirácia, pretože som od detstva vídala jeho lásku k piesni a tradíciám. Táto vášeň ma nikdy neopustila,“ hovorí Byssová, ktorá chodila do Základnej umeleckej školy v Revúcej a tam začala aj tancovať. Bližšie sa stretla s folklórnou ľudovou hudbou až Tisovci.

Po Strednej odbornej škole textilnej v Košiciach sa jej talent rozvíjal prirodzene. „Vždy som tvorila. Už ako dieťa som mame prešívala šaty, čo ju teda vôbec netešilo. Pamätám si, ako som jej prestrihla jednu z obľúbených rób. To však bolo ešte bez výšiviek. Možno mi vtedy odpustila len preto, že videla moju vášeň pre ručnú prácu,“ priblížila s úsmevom tkáčka. Prácu s textilom berie vyslovene ako koníček a nezameriava sa napríklad na výrobu desiatich rovnakých kusov odevu, ktoré by chodila predávať na jarmok.

K tkaniu a vyšívaniu krojov sa dostala cez potrebu vyrábať autentické odevy pre folklórne vystúpenia. „Tisovec nemá svoj autentický kroj, tak sme sa inšpirovali Podpoľaním. Ženský kroj ovplyvnila Terézia Vansová, ktorá pôsobila vo Zvolenskej Slatine. Košele rubášky, ktoré sa zapínajú z boku a majú vyšívaný predok, zas k nám priniesol Samuel Daxner z oblasti Turca,“ poznamenala.

Hoci sa Mariana nikdy nevenovala hre na hudobný nástroj, rytmus ju sprevádza celý život. „Najbližší mi je pravidelný zvuk kolovrátka. To je moja hudba. Keď sa točí, pripomína mi to život našich predkov a viem, že robím to, čo mám robiť aj budúcnosti. A to je ten najlepší pocit,“ dodala.

Jej vzťah k folklóru a ručným prácam vychádza z obdivu k starým časom. Mariana si doma zriadila izbu s potrebami na spracovanie ľanu. „Mám tam kolovrátok a viem ukázať, ako sa spracúva ľan. Najväčším zdrojom poznatkov pre mňa bola tkáčka Ľubica Žilková z Kokavy nad Rimavicou. Je to úžasný človek a vždy ochotne poradí. Práve vďaka nej som sa naučila veci, o ktorých som predtým ani netušila,“ povedala a dodala, že túto záľubu si nepamätá ani u starých rodičov. „Mali kone, kravy. Chodila som hrabať na lúky pod Hradovou. Doteraz ma láka takýto spôsob života,“ poznamenala Byssová. Sníva o malej farme, kde by mohla byť samostatnejšia. „Rada by som si chcela vyrobiť  výrobky  z mlieka – pareničky oštiepky, alebo upiecť domáci chlebík. Byť jednoducho sebestačná. Asi som sa narodila do zlého storočia,“ hovorí s úsmevom. „Ale možno práve preto si to tak vážim a chcem, aby sa tieto tradície zachovali,“ povedala.

Láka ju spracovanie ľanu

Hodlá sa dopracovať do takéhoto štádia, aby vedela zrealizovať všetky úkony, od zasiatia ľanových semiačok až po spracovanie ľanu. To je moja ambícia. Všetko to už ovládam teoreticky, ale chcela by som to aj vedieť urobiť, ako niekedy,“ hovorí Mariana Byssová.

Dnešný vzťah k tradičným remeslám vníma pozitívne. „Veľmi sa to začína prebúdzať, ale musíme sa ako remeselníci dostať na takú úroveň, ako bol ľan dakedy utkaný. Štruktúry sú tam rôzne. Ľanová látka má viacero kvalít. Tá najhrubšia sa používa na vrecia, ďalšie na nohavice, ale zatiaľ som nevidela, že by sme sa dopracovali až k takému jemnému, že by ľanová košieľka viala vo vetre,“ povedala. Doplnila, že ľan je veľmi tvrdý a neforemný materiál a pri spracovaní hrá všetko svoju rolu, aby nadobudol požadovanú kvalitu.

Jej prvý utkaný výrobok si pamätá dodnes

„Na krosná sme natiahli lanovku osnovu a myslela som si, že budem tkať aj ľanové priadze. Nakoniec sa mi nite párali, bolo to hrozne chlpaté a trápila som sa. Nevzdala som to, utkala som si meter a mám ho odložený. Možno na to niečo vyšijem a budem to mať ako prezent. To bol môj prvý kontakt s tkaním na krosnách, ktoré dnes milujem,“ spomenula Byssová. Dnes si pri krížikovom vyšívaní košieľ rada vytvorí pohodu a relax. Trpezlivosť musí byť pri práci s ľanom podľa nej maximálna. „Musíte to robiť s láskou a mať aj zručnosť, ktorá zaručuje želaný výsledok. Ľudia obdivujú, že niekto sa ešte vôbec tomuto venuje a na niečo také sa dal, keď v obchodoch si môže kúpiť čokoľvek,“ podotkla.

Mariana miluje deti a dlhé roky pôsobila vo folklórnom súbore Čížiček. „Po rokoch ma oslovili, či by som im pomohla s choreografiou, čo ma veľmi teší. Je mi to vlastné, pretože som tancovala celý život. Keď vidím deti, ako sa učia kroky, cítim obrovskú radosť a dobíjajú má energiou,“ priblížila bývalá folkloristka, ktorá sa snažila o záchranu folklórneho súboru v Tisovci, no neúspešne.

Aj keď v súčasnosti pracuje v zahraničí ako opatrovateľka, vždy sa teší domov, kde sa môže venovať svojim koníčkom. „Keď si sadnem ku krosnám a pustím si ľudové pesničky, okamžite vypnem a relaxujem. To je môj únik, môj čas len pre seba,“ skonštatovala Tisovčanka, ktorá má stále veľmi pozitívny vzťah k Revúcej. „Zažila som tam krásne detstvo. Možno aj kvôli tomu, že nám rodičia dopriali také krásne detstvo,“ uviedla Byssová a dodáva, že v Revúcej má naďalej kamarátky. Podporuje ju jej priateľ Miroslav Lukáš, bývalý futbalista v Tisovci. „Je maximálne tolerantný, a keď potrebujem pomôcť, je ochotný a naklonený aj prácam v záhrade na našom kúsku raja.“

Folklór, remeslá a láska k tradíciám jej zostali naďalej blízke. „Všetko sa dá, keď je v tom láska a odhodlanie. A ja viem, že toto je môj život,“ hovorí Byssová, ktorá svoje skúsenosti odovzdáva ďalším generáciám, pretože tieto hodnoty nesmú vymiznúť.

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Mariana Byssová

<p>The post Šikovná Byssová z Tisovca tká ľanové plátna a vyšíva kroje. Priviedla ju k tomu láska k folklóru first appeared on vobraze.sk.</p>

Margaréta Hlbocká zasvätila život krásnemu remeslu. Venuje sa výrobe krojov a krojových odevných súčastí. Z jej dielne vychádzajú krásne kúsky, ktoré potešia nejedného milovníka ľudového umenia. K folklóru má veľmi blízky vzťah aj vďaka tomu, že niekoľko rokov bola súčasťou štyroch folklórnych súborov.

Zručná remeselníčka od detstva vyrastala v prostredí, kde sa pestovala láska k folklóru a ľudovému spôsobu života. Pochádza z obce Málinec (okres Poltár). Všakovakým ručným prácam sa venovala už jej stará mama, ktorá žila na Látkach v osade Nový svet. Bola vyšívačkou krojov a kroje aj šila. „Cez zimu sa vyšívalo a počas leta sme snovali, naťahovali osnovy na tkanie pokrovcov. V kroji som chodievala so starkou do kostola na rôzne liturgické sviatky, čiže s krojom som naozaj spätá od detstva,“ uviedla pre vobraze.sk Margaréta Hlbocká (36).

Na strednej škole vyštudovala odbor modelár a návrhár odevov. Znalosť materiálov a strihov jej teda pomáhajú aj pri súčasnej práci. Jej lásku ku tradičnému spôsobu života ovplyvnilo aj to, že bola súčasťou štyroch folklórnych súborov, kde pôsobila ako tanečníčka osemnásť rokov. Práve vo folklórnom prostredí spoznala svojho manžela, ktorého rodičia mali tiež blízko k folklóru, dlhé roky totiž spievali v SĽUK-u. „Moja mamka aj sestra zase tiež vedia vyšívať. Mamina pracuje u nás a väčšina ručnej výšivky, tej odbornej, vzniká pod jej rukami, za čo som jej veľmi vďačná,“ priblížila Margaréta Hlbocká. Žije v Dolnej Bzovej.

Vyšívanie a výrobu krojov realizujú v dielňach v Detve a opätovne aj v predajni v Lučenci. Pre súbory, organizácie, ktoré súvisia s folklórom, ale aj jednotlivcov zhotovujú kroje aj krojové súčasti najmä z Novohradu a Podpoľania. „Mali sme však zákazky, kde sme robili kroje z východu, z Horehronia, ale máme za sebou aj kroje z Terchovej či Trnavy,“ dodala. Výšivky na novohradských krojoch sú podľa Hlbockej charakteristické ornamentikou. Použité sú na nich prevažne rastlinné motívy, čiže rôzne lístky, kvietky, no nájdeme tam aj srdiečka. Na mužských košeliach sa používajú aj zvieracie motívy – jeleň, páv, psík alebo drak. „Pre mňa sú zaujímavé tým, že sa na týchto krojoch striedajú rôzne ručné techniky. Na niektorých vidíme výšivku krivou ihlou, výšivku hladkovanú a krížikovú výšivku, čiže sú veľmi zaujímavé svojou variabilitou. Kroje sú zas charakteristické farebnosťou. Na ženských veselých krojoch sú použité ružové a červené farby a je na nich príznačná kvietkovaná technika zdobenia,“ ozrejmila Hlbocká.

Čo sa týka výroby a zdobenia krojov, pokračuje v tom, čo začala jej mama a starká. „Je to aj o udržaní tradície a o vzdelávaní sa v tom, aká hodnotná je ručná práca. Chcela by som ju zachovať do budúcna,“ povedala Hlbocká. Zhotovenie kroja môže podľa jej vyjadrenia trvať od jedného týždňa až po niekoľko mesiacov.

Jedným z jej snov je zriadiť si dielňu vo vlastných priestoroch, lebo tie, kde teraz sídlia, majú prenajaté od mesta. „Ďalej by som si chcela rozšíriť vzdelanie. Mať väčší rozhľad v prehľade krojov a väčšiu zručnosť v technikách výšiviek, ktoré ešte neovládam. Nepotrebujem vedieť všetky, ale mám niekoľko vysnívaných, ktoré by som chcela vedieť ovládať. A rada by som tieto vedomosti ďalej posúvala formou vzdelávanie,“ doplnila.

Priblížila, že svoje zručnosti chodí prezentovať na rôzne festivaly, jarmoky či folklórne slávnosti. Jej srdcu je veľmi blízke podujatie Európske ľudové remeslo, ktoré sa koná v čase folklórnych slávností v Detve. Okrem toho bola dva razy učiť techniku vyšívania krivou ihlou aj v srbských rodáckych dedinách Kysáč a Báčsky Petrovec. Podľa jej slov kroje vyrábajú prevažne pre záujemcov zo Slovenska, no niektoré si našli cestu aj do zahraničia. Napríklad do Bruselu, kde funguje súbor zložený z rodákov, ale aj do Turecka, Číny, Brazílie či Kanady. Margaréta Hlbocká sa však nevenuje len zhotovovaniu krojov a krojových súčastí, v dielni sa venujú aj výrobe etno-módy, bytových doplnkov a úžitkového bytového textilu, ktoré z nej vychádzajú pod značkou Margaret.

Margaréta Hlbocká žije v Dolnej Bzovej, dedinka patrí pod obec Podkriváň (okres Detva). Aj vďaka zamestnaniu manžela bývajú v štátnej horárni, v krásnom prírodnom prostredí. Poznamenala, že svoj voľný čas najradšej trávi na turistike alebo v prírode, kde chodí zbierať hríby alebo bylinky. Do prírody chodieva aj s manželom, ktorý je poľovníkom. Okrem toho rada trávi čas v záhrade, kde sa stará o kvety i rastlinky a tiež vyrába sirupy a lekváre.

Zdroj: vobraze.sk, foto: album

<p>The post Bývalá tanečníčka Margaréta vyrába kroje a ich odevné súčasti. Vyrastala v Málinci first appeared on vobraze.sk.</p>

Na 5. ročníku folklórneho festivalu Pod sobotskou bránou sa predstavili miestne detské i dospelé folklórne súbory Rimavan, Háj, Hájik, Hájiček, Lieskovček, ako aj spevácka skupina Lieščina. Na svoje si tak v Rimavskej Sobote prišli všetci milovníci tradičnej ľudovej kultúry. Nechýbali ani ľudoví a umeleckí výrobcovia. U keramikárky Danky Bakšovej si každý záujemca mohol vyskúšať prácu s hlinou a točenie na hrnčiarskom kruhu. Súčasťou podujatia bola aj výstava krojovaných bábik remeselníčky Gabriely Medveďovej, fujár remeselníka Milana Katreniaka , či výrobkov z kože Jána Maciaka i prírodné mydlá Kataríny Slaninovej. Predpoludňajší program sa konal na nádvorí Čierneho orla a vstup bol zadarmo.

Tento rok na podujatí privítali aj zástupcov rómskej kultúry. Okrem kapely Sendreiovci gypsi Band aj detskú tanečnú skupinu Romani Luluďi z Kokavy nad Rimavicou pod vedením Janky Sendreiovej ml. Ako pre vobraze.sk priblížila Janka Sendreiová, skladby, na ktoré tancujú, sú špecifické dynamikou. „Sú reskejšie a temperamentnejšie, obzvlášť tie maďarské a rumunské,“ priblížila. Tanečná skupina Romani Luluďi, čo v preklade znamená Rómsky kvietok, má dnes 16 členov, od 6 do 15 rokov. „Tancujú tu deti z rôzneho rodinného zázemia, hlavné je, že sa môžu venovať tomu čo radi robia,“ hovorí Janka, ktorá je súčasťou tejto formácie už pekných 12 rokov.

V závere dňa podujatie vyvrcholilo krásnym profilovým programom pri príležitosti 45. výročia založenia FS Podpoľanec v divadelnej sále Domu kultúry o 18.00 hod. Progarm si prišlo pozrieť takmer 200 platiacich divákov.

Vznik Podpoľanca sa spája s rokom 1975, zrodil sa pri Strednom odborom učilišti strojárskom v Detve. Jeho prvým vedúcim bol Koloman Galo, ktorý bol zároveň aj učiteľom na učilišti. Spolu s ním ho založila aj Ružena Egyedová-Baráneková. Z folklórneho krúžku, ktorým na začiatku Podpoľanec bol, vznikol jeden z najlepších súborov na Slovensku. Od roku 2015 ho vedú riaditeľ a organizačný vedúci Jaroslav Černák s umeleckým vedúcim i choreografom Romanom Malatincom.

Počas svojho pôsobenia sa súbor zúčastnil na vyše 800 rôznych vystúpeniach a zorganizoval okolo 40 zahraničných umeleckých zájazdov v 16 krajinách sveta. V súčasnosti má Podpoľanec 60 členov, tvoria ho spevácka, hudobná a tanečná zložka. Súbor spod Poľany sa vo finále televíznej šou Zem spieva 2020 umiestnil na druhom mieste. Aktuálne patria na Slovensku medzi špičku a minulý rok vytvorili krásny profilový program pri príležitosti 45. výročia založenia súboru „Priateľstvo, život, láska“. Podpoľanec získal ocenenie Kvet kultúry a umenia BBSK 2022.

Podujatie organizovalo Mestské kultúrne stredisko v spolupráci so SOŠOS s finančnou podporou z verejných zdrojov Fondu na podporu umenia, ktorý je zároveň hlavným partnerom podujatia.

Zdroj: vobraze.sk, foto: Attila Gecse

<p>The post Na folklórnom festivale nechýbali remeselníci, miestne súbory i FS Podpoľanec first appeared on vobraze.sk.</p>

Katarína Slaninová, rodáčka z Hrnčiarskych Zalužian, sa venuje krásnemu remeslu, využíva totiž liečivé čaro prírody. Na túto cestu ju nasmerovala najmä túžba pomôcť svojim najbližším. Tá má dokonca pôvod v rodinnej tradícií, podobne ako aj vidina spojitosti práce a koníčka.

„V mojej rodine sa, hlavne u detí, objavovali rôzne kožné problémy. Preto som sa im ako každá matka snažila pomôcť. Keďže som vždy verila, že príroda je náš najlepší lekár, začala som hľadať riešenia jej blízke. V detstve ma maminka s babkou viedli k poznávaniu byliniek a ich využitiu v náš prospech, či preventívne, alebo ako podporné riešenie pri liečbe rôznych ochorení. Tak som pátrala po prírodnom riešení a vyplatilo sa, “ hovorí Katarína o svojich začiatkoch.

Výrobe prírodnej kozmetiky sa venuje už desať rokov a stále ju napĺňa. Je vraj kreatívna, voňavá, náročná a proste skvelá.

Prečo ale môžeme jej výrobky označiť ako „prírodné“ ? „Prírodné znamená, že produkty sú vyrobené z prevažne prírodných ingrediencií, a zároveň sú biologicky odbúrateľné, teda čo najmenej zaťažujú prírodu. “

V minulosti, keď ešte nefungovali žiadne špecializované stroje, si ľudia dokázali vyrobiť drvivú väčšinu potrebných vecí aj sami doma, mydlo nevynímajúc. Túto myšlienku rozvíja vo svojich výrobkoch aj Katarína Slaninová, pričom nasleduje kroky svojej starej mamy.

„Aj moja babička kedysi vyrábala mydlo. Bolo síce iné, ale spĺňalo svoj účel. Ja som stále oddaná tomu, že s láskou a trpezlivosťou sa dá doma zhotoviť veľmi veľa prospešných vecí. Svoju ponuku som za tie roky rozšírila a teraz okrem mydiel vyrábam aj pevné mydlové šampóny, krémy, balzamy na pery a rôzne iné kozmetické vecičky. “

Pri nasledovaní tradičných remesiel hlavnú úlohu zohráva rodina. Ani v Kataríninom prípade tomu nie je inak. „Som veľmi vďačná, že mám podporu v celej rodine a hlavne zo strany manžela, ktorý sa mi snaží vyjsť v ústrety, ako len najlepšie vie. Do budúcnosti, tak ako ja nasledujem kroky starkej, by bolo krásne vidieť, ako niektoré z mojich detí pokračuje v týchto šľapajach, ale toto rozhodnutie je, samozrejme, na nich. “

Pri výrobe používa mnohé liečivé byliny, pričom chýbať nesmie levanduľa, nechtík, harmanček, či žihľava, každá z nich je unikátne prospešná.

„O výrobe som prečítala veľa kníh a sledovala na internete rôznych výrobcov. Stále sa však učím, celý proces sa koniec koncov nesie v duchu pokus-omyl, no keď moje výrobky začali prinášať výsledky, bol to neskutočný pocit, “ opisuje 44-ročná Katarína.

Vo voľnom čase sa tiež nenudí. Obľubuje výlučne ručné práce, najmä vyšívanie i háčkovanie a venuje sa, samozrejme, aj svojim deťom.

„V blízkej budúcnosti mám ešte veľa plánov, čoskoro sa chystám uviesť na trh novinky, no všetko to chce čas,“ naznačila.

Zdroj: Tereza Nemcová, foto: album K. Slaninovej

<p>The post Využíva liečivé čaro prírody first appeared on vobraze.sk.</p>

Je zručnou remeselníčkou. Jednou z najznámejších v našom regióne. S jej keramickou tvorbou ste sa už možno stretli. Viaceré produkty vyrába na hrnčiarskom kruhu. Danke Bakšovej z Hrnčiarskych Zalužian učarovala hlina a práca s ňou. Modelovaniu z nej sa venuje už viac ako tridsať rokov. „Remeslo mi ostalo v rukách a nemenila som ho celý život,“ povedala pre vobraze.sk Bakšová. Po ukončení štúdia v odbore keramika na Strednom odbornom učilišti stavebnom v Banskej Bystrici sa v roku 1983 zamestnala vo výrobnom družstve Šamotka v Hrnčiarskych Zalužanoch.

„Rada tvorím úplne od maličkých dekoračných vecí až po plastiky, obrazy, sošky a tiež modelujem zvonkohry,“ priblížila. Ako ďalej prezradila, aj napriek dlhoročnej praxi sa stále niečo nové učí. „Keď prídu nové hliny alebo nové glazúry, vždy je to metóda pokus – omyl,“ priznala Danka Bakšová. Inšpirujú ju hlavne ľudia a príroda. Pri tvorbe jej robia spoločnosť zvieratá a rada popritom počúva Rádio Regina.

Pre začínajúcich umelcov má niekoľko rád. „Práca s hlinou si vyžaduje trpezlivosť, čas a trochu aj vlohy, no a tiež priestory. Podstatné je nevzdať to. Štúdium keramiky dá veľa, čo sa týka technológie, ale keď niekto veľmi chce, tak sa to naučí,“ uviedla Bakšová. Hovoria za ňu jej dlhodobé skúsenosti z práce s hlinou. „Pred samotným výpalom je veľmi dôležité, aby bol výrobok dobre vysušený. Ak by to tak nebolo a obsahoval by kvapky vody, v peci by explodoval,“ vysvetlila Danka. Aktuálne sa venuje výrobe vianočných ozdôb.

Danka Bakšová je držiteľkou osvedčenia o priznaní  kvalifikácie pracovníka ľudovo – umeleckej výroby. Stala sa tak kvalifikovanou keramičkou a zaradila sa medzi ľudových výrobcov na Slovensku. Jej výrobky môžete vidieť v turistických centrách, alebo si ich viete kúpiť priamo u nej doma. 

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Danky Bakšovej

<p>The post Kúzelná hlina Danky Bakšovej. Pri tvorbe jej robia spoločnosť zvieratá a počúva rádio first appeared on vobraze.sk.</p>

Občianske združenie Oxymoron počas tohto roku uviedlo do života nový projekt s názvom Návraty ku koreňom. Počas piatich stretnutí sa účastníci projektu Návraty ku koreňom spolu s lektormi z regiónu vrátili do čias remesiel a ručných prác. „Stretnutia sme naplánovali vždy na sobotu, raz mesačne od júna do novembra, všetky sa nám aj napriek situácii s pandémiou podarilo zorganizovať v naplánovaných termínoch a vo veľmi príjemnej tvorivej atmosfére. Celkovo 55 záujemcov si vyskúšalo päť techník a spôsobov práce s rôznymi materiálmi. Sem – tam sa v skupinke objavil aj muž, ale prioritne sa o aktivity zaujímali ženy,“ zhodnotila pre vobraze.sk priebeh projektu Regina Špitálová z OZ Oxymoron.

Na prvom júnovom kurze s názvom Rozuzlenie si účastníčky s lektorkou Elenou Kovácsovou osvojili základy techniky makramé. Z kvalitného bavlneného špagátu si viazaním rôznych uzlov vyrobili efektné náušnice a štýlový záves na stenu.

V júli sa uskutočnilo takmer dvojdňové stretnutie šitia barefood balerínok s rimavskosobotskou lektorkou Helenou Danišovou, ktorá svoje skúsenosti odovzdáva nielen na Slovensku, ale aj v Čechách, či Maďarsku. Táto technika bola časovo náročná, nakoľko išlo o celý proces od vyhotovenia strihu, prácu s kožou, jej farbenie, prebíjanie, lepenie i ručné šitie. O to väčšia bola radosť z originálnych vlastnoručne zhotovených kožených topánok.

Tretie septembrové stretnutie viedol šikovný a charizmatický človek, Július Bútora z Drienčan, ktorý účastníčky zoznámil so základmi práce s drôtom a veľmi trpezlivo spolu oplietli fľašku.

Októbrový kurz priniesol poznatok v podobe osvojenia si techniky mokrého i suchého plstenia pri výrobe kapsičky z ovčej vlny. Lektorkou bola Anna Černáková s dlhoročnými pedagogickými a lektorskými skúsenosťami, riaditeľka ZUŠ z Hnúšte.

Záverečným stretnutím bolo novembrové pečenie a príprava tradičnej skálnickej ťahanej makovej štrúdle tak, ako ju robievali naše staré mamy. Z kvalitných surovín ju naučila pripraviť lektorka Ľudmila Bystrianska z Nižného Skálnika.

Projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. OZ Oxymoron už pripravuje druhý ročník stretnutí Návraty ku koreňom, kde plánuje tvorivým ľuďom možnosť nazrieť do základov ďalších remesiel. „Nakoľko odozva bola vynikajúca, uchádzame sa o podporu na pokračovanie aktivít aj v budúcom roku. V prípade úspešnosti, plánujeme záujemcom ponúknuť 6 – 9 tvorivých stretnutí, ktoré sa budú venovať modrotlači, práci s kožou, práci s hlinou, ručnej výšivke, úprave dreveného nábytku, šitiu ľanovej zástery, výrobe šperku, maľovaniu na hodváb a pečeniu kváskového chleba,“ uzavrela Špitálová.

Zdroj: vobraze.sk, foto: album R. Spitálovej

<p>The post Projekt Návraty ku koreňom bol úspešný, oslovil najmä ženy. Pomáhali viacerí remeselníci first appeared on vobraze.sk.</p>