Martin Jackuliak z Rimavských Zalužian spája staré remeslá. Známy je predovšetkým ako umelecký kováč, no v poslednej dobe ho čoraz častejšie nájdeme so sekerou a pri kresaní veľkých trámov. K tesárstvu sa dostal cez nástroje, ktoré sám vyrába. Ako hovorí, chcel si vyskúšať, ako fungujú v praxi. Dnes má za sebou nielen vlastnoručne postavený krov na svojom dome, ale podieľa sa aj na významnom projekte ako oprava historickej strechy ZUŠ-ky v Banskej Štiavnici. Ako ďalej pre vobraze.sk Martin Jackuliak uviedol, uplynulý týždeň zhotovil veľký slovenský dvojkríž počas „festivalu“ tradičných remesiel, ktorý sa konal v Lesíku.
„Organizátori oslovili remeselníkov, či by sme nevyrobili niečo tradičné a tento nápad vyhral. Robili sme na ňom dva dni, jeden deň sme kresali, druhý dopracovávali detaily,“ spomína. Použili tradičné techniky, drevené kolíky a kliny. Dvojkríž by mal mať reálnu výšku asi štyri metre.
Drevo kresali sekerami tak, ako sa to robilo pred stáročiami – pomaly, dôkladne, s dôrazom na jeho prirodzené vlastnosti. Podľa Jackuliaka má takto spracované drevo lepšiu trvácnosť, menej sa krúti, ťažšie ho napádajú škodce a trámy sú pevnejšie, ako keď sa režú na píle.
Záujem verejnosti v Lesíku ho príjemne prekvapil. Ľudia sa pýtali, skúšali si kresanie a zaujímali sa o celý proces. „Aj to bol cieľ – ukázať, ako sa drevo spracúvalo kedysi na stavebné účely, drevenice, krovy . Teraz to už nahradilo rezivo, to však má trochu iné vlastnosti či trvácnosť. Pomalšie schne, tým pádom dochádza k menšiemu krúteniu dreva, trámy nebývajú tak dotrhané, ťažšie ho napádajú škodce,” priblížil.
Jackuliak kuje sekery, nástroje pre tesárov a často sa s nimi stretával. “Zaujímalo ma, ako to funguje v reáli. Tak som si povedal, že si to vyskúšam. Najprv pár trámov na skúšku, no postupne sa z toho stalo viac a viac,“ vysvetľuje Jackuliak. Svoje skúsenosti naplno využil pri stavbe vlastného domu. Chcel, aby bol krov pohľadový, so stopou ručnej práce. “Bol to chtíč, chcel som mať pohľadový krov a aby bolo vidieť stopu remeselnej práce,” hovorí a dodáva, že aj keď ručne kresaný trám nie je dokonalý, je v ňom cítiť ľudskú ruku, remeselný cit a úsilie. Každý sek je iný, každá sekera zanechá svoju jedinečnú stopu.
“Tesár si kmeň vždy pozrie, aby z neho vyťažil čo najviac a najlepšie. Aj napríklad pri tvorbe dvojkríža bolo drevo oblúkové, ale dalo sa z toho vytesať relatívne rovný tvar,” podotkol s tým, že pri práci tesára ide o spoluprácu viacerých rúk dobrovoľníkov.
Skúsenosti s kresaním a tradičnou tesárčinou naplno zúročuje v Banskej Štiavnici, kde sa od januára podieľa na výrobe častí nového krovu pre historickú budovu ZUŠ-ky, ktorú poškodil rozsiahly požiar. „Keď som sa prvýkrát dostal na miesto, bola to už len rovná plocha. Krov zhorel úplne. Bolo jasné, že to bude obrovská výzva,“ uviedol.
Na rekonštrukcii podľa neho spolupracujú desiatky remeselníkov z rôznych kútov Slovenska. Martin Jackuliak doma vyrábal napríklad profilované rímsy a jednotlivé prvky, ktoré sa následne skladali na mieste. Niektoré trámy mali aj 15 metrov a išlo o precíznu prácu. „Krov bol pôvodne veľmi dobre premyslený a predimenzovaný. Bolo cítiť, že nič nebolo ponechané náhode. Je to najväčšie, na čom som zatiaľ robil,“ hovorí s tým, že strechu mnoho remeselníkov skladá z asi 1800 prvkov.
Dielce sa spájajú výlučne drevenými kolíkmi, technikou, ktorú používali tesári už v stredoveku. „Je to podobné tomu, ako sa v Paríži po požiari obnovoval Notre-Dame – tradičnými nástrojmi, ručne a s rešpektom k pôvodnej technológii,“ poznamenal kováč-tesár.
Napriek tomu, že stále žije predovšetkým z kováčstva, tesárčina mu prináša inú energiu – pokoj, pohyb v prírode a vyváženie práce v dielni. „Je to taká moja očista od kováčskeho žeravého kovu. Ale stále mám rozrobené menšie kováčske projekty, úplne som na to nezanevrel,“ hovorí s tým, že na kladivo mu v dielni síce prach nestihne sadnúť, ale momentálne ho napĺňa aj niečo iné.
Martin Jackuliak však vníma aj ohrozenie tradičných remesiel. Podľa neho chýba mladým ľuďom najmä trpezlivosť a ochota vytrvať. „Jedna vec je skúsiť si niečo na týždeň, ale rok trvá, kým sa dostavia prvé reálne výsledky. To si mnohí uvedomia až v praxi,“ podotkol s tým, že takáto práca si vyžaduje aj dobrú kondíciu. “Telo si musí zvyknúť na niečo také. Pri kresaní treba dávať pozor, lebo keď to človek na začiatku prepáli, tak si to nesie na celej kresačke so sebou. Radšej treba začať pomaly, je to už také moje ponaučenie,” poznamenal.
Mladým by odkázal len to, čo sa naučil sám. „Remeslo si vyžaduje pokoru, čas a trpezlivosť. Výsledky neprídu hneď. Ale o to viac potešia,“ hovorí talentovaný kováč, ktorý je známy netradičným kvetom zo železa, vyrobil však aj kliešte, ktoré sú umiestnené na kopci pri Hnúšti, smerom na Polom. “Dostávajú sa mi aj teraz spätné väzby, čo ma teší. Ľudia sa sem-tam pripomenú, že boli pozrieť kliešte,” povedal a doplnil, že by to už možno chcelo nový projekt, no zatiaľ je vyťažený viacerými spomínanými aktivitami. Občas zájde pozrieť i šesťmetrový kvet, ktorý vytvoril na Sochárskom sympóziu „Práci česť“ na Šariši.
Zdroj: vobraze.sk
