Krištof Balázs, rodák z Rimavskej Soboty už od detstva inklinoval k vážnej hudbe. Záujem prerástol do profesionálneho zamerania. Študent prestížnej viedenskej umeleckej univerzity sa podieľal na niekoľkých zahraničných nahrávkach. Popri štúdiu aj učí na základnej umeleckej škole v Bratislave.
„K hudbe ma to ťahalo nejak prirodzene. Už keď som mal 3–4 roky, tak som počúval vážnu hudbu. Po roku som chcel ísť na husle. A potom postupne ten nástroj so mnou rástol, až som prešiel na kontrabas,“ hovorí pre vobraze.sk mladý hudobník Krištof Balázs (21). Už tretí rok študuje vo Viedni, na Musik und Kunst Privatuniversität. Venuje sa historickým kontrabasom a historicky poučenej interpretácii. Hudba ho obklopovala od detstva. „U nás doma hralo aj rádio, ale doma sme často počúvali vážnu hudbu. Pridal som sa k súboru Háj a v podstate tam som prešiel aj na kontrabas,“ hovorí, no dodáva, že dnes sa ľudovej hudbe venuje len zriedka, pretože na ňu nemá veľa času.
Syn významného slovenského umelca profesora Štefana Balázsa a historičky umenia a kurátorky Mestskej galérie v Rimavskej Sobote, Gabriely Garlatyovej, ktorá pôsobí ako docentka na Akadémii umení v Banskej Bystrici, bol obklopený umením. „Vyrastal som v maliarskom prostredí. Maľoval som aj s otcom. Aj moja mama má maľovanie ako hobby. Ale mňa to nejak nechytilo,“ priznáva.
I keď hudbu miloval, jeho cesta k štúdiu umenia nebola priamočiara. „Bol som na osemročnom gymnáziu a ešte som najprv nevedel, čo ďalej, ale po štyroch rokoch som si povedal, že to nie je pre mňa, byť celý deň zavretý v jednej miestnosti. Potom som odišiel do Košíc, na konzervatórium,“ hovorí o svojom rozhodnutí venovať sa hudbe naplno.
V Košiciach vyskúšal obe hudobné konzervatóriá. „Tri roky som bol na Timonovej, potom dva roky na Exnárovej u Igora Bittnera a posledný rok som bol v Bratislave, na cirkevnom konzervatóriu u Jána Krigovského. V maturitnom ročníku na Exnárovej som už nastúpil zároveň aj na univerzitu vo Viedni, kde som súbežne študoval,“ vysvetľuje. V poslednom ročníku práve kvôli štúdiu na univerzite prestúpil z Košíc do Bratislavy. „Na vysokej škole študujem tiež u Jána Krigovského, pri ňom som aj skončil konzervatórium v Bratislave. Som jeho študentom oficiálne tretí rok, ale poznáme sa dlhšie, hlavne z podujatia Bass Fest, ktoré on sám organizuje,“ približuje.
Aktívny hudobník pôsobí v rôznych projektoch. „Hrávam rôzne skladby, omše, opery, komornú hudbu s menším ansámblom alebo koncerty s väčším orchestrom, tzv. Symfonické,“ opisuje. Nezáleží mu na tom, kde hrá, dôležití sú ľudia. „Kostoly, sály, veľké aj malé. Všade sa mi hrá dobre, záleží najviac od ľudí, s ktorými momentálne hrám, orchester alebo ansámbel musí fungovať a spolupracovať ako organizmus. V podstate nemám také najobľúbenejšie miesto. Ale v kostoloch sa vždy dobre hrá. Akurát sa musíme stále riadne naobliekať,“ dodáva so smiechom.
Soboťan si spomína aj na koncerty, ktoré preňho mali osobitný význam. „Jeden bol asi po dvoch týždňoch, čo som začal moje štúdium vo Viedni. Oslovili ma na produkciu opery La Concordia de‘ Pianeti od Antonia Caldaru, to bolo také privítanie do Viedne a začiatok mojej životnej etapy tu,“ hovorí. Výnimočný bol aj recitál na otcovej vernisáži. „Na jar 2025 mal môj otec vernisáž v Rimavskej Sobote a tam som mal recitál. Zišla sa celá rodina. Bola to celorodinná akcia. Mama ju kurátorovala, otec vystavoval a ja som hral na otvorení,“ hovorí s úsmevom.
Vo voľnom čase si rád dopraje oddych, aj keď športu sa teraz venuje menej. „Teraz momentálne na šport čas nemám. Ale chcem sa k tomu opäť vrátiť, lebo to budem potrebovať, kvôli jednostrannému zaťaženiu pri hre na nástroje. Ale mám rád všetky sezónne športy. Plávanie, cyklistika, lyžovanie, turistika,“ hovorí. Kolektívne športy nepreferuje, pretože si musí dávať pozor na ruky. „Na jemnú motoriku je dobrý pingpong, to sme na konzervatóriu hrávali stále. Ten je dobrý na zápästia,“ dodáva.
Hudba je preňho životnou prioritou, no nebráni sa ani iným možnostiam. „Premýšľal som niekedy aj nad alternatívou, že by som sa venoval výrobe sláčikových hudobných nástrojov. Zatiaľ som si vyrábal len také drobnosti, ktoré potrebujem pre moje nástroje. Prípadne muzikológiu, teda dejiny umenia,“ dodáva. Zaujíma sa aj o históriu. „Mám veľmi rád dejiny. Otec číta veľmi veľa a čo som potreboval, to mi vedeli ohľadom dejín poradiť obaja rodičia. K stredovekým pamiatkam ma priviedla významná pamiatkarka Michaela Kalinová. A tiež ma to zaujímalo a inšpirovalo k štúdiu dejín,“ dodáva.
Okrem hudby má aj iné záľuby. „Na jeseň, keď dozrieva hrozno, tak vyrábam víno. To je také moje hobby. Ale tiež rád čítam. Hľadám staré rukopisy nôt. Hrabem sa v hudobných knižniciach a prepisujem noty,“ hovorí. V súkromí Krištof Balázs počúva široké spektrum žánrov. „Počúvam všetko, od klasiky na pôvodných nástrojoch, cez hru na moderné nástroje, ľudovky, dychovku, country, jazz. Hlavne také žánre, ktoré nehrám. Je príjemné počúvať niečo iné, ako to, v čom som celý deň,“ dodáva s úsmevom.
Domov v Rimavskej Sobote je preňho miestom oddychu. „V Rimavskej Sobote oddychujem, trávim čas s rodinou. Hlavne teraz, keď nechodím často, zájdem na prechádzku s mojím psom, aj niekam do lesov. A teraz v tomto období sa venujem vínu,“ hovorí. Keď má čas, rád navštevuje kultúrne miesta. „Kostoly, múzeá, galérie. Keď ideme na dovolenku, nesedíme len na pláži,“ usmieva sa. Do budúcnosti pozerá s pokorou. „Konkrétny sen nemám. Ale chcel by som hrať v nejakom dobrom orchestri a popri tom mať nejaký svoj vlastný ansámbel a zrejme sa venovať tej staršej hudbe. A cestovať za hudbou, nie ako poslucháč, ale ako hudobník,“ hovorí. Hoci aktuálne pôsobí prevažne v Rakúsku, domov ho to ťahá. Väčšinu koncertov má v Rakúsku.
„Hudobná scéna na Slovensku nie je tak veľká. V Rakúsku sú ľudia k vážnej hudbe vedení. Vo Viedni je každý večer niekoľko koncertov a ľudia na ne chodia,“ hovorí a dodáva, že by bol rád, keby sa situácia na Slovensku zmenila. „Bol by som veľmi rád, keby som mohol pôsobiť na Slovensku. Bolo by to výborné, keby si aj Slováci viac cenili aj koncerty klasickej hudby. Na Slovensku to stále ľudia vnímajú ako hudbu, ktorá nie je určená pre bežných ľudí,“ hovorí s ľútosťou. Vie však, že slovenskí hudobníci majú veľký potenciál. „Stále je na Slovensku mnoho veľmi dobrých hudobníkov, ale chodia aj do zahraničia. Niekomu sa podarí uchytiť aj čisto na Slovensku, ale to sa nepodarí každému,“ vysvetľuje .
V minulosti bola hudobná scéna podľa Krištofa Balázsa na Slovensku veľmi bohatá. Podľa neho máme mnoho menších archívov, kde sa zachovali hudobné zbierky, ktoré nie sú verejne tak známe. Na záver s úsmevom dodáva, že vo Viedni sa cíti ako doma. „Ja nemám problém sa dohovoriť. Žijú tu Maďari, Česi, Slováci, Poliaci a Rakúšania. Vo Viedni sa ešte stále stretáva monarchia,“ uzatvára Krištof Balázs.
Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Krištof Balázs
