Rodáčka z Rimavskej Soboty a dlhoročná kurátorka Mestskej galérie Gabriela Garlatyová zasvätila svoj život umeniu. Vyrastala v prostredí, kde bola tvorivosť prirodzenou súčasťou každodennosti. Dnes patrí k rešpektovaným odborníčkam na Slovensku i v zahraničí. „Umenie nie je len relax, ale štruktúrovaná záležitosť, ktorá tvorí našu identitu,“ hovorí historička umenia, ktorá spája Rimavskú Sobotu so svetovou kultúrou.
Okrem práce kurátorky pôsobí aj vo vysokoškolskom prostredí, kde mladým ľuďom sprostredkúva svoje vedomosti a skúsenosti. „Nerobím to preto, že musím. Rada učím,“ dodáva. Už približne rok je docentkou na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici, kde vedie Katedru teórie a dejín výtvarného umenia. „Intelektuálne som potrebovala vzpruhu. Rada učím a to, že mi dali dôveru, ma veľmi teší. Zažila som tam priateľské i odborné prijatie. Keď človek učí na vysokej škole, je dôležité, aby mal vedeckú, publikačnú aj výstavnú činnosť – a to som napĺňala,“ priblížila pre vobraze.sk.
Predtým pôsobila ako odborná asistentka na Katedre dejín umenia a teórie Technickej univerzity v Košiciach. Mladých umelcom z R. Soboty ešte neučila, bude však rada, ak sa k nej niekto z R Soboty dostane. „Potešilo by ma to,“ dodáva. Mám rada R. Sobotu. Snažím sa tu budovať komunitu ľudí z kultúry a umenia a poteší ma, keď sa niekto vráti domov a príde si pozrieť výstavu. Často chodím po meste a sledujem budovy, možno je to pre niekoho nezaujímavé, ale ja si to všímam. „
Ako dieťa ju inšpiroval výtvarník Gabo V. Kurilla, učiteľ ZUŠ R. Sobota a nezabudnuteľnou sa pre ňu stala aj výstava Rudolfa Sikoru v rimavskosobotskom Dome kultúry. Študovala najskôr módne návrhárstvo v Brne, kde mala prednášky z dejín umenia. „Už od 12–13 rokov som sa zaujímala o dejiny umenia a časom mi to bolo bližšie ako praktická tvorba,“ spomína Garlatyová. Neskôr pokračovala na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Doktorát získala na Karlovej univerzite v Prahe.
Najsilnejším sprievodcom jej profesionálneho života je manžel, výtvarník a pedagóg prof. Štefan Balázs. „Najviac ma ovplyvnil môj manžel. Priviedla ma k nemu mama, ešte keď učil na ZUŠ-ke. Neskôr v dospelosti som sa k nemu vrátila na konzultácie. Práve on ma dodnes podporuje,“ hovorí kurátorka Archívu významnej umelkyne Marie Bartuszovej v Košiciach. Umeniu sa venuje aj ich syn Krištof, ktorý študuje historický kontrabas na MUK vo Viedni. „Hudbu si zvolil sám. Manžel pôsobí na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Sme jednoducho umelecká rodina,“ hovorí s úsmevom.
Kurátorská práca priviedla Gabrielu Garlatyovú k významným výstavám doma i v zahraničí. Najviac si cení pôsobenie na projekte v Tate Modern, kde sa venovala tvorbe Marie Bartuszovej. „Bolo to pre mňa najväčšia a najdôležitejšia profesionálna skúsenosť. Je jedno, v akom malom meste pracujete – keď poctivo pracujete a robíte výskum, môžete sa prepojiť s celým svetom,“ zdôrazňuje. V roku 2025 bola kurátorkou autorskej výstavy aj v Alšovej juhočeskej galérii v Hlubokej nad Vltavou.
Najbližšia jej je sochárska tvorba, pričom za dôležitý míľnik považuje výstavy Juraja Bartusza a Juraja Meliša v začiatkoch pôsobenia v Mestskej galérii v Rimavskej Sobote. Za svoju publikačnú činnosť získala Cenu Nadácie Tatra banky (2022) a Cenu ministerky kultúry SR Silvie Hroncovej (2023).
„Baví ma robiť výstavy, komunikovať s umelcami a umelkyňami, hovoriť o umení a rozmýšľať o ňom. Napĺňa ma to. A potom nielen o tom rozprávať, ale aj robiť výskum a publikovať. To je všetko prepojené,“ hovorí Garlatyová.
Umením je obklopená aj doma. „Máme diela manžela, našich priateľov či umelcov, starších aj súčasných. Často ich obmieňame, aby sme videli aj ďalšie,“ prezrádza.
Kurátorka otvorene hovorí aj o problémoch, s ktorými slovenská kultúra zápasí. „Nemáme vyvinutú sieť podpory umenia, hlavne od zberateľov. Bez nich to nefunguje, sú kľúčoví pri budovaní umeleckého ekosystému. Umenie je investícia,“ vysvetľuje.
Podľa nej je umenie súčasťou kultúrnej a národnej identity. „Spoločnosť, ktorá nevníma umenie, sa kultúrne nevyvíja a zaostáva. Vyspelosť spoločnosti sa ukazuje práve na tom, aký má vzťah ku kultúre a ku vzdelaniu.“
Po rokoch intenzívnej práce si dnes viac váži voľný čas. „Najväčším relaxom je pre mňa Gemer a slovenská krajina. Nemám rada atrakcie, skôr tiché miesta bez ľudí. Často chodím aj v horšom počasí. Do roku 2022 som takmer nemala oddych, no dnes sa snažím čo najviac dostať von,“ hovorí. K jej obľúbeným zahraničným destináciám patrí Taliansko či benátske bienále – vždy však v spojení s kultúrou a výstavami.
Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Gabriela Garlatyova
