Hudba ju sprevádza od detstva, formovala jej hodnoty, profesiu aj sny. Katarína Bielčiková z Kokavy nad Rimavicou vyrástla v prostredí, kde piesne zneli každý deň. Dnes, po rokoch v Slovenskom rozhlase (v súčasnosti súčasť STVR), vníma hudbu ako svoj životný jazyk – spomienku na rodný kraj, ale aj most medzi generáciami.
Ako hudobná dramaturgička Slovenského rozhlasu pôsobí už viac než tri desaťročia. „Vyberám hudbu do rozprávok, poézie, hier, vytvárame umelecké pásma, ktoré sa vysielajú v rozhlase. Každý projekt je iný, prináša nové témy aj výzvy,“ hovorí pre vobraze.sk Katarína Bielčíková. Práca podľa nej vyžaduje hlboké sústredenie a cit pre atmosféru. „Hudba musí presne podporiť situáciu, nie ju prehlušiť.“
Hudba ju obklopovala odmalička. Vyrastala na samote, kde spev, fujary a heligónka patrili k bežnému dňu. Jej otec, Paľko Bielčik, bol známy fujarista a výrobca fujár, mama účinkovala ako speváčka v súbore Kokavan. „Naučili ma vnímať hudbu ako niečo prirodzené, čo patrí k životu rovnako ako dýchanie,“ spomína. Jej hlas môžeme počuť na mnohých CD nosičoch. “Robili sme nosič, volá sa Z kokavských kolešní, kde sme účinkovali viacerí, aj spevácke skupiny, aj sólisti. Dokonca tam spieva aj moja už nebohá mamina. Potom to boli otcove sólové cédečka, kde mal vždy nejakých hostí a jedenkrát mal aj nás, svoju ženu a svoju dcéru. Ja som potom ešte naspievala pre rozhlas cédečko s kokavskými piesňami,” vymenúva charizmatická speváčka.
Po štúdiu spevu na konzervatóriu v Žiline sa dostala aj na profesionálne javisko. Stala sa členkou Slovenského ľudového umeleckého kolektívu (SĽUK), kde pôsobila ako zborová speváčka so sólovými vstupmi. „V SĽUK-u som sa naučila disciplíne, pokore a profesionalite. Bola to škola života – spev, pohyb, javisko, publikum. Každé vystúpenie bolo sviatkom,“ spomína. Aj keď po materskej dovolenke nastúpila do Slovenského rozhlasu, obdobie v SĽUK-u zostáva v jej pamäti ako tvorivý a inšpiratívny čas. „Bol to krásny čas, plný energie a tvorivosti. Vďaka SĽUK-u som pochopila, že folklór nie je len spomienka, ale živé umenie.“
Popri práci sa venuje aj deťom. V rodnej dedine spolu s kamarátkou Ľubicou Žilkovou pripravuje s deťmi divadelné a spevácke vystúpenia podľa kokavských povestí autorky Barbory Špánikovej z Banskej Bystrice. „Musím povedať, že ich to veľmi baví. Deti navštevujú krúžky, takže sú zvyknuté na vystupovanie pred obecenstvom. Zistila som, že sú zvedavé, chcú sa učiť, sú rady, keď sa môžu ukázať a keď sa môžu niečo nové naučiť. Veľa sa spolu nasmejeme. Keď sa im dá šanca, vedia sa rozžiariť,“ hovorí s úsmevom.
Hoci žije v Modre a pracuje v Bratislave, každý piatok sa vracia domov – do Kokavy nad Rimavicou. „Tam mám rodičovský dom, záhradu, učím sa kosiť, a hlavne tam mám korene,“ poznamenala. Na dôchodok sa chce natrvalo vrátiť do rodnej obce. Lákajú ju ručné práce – ľan, ovčia vlna aj tvorba inšpirovaná folklórom. „Máme gubára Jána Fottu, ktorý nemá nasledovníkov. Chcela by som vytvoriť niečo, čo by spojilo tradíciu s mojimi nápadmi,“ dodáva.
Vo voľnom čase veľmi rada číta, študuje archívne nahrávky z rozhlasového fondu, zaujíma sa o históriu, chodí po horách so svojím otcom a hľadá stopy starých gazdovských usadlostí – tzv. kolešní. „Keď nájdeme nejaký džbán či starú panvičku, zapíšem si, komu patrila. Mojím snom je raz vytvoriť v Kokave malé múzeum – izbu, kde by sa zachovala pamäť našich ľudí. Zatiaľ je tam múzeum tkáčstva, ktoré svojpomocne založila Ľubka Žilková. No múzeum, kde by bol ten záber širší, tam nie je. Prostriedky naň zatiaľ nemám, no chuť by bola, tak uvidíme, či sa mi to podarí,” dodáva Bielčiková. Tá sa teší z dvoch vnukov, jeden má 22 mesiacov a druhý sedem rokov. Usiluje, aby mladí nezabudli na kokavské nárečie, v ktorom spieva a vyučuje. „Chcem, aby dievčatá vedeli povedať še, idemo, lovká, horká, aby mali tú správnu dikciu. V nárečí je duša nášho kraja,“ hovorí. Jej práca i život sú dôkazom, že folklór nie je len spomienkou, ale živým organizmom, ktorý rastie s každou generáciou. „Hudba je dar. Keď ju odovzdáte ďalej, nestratí sa – práve naopak, rozmnoží sa,“ uzatvára s úsmevom.
Galavečer k 55. výročiu FS Kokavan
V sobotu 8. novembra vystúpi v jubilejnom galaprograme k 55. výročiu založenia folklórneho súboru Kokavan, kde sa zhostí dôležitej úlohy – postavy starej mamy, ktorá je nositeľkou tradícií a pilierom rodiny. Program je podľa jej slov vyskladaný z niekoľkých línií. “Prvá línia je vlastne striedanie štyroch ročných období, na ktoré v podstate nadväzuje symbolicky dozrievanie, dospievanie a zrelý vek vnúčat. Je tam zakomponované veľmi dôležité posolstvo, že nositeľkami a udržiavateľkami tradícií boli najmä ženy. Muži často odchádzali za prácou, no ženy zostávali doma – uchovávali jazyk, piesne, dikciu, melódiu. Starí rodičia mali čas venovať sa vnúčatám. Tak sa tradícia zachovávala aj v minulosti,” priblížila Katarína Bielčiková. V programe robila hudobnú dramaturgiu, čiže do každej scénky vyberala adekvátnu hudbu, ktorá vystihuje presne danú situáciu. Celý program je vystavaný z hudobných, tanečných častí i sólistických častí, no striedanie jednotlivých ročných období je ohraničené štylizovanou medziscénkou približujúcou ročné obdobie a aj nejakú činnosť či pieseň, ktorá sa k nemu viaže. Ako Bielčiková dodala, hlavnou osobou, ktorá vymyslela aj zastrešila organizáciu galavečera, je Blanka Harasimová, vedúca Miestneho kultúrneho strediska v Kokave nad Rimavicou.
Zdroj: vobraze.sk, foto; archív Katarína Bielčíková
